Florin Grumeza natiahne ruky a kýve trupom zo strany na stranu. Pritom prestupuje z nohy na nohu. Zohne hlavu a vtiahne ju medzi plecia. Vytvorí tým dokonalú ilúziu. Na tele má upevnenú kožu z medveďa. Medvedia hlava padne dopredu a zakryje ľudskú tvár. Má roztvorenú papuľu, vidno biele tesáky a vyplazený červený jazyk. Zdá sa, akoby po ulici kráčal skutočný medveď. Ako keby človek a medveď splynuli. Florin Grumeza je právnik. Býva v Bukurešti. No raz do roka sa vracia domov, do dediny Salatruc v regióne Bacau. Aby si mohol na Nový rok obliecť medvediu kožu. Presne ako desiatky iných obyvateľov údolia rieky Trotus. Zachoval sa tu starodávny zvyk odháňať zlé a prinášať dobré zvláštnym tancom prezlečených medveďov. „Pre nás všetkých je dnes najkrajší deň v roku,“ hovorí.

Živobytie otrokov

Nikto presne nevie, ako sa zrodila táto tradícia. Vysvetlenia sú dve. Po­dľa legendy kedysi dávno, ešte v siedmom storočí, prišli do tohto kraja uchvatitelia. Miestni ľudia sa navliekli do medvedích koží, aby ich vystrašili. Podarilo sa im to a svoje údolie zachránili.Druhé možné vysvetlenie súvisí s miestom, aké má medveď v živote ľudí z balkánskych hôr. Najsilnejšie zviera považujú za svojho ochrancu. Veria, že im môže priniesť ochranu, silu a zdravie. Stáročia to boli Rómovia, kto si vytváral vzťah s medveďmi. Územie údolia Trotus patrilo do Moldavského kniežatstva. Od raného stredoveku až do polovice 19. storočia patrili všetci Rómovia ako otroci bohatým veľmožom, štátu alebo ortodoxnej cirkvi. Mali presne určené zamestnania, ktorým sa mohli venovať. Podľa nich dostávali jednotlivé skupiny Rómov svoje mená. Išlo o rôzne manuálne práce, remeslá, baníctvo, ryžovanie zlata. Jedna skupina cvičila zvieratá. Väčšinou medvede. Podľa rumunského pomenovania medveďa nazvali aj ich ursari, medvediari. Po tom, ako sa otroctvo Rómov v roku 1855 zrušilo, stali sa medvede pre ursarov jedinou možnosťou obživy. V Karpatoch hľadali mláďatá, ktoré potom vyrastali s ľuďmi a učili sa tancovať. Tancujúce medvede predvádzali za peniaze. Hlavne obdobie medzi Vianocami a Novým rokom bolo dôležitým časom, aby medvede tancovali pre šťastie, odháňali zlé a priťahovali dobré veci do ďalšieho roka. Ak niekto ochorel, skôr ako lekára vyhľadal ursara. Ľudia verili, že ak sa po nich medveď vyváľa, vyzdravejú.

V uliciach: Mestá a dediny sa snažia zachrániť tradíciu tancujúcich medveďov festivalmi, ktoré sa konajú koncom decembra.
V uliciach: Mestá a dediny sa snažia zachrániť tradíciu tancujúcich medveďov festivalmi, ktoré sa konajú koncom decembra.
Zdroj: Jana Čavojská


S príchodom komunizmu po 2. svetovej vojne prišiel aj oficiálny zákaz držania medveďov v zajatí. Ursarom našli úrady inú robotu. Každý predsa musel pracovať. No bez medveďov by sa vítanie nového roka v údolí Trotus nezaobišlo. Kto by priniesol do chalúp a hospodárstiev šťastie? Ľudia teda začali používať aspoň medvedie kože. Navliekali sa do nich a tancovali medvedí tanec. Každý medveď má svojho „ursara“. Kráča pred ním, dáva mu príkazy do tanca a hrká pritom starým kastrólom s plechovými vrchnáčikmi, do ktorých mu majú diváci tohto rituálu hádzať peniaze. Presne ako kedysi.

Požehnaný rok

Do medvedích koží sa už oblieka málo Rómov. Nemajú na ne peniaze. Cena dobrej kože sa pokojne vyšplhá aj na tritisíc eur, detské, z malých medveďov, stoja niekoľko stovák. Tí Rómovia, ktorí ešte kože mali, ich väčšinou predali. V tomto chudobnom regióne Rumunska sa nežije ľahko. Úlohu medveďov aj ursarov prevzali dedinčania. „Hovorí sa, že len ten, kto si oblečie medvediu kožu a tancuje v nej, bude mať dobrý a požehnaný rok,“ tvrdí Florin Grumeza. Právnik tomu skutočne verí? „Je nás čoraz menej. Bojím sa, že raz príde deň, keď budem musieť zostať doma, lebo nebudem mať s kým chodiť po dedine a želať ľuďom šťastie.“ Dnes sa zdá, že ten deň je ešte ďaleko. V uliciach mestečka Darmanešť tancujú desiatky medveďov. Skupina zo Salatrucu sa pripravuje aj na zajtra. Navštívia všetky domy v dedine. V medvedích kožiach sú muži a ženy všetkých vekových kategórií. Aj malé deti sa prezliekajú za medvedíky. No je veľa mladých ako Florin, ktorí radšej odišli do hlavného mesta alebo do zahraničia, pretože doma nie je práca. Ľudia tancujú s úsmevom, tancujú aj ako o život. Lebo niektorým naozaj ide o veľa. Dúfajú v láskavosť prizerajúcich sa a pod nos im pchajú hrmotajúce plechovice a kastróly, niektorí tancujú v reštauráciách a v bohatých domoch za peniaze. „Nie každý má medvediu kožu. Niektorí si ju musia požičať a za to sa platí,“ vysvetľuje mi Florin Grumeza. „Netreba ich odsudzovať za to, že si chcú na to zarobiť.“

Žije ďalej

On si svoju kožu starostlivo skladuje, aby ju raz do roka vytiahol na pár dní. Vie, že toho medveďa zastrelili pred piatimi rokmi. Sám je poľovník. „No medveďa by som nedokázal zastreliť. Neviem prečo. Cítim k nemu spolupatričnosť, je pre mňa viac než zviera,“ zamyslí sa. „Strieľam skôr na diviaky, srny a zajace. Keď v lese natrafím na medveďa, rád ho pozorujem cez hľadáčik pušky. Potom zložím zbraň a potichu idem ďalej. No ľudia v našom údolí veria, že ak zastrelia medveďa a potom tancujú v jeho koži, ten medveď nezomrel. V skutočnosti žije ďalej v človeku, ktorý jeho kožu nosí.“ Medveď je aj v Rumunsku chránené zviera. Poľovať naň bolo niekoľko rokov zakázané. No medvede sa v karpatských horách veľmi premnožili. Schádzali do dedín a ohrozovali ľudí. Preto vláda musela zákaz prehodnotiť a opäť povoliť limitovaný odstrel.


Poľovníci sa zaoberajú aj prípravou medvedej kože. Vypracujú ju a zošijú tak, aby si človek mohol navliecť nohy do zadných láb. Na hrudi je koža rozrezaná a drží pokope vďaka stuhe. Predné laby si tanečník navlečie na ruky, do tlapiek vloží dlane. Pazúry mu zakryjú prsty. Trčia iba palce, ktorými človek drží pútka na medvedej hlave. Tá je zaujímavá tiež. Preparátor na ňu prišije sklené oči, do papule vsadí zuby a vyplazený jazyk z dreva. Zuby sú žiarivobiele, jazyk výrazne červený. Všetky medvede majú o hlavu pripevnené obrovské červené brmbolce, niektoré aj farebné stužky. Medveď je vyšší ako človek. Preto si tanečník jeho hlavu pohodlne prevesí cez plece. Keď však začne tancovať, natiahne ruky do výšky a medvediu hlavu si nechá padnúť cez svoju hlavu. Vznikne silueta vysokého štíhleho medveďa. Keď sa skloní a napodobňuje medveďa v podrepe, rozďavená papuľa sa cerí na divákov. Ilúzia je takmer doko­nalá.