Zberač A: Je hlavným odvádzačom odpadových vôd v Bratislave.

Chlapci, ktorí chodia kanálmi, vedia o vašom súkromí všetko

Teoreticky sa môže potkan prepchať cez prípojky a vyjsť vo vašej toalete.

Osemnásťtisíc litrov whisky skončilo koncom februára omylom v kanáli v škótskom Dumbartone. Zamestnanci mali počas nočnej zmeny prečistiť potrubie vodou a saponátom, lenže namiesto toho siahli po whisky pripravenej na fľaškovanie. Ktovie, kedy by si všimli svoje zlyhanie, ak by zamestnancom miestnych kanalizácií do nosa nevrazil podozrivý zápach alkoholu v odpadovom potrubí.

U nás by mohla v kanáli skončiť nanajvýš slivovica, ale tú si Slováci poriadne strážia. Horšie je to s ostatnými vecami. Bohaté skúsenosti pracovníkov kanalizácie a čistiarní odpadových vôd hovoria za všetko. Poznajú svojich spoluobčanov z tej najintímnejšej stránky. Vedia, kedy chodia najviac na záchod, sprchujú sa, milujú a čo všetko sú schopní poslať na púť stovkami kilometrov kanalizačných potrubí.

Podzemná star

Stoky a kanály majú vlastný život. Svojím spôsobom tajomný, ukrytý pod povrchom. Koľkokrát sa temné zapáchajúce priestory stali hviezdami filmov? Stačí zapojiť fantáziu a hneď sa vybaví, ako parížske či newyorské kanály podávajú pomocnú ruku akčnému hrdinovi.

Pre niekoho sú len smradľavým miestom, ktoré všetko schová v prúde splaškov. V skutočnosti však ide o dômyselne prepracovaný systém, vďaka ktorému sa v riekach nečľapkajú ľudské fekálie a odpadky ako v minulosti. „Súčasná kanalizácia organizovaná inžiniersky sa začala budovať na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia.

Už v roku 1905 spustili do prevádzky prvú kanalizáciu spolu s prečerpávacou stanicou v areáli súčasného Zimného prístavu,“ objasňuje hovorca Bratislavskej vodárenskej spoločnosti Zenon Mikle. Predtým odpad obyvateľov hlavného mesta putoval do Dunaja, dnes si razí cestu podzemím.

„Nájdeme tu všetko možné. Tu, na zberači A sa nám raz stalo, že voda nečakane stúpla, hoci nebol dôvod. Po preskúmaní sme vnútri objavili korbu z multikáry. Mali sme čo robiť, kým sme ju vydolovali,“ krúti hlavou Igor Kello, obvodný majster Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Jeho chlapi zatiaľ pripravili nad otvorený kanálový poklop trojnožku. Nasúvajú nám na chrbát popruhy a karabínkou nás pripevnia k istiacemu lanu.

Sme pripravení. Vyfasovali sme prilbu a bezpečnostné pokyny. Skloníme sa nad otvor, ktorý zväčša vidíme zakrytý železným kruhom. Teraz tam zíva čierna diera asi so stúpačkami širokými tridsať centimetrov. Prehliadka bratislavských kanálov sa môže začať. Opatrne zostúpime do hĺbky šesť metrov. Našťastie šliapneme na betón, akýsi násyp, ktorý nás delí od valiacej sa vody z dvoch polkruhových otvorov. Zdá sa, že by sme cez ne mali prechádzať zohnutí, také sú malé. Obvodný majster nás však vyvedie z omylu. „Majú 2,63 metra. Voda však stúpla asi na deväťdesiat centimetrov, pričom zvyčajne máva takých šesťdesiat, preto sa zdá ten otvor menší,“ vysvetľuje.

Kalná voda zapácha, hučí a z nádrže prechádza ďalšími tunelmi. Na nohách máme gumáky, vody je priveľa. Skúšame vojsť, ale silný prúd by nás hneď odniesol. Ledva sa udrží náš statný sprievodca Daniel Mesároš. Aj tomu z vody pomáha kolega. