Tip na článok
Diváci: Open-air výstavy sú zárukou, že fotografie sa dostanú aj k ľuďom, ktorí galérie bežne nenavštevujú.

Jeden z najväčších fotografických festivalov pri Viedni: Netradičná výstava, ktorú musíte zažiť!

Jeden z najväčších fotografických festivalov v Európe prišiel do Badenu pri Viedni, kúsok od našich hraníc.

Galéria k článku (5 fotografií )
Fatoumata Diabaté: Fotografka z Mali predstavuje svoj projekt tradičného afrického fotoštúdia.
David Chancellor: Cenami ovenčený fotograf prestavuje svoju sériu Lovci, ocenenú na prestížnych súťažiach ako World Press Photo a Sony World Photography Award.
V parku: Fotografie sú nainštalované pod holým nebom a bezplatne prístupné každému.

Do kelu, a teraz to musím zorganizovať, uvedomil si fotograf Lois Lammerhuber z Badenu pri Viedni, keď sa mu podarilo dohodnúť spoluprácu s fotofestivalom La Gacilly. Vzdychol si, pretože to je veľká vec. Nainštalovať dvetisíc fotografií tridsiatich štyroch renomovaných svetových fotografov vo voľnom priestore v parku, rozáriu i v meste a vytvoriť tak na štyri mesiace obrovskú open-air galériu prístupnú zadarmo. Plus vymyslieť a zorganizovať slávnostné otvorenie a ďalšie akcie, pozvať a hostiť fotografov, umelcov, divákov, šíriť dobré meno Badenu, disponovať nápadmi, komunikovať, robiť festivalu promo a starať sa o to, aby sa na ňom každý cítil dobre.

A, čo je najdôležitejšie, náležite prezentovať divákom tvorbu najvýznamnejších svetových fotografov súčasnosti a témy, na ktorých záleží. Po šiestich mesiacoch práce si Lois Lammerhuber môže vydýchnuť. Festival je otvorený. Z Badenu sa stala galéria pod holým nebom. Stojí za to vidieť ju. Len na ilustráciu, fotografie sú v parku, v rozáriu, na múroch budov v meste. Indoorová výstava Phila Hatchera Moora o následkoch nukleárnych testov v Kazachstane pôsobí o to silnejšie, že je nainštalovaná v budove v centre mesta, kde už pätnásť rokov nikto nebýva, no ešte tu zostali zvyšky tapiet, kachličiek a umývadiel. Najväčšia vystavená fotografia má až 240 štvorcových metrov. Všetky fotografie musia po festivale zničiť. Také je znenie zmlúv o autorských právach.

Fotografiu dýcham, jem a pijem

„Fotografiu robím, sledujem, dýcham, jem a pijem. Snívam. Prakticky žijem fotografiou,“ hovorí Lois Lammerhuber (66). Vyštudoval výpočtovú techniku a kedysi v 70. rokoch minulého storočia pracoval ako programátor. Keby mu bol vtedy niekto povedal, že raz sa bude živiť fotografiou, že ako fotograf získa významné ocenenia a dokonca od roku 2012 bude vyplácať päťtisíc eur ako Fotografickú cenu Lammerhuber za najlepšiu fotoreportáž mladých talentov na Lumix Photo Festivale v nemeckom Hannoveri, neveril by mu. V roku 1978 sa však vybral na cestu naprieč americkým kontinentom, od Aljašky po Ohňovú zem. Trvalo mu to dva roky.

Tam začal fotografovať. Len tak, pre seba. Aby zaznamenal spomienky. Fotka ho úplne uchvátila. V roku 1984 sa stal spolupracovníkom nemeckého časopisu Geo. O desať rokov viedol jeho rakúsku redakciu. Je autorom viac než tritisíc reportáží, svoje fotografie prezentuje na najväčších svetových fotofestivaloch vrátane Visa pour l’image vo francúzskom Perpignane, vydal niekoľko kníh. S manželkou Silviou založili knižné vydavateľstvo fotografických publikácií. „Nie som fotograf, ktorý má foto­aparát stále so sebou a neustále niečo fotí,“ pokračuje Lois. „Akoby som mal v sebe vypínač. Zapnem a vypnem sa pre fotografiu vždy, keď pracujem na nejakom projekte.“

Kráčame presláveným badenským rozáriom, najväčšou rakúskou ružovou záhradou. Ruže tu rastú šesťdesiat rokov. Dnes je súčasťou open-air galérie festivalu. Fotografie sú nainštalované medzi ružovými kríkmi. Výstava pokračuje ďalej parkom. Najzaujímavejšia inštalácia je priamo na vode jazierka, ktoré miestni využívajú aj na člnkovanie. Teraz na hladine plávajú fotografie, portréty zvierat britského fotografa Tima Flacha, ktorý postavil pred fotografické pozadie v štúdiu napríklad vlka. Čestný člen Kráľovskej fotografickej spoločnosti Spojeného kráľovstva je tiež v Badene na otvorení festivalu, podpisuje knihy, prezentuje svoju výstavu a odpovedá na otázky novinárov aj návštevníkov festivalu.

A teraz to musím zorganizovať

Vzniklo to veľmi spontánne. Takmer presne pred rokom, začiatkom júna 2017, bol Lois na otvorení fotofestivalu v La Gacilly vo Francúzsku. La Gacilly sa na veľkú fotografickú open-air galériu mení každé leto už od roku 2004. Vždy priláka okolo 400-tisíc návštevníkov. Festival tam založil Jacques Rocher z rodiny známej kozmetickej firmy, ktorá podporuje fotografov aj ekologické projekty. Jacques Rocher je momentálne primátorom La Gacilly.

„Pricestoval som a začal som sa prechádzať po meste. Okamžite ma to dostalo. Fotografie nainštalované pod holým nebom a s takými silnými odkazmi. Bolo to skvelé,“ rozpráva ­Lois. „Na nič sa to nehralo, nepredstieralo, že je to nóbl elegantné po­dujatie. Jednoducho to tam bolo ako súčasť mesta. Jednoduchosťou ma to chytilo za srdce. Okamžite som si začal predstavovať, čo keby sme to mali aj u nás v Badene.“

Na večernú recepciu prišiel neskoro. Voľná stolička zostala práve vedľa Jacqua Rochera. Zbežne sa poznali už niekoľko rokov. No Lois netušil, ako Jacques zareaguje na jeho spontánny nápad. „Práve jedol. Povedal som si - Mám tri minúty, on je a ja môžem hovoriť. Sadol som si vedľa neho a spýtal som sa - Poznáš festival La Gacilly? Pozrel na mňa ako na blázna a mykol plecom, že samozrejme. Ale nepoznáš festival La Gacilly - Baden, pokračoval som.“

Na jazere: Najnezvyčajnejšia inštalácia priamo na vodnej hladine.
Na jazere: Najnezvyčajnejšia inštalácia priamo na vodnej hladine.
Jana Čavojská

Jacques prestal jesť, položil vidličku, zahľadel sa na Loisa a spýtal sa, či to myslí vážne. „Aha, povedal som si, muž s víziou. Nie je taký márnomyseľný, že by nechcel dať svoj festival. Uvažuje v širších súvislostiach.“ Jacques zobral mobil, vygúglil si Baden a povedal: „Hmmm, pekné mesto.“ Dvaja muži si pripili. „Poďme na to.“

Lenže na realizáciu projektu potreboval Lois primátora Badenu. Čo povie on na túto myšlienku? „Primátor Stefan Szirucsek chodí v nedeľu do kostola a potom do cirkevnej kaviarne, prevádzkovanej farnosťou, na kávu. Tam nás náš spoločný priateľ zoznámil. Predostrel som mu svoju myšlienku, on zobral mobil, vygúglil si festival v La Gacilly a jednoducho sa opýtal - Kedy ideme?“

Všetko klaplo. Festival z La Gacilly sa vždy nasledujúce leto presunie do Badenu. Aj z Badenu bude obrovská open-air galéria, kde sa nevyberá vstupné a významní svetoví fotografi prezentujú svoje vizuálne vnímanie sveta. Lois Hammerhuber vošiel do parku a spokojne sa usmieval. Potom mu to došlo. „Do kelu. A teraz to musím zorganizovať... Je to fakt veľké.“

V africkom pouličnom fotoštúdiu

Rok nato, pred pár dňami, 8. júna, festival slávnostne otvorili. V Badene sú až do konca septembra vystavené práce takých fotografických mien, ako je Brent Stirton, Elliot Erwitt, Tim Flach, Teo Becher, Arthur Rimbaud, Joel Sartore a mnohí ďalší. Téma festivalu je I Love Africa - Milujem Afriku. Preto je zameraný na afrických autorov, legendárnych, ako bol napríklad Malick Sidibé, Jean Depara či James Barnor, aj súčasnú mladú generáciu. Tradičné africké fotoštúdio si priamo v Badene rozložila malijská fotografka Fatoumata Diabaté. Pripomína zlaté časy pouličnej portrétnej fotografie v Mali, keď fotografi cestovali z miesta na miesto s jednoduchou plachtou na fotografické pozadie a so zábavnými rekvizitami a fotili ľudí, ktorí sa prezliekli do pestrých kostýmov.

Tento štýl fotografie preslávili hlavne malijskí fotografi Malick Sidibé a Seydou Keita, ktorých fotografie sú v Badene tiež vystavené. Spolu s Fatoumatinými fotkami divák získa zaujímavý pohľad na vývoj fotografie v subsaharskej Afrike. Kto sa v jej pouličnom fotoštúdiu v Badene prezlečie do afrických šiat, prenesie sa z Európy 21. storočia priamo do ulíc Bamaka v zlatom veku tamojšej pouličnej fotografie pred desiatkami rokov. Teda aspoň na výslednom obrázku, ktorý vám priamo na festivale vytlačia. Navyše, fotografka v tradičných pestrých afrických šatách a s pokrývkami hlavy prináša do Badenu skutočnú atmosféru Afriky, veselú, žiarivú, radostnú a hlučnú.

Fatoumata sa narodila v roku 1980 v Bamaku. Nevybrala si ľahkú cestu. V Mali nie je bežné, aby ženy fotografovali. Očakáva sa od nich skôr starostlivosť o domácnosť. Vo verejnom živote môžu byť maximálne sekretárky alebo účtovníčky. „Každá práca, ktorú robíte s láskou, vám nakoniec prinesie uspokojenie,“ hovorí umelkyňa. Ona sama nesnívala o kariére fotografky. Chcela jednoducho prácu, ktorou sa uživí. V roku 2002, keď študovala v tréningovom centre pre mladé ženy, poslala ju jej majsterka na internship do Fotografického inštitútu.

Po dvoch rokoch štúdia bola presvedčená, že fotografia môže byť jej cesta. Začala fotografovať naplno. Istý čas cestovala s farebnými malijskými látkami a vlastným pouličným fotoštúdiom po Afrike. Fotografovala pre World Press, Oxfam, Nadáciu Billa a Melindy Gatesovcov, získala niekoľko významných fotografických ocenení. „Umlčala som všetkých, ktorí hovorili, že som šialená, keď chcem fotografovať, lebo je to povolanie vyhradené iba mužom. Kvalitou svojej práce som si získala re­špekt,“ hovorí vždy usmiata fotografka. Jedným dychom však dodáva, že napriek uznaniu v zahraničí sa jej v Bamaku, centre africkej fotografie, zatiaľ dostalo málo uznania. Rovnako ako ďalším fotografkám zo západnej Afriky.

VIDEO Plus 7 Dní