Karol Lovaš

Jan Saudek – fotograf československý. Tak sa zvyčajne predstavuje muž, ktorý sa stal slávnym ešte pred rokom 1989. Napriek tomu, že on, ako väčšina vtedajších obyvateľov socialistického Československa, nemohol cestovať, jeho fotografie nielenže cestovali, ale aj si nachádzali nové prechodné adresy v&nbsp;prestížnych galériách sveta. Dostali sa do Berkeley, Chicaga, New Yorku, Los Angeles, Sydney, Melbournu, Tokia, Paríža, Lyonu, Londýna či Milána. Od roku 1990 je Jan Saudek nositeľom francúzskeho Radu umenia a&nbsp;literatúry. V&nbsp;roku 2019 získal v&nbsp;Českej republike medailu Za zásluhy. V&nbsp;máji budúceho roka oslávi 90&nbsp;rokov.

Priateľstvo Žida a&nbsp;katolíckeho kňaza

Poznáme sa spolu štvrťstoročie. Ako mladé novinárske ucho som za Janom vycestoval do Prahy. Nevedel som, čo kúpiť človeku, ktorý má všetko. A&nbsp;tak som na jednom poli nazbieral kukuričné klásky a&nbsp;na druhom pre slečnu Sáru slnečnice. Jedli sme kukuricu a&nbsp;zhovárali sa. Patrí medzi ľudí, pri ktorých sa oplatí mlčať. Iba tak byť. Až je vám z&nbsp;toho bytia krásne. Tam niekde sa zrodilo naše priateľstvo. Pri kukurici. A&nbsp;slnečniciach. Vytrvalo dodnes. Zažil som ho v&nbsp;plnej kráse a&nbsp;sile, ktoré dával celé roky na obdiv. Provokoval. Aj dráždil. Dozrel na múdreho starca. Podľa neho ide v&nbsp;starobe o&nbsp;to, aby sa človek nestal zlým, aby nenadával mladým, nepreklínal život. Mal by byť niekým na spôsob babičky Boženy Nemcovej. Plný slnka, miernosti a&nbsp;zmierenia. Myslí si, že „staroba je skvelá, pretože človek prestane vidieť nepodstatné veci. Zabúda. A&nbsp;uprostred vnútra sa ozýva túžba odchádzať s&nbsp;čistým svedomím. Ako vstupenka do neistých časov.“ Kedy si muž začne farbiť vlasy? „Keď stratí rozum.“ A kedy si ich farbiť prestane? „Keď sa mu rozum vráti.“

U&nbsp;Jana som pochopil, čo je sláva. Že je to „smútok, ktorý sa trblieta pozlátkou. Osamelosť v&nbsp;dave.“ Tvrdí, že umelec je ako ostatní. Ale niekedy sa smie rozprávať s&nbsp;Bohom. Jan nie je len fotografom, ale aj maliarom. Na konci 50. rokov vstúpil prvý raz do národnej galérie. Hneď pri dverách visela ikona. Odišiel domov a&nbsp;začal písať ikony. Sú pre neho nielen oknom k&nbsp;Bohu, ale aj k&nbsp;človeku. Snaží sa ho nimi osláviť. Materstvo. Rodičovstvo. Celý život od narodenia po smrť. Hovorí, že najľahšie na ňom je žiť. Najťažšie je všetko ostatné. Urobil veľkú službu nášmu svetu. Prorockú a&nbsp;nadčasovú. Fotografoval nielen krásne mladé ženy a&nbsp;mužov. Ale aj ľudí, ktorí nespĺňali prototyp krásy. Ženy so striami po pôrode. S&nbsp;celulitídou. S&nbsp;najrôznejšími defektmi. Naučil ma, že „krása je v&nbsp;oku toho, kto sa pozerá“. Ľutuje, že si dlho užíval život sám. Že poslúchol intelektuálnych priateľov, ktorí mu radili, že si najprv musí užiť a&nbsp;až potom mať rodinu a&nbsp;deti. Ako starý muž vie, že sa to dalo aj inakšie. S&nbsp;nimi. S&nbsp;deťmi. Rodinou. S&nbsp;najbližšími. Najmladšej dcére želá, aby bola raz mladou mamou. A&nbsp;on sa toho dožil. Opýtal som sa vás: „Ste sám?“ Odpovedali ste mi: „Vždy som sám.“ „Všimli ste si niekedy električky cez Vianoce? Nikdy v&nbsp;nich nie sú matky s&nbsp;deťmi. Sú tam väčšinou starí ľudia, ktorí chcú byť s&nbsp;niekým. Tak idú do električky. Raz som to tiež spravil. Samota je na nevydržanie.“

Dve Janove fotografie poznačili môj život. Prvá sa volá Krásne dievča, ktoré som miloval. Je na nej jednonohá prostitútka. Polovicu tela má krásnu. Polovicu znetvorenú. Má drevenú nohu. Naturalisticky presne vyjadrená podstata človeka. V&nbsp;každom je niečo krásne a&nbsp;niečo menej krásne. Niečo dobré a&nbsp;niečo menej dobré. Ak zakryjeme ktorúkoľvek časť tej ženy, zvyšok nie je pravda o&nbsp;nej. Iba celok je pravda. Ako často na to zabúdame pri posudzovaní ostatných. Tou druhou fotografiou je Pieta. Sme zvyknutí na tú Michelangelovu. Sediacu Máriu so synom. U&nbsp;Jana ide o&nbsp;stojacu ženu, ktorá drží v&nbsp;náručí muža. Stojaca Pieta dáva dohromady kríž. Nikdy dovtedy som si to neuvedomil. Ježiš umrel na kríži nahý. Z&nbsp;úcty ho zahaľujeme. Je to záležitosť výtvarného umenia. Pre Židov aj pre Rimanov bola nahota zločincov súčasť trestu. Odsúdenia. Keď bol Ježiš na kríži nahý, Mária pod krížom, rečou symboliky rovnako. Keď trpí syn, trpí matka. Keď trpia rodičia, trpia deti. Jan s&nbsp;porozumením počúval môj výklad. Vysvetlil mi, že to tak vôbec nemyslel. A&nbsp;predsa to tam je. Možno kvôli tomu.

„Viera. A&nbsp;vďaka vám, Karolko, viem, že aj Boh. Nádej je Boh. Nesmieme preklínať život. To ma naučil môj otec. Prišli sme raz k&nbsp;rieke. Nebol tam žiadny most. Vyzliekli sme sa a&nbsp;tú rieku sme preplávali. Na druhej strane sme sa zas obliekli a&nbsp;pokračovali ďalej. Otec ma naučil, že musíme ísť. Lebo pred nami je cesta. Nemôžeme si vedľa nej sadnúť a&nbsp;zabaliť to. Môžeme si odpočinúť, ale potom kráčať ďalej. Pokračovať v&nbsp;ceste.“

Po veľkých literátoch zostanú veľké diela. Po velikánoch ako Buonarroti skvostné obrazy. Jan nikdy nemal tendenciu porovnávať sa s&nbsp;veľkými. Poučoval ma, že sú to obrovské hviezdy. No dá sa za jasnej noci vyjsť von a&nbsp;na tie hviezdy sa pozerať. Pri ňom som sa začal dívať za hory. Nie po kopcoch. „Život je teraz, Karolko.“ Nepochopil som to hneď. Jeho rady boli ako liek. Vyžadovali dávkovanie. Pri ostatnej návšteve som premýšľal o&nbsp;výroku Patricka Whita, že dosiahnuť dokonalosť je nemožné. Ale je našou povinnosťou sa o&nbsp;to pokúsiť. Jan čítal túto myšlienku ako malý chlapec. Už vtedy vedel, že je múdra. „Proste ešte meter a&nbsp;nájdeš poklad. Predstavme si, že kopeme v&nbsp;nejakej štôlni. Nevieme, čo nás čaká. Čo je za stenou. Kopeme v&nbsp;nádeji, že cieľ je na dosah krompáča. Ako v&nbsp;živote. Nesmieme sa vzdať. Nesmieme prestať. Nesmieme reptať. Ale stále hľadať poklad. Kráčať k&nbsp;cieľu.“ Zastavil som pred bránkou. Vstúpil som do domu. Ako ste zachytili 20. storočie vo svojich fotkách a&nbsp;obrazoch? „Ako krásne storočie plné krásnych ľudí. My ľudia sme krásni. Chodil som na jednu z&nbsp;prvých nudistických pláží. Na takzvaný Šeberák. Ľudia tam boli hrbatí, tlstí, starí, ale všetci boli krásni. Keď sa budete dívať na život týmto spôsobom, vskutku si ho užijete. A&nbsp;keď ho uvidíte zatrpknuto od televízora s&nbsp;popcornom v&nbsp;ruke a&nbsp;budete iba nadávať, aký je to ,blbý‘ film, nikdy si neuvedomíte, že môžete vstať, ísť a&nbsp;ten film urobiť lepšie. Skúsil som to. A&nbsp;stálo to za to. Videl som v&nbsp;živote veľa krásnych vecí a&nbsp;videl som aj veci desivé. Rozhodol som sa pre tie krásne. To je pre mňa dôležité.“

V&nbsp;ateliéri ma čakali Jan s&nbsp;manželkou Pavlínou. Bol som rozrušený. Dlho som v&nbsp;sebe živil sen odfotografovať Jana nahého. Nie azda, že by ma vzrušoval pohľad na takmer 90-ročného starca bez šiat. Chcel som zachytiť prítomnú chvíľu v&nbsp;živote človeka, ktorý sa dostal až sem. Aj my sa môžeme. Nech vieme, čo nás čaká. Do čoho ideme. Jan súhlasil. Pochopil môj zámer bez slov. 

Muž, ktorý celý život zobliekal iných, sám zostal nahý. Ecce homo. Hľa, človek. Spomienka na budúcnosť. Kiež nikto z&nbsp;nás na ňu neostane sám. Jan sklonil hlavu. A&nbsp;ja som mu dal rozhrešenie. Malé židovské chlapča zostarlo na katolíka. Je však niečo oveľa dôležitejšie. Zostať človekom. Boh na počiatku sveta stvoril práve jeho. Život je príležitosť pochopiť, kto sme. A&nbsp;načo sme tu boli. Prichádzame na svet s&nbsp;prázdnymi ústami. V&nbsp;plienkach. S&nbsp;prázdnymi ústami a&nbsp;v&nbsp;plienkach z&nbsp;neho odchádzame. Nezmyselne pritom rozprávame. Na rozdiel od detstva už nevyrastieme. Život je jedno veľké rozpamätávanie sa. Na to, čo bolo. Je. A&nbsp;bude. Kedy ste si povedali, že znovu oblečiete človeka do nahoty? „V&nbsp;okamžiku, keď som pochopil jeho bezbrannosť. Aj tú svoju. Ľudia bez textilu sú veční. Ježiš Nazaretský na kríži bol tiež nahý. Nahota prezrádza našu veľ­kosť. Našu krásu. Moja dáma viedla jeden časopis, ktorý bol založený na lži. Ukazovali v&nbsp;ňom samých krásnych chlapcov a&nbsp;dievčatá. Nevyskytoval sa v&nbsp;ňom skutočný človek. Tučný. Starý. Nedokonalý. Keď som jej to vyčítal, povedala mi: ‚Sú to rozprávky. Dospelí majú radi rozprávky ako deti.‘ Žiadny človek pravdu neustojí.“

Sú Vianoce. Ten najdôležitejší darček nehľadajme pod stromčekom. Máme ho vedľa seba. Je dobre to vedieť. Povedzme si navzájom: „Mám ťa rád. Ľúbim ťa.“ Život s&nbsp;najbližšími nebýva jednoduchý. Nemáme to s&nbsp;nimi ľahké. Oni s&nbsp;nami nebodaj áno? Aj vďaka nim je krásny. Jedného dňa bez nich sa stane smutným. Život je teraz. Nech nám teda neutečie.

V&nbsp;článku boli použité citáty z&nbsp;knihy autora: Mystik. Fotograf, ktorého sa dotkol Boh.

Rozhovor s Janom Saudkom na ďalšej strane

O&nbsp;čom premýšľate? Neuveríte mi, ale o&nbsp;Panne Márii. Bol to dobrý vzor ženy. Na čo ste v&nbsp;živote najviac hrdý? Na otca. Naozaj som ho miloval. Mal som možnosť sa s&nbsp;ním rozlúčiť. S&nbsp;matkou sa mi to nepodarilo. Otec dal mňa aj brata pokrstiť, aby nás ako Židov počas vojny zachránil. Bol dobrý človek. Umieral s&nbsp;čistým svedomím. Obdivuhodné. Veľakrát som to chcel zabaliť, ale nikdy som to neurobil. Aký otec ste vy? Nie taký dobrý, ako bol môj otec. Čo v&nbsp;živote ľutujete? Mnoho vecí. Urobil som mnoho kiksov. Nepekne som sa správal k&nbsp;ženám. Čomu vás naučili? Ísť ďalej. Čo ste ich naučili vy? Že majú svoju dôstojnosť. Prečo ste neemigrovali pred rokom ’89? Nebolo mi zas tak zle. Nepomysleli ste na to, že ujdete? Nie. Mali ste ponuky? Áno. Z&nbsp;USA, aby som tam pracoval. Neľutujete, že ste ich nevyužili? Nie. Patrím sem. Vždy som patril. Československo bolo a&nbsp;zostalo mojím domovom. Neboli ste v&nbsp;strane ani ste nespolupracovali s&nbsp;tajnou službou, aj keď ste mohli. Dôvod? Nemal som čo stratiť. A&nbsp;nemusel som po ničom túžiť. Chcel som zostať slobodný. Podarilo sa vám to? Zatiaľ nie. Stále klamem. Čo okrem slobody stojí v&nbsp;živote za to? Neponáhľajte sa. Na nič to nie je.

Zo záletníka múdry starec. Oslava života podľa Jana Saudka

Karol Lovaš

Výber pre vás

Zo záletníka múdry starec. Oslava života podľa Jana Saudka

Karol Lovaš

Súvisiace články

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Selektívne videnie sveta. Poučenie, ktoré vyžaduje sebareflexiu

Výmena na čele štátu nutná. Keď odchádza prezident

Výber pre vás