Starý kontinent vojensky spohodlnel. Ak vynecháme bývalú Juhosláviu a Sovietsky zväz, vyše sedemdesiat rokov sme tu nemali vojnu. Takmer sme prestali veriť, že by nejaká vôbec mohla vypuknúť. A keby aj, sme predsa v najväčšom vojenskom zoskupení sveta, ktoré nás má chrániť. Prestali sme modernizovať armády a nechali sme Ameriku, nech investuje a robí svetového policajta. Ani sme si neuvedomili, ako sme sa od „veľkého brata“ stali vojensky závislými. Roky nám to dáva pocítiť. Posledný americký prezident zvlášť. I keď nie je práve taktný, čo sa od neho ani nečaká, ťažko možno povedať, že jeho výčitky sú neoprávnené. Veď aj na nedávnom cvičení 31 štátov Severoatlantickej aliancie v Nórsku bola viac než tretina Američanov. Lenže veci sa menia a bezpečná Európa nemusí byť taká samozrejmá, ako by sme radi verili. Hrozieb pribúda a čoraz hlasnejšie počuť lídrov najmocnejších krajín volajúcich po užšej spolupráci v rámci Únie a dokonca po vytvorení spoločnej silnej armády, ktorá by nebola odkázaná na pomoc spoza oceána.

Suverénny kontinent?

Myšlienka vytvoriť európsku armádu nie je nová. Už pred štyrmi rokmi s ňou prišiel predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Zlizol si za to ostrú kritiku hlavne od Spojeného kráľovstva. Keďže téma bezpečnosti je na „kontinente“ čoraz aktuálnejšia, možná pomoc Spojených štátov čoraz otáznejšia a navyše Briti z Únie odchádzajú, Junckerovu myšlienku nedávno oživil francúzsky prezident Emmanuel Macron, po ňom i nemecká spolková kancelárka Angela Merkelová. Podľa nej bude Európska únia (EÚ) silnejšia, ak sa členské štáty spoja a vytvoria jedno veľké a kompaktné vojenské zoskupenie.

„Dni, v ktorých sme sa mohli bezpodmienečne spoliehať na iných, sú preč,“ cituje Merkelovú New York Times. V kontexte s oslavami stého výročia prvej svetovej vojny dodala: „Ak chceme ako európske spoločenstvo prežiť, mali by sme vziať svoj osud do vlastných rúk. Pracovať na vízii, že raz vytvoríme skutočnú európsku armádu. Takú, ktorá ukáže svetu, že medzi európskymi národmi už nikdy nebude vojna.“

Na rozdiel od Macrona vníma Merkelová vytvorenie spoločného paktu ako víziu do budúcnosti, nie okamžité riešenie. Zároveň zdôrazňuje, že by nemala byť namierená proti NATO, ale byť jeho doplnením. Rovnako navrhuje vytvorenie Európskej bezpečnostnej rady či spoločnú politiku v oblasti exportu zbraní.

Možno raz: Angela Merkelová vníma vytvorenie spoločného vojenského paktu ako víziu do budúcnosti, nie okamžité riešenie.
Možno raz: Angela Merkelová vníma vytvorenie spoločného vojenského paktu ako víziu do budúcnosti, nie okamžité riešenie.
Zdroj: profimedia.sk

Rozčúlený Trump

Napriek tomu, že Donald Trump často a rád poukazuje na miliardy investované do bezpečnosti Európy, plánmi európskych štátnikov vôbec nie je nadšený. Ukázalo sa to už pred samitom v Paríži aj po ňom, keď sa ostro obul do Emmanuela Macrona. Americký prezident si totiž až takú vojenskú samostatnosť starého kontinentu nepredstavoval. Navyše ho rozčúlili Macronove vyjadrenia o tom, že Európa potrebuje ochranu nielen pred Čínou či Ruskom, ale aj Spojenými štátmi. Hoci neskôr sa ukázalo, že išlo o nesprávnu interpretáciu niektorých novinárov a v skutočnosti hlava Francúzska myslela hrozby kyberšpionáže, ktorá zahŕňa spomínané krajiny, Trumpovo jedovaté tveetovanie už nešlo zastaviť. Písal o tom, ako Amerika ochránila Parížanov pred povinnou výučbou nemeckého jazyka počas druhej svetovej vojny, že Macron sa snaží odviesť pozornosť od rastu nezamestnanosti vo Francúzsku i vlastného nízkeho ratingu a na margo európskej armády dodal: „Možno by mala Európa v prvom rade zaplatiť svoj spravodlivý podiel do NATO, ktoré masívne dotuje USA!“

Bruselský server politico.eu sa pozastavuje nad jeho chrlením ohňa. „Nemôže viniť Európanov za to, že ho počúvli. Macronova a Merkelovej vízia je predsa len dôkazom, že kontinent sa prebudil do reality. Uvedomil si, že v oblasti bezpečnosti musí stáť na vlastných nohách, namiesto spoliehania sa na USA.“

Ako komentár politico pokračuje, je to presne to, čo Trump chcel, a teraz by mal oslavovať. O to skôr, že na peniaze, ktorými Amerika dotuje bezpečnosť bohatých európskych spojencov, nepoukazuje len posledný prezident USA. Robili to aj jeho predchodcovia. „Európania si, skrátka, uvedomili bezpečnostné riziká. Či už je to ruská agresia proti Ukrajine, teroristické útoky inšpirované Islamským štátom, alebo utečenecká kríza.“

Vyhodené peniaze

Vojenskí odborníci však pochybujú, že takýto zámer by sa mohol podariť. V najlepšom prípade ho považujú za odvážny, ale veľmi vzdialený scenár. „Niektoré európske vlády vrátane Nemecka vyžadujú parlamentné schválenie zakaždým, keď sa ich národné armády rozmiestnia v zahraničí, nieto aby tam bojovali. Ako by sa mala organizovať, riadiť či dokonca financovať akákoľvek európska armáda, keď mnohé krajiny EÚ nedokážu minúť ani len dohodnuté dve percentá HDP na svoju obranu?“ sumarizuje niektoré výhrady New York Times. Ani Anthony Cordesman z think-tanku CSIS nevidí schodnú možnosť, ako by sa Európa mohla v najbližších rokoch zbaviť závislosti od USA. Vybudovanie takejto armády by podľa neho trvalo najmenej desať rokov a vyžadovalo by si obrovské investície.

Dekan akadémie NATO Defence College v Ríme František Mičánek ide ešte ďalej. Taký projekt pokladá za plytvanie silami i prostriedkami. „Už dnes nemáme dosť peňazí na to, aby sme udržali Severoatlantickú alianciu v najlepšej kondícii, a zrazu začneme budovať niečo iné a v podstate totožné?“ uviedol pred časom v rozhovore pre českú televíziu ČT 24. „Európska armáda by mohla existovať, keď budú existovať Spojené štáty európske. Dovtedy nemá cenu o niečom takom špekulovať.“

Nové hrozby: Európska armáda má byť reakciou na pribúdajúce bezpečnostné riziká. Či už je to ruská agresia voči Ukrajine, teroristické útoky inšpirované ISIS, alebo utečenecká kríza.
Nové hrozby: Európska armáda má byť reakciou na pribúdajúce bezpečnostné riziká. Či už je to ruská agresia voči Ukrajine, teroristické útoky inšpirované ISIS, alebo utečenecká kríza.
Zdroj: profimedia.sk

Priveľa odlišností

Predstava silnej jednotnej Európy, bez závislosti od Spojených štátov síce znie lákavo, otázka však je, či sa európski lídri skutočne nepohybujú len v populistickej rovine fantazijných vízií. Zladiť rozháranú Európu, kde si každý štát chce robiť vlastnú politiku a svoj biznis aj v oblasti zbrojného priemyslu a jeho exportu, kde každá z krajín vníma vojenské hrozby rozdielne a technická vybavenosť národných ozbrojených síl sa diametrálne líši, sa javí ako vyslovene nemožná. Juraj Krúpa, analytik zo Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku, pokladá ideu jednotnej armády za príťažlivú, ale vníma ju skôr ako zbožné želanie, ktoré sa ťažko podarí zrealizovať. Potvrdzujú to historické skúsenosti. „Tieto ambície sa v minulosti objavili už niekoľkokrát,“ hovorí pre PLUS 7 DNÍ. „Ešte v minulom storočí existovala ,Západoeurópska‘ únia, ktorej jediným cieľom bolo práve vytvorenie európskej armády. Nikdy sa jej to nepodarilo a sama niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov zanikla.“

Dohodli by sa?

Ako Krúpa pokračuje, v súčasnosti vo sfére obrany už existuje viacero oblastí, kde európske štáty spolupracujú. Problém však je, že EÚ funguje na princípe akejsi „soft power“ - mäkkej sily. Pre taký veľký projekt by musela prejsť dôslednou transformáciou. „Európe chýbajú zásadné vojenské odvetvia, ktoré nám v súčasnosti poskytuje USA. Museli by sme zabezpečiť vlastné strategické bombardéry, jadrové arzenály, protiraketovú obranu... To sú enormne drahé veci. Zároveň by nás čakalo vybudovanie spoločného veliteľstva, ktoré by malo na starosti koordináciu aktivít európskej armády. Áno, je tu SHAPE (Supreme Headquarters Allied Powers Europe - Hlavné veliteľstvo spojeneckých síl v Európe) v belgickom Monse, ktoré by malo poskytovať veliteľské štruktúry pre Európu. To je však niečo, s čím majú niektoré krajiny problém. Aj v tomto prípade by chceli byť od Aliancie nezávislé. Znamenalo by to vytvoriť vlastné plánovacie a bezpečnostné procesy. Je otázka, kde by sa končili kompetencie NATO a začínali kompetencie Európy. Čo ak by sa pri niektorých operáciách nezhodli?“

Juraj Krúpa si myslí, že vytvorenie paralelnej armády je skôr politická než vojenská agenda. „V rámci Európy vnímame zmenu postoja USA. Spôsob, akým komunikuje Donald Trump, totiž vytvára pochybnosti, či sa môžeme spoľahnúť, že nám v kritických situáciách sily zo zámoria pomôžu. Zároveň je tu tlak, aby krajiny na kontinente viac investovali do svojich armád a obrany. Tak vznikla myšlienka využiť situáciu a vybudovať štruktúry, ktoré budeme koordinovať sami. Obranná politika je však komplexná a zložitá. Bolo by to náročné finančne aj organizačne, nehovoriac o prekonávaní národných záujmov či rozdielnom technickom vybavení a schopnostiach armád. Preto si nemyslím, že k realizácii silného európskeho paktu, ktorý by nepotreboval silného spojenca, sa niekedy dopracujeme. Ak, tak rozhodne nie za desať rokov. Bola by to otázka niekoľkých generácií.“