Hlavy v piesku: Už dávno sme mali zarábať oveľa viac. Prečo sme teda stále na konci tabuľky EÚ?

Dokedy? Slováci sa radšej strhajú, než by mali prísť o príplatky za nočné, víkendy či nadčasy

Prečo zarábame málo? Ak vo Francúzsku odborári zavelia, do ulíc vyjdú státisíce. U nás stovky

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Nespravodlivé prerozdeľovanie zisku, množstvo povinných nadčasových hodín, nočné zmeny, miliardy eur, ktoré každoročne unikajú zo Slovenska... To je len časť problémov, s&nbsp;ktorými sa právnička MONIKA BENEDEKOVÁ (52) borí už pätnásť rokov. Hnevá ju, že hoci sme považovaní za veľmoc v oblasti automobilového priemyslu, naše príjmy sa potácajú na samom konci tabuľky krajín starého kontinentu. Predvlani sa postavila na čelo OZ KOVO ako prvá žena v&nbsp;histórii tohto odborového zväzu a&nbsp;netají, že jeho fungovanie vníma inak než jej predchodcovia. Podporuje mladých lídrov, rodovú rovnosť a&nbsp;dáva prednosť férovým kompromisom, ktoré môžu dlhodobo fungovať, pred rýchlymi riešeniami a&nbsp;„útokmi“ hlavou proti múru. Neraz sa stretáva s&nbsp;tým, že zamestnanci stále majú strach postaviť sa za seba, vzoprieť sa, čím si príliš nepomáhajú. „Záleží predovšetkým na nich, či získajú vyššie ohodnotenie, lepšie podmienky, viac voľna,“ zdôrazňuje v rozhovore s PETROM GALANOM. „Len musia nájsť odvahu ozvať sa.“

