Peter Hupka

Na bazári, pri pešej lávke ponad rieku Gunt v&nbsp;centre Chorogu, to vrie. Predavači ponúkajú zeleninu z&nbsp;vlastných záhrad i&nbsp;dyne a&nbsp;melóny privezené po horských cestách, vodiči mikrobusov, „maršrutiek“, zasa vykrikujú do davu kupujúcich v&nbsp;snahe čo najskôr zaplniť kapacity svojho vozidla pasažiermi. Jeden z&nbsp;nich, ekonomický, no nepríliš pohodlný voz Tangem čínskej výroby, smeruje do centra susedného rajónu - mestečka Róštkala. Okrem nízkej ceny za prepravu je zaujímavá osoba za volantom. Maršrutku šoféruje sympatická mladá Šugnanka, prí­slušníčka pamírskeho etnika žijúceho najmä v&nbsp;Chorogu a&nbsp;doline rieky Gunt.

„Toto autíčko spotrebuje len štyri litre na sto kilometrov!“ dozvedáme sa informáciu, ktorá znie v kraji postsovietskych žrútov benzínu až neuveriteľne. Veď v horských regiónoch Tadžikistanu používané vozidlá UAZ sa často nedokážu dostať ani na päťnásobok tejto hodnoty.&nbsp; Policajt na kontrolnom stanovisku skontroluje posádku, aby vzápätí zodvihol rampu. Cesta je voľná, ťažko skúšané vozidlo opúšťa predmestia Chorogu a vstupuje do malebnej doliny Róštkala. Oblasťou pretekajúca riečka Šachdara tu postupne vytvorila údolie, ktoré po oboch stranách lemujú vysoké hory. Na severe je to Šugnanský hrebeň a z južnej strany horský masív Šachdara oddeľujúci dolinu od váchánskej časti toku rieky Pjandž na hranici s Afganistanom.

V&nbsp;kabíne je veselo, medzi cestujúcimi kolujú príbehy i&nbsp;šťavnaté jabĺčka, ktoré ich pestovatelia s&nbsp;radosťou rozdávajú svojim susedom i&nbsp;hosťom. Takmer dvojhodinová cesta plynie rýchlo a&nbsp;skoro každá zastávka je zároveň pozvaním do dedinky práve vystupujúceho pasažiera. „Pajďóm v&nbsp;gósti!“ patrí medzi najčastejšie vety a&nbsp;nie je tu frázou. Hostí si na Pamíre naozaj vážia. Tá pravá Róštkala sa však začína až ďalej, až za jej centrálnym mestečkom.

Z malého námestia, na ktoré hľadia vysoké skalné steny, kráčajú cestujúci ďalej pešo. Žiadna „pravidelná linka“ dnes už nahor nepôjde a zostáva tak spoľahnúť sa iba na svoje nohy a prípadné šťastie pri stopovaní.&nbsp; Kráčať tunajšou prírodou je skôr radosť ako utrpenie a&nbsp;kilometre rýchlo ubúdajú. Samozrejmé sú pozvania na čaj a&nbsp;na pár slov s&nbsp;koscami z&nbsp;okolitých lúk či hospodármi z&nbsp;malých usadlostí. Dedinky sa na Pamíre bez výnimky označujú slovom kišlak, ktoré je synonymom malebnej horskej osady. „Naskoč si, idem do kišlaku Zanúdž!“ povie ochotný šofér ďalšieho Tangemu, ktorý za zvezenie nič nechce. „Idem tam tak či tak, na návštevu k&nbsp;rodine!“ vysvetlí a suchá horská krajina sa v okamihu opäť rozbehne o čosi rýchlejšie.

Za odbočkou na Zanúdž sa končí asfalt, no brehy Šachdary sú čoraz krajšie. Suchšie miesta sa striedajú s&nbsp;malými lesíkmi, ktorých zeleň je vo vyprahnutej horskej krajine príjemným pohladením. Cesta strmo stúpa do nevysokého priesmyku, keď sa zo zákruty vynorí červená Lada Niva so štvoricou domácich mladíkov. Zďaleka z&nbsp;nich cítiť alkohol a&nbsp;na prvý pohľad nie sú príliš priateľskí. „Si geológ?!“ spýtajú sa náhlivo. Po krátkej konverzácii vyjde najavo, že chlapci sú amatérski hľadači drahých kameňov, ktoré hľadajú na miestach geologického prieskumu zo sovietskych čias. Neúspešne.

Kamyški - kamienky, ako domáci polodrahokamy jednoducho volajú, rozpaľujú v&nbsp;očiach miestnych vidinu ľahkého zárobku. Podradné kusy často núkajú turistom, pričom nemajú žiadny prehľad o&nbsp;ich cenách, a&nbsp;zároveň ignorujú ilegálnosť takého počínania. Veď každý somon navyše by sa v&nbsp;chudobnom regióne hodil.

Mladí muži po chvíli miznú aj s autom v kúdoloch prachu na horizonte a jediným zvukom okolia sa opäť stáva šum vetra a hukot vzdialenej riečky. Ako krásny podvečerný dar sa za ohybom cesty zjavia domčeky dedinky Šohrezm osvetlené zlatistými lúčmi zapadajúceho slnka.&nbsp; Pred jedným z&nbsp;nich stojí Musalom Davletkadamov, vysoký urastený horal. Pohybom ruky mi so susedmi dávajú najavo, aby som ďalej nekráčal. „Zostaň dnes tu!“ znie milé pozvanie a&nbsp;gazdiná v&nbsp;stredných rokoch už uteká do nízkeho domčeka po čerstvý jogurt. Posedenie pod nízkym stromom a&nbsp;lúče zapadajúceho slnka sú príjemnou bodkou za dlhým dňom.

Musalomova suseda s ďalšími členmi rodiny stojí pohodlne opretá o veľký kameň a jej verný pes sa naťahuje a zíva. „Ideme ku mne!“ vyhlási veliteľsky Musalom a spolu sa vydávame popri zavlažovacom kanáli do najvrchnejších častí kišlaku. „Vyššie sú už len pastviská, tie sú však ďaleko,“ vysvetľuje Musalom, keď vchádzame do jeho útulného domu. V najväčšej, hlavnej miestnosti sedí na vyvýšenom mieste nazvanom v miestnom jazyku kcúrgál Musalomova žena a dcéra Nasíbá. Zvonka prichádza syn Ukmačó, ktorého povinnosti na hospodárstve sa pre dnešok skončili, a všetci sa môžu usadiť k typickej večeri, pri ktorej nesmie chýbať okrúhly chlieb lepjoška, slaný čaj s maslom šír čáj a cestoviny dochutené pár kúskami mäsa, zmiešané s ryžou.&nbsp; Cez štvorhranný otvor na strope, čórchanu, vchádzajú do miestnosti posledné lúče svetla. Tie sa odrážajú od presklenej striešky nad čórchanou, nazvanej ródz. Tma naokolo hustne, a&nbsp;tak Musalom zažne žiarovku, ktorá naplní miestnosť slabým rozptýleným svetlom.

Pamírsky dom, nazývaný čid, je tradičná stavba, v akej tu žijú takmer všetci vidiečania. Na prvý pohľad je síce jednoduchý a najmä zvonka nepôsobí príliš zaujímavo, ukrýva však v sebe množstvo symbolov zoroastrizmu i izmaelizmu, minoritnej islamskej sekty, ktorá pôvodné zoroastriánske náboženstvo obyvateľov Pamíru vystriedala v jedenástom storočí.&nbsp; Päť drevených stĺpov - pánč tani pok - predstavuje „päticu dušou čistých“. Znázorňujú členov prorokovej rodiny - Mohameda, Aliho, Fatimu, Hasana a Husajna. Podľa viacerých historikov je pravdepodobné, že ide o&nbsp;prenesený význam a&nbsp;v&nbsp;staršej symbolike stĺpy predstavovali zoroastriánske božstvá, ktorými sú Suruš, Mehr, Anahita, Zamjod a&nbsp;Ozar.

Strop čidu zdobí sedemdesiat­dva drevených priečok - šaidóni dašti Karbalá. Sú pamiatkou na sedemdesiatdva martýrov bitky v Karbale, v ktorej Mohamedovho vnuka Husajna ibn-Alího porazili a jeho stúpencov do jedného zabili vojská umajjovského kalifa Jazída. Udalosť, ktorá sa odohrala v roku 680 na území dnešného Iraku, bola pre šiitov a izmaelitov veľkou ranou a výročie krvipreliatia v Karbale si každoročne, s výnimkou nizarských izmaelitov, pripomínajú sviatkom ašura.

Vizuálne najkrajším prvkom domu je spomínané stropné okno čorchana, ktorým do pamírskeho príbytku vchádza svetlo. Štyri vrstvy drevených trámov, ktoré zasadené do štvorice štvoruholníkov tvoria akýsi prechod medzi stropom a strešným oblokom, predstavujú čóru nisúr - štyri elementy - oheň, vodu, zem a vzduch. Tie odkazujú na predislamskú históriu oblasti a pre zoroastriánov sú posvätné.&nbsp; Izmaeliti nestavajú mešity a&nbsp;modlia sa vo svojom vlastnom dome, preto spôsob jeho stavby a&nbsp;symbolika majú ďalší význam - v&nbsp;čase modlitby sa čid premieňa na chrám. Pri tichej večernej modlitbe, ktorú Pamírčania doma pravidelne praktizujú, vidieť, že je to naozaj tak.

Od skorého rána nasledujúceho dňa je dolina zaliata slnkom. Dedinčania sú dávno na poliach, pri ovciach či dobytku, pre mnohých sa opäť začína deň tvrdej práce na poli. Po hlavnej ceste hore dolinou zatiaľ smeruje starý terénny voz, ktorého posádka má naponáhlo. Nie však až tak, aby medzi seba nevzala ďalšieho cestujúceho. „Ideme pozrieť, ako sa pasú naše stáda pod sedlom Matz, a oddýchnuť si na salaš!“ vraví vodič, päťdesiatnik Sajjed z mestečka Róštkala. Rozhegané auto vonkoncom nešetrí a každý tvrdý skok na kameňoch komentuje slovami: „Veď je služobné!“

Cez kišlaky Sovetebad a Rubot sa postupne dostávame do rozšíreného záveru doliny pri dedine Džavšangóz. Spoza oblých predhorí vystupujú najvyššie vrcholy Šachdarského hrebeňa, 6 723 metrov vysoký Štít Karla Marxa a 6 507-metrový Engelsov štít. Na ich strmé skalno-ľadové štíty vystúpili horolezci až v povojnovom období. Prvovýstup na Štít Karla Marxa sa podaril v roku 1946 skupine sovietskych alpinistov pod vedením Jevgenija Beleckého, na Engelsov štít sa ako prví dostali gruzínski horolezci v roku 1954.

"Komu z nás by sa tam chcelo štverať!“ žartuje muž obsluhujúci malú meteorologickú stanicu v Džavšangóze. „Veď i tu u nás je dosť zima,“ povie a vzápätí dodá presné údaje: „Aj keď maximálna zaznamenaná teplota v lete je príjemných 27 stupňov, v zime tu prituhne až na 39 pod nulou.“ Pravidelné meteorologické pozorovania berie ako prilepšenie k platu. Veď poľnohospodár či učiteľ nezarobí na Pamíre mesačne viac ako osemdesiat eur. Ceny produktov pritom dávno možno nazvať honosne európskymi.

„Po rozbitej kamennej ceste na sedlo Matz neprejde mesačne viac ako jedno auto,“ prehodí Sajjed. Jeho slová majú logiku - ďalej za Džavšangózom už žiadne trvalé obydlie nie je a domáci pastieri i tak chodia nahor pešo.&nbsp; Stúpame pod 4 432-metrový priesmyk a každých niekoľko minút zásobujeme chladič starého automobilu studenou vodou z potoka. Na tvárach mužov v aute sa stále zračí úsmev - už o pár okamihov budú na mieste. Salaš pozostáva z malého kamenného domčeka pastierovej rodiny a košiara, kde kozy a ovce nocujú.

Cez deň sa pasú na zelenej lúke pri neveľkom potôčiku, kde okrem typického mečania a bečania i poriadne hlasno vypúšťajú svoje plyny.&nbsp; Po krátkej kontrole stáda, z&nbsp;ktorej sa Sajjed vracia viditeľne spokojný, sa začína vytúžené posedenie. Bačova žena prináša na podnose kúsky uvarenej baraniny a&nbsp;otvára prvú z&nbsp;prinesených fliaš lacnej vodky. Tých vypijú horlivo diskutujúci muži dovedna sedem za necelú hodinu. S&nbsp;rumencom na tvárach sa všetci zúčastnení smejú a&nbsp;žartujú, malý chlapec, ktorého vzala rodina na leto so sebou, zatiaľ so záujmom odskrutkováva a&nbsp;opätovne zatvára uzávery rýchlo pribúdajúcich prázdnych fliaš.

Muži napokon zo stáda vyberú niekoľko kusov zvierat, naložia ich do batožinového priestoru UAZ-u a&nbsp;vydajú sa na cestu späť. Odvážny Sajjed, s&nbsp;reakciami výrazne spomalenými alkoholom, skrutkovačom neustále štartuje a&nbsp;vypína motor, aby tak šetril palivo. Nasledujúce minúty už nie sú adrenalínovým zážitkom, ale strachom o&nbsp;holý život! Keď na okraji Džavšangózu Sajjedov džíp zapadne do hlbokej ryhy, ktorú chcel z&nbsp;pasie prejsť, vydýchnu si všetci zúčastnení. Vodič počas nasledujúcej hodiny práce s&nbsp;lopatou a&nbsp;rýľom aspoň trochu vytriezvie.

Na spiatočnú cestu svietia okrúhle svetlomety auta i polkruh dorastajúceho Mesiaca. Veselú kopu, pri ktorej dnes stála šťastena, opustím v kišlaku Sížd. Práve tu sa začína kamenistý chodník k jazeru Drum-kul, učupenému v bočnej doline vo výške 3 345 metrov nad morom.&nbsp; Cesta k&nbsp;Drumu, ako domáci jazero skrátene nazývajú, však nie je opustená. Vedie pomedzi malé horské kišlaky a&nbsp;kľukatí sa umelo za­vlažovanými políčkami, kde na každej piadi úrodnej pôdy ľudia dorábajú svoj tvrdý horský chlebík. Prvé strmé stúpanie vedie ku kišlaku Dašt, odkiaľ chodník pokračuje traverzom popri dômyselne postavenom vodovode, bez ktorého by bol Dašt tým, čo naznačuje jeho názov, púšťou. Všade naokolo rastú nahusto šípky i&nbsp;kríky rakytníka rešetliakového, v&nbsp;ruštine nazývaného oblepicha. Jeho sýtočervené plody sú cenným zdrojom vitamínov i&nbsp;organických kyselín a&nbsp;surovinou na výrobu populárneho rakytníkového oleja.

Rovnako ako koryto vodovodu možno obdivovať školákov z osád Nižný Drum a Drum. Tí každodenne kráčajú sedem kilometrov po strmých chodníčkoch do školy v Sížde i nazad. Ich vedomosti tak dopĺňa i vynikajúca kondícia. Po návrate z vyučovania ich navyše čaká práca okolo domáceho hospodárstva či na poli. Otcom dvojice z nich je muž menom Aliberdi, žijúci v Drume. Okrem ostatných domácich zvierat má jeho rodina niekoľko somárikov, ktoré niekedy pomáhajú s donáškou ťažších nákladov až k domu. „Kedysi sem viedla i cesta pre autá, no dnes je všetko zničené. Rovnako ako Sovietsky zväz!“ povie rozhorčene a na okamih sa zasníva. Na časy, keď podľa ich vlastných slov bolo všetkého nadostač, nedajú Pamírčania dopustiť.&nbsp; Posledné stovky metrov k&nbsp;jazeru sú najstrmšie. Treba pri nich vystúpiť až na kamenný zával, ktorý jazero na riečke Drumdara kedysi vytvoril. Odmena však stojí za to - zelenkavé vody hladiny, od ktorej sa odrážajú strmé skalné steny okolitých hôr, určite stoja za deň námahy. K&nbsp;jazeru občas chodia i&nbsp;domáci. „Na rybačku či si len tak posedieť a&nbsp;oddýchnuť,“ vraví Aliberdi.

Do Daštu prichádza podvečer a nahor úzkou cestičkou vystupujú rodičia s dcérkou, malým synčekom a obrovskými cestovnými taškami. To sa z Moskvy domov vracia sympatický Safár s manželkou a dieťaťom.&nbsp; Jeho otec Tanibek je učiteľom matematiky na základnej škole v Sížde a rovnako ako jeho žiaci i on každodenne meria niekoľko kilometrov horskými chodníčkami do slabo plateného zamestnania.

„Je to skôr poslanie a vzťah k deťom ako robota. Ale nevymenil by som ju za nič!“ vraví Tanibek, ktorý si na fotografovanie v predsieni čidu prinesie učebnicu algebry. Jeho mladší syn sa zatiaľ s hlavou strčenou v čorchone dohovára s bratom, ako otočiť satelitnú anténu, aby dosiahli aspoň trochu uspokojivý signál. Predstavu, že najväčšie blaho pre hosťa z cudzej krajiny je sledovanie televízie, tu možno ťažko vyvrátiť.&nbsp; Ráno Safár hojdá syna v tradičnej kolíske zavesenej na strope čidu. Tá sa nazýva vuľčak a medzi malými deťmi sa teší značnej obľube. Najdôležitejší muž domu, Tanibek, je dávno na ceste do školy a Safárova manželka so sestrou pomaly pripravujú šír čáj s lepjoškou.&nbsp; Ich oddych v&nbsp;rodnom kraji je tým najkrajším záverom dlhého pobytu v&nbsp;Moskve, kam chodí veľké množstvo Pamírčanov i&nbsp;Tadžikov za prácou.

Vracať sa tými istými chodníkmi je občas zvláštny pocit - príjemný i nostalgický. Donedávna neznáme miesta už majú svoje príbehy, kedysi cudzie domy sú teraz domovom konkrétnych dobrých ľudí. Ani stromy v lesíkoch na brehu Šachdary viac nie sú cudzie.&nbsp; Na hlavnej ulici v centre „rajónu“ je dnes rušno. Miest v mikrobusoch do Chorogu je neúrekom, no chceme stráviť ešte niekoľko chvíľ v tejto čarovnej doline zo starých pamírskych čias.

Pár desiatok metrov z námestíčka pracujú na píle muži, Sajjedovi priatelia spred dvoch dní, ktorí si tak dobre „oddýchli“ na salaši pod sedlom Matz. Obísť ich by bola nielen podľa tunajších zvykov neúctivá urážka.&nbsp; Charizmatický Gülbek, najstarší z&nbsp;nich, je návštevou potešený a&nbsp;pribúda pozvanie na polievku šurpa. Rozprávame sa o&nbsp;dreve, stromoch, obchode, Gülbek chváli i&nbsp;svojich kolegov. „Pozri, táto stará žena s&nbsp;nami pracuje už desať rokov. Je mocnejšia ako mnohí chlapi!“ povie s&nbsp;úsmevom a&nbsp;sympatická robotníčka sa poklone viditeľne teší. „Poď ku mne domov, budeš hosť!“ prehodí Gülbek známu vetu, no čas hrá v&nbsp;neprospech pozvania.

Cestou dolu do „civilizácie“ policajt opäť otvorí rampu a tentoraz detailnejšie skontroluje cestujúcich malého autobusu. Pozdraví „hostí, s ktorými sme kedysi boli v jednom tábore“, a za zadným sklom preplnenej maršrutky uzavrie cestu do šťastnej doliny menom Róštkala i jeden magický príbeh.

Staré pamírske časy: V údolí dravej horskej riečky Šachdara akoby nejestvoval čas

Peter Hupka

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Staré pamírske časy: V údolí dravej horskej riečky Šachdara akoby nejestvoval čas

Peter Hupka

Súvisiace články

FOTO Srbská pohoda: Pečené jahňa, krásne traktory a kvety v pneumatikách!

Medzi pieskom a morom: Západná Sahara stále žije v tieni konfliktu o bohaté fosfátové ložiská

Neznáma Kolumbia: Zem kmeňa U’wa vás jednoducho očarí!

Oáza pokoja: Tieto zábery z gréckej Trácie vám odbúrajú stres!

Túto krajinu poznáte vďaka konfliktom a násilnostiam. V skutočnosti je nádherná

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás