Okolie ho vníma ako elegána a lichotníka, akých už dnes poznáme väčšinou len zo starých čiernobielych filmov. Takto vystupuje herec František Kovár (75) aj v seriáli Nemocnica, kde hrá primára Čierneho. Scenáristi v ňom reflektujú súčasnosť, keď aj nevinná lichôtka môže na niekoho pôsobiť ako sexuálny harašment. Pán herec si to uvedomuje, no meniť svoje spôsoby odmieta aj v súkromí. „Ženy sú predsa nositeľky života. Ja si ich nesmierne vážim a dávam im to najavo. Mám to už takto v sebe a nič sa s tým nedá robiť,“ vyjadril sa pre PLUS 7 DNÍ jednoznačne.

Veľký vzor

František Kovár počas svojej kariéry stvárnil obrovské množstvo postáv, no je možné, že po úlohe primára Čierneho ho stihne rovnaký osud ako jeho profesora Ladislava Chudíka, ktorý sa po kultovom seriáli Nemocnica na okraji mesta stal navždy primárom Sovom. „Lacko bol špička Mount Everestu. Ja som oproti nemu len horolezec, ktorý tam pomaly ide, no ešte nie som ani v polovičke. Ale my sme úrazová chirurgia a oni boli ortopédia,“ poukázal primár Čierny na konkurenčný rozdiel.

Svojmu učiteľovi herectva je pritom vďačný za mnohé. Vďaka nemu sa na veľké javisko Slovenského národného divadla dostal už ako študent VŠMU. „Keď hral hlavnú postavu hry Arthura Millera Po páde, zavolal si niekoľkých žiakov na komparz. Tak sa stalo, že som zrazu stál na jednom javisku s ním, ale aj so Zdenkou Grúberovou a Máriou Kráľovičovou.“ A keď sa neskôr stali rovnocennými kolegami, Chudík mu ponúkol tykanie. „Bol som z toho úplne hotový. Vnímal som to ako vysoké morálne ohodnotenie. Bolo mi zaťažko oslovovať ho Lacko. Aj som sa často mýlil, ale napokon som si zvykol,“ hovorí Kovár.

Posledný džentlemen

Ladislava Chudíka mladší kolega obdivoval ako umelca, ale vzorom mu bol aj z ľudskej stránky. „On bol taký ušľachtilý človek a džentlmen, že nám všetkým môže byť dodnes príkladom,“ myslí si. Ibaže v tom čase boli slovenskí divadelní milovníci povestní aj vzletnými komplimentmi, ktoré radi adresovali ženám. Dnes treba vážiť slová a nové spoločenské normy zakomponovali aj do deja seriálu Nemocnica. Keď primár Čierny oslovil doktorku Maxovú, ktorá predtým pôsobila v Amerike, „dievčatko“, reagovala dotknuto. „Samozrejme, keď muž urobí nejaký prešľap a obťažuje ju proti jej vôli, nech je potrestaný. Ale aby som sa bál žene polichotiť, pozrieť sa na ňu ako na dokonalé dielo prírody, privinúť si ju alebo jej pomôcť do kabáta, to sa mi zdá dosť hlúpe. Keď mi je žena sympatická a cítim, že medzi nami funguje prirodzený mužsko-ženský princíp, dám jej to bez vedľajších úmyslov rád najavo. Slovenské ženy prijímajú všetky lichôtky milo a prirodzene,“ myslí si herec.

S harašmentom v scenári sa František Kovár stretol prvý raz v roku 1999, keď SND uviedlo hru Oleanna amerického autora Davida Alana Mameta. „Hral som tam profesora, ktorého žiačka nespravodlivo obvinila zo sexuálneho obťažovania. Chvalabohu, vzťah medzi mužom a ženou vnímame u nás ešte stále inak ako v Amerike. Som rád, že sme sa nedostali na ich úroveň, pretože to považujem za anomáliu,“ podotkol pred nami.

Pre vnúčatá je Fefe

Pri mužovi, ktorý dodnes o ženách vzletne básni, sa musí mať jeho manželka, niekdajšia primárka Daniela ako v bavlnke. Pán Kovár ich takmer päťdesiatročné manželstvo však nepovažuje za zvláštne. „Žijeme v obojstrannom porozumení. Raz sú misky váh na jednej, inokedy na druhej strane,“ konštatuje. Vychovali spolu dvoch synov, ktorí ich spravili starými rodičmi štyroch vnúčat. „Je všeobecne veľké šťastie, keď sa ich dožijete. Najprv prišli na svet tri dievčatá, pri ktorých som spoznal úplne iný svet ako pri synoch. Už keď mali tri roky, chceli ‚vrťavé‘ sukničky. Keďže nevedeli vysloviť Fero, volali ma Fefe a už pri tom ostali. Takže - ja som Fefe,“ hovorí.

Počas pandemickej pauzy mohol herec s vnúčatami tráviť viac času, no už ho to ťahá opäť do divadla. „Na predstaveniach, ktoré sme mohli hrať, bolo plno. Človeku je prirodzené, že potrebuje mať okolo seba nejakú hodnotu, na ktorú sa môže upnúť, ktorá mu je blízka a dokáže ho odbremeniť od problémov, aby mohol prísť na iné, príjemnejšie myšlienky. Ľudia vydržali, aj keď museli mať na sebe ochranné rúško. Po skončení vždy zatlieskali oni nám a my im. Veľký úspech sme mali aj s on­line predstavením Ruské denníky, keď nás sledovalo sedemstotridsať ľudí.“

Vyrastal s Gregorovou

Sám Kovár si počas sviatkov v televízii nenechal ujsť skvostný film Noční jazdci, účinkoval v ňom s hercami, z ktorých je dnes minimálne osemdesiat percent na onom svete. „Odišli, takže pri sledovaní prepadám nostalgii. Mal som napríklad to šťastie, že keď nás raz viezli na pľac, v aute som sedel vedľa Hanky Gregorovej. Po čase nastúpil Radek Brzobohatý, ktorý si sadol na predné sedadlo. Pozrel sa dozadu a keď zbadal Hanku, tak ešte raz. Vtedy sa mu predstavila. Takže sa dá povedať, že som bol svedkom zárodku ich vzťahu,“ prehodí veselo.

S herečkou boli vtedy už starí známi, s Hanou a jej bratom Karolom totiž vyrastali spoločne. „Bývali sme v centre Bratislavy v jednej bytovke, len oni o poschodie vyššie. Hanka raz dokonca prišla za mnou s prosbou, aby som ju pripravil na herectvo. Mali veľmi zlatých rodičov, vždy som sa u nich cítil príjemne.“

Kto ho rozplakal

Ako pedagóg VŠMU nezatracuje František Kovár ani súčasnú hereckú generáciu. Pred jeho katedrou sedela Táňa Pauhofová, Barbora Bobuľová, Vica Kerekes či Martin Mňahončák. „Martin ma pri hre Kvarteto už aj režíroval. Povedal som mu: ‚Toto si vymyslel veľmi dobre. Kto bol tvoj profesor?‘ Takto navzájom vtipkujeme,“ hovorí. K najtalentovanejším umelcom svojej generácie radí aj Dávida Hartla. „Je úžasný. Pri dabovaní jedného seriálu prišlo medzi nami k veľmi peknej situácii. Po jednom dialógu s Davidom som mal zrazu v krku hrču a začali sa mi kotúľať slzy. Pozrel som na neho a on bol na tom rovnako. Tak sme sa spontánne objali, to bolo niečo také krásne. Nikdy na to nezabudnem. Som Davidovi vďačný, že má v sebe bohaté vnútro a tak úžasne robí svoju prácu. Naozaj si ho nesmierne vážim,“ zložil Hartlovi možno najväčšiu poklonu jeho života.

Fratišek Kovár je k ženám pozorný ako máloktorý muž. Takto sa správa k dámam nášho šoubiznisu, aj k svojej manželke. Foto v GALÉRII

Vzájomná ústretovosť a empatia je podľa pána herca cesta, ktorá nám pomôže prekonať súčasné pandemické obdobie. „Myslím, že to je správny postoj. To, čo teraz zažívame, je niečo, s čím nikto nepočítal. Pribrzdil sa celý svet. Kým nebude spoľahlivá vakcína, ktorá nás ochráni pred všetkými mutáciami, budeme ešte rok, dva, možno aj tri zažívať stres. Treba sa s tým nejako vyrovnať a nenechať sa rozdeliť a rozoštvať. Príroda nám už dlho dávala najavo, že sa musíme nejakým spôsobom zo všetkých stránok umravniť. Verím, že sa nám to podarí a zvíťazí zdravý rozum, čestnosť, spravodlivosť a ľudskosť,“ nádeja sa.