Ako sa cítite v&nbsp;pozícii šéfky najväčšieho odborového združenia na Slovensku? Bola som zvyknutá venovať sa problémom, najmä právnym, hlbšie a&nbsp;komplexnejšie. Teraz je to viac o&nbsp;politickej práci, manažmente, hľadaní rovnováhy medzi rôznymi záujmovými skupinami. Menej odborné, no psychicky náročnejšie. Na druhej strane mi funkcia dáva priestor navrhovať a&nbsp;robiť to, o&nbsp;čom som bola roky presvedčená, že robiť treba. A&nbsp;to je? Zameranie na popularizáciu odborov, marketing, školenie mladých kádrov, motivovanie a&nbsp;presadzovanie žien na vedúcich pozíciách, zapájanie sa do projektov Európskej únie. Najnovšie sme rozbehli diskusiu o&nbsp;skracovaní pracovného času a&nbsp;vyvíjame tlak na dotiahnutie smernice o&nbsp;primeraných minimálnych mzdách, ktorá bola schválená v&nbsp;Európskom parlamente už predvlani. Čím je dôležitá? Nejde v&nbsp;nej len o&nbsp;najnižší možný plat, ale zlepšuje aj postavenie odborov. Viaceré krajiny ju využili na to, aby posilnili právo zamestnancov do nich vstupovať. V&nbsp;Bulharsku išli až do kriminalizácie firiem, ktoré v&nbsp;tom ľuďom bránia. Ďalšia časť smernice sa zameriava na kolektívne vyjednávanie, čo je u&nbsp;nás dlhodobo problém. Kolektívnymi zmluvami máme pokrytých len 24 percent zamestnancov. Únia požaduje štvornásobok. Preto zarábame tak málo? Áno. A tiež preto, že si nepýtame viac. Nebojujeme za svoje práva a&nbsp;nie sme ochotní organizovať sa. Nielen v&nbsp;odboroch, podľa prieskumov vôbec nikde. Občianska spoločnosť a&nbsp;vzájomná podpora sú v&nbsp;našich končinách neznáme pojmy. Ľudia sa uzatvárajú v&nbsp;sociálnych bublinách, každý sa stará o&nbsp;seba, rodinu, snaží sa prežiť. Na ostatné nemá čas, energiu, chuť a&nbsp;zamestnávatelia to vy­užívajú. Keď nikto neprotestuje, prečo by pridávali? Zoberte si mentalitu Francúzov. Ani tam nie je veľká organizovanosť, ale keď odborári zavelia, národ s&nbsp;nimi vyjde na barikády. Našinci sklonia hlavu, ustupujú, akceptujú nevýhodné dohody. Dá sa s&nbsp;tým niečo robiť? Neviem, ale určite by pomohli sektorové kolektívne zmluvy ako v&nbsp;Rakúsku. Jednotlivé odvetvia hospodárstva tam majú svoje komory, ktoré dohodujú podmienky so zamestnávateľskými združeniami. Dohody potom platia vo všetkých firmách. Teda ak sa dohodne minimálna mzda v&nbsp;strojárskom priemysle na 1 600 eur, musí ju dostať každý strojár v&nbsp;každom podniku bez ohľadu na to, či je v&nbsp;zelených alebo červených číslach. A ak rokovania nejdú dobre, odborári vyhlásia varovný štrajk, do ktorého sa neraz zapojí niekoľko stoviek tisíc robotníkov. Stačí im hodina, aby sa podnikatelia spamätali. To je celkom iná sila ako u&nbsp;nás. Prečo tento systém na Slovensku nefunguje? Lebo ho zamestnávatelia odmietajú. Počas inflácie sa ich prístup síce trochu zmenil, niekde sa podarilo dohodnúť navýšenie miezd o&nbsp;viac ako sto eur aj protiinflačné balíčky, no sektorovým rokovaniam sa nekompromisne bránia. Vedia, že keby sa nám ich podarilo presadiť, v&nbsp;priebehu pár rokov by sa mzdové ohodnotenie mohlo dramaticky zvýšiť. Sú odborníci, ktorí vyhlasujú, že na vyššie príjmy ešte nemáme nárok, že naša ekonomika nemá taký „výtlak“. Je pravda, že produktivita práce u&nbsp;nás nedosahuje čísla najvyspelejších štátov EÚ, ale už sa pohybujeme na úrovni okolo 80 percent. Napriek tomu bola minuloročná priemerná mzda len 1 430 eur. Na porovnanie, vo Francúzsku je aj minimálna mzda o&nbsp;tristo eur vyššia. Navyše, zatiaľ čo na Západe je prerozdelenie ziskov v&nbsp;prospech zamestnancov, u&nbsp;nás je to naopak. V&nbsp;Nemecku ide na výplaty 52 percent, v postkomunistickom Slovinsku rovnako. Na Slovensku je podiel miezd iba 42,6 percenta. Sú prípady, keď človek vyslovene žasne. Jeden z&nbsp;najpopulárnejších obchodných reťazcov má zisk sto miliónov ročne, no platy predavačiek v&nbsp;niektorých regiónoch drží na úrovni 1 100 eur v&nbsp;hrubom a&nbsp;o&nbsp;vyplatení trinásteho platu nechce ani počuť. Isto nemusím dodávať, že v&nbsp;domovskej krajine sú jeho mzdové náklady násobne vyššie. Môže za to obchodná stratégia alebo premotivovaný slovenský manažment? Aj, aj. Máme tu veľa spoločností, ktoré 20-30 rokov razia „biznismodel“ založený na tom, že na Slovensku je lacná pracovná sila, nižšie náklady a&nbsp;možnosť maximalizácie zisku. Nechcú z&nbsp;neho ustúpiť. Je pre mňa nepochopiteľné, že prišli z&nbsp;krajín, kde je sociálny dialóg na oveľa vyššej úrovni, no u&nbsp;nás sa k&nbsp;zamestnancom správajú celkom inak. Prioritou je zisk a&nbsp;odhaduje sa, že každý rok z&nbsp;našej krajiny odídu až tri miliardy eur na účty nadnárodných spoločností. Svoju úlohu však zohráva i&nbsp;slovenské vedenie, ktoré v&nbsp;tomto smere jednoznačne robí nadprácu, a to s&nbsp;nádejou, že ho za ňu odmenia. Potvrdzujú nám to vlastné skúsenosti. Dobrým príkladom sú dva obchodné reťazce, za ktorými stojí tá istá nemecká firma, ale ich správanie, odmeňovanie a&nbsp;ochota komunikovať s&nbsp;odborármi sú diametrálne odlišné.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/hlavy-piesku-davno-sme-mali-zarabat-ovela-viac-preco-sme-teda-stale-konci-tabulky-eu" target="_blank">Viac fotografií nájdete v GALÉRII</a>

Štát je v&nbsp;tom nevinne? Určite nie. Hoci je legislatíva napísaná dobre, vymožiteľnosť práva je u&nbsp;nás zdĺhavá a&nbsp;problematická. Súdne spory sa ťahajú roky a&nbsp;mnohí poškodení to radšej vzdajú. <a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/rozhovory/hlavy-piesku-davno-sme-mali-zarabat-ovela-viac-preco-sme-teda-stale-konci-tabulky-eu/2" target="_self">POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</a>

Čo vám aktuálne robí najväčšie starosti? Je toho veľa. Nútené živnosti, na ktorých redukciu sa už zameriava aj Brusel, neregulované digitálne plat­formy, prehnané tlaky na produkciu, starnutie pracovnej sily. V&nbsp;autobusovej doprave je priemerný vek 58 rokov. Ak sa vodiči rozhodnú využiť možnosť predčasnej penzie, nebude mať kto jazdiť. Podobná situácia je vo viacerých oblastiach hospodárstva a&nbsp;zhoršuje ju aj fakt, že podľa výsledkov štúdií každý druhý Slovák po päťdesiatpäťke trpí nejakým chronickým ochorením a&nbsp;musí užívať lieky. Keďže sa nám štandardný dôchodkový vek každý rok vzďaľuje, je najvyšší čas otvoriť otázku vekového manažmentu. Aby zamestnávatelia museli prispôsobovať požiadavky na výkony veku zamestnancov. O&nbsp;vysokej miere práce v&nbsp;noci a&nbsp;jej nepriaznivých účinkoch na zdravie sme v&nbsp;našom časopise písali už pred niekoľkými rokmi. Nezlepšilo sa to? Čísla nepustia. Stále sa týka zhruba pätnástich percent zamestnancov. Podnikatelia argumentujú, že sme priemyselná krajina a&nbsp;bez nepretržitých prevádzok to nejde. Lenže Česi sú priemyselne ešte silnejší a&nbsp;v&nbsp;nočných zmenách tam pracuje necelých päť percent, v&nbsp;Poľsku dokonca len dve percentá ľudí. Podobne to je s&nbsp;nadčasmi. Hoci nie sú štandardnou súčasťou pracovného času a&nbsp;platia na ne pravidlá definované v&nbsp;Zákonníku práce, u&nbsp;nás sa už berú ako samozrejmosť. Teraz platí, že zamestnávateľ má právo nariadiť 150 hodín a&nbsp;ďalších 250 si s&nbsp;pracovníkmi môže dohodnúť. My sme navrhovali len skrátenie o&nbsp;50&nbsp;hodín a&nbsp;narazili sme na odpor nielen firiem, ale i&nbsp;zamestnancov. Radšej sa strhajú, ako by mali prísť o&nbsp;príplatky. Nezmení sa to dovtedy, kým základné príjmy nebudú primerané životným nákladom. Podnikatelia však tvrdia, že ľuďom nikdy nebude dosť... Nemyslím si. V&nbsp;západných krajinách sú zárobky na takej úrovni, že pracujúci uprednostňujú iné benefity. Keď odborári v&nbsp;Rakúsku dali svojim členom na výber – buď tri dni dovolenky navyše, alebo päťpercentné zvýšenie miezd, voľné dni bezkonkurenčne vyhrali. S&nbsp;tým korešponduje vaše úsilie o&nbsp;skrátenie pracovného týždňa na štyri dni. Ako ďaleko ste sa dostali? Zatiaľ je to v&nbsp;rámci celej Európy len v&nbsp;štádiu pokusov. Hľadajú sa ideálne modely. Niektoré firmy v&nbsp;Nemecku ponúkli zamestnancom na obmedzené obdobie viac-menej polovičný úväzok, ale aj s&nbsp;úmerným znížením platov, v&nbsp;Belgicku zase stlačili hodiny do štyroch dní, čo pred časom navrhoval aj Igor Matovič. Tým smerom nechceme ísť. Snažíme sa o&nbsp;plnohodnotný štvordňový pracovný týždeň, bez predlžovania pracovného času a&nbsp;krátenia miezd. Reakcia podnikateľov je zatiaľ taká, že ak by to malo platiť, zvýšia rýchlosť výrobných liniek. Lenže, čisto teoreticky, ak by firmy aj chceli na tento trend nabehnúť zvýšením počtu zamestnancov, nemajú ich kde vziať. Už teraz volajú po uvoľnení kvót na prijímanie cudzincov z&nbsp;tretích krajín. V&nbsp;prvom rade by mali vytvoriť podmienky, ktoré by zhruba 300-tisícovú masu prevažne mladých ľudí žijúcich v&nbsp;zahraničí motivovali vrátiť sa, a&nbsp;investovať do robotizácie. Nárastu počtu zahraničných robotníkov sa, samozrejme, nevyhneme a&nbsp;je pravda, že zatiaľ ich tu je len 3,6 percenta. No vo výrobnom sektore je to približne pätnásť percent a&nbsp;už teraz máme firmy, kde sa blížia k&nbsp;polovičnému počtu všetkých pracovníkov. Popri rečovej bariére prinášajú do našich podmienok iné kultúrne i&nbsp;pracovné návyky. Podľa našich kolegov to na pracoviskách spôsobuje zhoršovanie medziľudských vzťahov, vytváranie uzavretých skupín. Okrem toho cudzinci sa prevažne nechcú organizovať, akceptujú aj porušovanie svojich práv, pretože ich nepoznajú, a&nbsp;oslabujú našu pozíciu pri kolektívnom rokovaní. Výsledkom môže byť zhoršenie pracovných podmienok. Preto budeme musieť rýchlo nájsť spôsoby, ako ich aspoň čiastočne zapojiť do našich aktivít. Patrí k&nbsp;príčinám nedostatku zamestnancov roky klesajúca pôrodnosť? Samozrejme. Deje sa to v&nbsp;celej Európe, ale Slovensko je zase špecifické. Pred nejakými dvoma dekádami sme tento faktor úplne zanedbali. Keby sa vtedy robila prorodinná politika, stavali nájomné byty a&nbsp;mladí ľudia by sa necítili v&nbsp;ekonomickej pasci, boli by sme v&nbsp;inej situácii. Ďalší problém je 144-tisíc nezamestnaných, z&nbsp;nich značná časť dlhodobo, ktorí vo veľkej miere stratili pracovné návyky. Z&nbsp;nich dominantná časť pochádza z&nbsp;marginalizovanej komunity, kde je, naopak, pôrodnosť vysoká. Je možné, že pomer majority a&nbsp;minority bude časom celkom iný. Tu mi v&nbsp;oblasti integrácie a&nbsp;vzdelávania chýbajú nielen aktivity štátu, ale aj mimovládnych organizácií. Ďalšia vec, ktorou by sme sa mali zaoberať, je prechod na zelenú ekonomiku. Pretože ak ho optimálne nezvládneme, môže sa situácia na trhu práce zhoršiť.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/hlavy-piesku-davno-sme-mali-zarabat-ovela-viac-preco-sme-teda-stale-konci-tabulky-eu" target="_blank">Viac foto si pozrite v GALÉRII</a>

Ako to myslíte? Máme päť automobiliek (jedna vo výstavbe), ktoré priamo či nepriamo dávajú živobytie státisícom ľudí. Ich transformácia na elektromobilitu bude mať vplyv na viacero výrobných sfér a&nbsp;kompletne sa zmenia požiadavky na dodávateľské firmy i&nbsp;odbornosť zamestnancov. Ak sa zanedbá zvyšovanie ich kvalifikácie, mnohým bude hroziť prepustenie. Preto v&nbsp;Nemecku veľké fabriky vytvárajú pobočky, ktoré pracovníkov mesiace preškoľujú na nové pozície. V&nbsp;tomto ohľade výrazne zaostávame. Je dôvod na obavy? Ako sa to vezme. Automo­tive sa podieľa takmer päťdesiatimi percentami na priemyselnej výrobe a&nbsp;elektromobilita je rozbehnutý vlak, v&nbsp;ktorom je už priveľa peňazí, aby sa len tak zastavil. Ja to vidím skôr ako šancu posunúť sa ďalej. Ak sa včas rozhýbeme, zvýšime investície do vedy a&nbsp;výskumu a&nbsp;zameriame sa na rekvalifikáciu pracovníkov, platy automaticky porastú a&nbsp;možno konečne prestaneme byť len montážnou dielňou Európy. Keď sme už prešli na pozitívnu vlnu, máme na Slovensku zamestnávateľov, ktorí sa o&nbsp;svojich ľudí ukážkovo starajú? Vzhľadom na aktuálny nedostatok hlavne odborne zdatných robotníkov sa situácia jednoznačne zlepšuje. Firmy si uvedomujú, že dnes im už za plotom nestoja zástupy nezamestnaných. Dokonca sa mi vybavuje príklad, ktorý by sa dal nazvať ukážkový. Spoločnosť zameraná na farmáciu svoje priestory doplnila o&nbsp;oddychové zóny vybavené rôznymi spoločenskými hrami, pohodlnými sedačkami, zamestnanci majú k&nbsp;dispozícii plné chladničky potravín, ktoré môžu bez obmedzení vyprázdňovať, ak ráno nahlásia, čo v&nbsp;domácnostiach potrebujú, pri odchode ich čaká plná nákupná taška, poskytujú im bezplatné masáže a&nbsp;ďalšie formy relaxu. Vedenie skrátka robí všetko pre to, aby sa pracovníci cítili dobre. Vzniká síce otázka, či sa im z&nbsp;takéhoto prostredia vôbec chce odchádzať domov a&nbsp;netrpia ich rodiny, ale to asi budeme riešiť, až keď sa tento prístup stane novým normálom...

Hlavy v piesku: Už dávno sme mali zarábať oveľa viac. Prečo sme teda stále na konci tabuľky EÚ?

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Hlavy v piesku: Už dávno sme mali zarábať oveľa viac. Prečo sme teda stále na konci tabuľky EÚ?

Peter Galan

Súvisiace články

Zaujímavosti zo sveta: Nové mestečko hobitov, kuriózna romantika i ázijská idylka

Zabudnuté memento: Novousadlíci netušili, že budú bývať hneď vedľa nacistického masového hrobu

Zaujímavosti zo sveta: Pašerák múmií, múdre módne doplnky i super karneval v Riu

Perličky zo sveta: Pojazdný priestranný byt, šampanské za stotisíc i cestovanie plné adrenalínu

Zaujímavosti zo sveta: Kúpele v zelenej oáze, agresívna labuť i Ferrari manažéra Led Zeppelin

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás