Jana Čavojská

Keď vlani 8. decembra preberali vládu nad Sýriou ozbrojenci vedení skupinou Tahrír aš--Šám a&nbsp;z&nbsp;ulíc Damasku sa ozývala streľba, zostávala sestra Judita na urgentnom príjme nemocnice St. Louis. S&nbsp;kolegami ošetrovala zranených a&nbsp;poskytla prístrešie niekoľkým alevitským rodinám, ktoré v&nbsp;strachu o&nbsp;život prišli pešo až z&nbsp;Homsu a&nbsp;ledva stáli na nohách. V&nbsp;tú noc necítila strach o&nbsp;život. „Som misionárka. Nebezpečenstvo beriem ako súčasť mojej služby,“ hovorí Slovenka z&nbsp;Borského Mikuláša, rehoľníčka Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul – vincentiek. Je zdravotnou sestrou. Pred odchodom na Blízky východ pracovala v&nbsp;mobilnom hospici Slnečnica, počas utečeneckej krízy pred desiatimi rokmi odišla do Grécka pomáhať utečencom. V&nbsp;roku 2020 prišla do Libanonu. Vincentky tam prevádzkujú veľké školy a&nbsp;nemocnice, mala pocit, že svojou službou tam sa až tak nedotýka ľudí. Cítila, že v&nbsp;Sýrii, zbedačenej vojnou, sankciami a&nbsp;diktátorským režimom, by bola užitočnejšia. Posledné dva roky tam pôsobí ako riaditeľka nemocnice St. Louis.

Pád režimu diktátora Bašára Asada vniesol Sýriu do chaosu. Ulice prestali byť bezpečné, polícia ešte nefunguje. Veľa ľudí stratilo prácu. Vrátane zdravotného personálu vojenských nemocníc, ktoré prestali fungovať. Preto má teraz sestra Judita toľko žiadostí o&nbsp;prijatie do zamestnania. Práve skončila pohovory. Jeden bol trochu bizarný. Opýtala sa muža, čím bol doteraz. „Generálom,“ odpovedal. Robil by vraj čokoľvek. No nemá ani vodičský preukaz. Čo ju prekvapilo? „Že v&nbsp;tomto storočí nemajú elektrinu,“ hovorí. Za Asada bola – a&nbsp;stále je – elektrina možno dve hodiny denne. „Inak sú ľudia odkázaní na generátory –&nbsp;ak na to majú. Ak nie, sú celú zimu bez kúrenia a&nbsp;v&nbsp;lete bez ventilátora. Teploty sa pritom celé leto pohybujú nad 40 stupňov a&nbsp;od apríla do septembra neprší. Nemocnica má takzvanú zlatú linku, zabezpečený neprerušený odber kvôli zdravotníckym prístrojom. Stojí to 320 miliónov sýrskych libier mesačne. V&nbsp;prepočte 30-tisíc eur. Z&nbsp;kohútikov ide voda od „štátu“, ktorú platíme, a&nbsp;keď nie je, tak máme vďaka Bohu vlastnú nemocničnú studňu.“

„Na začiatku som dobre nerozumela, arabčinu som sa spolu s&nbsp;francúzštinou začala učiť len v&nbsp;Libanone. Boli tu iné medicínske postupy, iné lieky,“ rozpráva. „Učila som sa od ľudí v&nbsp;dispenzári, kde som pracovala. A&nbsp;po príchode do Sýrie na operačkách. Na striktných postupoch som sa učila najrýchlejšie. Ale odkedy som riaditeľka, robím viac manažmentu ako zdravotníckej práce.“ Hovorí, že tu pocítila odlišný prístup k&nbsp;ženám. Mnohí muži jej nepozerali do očí, nepodali jej ruku. Sestra Judita sa smeje, že ich to naučila, lebo automaticky podáva ruku každému. „Ale aj tak je lepšie, keď je na dôležitých rokovaniach so mnou náš medicínsky riaditeľ Riad Abdel Massih.“ Zdravotná starostlivosť funguje v&nbsp;Sýrii inak ako u&nbsp;nás. V&nbsp;prvom rade pacient musí platiť všade okrem štátnych zariadení. Iba niektorí si môžu dovoliť zdravotné poistenie. V&nbsp;nemocnici St. Louis majú sto lôžok a&nbsp;250 zamestnancov – plus lekárov. Tí väčšinou nie sú zamestnancami konkrétnej nemocnice. Pacientov majú v&nbsp;rôznych nemocniciach, podľa toho, kto si akú môže dovoliť. V&nbsp;nich ich operujú a&nbsp;ošetrujú a&nbsp;servis nemocnice si k&nbsp;tomu „prenajímajú“. Aby ľudia vyžili, musia mať dve práce. Preto personál odrobí šichtu v&nbsp;jednej nemocnici a&nbsp;ponáhľa sa do druhej.

Štátne nemocnice sú väčšinou v&nbsp;zlom stave. Bez elektriny, často bez vody a&nbsp;dostatočnej hygieny. Pacienta ošetria a&nbsp;odoperujú, no musí sa spoliehať aj na šťastie, že nedostane nejakú infekciu. Všetky lieky si treba zohnať, kúpiť a&nbsp;priniesť. Doteraz boli k&nbsp;dispozícii iba tie sýrskej výroby – rovnako ako sortiment v&nbsp;obchodoch, keďže Sýria roky čelí sankciám. V&nbsp;St. Louis sa snažia pomáhať aj tým, ktorí si lekára dovoliť nemôžu. Spolupracujú s&nbsp;charitou a&nbsp;kresťanskými organizáciami, ktoré pomôžu zaplatiť aspoň časť nákladov na operáciu či vyšetrenie. „Ostatné zľavy robím z&nbsp;peňazí nemocnice, keďže je vlastníctvom našej rehoľnej spoločnosti,“ vysvetľuje sestra Judita. Čo sa týka prístrojového vybavenia, majú približne to, čo aj u&nbsp;nás. „Ibaže sa sem dostalo neštandardnými cestami,“ vysvetľuje sestra Judita. „Za Asadovho režimu ho v dôsledku sankcií mohli doviezť len vybrané spoločnosti a&nbsp;bolo to drahé.“

Na rozdiel od našich nemocníc prichádza v&nbsp;Sýrii s&nbsp;pacientom na hospitalizáciu celá rodina. „Niekedy aj celá dedina,“ smeje sa sestra Judita. Príbuzného nechcú nechať samého. To znamená, že prespávajú v&nbsp;jeho nemocničnej izbe – v&nbsp;kresle, na pohovke alebo aj na zemi, ak nič z&nbsp;toho nie je k&nbsp;dispozícii. Nemocničné izby sú tu rozdelené podobne ako vo vlaku: prvá, druhá a&nbsp;tretia trieda. Prvá znamená samostatnú izbu, tretia tri postele. Takže tri rodiny. Okrem toho majú ešte tak­zvané suite so „salónom“ – jednoduchou izbou pre rodinných príslušníkov. „Stalo sa, že sme odviezli pacienta na operačnú sálu a&nbsp;jeho príbuzný sa zatiaľ vyspal v&nbsp;jeho posteli. Snažíme sa to kontrolovať, všetko tu máme sterilné a&nbsp;pacient po operácii potrebuje čisté prostredie.“ Horšie je asi už len fajčenie. Cigarety si pýtajú neraz samotní pacienti na nemocničných lôžkach s&nbsp;prívodom kyslíka, aj tí s&nbsp;pľúcnymi problémami. Príbuzných musí personál upozorňovať, aby fajčili na vyhradených miestach.

„Do Damasku určite nevstúpia, sestrička, veď je tu armáda,“ upokojovali zamestnanci sestru Juditu ráno 8. decembra. Povstalci však už boli za Homsom. „Ešte som rýchlo vyplatila ľuďom vianočné odmeny. Aby mali nejaké peniaze, ak by sa niečo zomlelo. Nikto nevedel, čo bude,“ spomína sestra Judita. Okolo poludnia bolo jasné, že sa to naozaj zomelie. Popoludňajšia zmena prišla do práce, operovali akútne prípady. No niektorí už prosili sestru Juditu, že chcú ísť domov, lebo povstalci už zatvárajú cesty. „Nočná zmena neprišla, personál z&nbsp;popoludnia musel zostať na noc. Po uliciach jazdili skupiny maskovaných chlapcov na motorkách a&nbsp;autách s&nbsp;povybíjanými oknami a&nbsp;strieľali. Štátni vojaci utekali pešo. Veľa sa strieľalo, lekári ma upokojovali, že to bude streľba na oslavu, že strieľajú od radosti z&nbsp;toho, že sa ujali vlády nad mestom.“

Personál zatvoril bránu a&nbsp;presunul sa na urgentný príjem. Prichádzali postrelení ľudia, tých ošetrovali. Prišli rodiny lekárov, v&nbsp;nemocnici sa predsa len cítili bezpečnejšie. A&nbsp;klopali aj zranení vojaci. „Čo by sa stalo, keby ich u&nbsp;nás povstalci našli?“ zamýšľa sa sestra Judita. Ale neodmietla ich. „Potom prišli aleviti. Utekali z&nbsp;Homsu pešo. Civilisti, celé rodiny. Vedeli, že ostatní po nich pôjdu, lebo prezident bol z&nbsp;ich skupiny. Mali šialený strach a&nbsp;od únavy padali. Nechali sme ich vyspať sa na ‚urgente‘.“ Ráno prišli správy, že prezident ušiel a&nbsp;prevrat sa podaril. Celý deň sa v&nbsp;Damasku strieľalo. „Čakali sme, čo bude, či prídu povstalci a&nbsp;vezmú si nemocnicu, či budú zabíjať.“ Potom prileteli izraelské drony. Sestra Judita ich počula predtým v&nbsp;Libanone. Vedela, že bude nasledovať bombardovanie. Izrael vzápätí zbombardoval dôležité inštitúcie a&nbsp;strategické objekty. Obyvatelia Sýrie však cítili obrovskú nádej. „Bola tu už veľká bieda. Domy, kedysi pekné, chátrali. Elektrina išla maximálne dve hodiny denne. Nebola teplá voda. Ľudia si na nič nenašetrili, zarábali len na to, aby zaplatili nájom a&nbsp;jedlo. Platy sa pohybovali v&nbsp;rozmedzí okolo 30 až 40 dolárov za mesiac. Už ich to omrzelo,“ opisuje sestra Judita. Nová vláda zatiaľ situáciu nevylepšila. Elektrina stále nejde. Ulice nie sú bezpečné, lebo nefunguje polícia. Ľudia vo svojich štvrtiach organizujú domobranu, no aj tak dochádza k&nbsp;lúpežiam a&nbsp;únosom. Samozvaní maskovaní muži hovoria ženám v&nbsp;kresťanskej štvrti, aby sa zahalili. Reštauráciám zakazujú podávať alkohol. Deje sa to napriek vyhláseniam vlády, že nič také robiť nebude. Sestra Judita dala na plot nemocnice natiahnuť ostnatý drôt, lebo zlodeji sa už dostali dovnútra a&nbsp;začali miznúť veci... No spolu so Sýrčanmi dúfa, že v&nbsp;tejto ťažko skúšanej krajine bude predsa len lepšie.

O život sa nebála, ani keď sa strieľalo: Odvážna Slovenka je riaditeľkou nemocnice v Damasku

Jana Čavojská

Výber pre vás

O život sa nebála, ani keď sa strieľalo: Odvážna Slovenka je riaditeľkou nemocnice v Damasku

Jana Čavojská

Súvisiace články

Ježiško a Maradona: Neapolčania si dávajú do betlehemov sochy celebrít, dokonca aj seba FOTO

Dojímavý kruh života: Slovenka fotografuje narodenie aj smrť FOTO

Lovec drahokamov: Ladislav Oravec objavil najväčší zafír na Slovensku. A nielen to

Výber pre vás