Dobrodruh z Košíc: Za ozbrojenú ochranku v nebezpečných oblastiach platil 500 dolárov denne

 Svetobežník: Bol už skoro všade, má vlastné múzeum, je autor vyše 30 kníh, ktoré nikdy nevydal

Dobrodruh: Hotel za ostnatým drôtom, ozbrojené ochranky i útek z Čadu vo vojenskom lietadle

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Vlado Jalč (74) doma dlho neobsedí. Baví ho spoznávať svet a&nbsp;do tejto záľuby investuje desaťtisíce. Ročne. Ešte vo veku 65 rokov sa vyškriabal na Kilimandžáro a&nbsp;od náročných ciest po horúcich, neraz nebezpečných krajinách ho neodradila ani výmena oboch „rozbitých“ kolien. „Dva mesiace po druhej operácii som už behal po Líbyi, krátko nato nasledovalo Alžírsko a&nbsp;Saudská Arábia,“ nepriamo poukáže na kvalitnú prácu prešovských ortopédov a&nbsp;pozýva nás do svojho domu, ktorý postupne premenil na unikátne cestovateľské múzeum zhruba s&nbsp;osemsto artefaktmi z&nbsp;celej planéty. Aby však mohol s&nbsp;čistým svedomím vyhlásiť, že už bol úplne všade, čaká ho ešte dlhá cesta do Oceánie.

Vnútri priestranného obydlia v&nbsp;širšom centre metropoly východu akoby sa pred nami otvorili všetky hranice. V&nbsp;jednej miestnosti Afrika, v&nbsp;ďalšej Ázia, Amerika, po chodbách fotky Antarktídy či portréty domorodcov z&nbsp;rôznych kútov zeme. Obdivujeme zvieracie kly a&nbsp;lebky, rytiny, pestrofarebné masky, drevené sošky, rituálne predmety i&nbsp;zbrane. Keď sa pozastavíme pri hákovom kríži na stene v&nbsp;letnej záhrade, len mávne rukou. „To je symbol šťastia v&nbsp;Indii, ktorý im Hitler ukradol,“ vysvetlí a&nbsp;do rúk berie ohnutú dýku z&nbsp;Afganistanu. „Damascénska oceľ, rúčka zo slonoviny, pekný kúsok,“ zhodnotí suvenír z&nbsp;nebezpečne ostrej zbierky. „Táto pálenka s&nbsp;hadom je zo Severnej Kórey. Tam nič moc nebolo, tak aspoň nejaká pamiatka.“

Keď sme už pri alkohole, zavedie nás do návštevnej sály, kde sa popri ďalších pamätných artikloch vyníma veľká rohová skriňa s&nbsp;množstvom fliaš. „Drvivá väčšina sú rumy, hlavne karibské, potom kvalitné koňaky a&nbsp;,gruziňáky‘, ktoré mimoriadne obľuboval nebohý tvorca košického maratónca mieru sochár Arpi Račko,“ zaspomína na kamaráta a&nbsp;pobavene dodá, že táto časť výstavy je určená na bezbrehú spotrebu. Výdatne sa v&nbsp;spoločnosti priateľov míňa a&nbsp;pravidelne dopĺňa. Rozsiahlu zbierku dopĺňa viac než tridsiatka kníh, ktoré, i&nbsp;keď sú plné zaujímavých a&nbsp;unikátnych fotografií, nikdy neboli vydané. Vladovi sa slávy nežiada. Dokonca si nezaložil ani účet na sociálnych sieťach a&nbsp;nechváli sa, kde všade bol a&nbsp;čo všetko zažil. Fragmenty zo svojho dobrodružného života si odkladá pre okruh ľudí, ktorých má rád.

Na svoju prvú cestu smerom na západ vyrazil ako futbalista košického klubu Lokomotíva v&nbsp;roku 1968. V&nbsp;období, keď sa Slováci dostali za „plot“ len výnimočne a&nbsp;dovolenky trávili hlavne v&nbsp;krajinách východného bloku. „Mal som osemnásť, keď sme s&nbsp;tímom zamierili do Švajčiarska na juniorský turnaj do 21 rokov,“ vracia sa Vlado do ďalekej minulosti. „Skončili sme druhí a&nbsp;až po návrate sme sa dozvedeli, že polovicu z&nbsp;nás chceli kúpiť kluby z&nbsp;Talianska, zo Španielska, z&nbsp;Nemecka. O&nbsp;mňa mal vraj záujem prvoligový München 1860.“ Netuší, ako by sa rozhodol, keby to vtedy vedel. Tu je doma, tu má najbližších a&nbsp;je rád, že sú všetci pokope. „Keď sedíme s&nbsp;kamarátmi, občas sa pochvália, že sa ich deti uchytili v&nbsp;zahraničí, v&nbsp;Amerike, Austrálii. No po chvíli priznajú, že mi vlastne závidia, lebo ich naživo vidia nanajvýš raz za rok. Ja mám dcéry doma, spravujú moju firmu so 150 zamestnancami, lebo ja som už na to nemal nervy, a&nbsp;vnúčatá mi behajú po dvore.“ Nakoniec emigrovať ani nepotreboval, zakrátko sa na dva roky otvorili hranice. A&nbsp;keď ich komunisti znova zaklapli, „von“ chodil na pozývací list od príbuznej, ktorá sa vydala do Rakúska. „Jej manžel bol riaditeľom tamojšieho veľkého cyklistického okruhu, kde som chodieval na týždňovky ako súčasť technického tímu. Dobrá práca, každý večer hostina a&nbsp;skvelý zárobok,“ zhodnotí.

Po revolúcii zavesil prácu inšpektora štátneho odborného dozoru na klinec, rozbehol vlastný biz­nis a&nbsp;zarobené peniaze investoval do cestovania. Najprv do klasických all inclusive pobytov s&nbsp;manželkou. Egypt, Bali, Dominikánska republika. „Ja to volám ,čabri-čabri‘ dovolenky, ktoré ma príliš neoslovili,“ usmieva sa Vlado, ktorý nudu medzi grilovačkami na pláži zaháňal fakultatívnymi výletmi. Tie mu zachutili, a&nbsp;tak začal preferovať poznávacie zájazdy alebo cesty na vlastnú päsť s&nbsp;partiami rovnakého razenia. Neraz na päť až šesť týždňov. Časom zistil, že ak sa človek vedel orientovať na internete a&nbsp;nebol jazykovo stratený, mohol výrazne ušetriť.

„Poliaci vtedy ponúkali zaujímavé zájazdy až o&nbsp;polovicu lacnejšie ako naši, vtedy som si dokonca kúpil poľštinu pre samoukov. Potom som využíval aj spoločnosti v&nbsp;ďalších krajinách, vyberal ideálne kombinácie ceny a&nbsp;kvality, a&nbsp;keď som známym, ktorí vlastnili cestovky, hovoril, za aké peniaze cestujem, neverili, že je to možné.“ No aj tak jeho konto krvácalo. Dnes odhaduje, že ročne to vychádzalo priemerne na 20-tisíc eur.

Bezkonkurenčne najdrahší je podľa Vlada čierny kontinent. „Čím chudobnejšia krajina, tým viac miniete,“ konštatuje. Nielen na dopravu, ubytovanie a&nbsp;servis, ale aj na rôzne vykonštruované poplatky. Pre domácich je biela tvár neraz len chodiaca peňaženka, ktorú treba vyžmýkať. Spomína na návrat z&nbsp;Burundi, keď sa letiskoví pracovníci rozhodli, že ho do lietadla nepustia, lebo vraj prišiel neskoro. Ďalší let? Až 1&nbsp;500 dolárov. „Takmer ma vystrelo! Radšej som sa vrátil na hotel a&nbsp;pobyt predĺžil. Kým letenka zase padla nižšie. Desaťnásobne!“

Inokedy zase s&nbsp;partiou opúšťali Rovníkovú Guineu a&nbsp;personál si vymyslel, že jeden z&nbsp;nich nemá platnú letenku. Musí si kúpiť novú za 800 dolárov. „Samozrejme, takú hotovosť nemal a&nbsp;platobné karty nebolo kam zasunúť. Všetci sme sa vtedy skladali, aby sa dostal domov.“ A&nbsp;do tretice Čad v&nbsp;období začínajúceho kovidu, kde so skupinou poľských cestovateľov nestihli, tentoraz reálne, posledné lietadlo do Európy. Vtedy v&nbsp;krajine vyvádzali džihádisti z&nbsp;Nigeru a&nbsp;Vlado musel týždeň stráviť zavretý v&nbsp;hoteli, zatiaľ čo vonku prebiehali boje. Odrezaní od sveta, bez možnosti používať mobilné telefóny. Nakoniec ich na vojenskej základni naložili do lietadla francúzskej armády smerujúcej do Paríža.

Nemálo ho stáli výlety po horúcich oblastiach sužovaných konfliktmi. Napríklad v&nbsp;somálskom Mogadiše musel zaplatiť 500 dolárov denne za ozbrojených sprievodcov s&nbsp;obrneným vozidlom. „Bola to nevyhnutnosť, keďže v&nbsp;tom čase medzi sebou viedli boje nielen jednotlivé kmene, ale aj rôzne vetvy islamistickej povstaleckej skupiny Boko Haram a&nbsp;už i&nbsp;tam operovali mafiánske gangy.“ Bývali v&nbsp;hoteli za štvormetrovým múrom, ktorý navrchu istil ostnatý drôt, opustiť kontrolované oblasti znamenalo vystaviť sa veľkému riziku. A&nbsp;krajina? „Mimoriadne zaujímavá, ale všetko zničené, rozbité. Som rád, že som ju videl, ale nežiada sa mi tam vrátiť.“

Ozbrojencov si museli zaplatiť aj vlani v&nbsp;Nigérii. „Tam za nami dokonca chodil filmový štáb, pretože sme boli prvá skupina, ktorá sa po dlhom čase odvážila na územie azda najnebezpečnejšej krajiny sveta vstúpiť,“ pokračuje košický dobrodruh. Ani tak však nemohli ísť všade. „Keď sme našim strážcom povedali, že by sme radi šli do 12-miliónového mesta Kano, zhrozili sa. Tam vraj nechodia ani oni, lebo by neprežili. Tam panuje Boko Haram.“

Tragický obraz sa mu naskytol v&nbsp;Sýrii, v&nbsp;závere občianskej vojny, keď sa ešte bojovalo o&nbsp;Idlib. „Je to úchvatná krajina, ale pri 360-kilometrovej jazde z&nbsp;Damasku do Halabu sme len neveriacky hľadeli na rozbombardované budovy, celé dediny i&nbsp;mestá. Bola to cesta hrôzy. Z&nbsp;hotelových okien sme potom pozorovali čierne oblaky po výbuchoch. Frontová línia bola len nejakých dvadsať kilometrov od nás.“

Viac fotografií Vlada Jalča z celého sveta si pozrite v GALÉRII

Zážitky však boli neopakovateľné a&nbsp;s&nbsp;priateľskými ľuďmi sa stretával na každom kroku. Návšteva pamiatok, ktoré zostali stáť, špecifická kultúra a&nbsp;bohatá história, ktorá sa tam napriek všetkým útrapám osemročného konfliktu mieša s&nbsp;vymoženosťami moderného sveta, sa mu hlboko vryli do pamäti. Rovnako ako obrovský rybí trh, fungujúci bez akýchkoľvek obmedzení hygienikov či ochranárov. „Nájdete tam všetko, no miestami sú to skutočné jatky. Pred našimi očami predavači porciovali trojmetrového žraloka a&nbsp;krv bola po celom okolí ich prístrešku. Nikoho to nerušilo.“ POKRAĆOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

V&nbsp;Južnej Amerike Vlado takmer prišiel o&nbsp;nohu. Alebo jej časť. „Vo Venezuele som absolvoval výstup na stolovú horu Roraima. Tri dni hore, dva dni dole. Mal to byť nádherný výlet. Keby som si škaredo nezranil palec, ktorý mi hnisal a&nbsp;začal ,kvitnúť‘. V&nbsp;bolestiach som musel pokračovať ďalej, keďže tam mi nemal kto pomôcť.“ Brazílsku hranicu so skupinou prekročili bez problémov, no v&nbsp;džungli ich zastavili domorodci, ktorí im nedovolili rušiť nočných duchov strážiacich ich príbytky. „Až okolo štvrtej ráno nás nechali prejsť.“

Po troch dňoch útrap sa konečne dostal na súkromnú kliniku v&nbsp;Guyane, kde mu lekári zobrali krv a&nbsp;rovno ho poslali na operačný stôl. „Štyri dni mi to ešte čistili, ošetrovali a&nbsp;na rozlúčku ma vybavili balíčkom liekov a&nbsp;obväzov. Všetko dokopy ma stálo len 110 dolárov. Veríte, že mi to poisťovňa na Slovensku nechcela preplatiť? Vraj som ich v&nbsp;čase úrazu neinformoval. Ako aj, keď som bol v&nbsp;krajine, odkiaľ sa vtedy dalo volať nanajvýš z&nbsp;okna?“ Menej nebezpečné, no nepríjemné spomienky si priniesol z&nbsp;Bornea, kde pri náročnej túre ku skalám Pinnacles v&nbsp;Národnom parku Mulu musel prejsť džungľou plnou hadov a&nbsp;škorpiónov. „Strach som nepociťoval, mali sme skúsených sprievodcov, ktorí nás usmerňovali a&nbsp;radili nám, čo si môžeme dovoliť. Horšie bolo, keď sme sa vrátili, bol som obsypaný pijavicami.“ Zato v&nbsp;Ugande, kde sa vybrali pozorovať horské gorily, by sa v&nbsp;ňom človek miestami krvi nedorezal. „Funguje to tak, že pozorovatelia vyberú tlupy, ktoré sú na ľudí zvyknuté a&nbsp;ku ktorým sa dá priblížiť.“ Potom turistov inštruujú, ako sa pri nich správať. Fotiť áno, ale bez blesku, zachovať ticho a&nbsp;nepozerať im do očí.

„Je úchvatné sledovať tieto majestátne tvory v&nbsp;ich prirodzenom prostredí. Byť priamo medzi nimi. No naozaj mi nebolo všetko jedno, keď jedna z&nbsp;goríl prechádzala tesne vedľa mňa. Stál som tam bez dychu, ako drevo.“ Dodáva, že k&nbsp;žiadnej interakcii nedošlo. Opice ich ignorovali. „A&nbsp;keby aj došlo, v&nbsp;pohotovosti boli rangeri so zbraňami, ktorí bedlivo sledovali každý náznak hrozby. Poctivo si strážia biz­nis, veď takéto hodinové predstavenie dnes vyjde na 1 500 dolárov. Na hlavu.“

Papua-Nová Guinea v&nbsp;Oceánii je ostrov, kam sa Vlado rozhodne chce vrátiť. Rád spomína na týždňové splavovanie rieky Sepik, kde navštevovali pobrežné kmene, na chvíľu sa stali súčasťou tradičného primitívneho života domorodých obyvateľov. Hoci dnes sú už na turistov zvyknutí a&nbsp;z&nbsp;návštevníkov profitujú, stále majú svoje špecifiká a&nbsp;vlastné vzorce správania. „Krátko pred naším príchodom sa nezhodli s&nbsp;jedným zo sprievodcov, ktorého v&nbsp;roztržke zabili. Náš výlet mal tak dobrodružnejšiu príchuť.“ Adrenalín si užil i&nbsp;v&nbsp;Južnom Sudáne, kde leteli v&nbsp;malom „práškovacom“ lietadle do odľahlých končín. „Pilot mal navigáciu v&nbsp;mobile pripevnenom gumičkou k&nbsp;prístrojovej doske a&nbsp;pristáli sme uprostred ničoho vedľa stáda kôz.“ Bývali v&nbsp;stane, pili a&nbsp;umývali sa len zásobami balenej vody, bonusom však bolo, že tamojší domorodci nie sú poznačení komerciou. Videli ich reálny život, bez divadelných vstupov, a&nbsp;nikto sa nesnažil odľahčiť ich peňaženky.

V&nbsp;Indonézii, v&nbsp;dedinke Anemoigy, zase Vlado zažil oslavu prasiatka jiwika. „Je to vzácny tvor, a&nbsp;keď si napríklad tamojší muž vyberie dámu svojho srdca, zaplatí jej rodičom aspoň piatimi kusmi tejto svinky.“ Košičan nám opisuje rituál prípravy, na ktorom sa zúčastnil. „Nahriali sme kamene, potom náčelník zastrelil zviera šípom, to v&nbsp;márnom behu o&nbsp;život vykrvácalo. Potom ho naporcioval bambusovým nožíkom. Rozpálené kamene sme naukladali do jamy, na ne listy, zeleninu, mäso a&nbsp;všetko zasypali hlinou. Po niekoľkých hodinách dusenia sme sa dočkali skvelej pochúťky.“

Krajina na povel a&nbsp;výnimočné kuchyne

Vlado strieda príbeh za príbehom. Jeho zážitky by vydali na niekoľko hrubých publikácií. Spomenie Severnú Kóreu, kde všetko fungovalo na povel a&nbsp;sprievodcovia poctivo eliminovali každý neplánovaný kontakt s&nbsp;miestnymi. „Ani zmrzlinu sme si nemohli sami kúpiť, a&nbsp;keď sme v&nbsp;Pchjongjangu chceli nastúpiť do metra, vyprázdnili kvôli nám celý vagón. Ženu s&nbsp;dieťaťom, ktorá odmietla vystúpiť na ďalšej zastávke, zbalili policajti.“

V&nbsp;rozhovore sa prenesieme do Antarktídy, ktorú Košičan prešiel s&nbsp;cestovateľskou legendou Alexom Mlynarčíkom, do Jemenu, ktorý navštívil tesne pred tým, než to tam začalo vrieť, a&nbsp;napriek všadeprítomným ozbrojencom a&nbsp;nevyhnutnej ochranke ho považuje za jednu z&nbsp;najkrajších krajín, ktoré navštívil. A&nbsp;kde si najlepšie pochutil? Z&nbsp;Ázie dáva na prvé miesto thajskú kuchyňu, spokojný bol tiež v&nbsp;Libanone či Sýrii. Z&nbsp;Afriky zase chváli líbyjských kuchárov. „Predvlani sa tam ešte nedalo cestovať súkromne, tak sme sa s&nbsp;istým švédskym podnikateľom dohodli, že poletím ako jeho zástupca na obchodné víza. To bolo asi prvýkrát, keď som na dovolenku išiel v&nbsp;obleku a&nbsp;kravate,“ opisuje so smiechom. „No a&nbsp;tam, v&nbsp;púštnom meste Gadameš, nám naservírovali skvelé jedlo plné kvalitnej zeleniny. Nechápali sme, kde ju uprostred všetkého toho piesku vzali.“

Výber fotografií košického cestovateľa si pozrite v GALÉRII

Priznáva, že mnohé gastronomické prevádzky v&nbsp;exotických krajinách by naši hygienici nekompromisne zavreli. Preto má zásadu, že aj tie najlákavejšie pokrmy si objednáva len vtedy, keď sa pripravujú pred jeho očami. „Možno preto mi jedlo na výpravách nikdy nespôsobilo žiadne zdravotné problémy,“ uzatvára.

Dobrodruh z Košíc: Za ozbrojenú ochranku v nebezpečných oblastiach platil 500 dolárov denne

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Dobrodruh z Košíc: Za ozbrojenú ochranku v nebezpečných oblastiach platil 500 dolárov denne

Peter Galan

Súvisiace články

Unikátna Malta: Arabská ležérnosť, britské parkovacie pravidlá a atmosféra juhu Talianska FOTO

Fraška storočia? Skvelá fighterská šou, ale aj neutíchajúce podozrenia z dohodnutého zápasu

Slovenka v Las Vegas: Obsluhovala svetové celebrity, za jednu zmenu zarobila aj 2000 dolárov

Tajomstvá krajiny draka: Trh duchov, magické budhistické jaskyne i mesto šťastných Číňanov

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás