reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Mali ho napichnúť na kôl, ale vďaka jeho bratovi sa nakoniec nad ním zmilovali. Sťali ho. Tak sa v&nbsp;roku 1710 skončila životná cesta Ladislava Očkaja, ktorá sa stala námetom knihy Móra Jókaia Milovaný až na popravisko. Milovaný aj bez ucha, lebo to mu kat odťal už pekných pár rokov pred smrťou, a&nbsp;to ešte nestihol ani zradiť kurucov. Tak či onak, popravili ho v&nbsp;Nových Zámkoch a&nbsp;skončil v&nbsp;krypte tamojšieho františkánskeho kostola a&nbsp;kláštora. Ale ani tým sa jeho dobrodružstvá na tejto zemi neskončili. V&nbsp;päťdesiatych rokoch minulého storočia vtrhli do podzemia vandali, kosti mŕtvych vyhádzali na ulicu, kde ich miestni v&nbsp;noci pozbierali a&nbsp;pochovali na kalvárii. Označili ich balvanom, nosili im kamienky, kým na nich nezabudli. Tak ako na podzemie kostola, ktoré pred pár rokmi zažilo renesanciu. Navštívte novozámocké katakomby!

„V&nbsp;roku 1580 tam, kde je dnes novozámocké námestie, dostavali veľkú protitureckú pevnosť v&nbsp;tvare šesťuholníkovej hviezdice. Mala šesť bášt, dve brány a&nbsp;rozprestierala sa na ploche okolo 26 hektárov. Všetky bašty boli prepojené podzemnými chodbami, vraví sa, že tajné chodby odtiaľ viedli až do Komárna, ale to určite nie je pravda. V&nbsp;múroch pevnosti v&nbsp;roku 1584 vyrástol farský kostol a&nbsp;potom františkánky kostol a&nbsp;kláštor, ktoré v&nbsp;roku 1631 vysvätili. Tie pevnosť prežili,“ rozpráva Alexander Strba, miestny historik, ktorý vraví, že ak je niekomu ľúto, že pevnosť neexistuje, tak je to on.

Vedie nás do krypty, kde pochovávali mníchov i&nbsp;svetské osobnosti, ukazuje na miesto, kadiaľ zrejme do podzemia spúšťali rakvy. A&nbsp;potom ma zavedie na miesto, kde sú „pece“, miesta v&nbsp;múroch, kam sa truhly zasunuli. Memento mori, pamätaj na smrť! Takže, katakomby?

„Nie, toto je krypta v&nbsp;podzemí, ktoré vytvorili chodby spájajúce bašty pevnosti. Zostala z&nbsp;nich iba táto časť. Mnohé z&nbsp;podzemných priestorov sú zavalené troskami, odkedy hviezdicu dal cisár Karol III. v&nbsp;roku 1724 zbúrať,“ hovorí Alexander Strba a&nbsp;dodáva, že časť priestorov by mala byť zachovaná aj pod farským kostolom a&nbsp;že aj tam našlo miesto posledného odpočinku jedenásť miestnych osobností a&nbsp;jeden kňaz. „Zoznam existuje, poznal som aj ľudí, ktorí sa tam dostali, ale dnes je vchod zamurovaný.“

„Žiadne katakomby, sú to pivnice piatich starých meštianskych domov,“ povedal nám Miloš Dudáš, riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v&nbsp;Žiline, sotva sme vyslovili slovo katakomby. Na námestí v&nbsp;90. rokoch minulého storočia robili pásové sondy do hĺbky päť metrov, ale nenašli nič.

„Nemôžem na sto percent tvrdiť, že hlbšie nie je nič, ale nepredpokladám, že, ako sa vraví, farský a&nbsp;sirotársky kostol boli navzájom prepojené podzemnými chodbami. Farský je starší, stredoveký, mohol by mať únikovú chodbu, ale určite nie smerujúcu na námestie.“ No dobre, ale každý vraví, že v&nbsp;Žiline sú katakomby, a&nbsp;je toho aj plný internet. Nato sa od pamiatkara dozviete, že „katakomby“ sa turistom ľahšie predávajú. Nuž a&nbsp;tie na žilinskom Mariánskom námestí sprístupnili len v&nbsp;roku 2007.

„Veru áno, v&nbsp;roku 1743 zrútili päť meštianskych domov a&nbsp;namiesto nich postavili Kostol obrátenia svätého Pavla apoštola a&nbsp;kláštor. Chodby pod ním majú dokopy okolo štyridsať metrov,“ rozpráva sprievodkyňa Andrea Loncová a&nbsp;nám sa pred očami odohráva päťstoročná história. „Možno ani rodení Žilinčania netušia, že centrum mesta bolo v&nbsp;Závodí a&nbsp;až potom sa presunulo tam, kde je dnes. Domy vystavali už v&nbsp;štrnástom a&nbsp;pätnástom storočí, potom prišiel požiar, prebudovali ich na renesančné, a&nbsp;tak stojíme na úrovni námestia z&nbsp;pätnásteho storočia.“ Na to, že sme približne tri metre pod zemou, divná informácia. A&nbsp;fantázia dostane krídla, keď povie, že domy na žilinskom štvorcovom námestí boli zrejme všetky prepojené pivnicami, že starí spomínajú na to, ako mladí tadiaľ pobehovali, len to dnes nikto nevie potvrdiť.

Ale mnohé veci sú tu doslova hmatateľné. Aj zopár kostí mŕtvych mníchov. Bolo ich zrejme viac, ale v&nbsp;90. rokoch sa do podzemia dostali vykrádači hrobov a&nbsp;pobrali, čo sa dalo. Fantasticky pôsobia aj kamenné dvojstoročné základy veží dnešného „sirotára“ - v&nbsp;kláštore od veľkej epidémie cholery zo začiatku devätnásteho storočia vychovávali siroty, a&nbsp;tak kostolu prischol tento názov. Je tu všetko- štrnáste, pätnáste aj osemnáste storočie vedľa seba a&nbsp;jediný gotický portál, ktorý doposiaľ v&nbsp;Žiline našli. Ibaže nevedie nikam. Do dejín sa zapísali aj vojnové roky, keď bola v&nbsp;podzemí poľná nemocnica.

„V&nbsp;januári 1945 sa tu liečili ranení Nemci, ale potom to už fungovalo tak, že koho položili k&nbsp;dverám, toho ošetrili. Štyridsať lôžok nestačilo. No a&nbsp;pod rúškom charity sa v&nbsp;týchto priestoroch zachránilo aj deväť židovských detí,“ dodáva Andrea Loncová. Aby ste mali o&nbsp;čom rozmýšľať, kým uvidíte kazematy v&nbsp;Starej Ľubovni, len tak mimochodom povie, že v&nbsp;tých hrubých múroch môžu byť ešte ďalšie rakvy s&nbsp;jezuitmi. Vraj nejaké rakvy vyplavila spodná voda aj v&nbsp;sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Ktovie, aké tajomstvá ešte ukrýva žilinské podzemie, ale katakomby celkom určite nie. Aj keď vás práve na ne lákajú reklamné pútače.

Západný bastión, ktorý dal postaviť Peter Kmit III., spišský starosta, v&nbsp;16. storočí. To už hrad v&nbsp;Starej Ľubovni stál tristo rokov. Ale pokoj nebol, žiadalo si to zdokonaliť obranný systém a&nbsp;„bastión ušnicového tvaru“ bol na tie časy tým najmodernejším, čo existovalo. Hrubé múry vytvárajúce akúsi ulitu či skôr onú ušnicu, desať diel. To nepriateľ videl a&nbsp;rátal s&nbsp;tým. „Ale že obrancovia hradu budú útočiť aj zdola, to tušiť nemohol,“ hovorí Dalibor Mikulík, riaditeľ Ľubovnianskeho múzea. Pod tou ušnicou boli podzemné klenuté chodby a&nbsp;v&nbsp;nich sedem strelných komôr. Pálili zhora a&nbsp;keď sa nepriatelia priblížili, aj zdola. Aby sa pritom obrancovia nezadusili, mali air condition!

„Terén je zvonku hradu už dnes iný než v&nbsp;šestnástom storočí, keď túto obranu využívali,“ dodáva. Stačí sa pozrieť do jednej zo strieľní a&nbsp;hneď chápete - pálili by do zeme. „V&nbsp;tom čase bola na hrade asi dvestočlenná vojenská posádka, lebo tu chránili poľské korunovačné klenoty.“ Prechádzate sa podzemím, pozeráte do strieľní a&nbsp;občas narazíte na „dieru v&nbsp;plafóne“. Vetracie šachty. Ak ste vošli jednou stranou, vyjdete druhou - logika, aby vojaci nezakopávali jeden o&nbsp;druhého. Nakoniec väčšia diera, zrejme jeden z&nbsp;tajných východov. „Traduje sa, že z&nbsp;hradu viedli dve tajné chodby - jedna do mesta a&nbsp;druhá do lesa, ale zatiaľ sme ich nenašli.“ Ak by ich však aj našli, zase by to neboli katakomby. Len podzemné chodby.

Aj Prešovčania si potrpia na to, čo v&nbsp;ich meste nevidno, hoci je to rovno na námestí. Či skôr pod ním. Trojpodlažné pivnice v&nbsp;meštianskom dome na Hlavnej ulici číslo 79. Pritom tá prvá pod domom je najstaršia a&nbsp;tá celkom dole najmladšia! „Cez Prešov viedla vínna cesta a&nbsp;mesto získalo právo skladovania vína. To znamená, že od pätnásteho do osemnásteho storočia sa zväčšovali aj podzemné priestory. Prvé pivnice mali namiesto dlažby iba utlačenú zem, kamenné steny a&nbsp;drevené trámové stropy. Na klenuté kamenné a&nbsp;najmä tehlové ich prestavovali predovšetkým v&nbsp;baroku a&nbsp;renesancii kvôli protipožiarnej ochrane,“ rozpráva Ľubor Suchý z&nbsp;Krajského pamiatkového úradu v&nbsp;Prešove. Spomenie tiež, že do pivníc sa vchádzalo z&nbsp;námestia, že dom má výšku približne osem metrov bez strechy, zato hĺbka pivníc je až jedenásť metrov.

Nielen v Žiline, aj tu žasnete, že sa tie storočia a štýly nepobili. Prvé podzemné podlažie - stredovek, 15. storočie, ale klenba až z rozmedzia sedemnásteho a osemnásteho storočia. Druhé podzemné podlažie - sme o nejakých stopäťdesiat rokov mladší, obzeráme si renesanciu, a keď zídeme na to tretie, omladneme o ďalších asi päťdesiat rokov. Práve tu sa dá úzkym okienkom pozrieť do studne, ktorá je ešte o dva metre hlbšia. Nuž a práve do tohto okienka vliezla jedna z mažoretiek, ktoré sa tu stretli po tridsiatich rokoch, ale vycúvať dovnútra už nedokázala. To nám spomenul Jozef Spišák, majiteľ tohto domu, ktorý pivnice vyčistil a opravil. Dnes sa pýši tým, že ak je kostolná veža najvyšším bodom Prešova, potom jeho pivnica je tým najnižším. Ale katakomby to nie sú. Lebo nech máme na Slovensku akékoľvek zaujímavé stavby v podzemí, katakombami sa môžu pýšiť len a len Rimania.

Katakomby sú cintoríny, - hovorí architektka Janka Krivošová. „Rím bol obohnaný hradbami, preplnený veľkými stavbami, priestor na pochovávanie chýbal. A&nbsp;tak mŕtvi putovali do podzemných priestorov, ktoré Rimania hĺbili práve na tento účel v&nbsp;tamojších sopečných tufoch. Sú to kilometre a&nbsp;kilometre podzemných priestorov, často aj viacpo­dlažných, ktoré sú napríklad aj pozdĺž asi najznámejšej rímskej cesty Via Appia.“ Vysvetľuje tiež, že najviac sa ich postavilo v&nbsp;prvých troch storočiach nášho letopočtu, keď sa v&nbsp;Ríme objavilo kresťanstvo a&nbsp;keď kresťanov prenasledovali. Vtedy katakomby slúžili ako skrýša či miesta, kde sa zhromažďovali.

Takže katakomby patria k Večnému mestu a sú to po­hrebiská. „Ani Benátky nemajú katakomby,“ dodáva. Ale čo potom máme my? Veď aj v Nových Zámkoch či v Žiline sme našli hroby. „Žilina bola silné protestantské mesto a&nbsp;potom do nej prišli jezuiti, ktorí šírili rekatolizáciu. Dá sa predpokladať, že v&nbsp;tomto pre nich nepriateľskom prostredí pochovávali svojich mŕtvych tam, kde nepredpokladali, že ich hroby môže dakto zneuctiť, čiže pod kláštor. To však nesúvisí s&nbsp;kryptami, ktoré sa budovali nezávisle od miest, kde bol kostol,“ vysvetľuje. Hrad Stará Ľubovňa? „Kazematy, podzemné pivnice, ktoré neraz slúžili ako väzenie. Napokon, aj gróf Monte Christo sedel v&nbsp;kazematách.“ A&nbsp;čo Bratislava? Takisto nič? „Nie, je tu vysoká spodná voda a&nbsp;miesta na cintoríny bolo dosť. Tie sa rozrastali najmä okolo kostolov.“

Takže sme chudobní? Naše podzemie je nezaujímavé? „Ale kdeže! Naozaj máme množstvo veľmi zaujímavých podzemných priestorov, aké zrejme zase nemajú v Ríme. A že nemáme katakomby? Nuž, nemusíme mať všetko.“&nbsp;

Pod zemou: Neuveríte, čo všetko skrývajú slovenské mestá!

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás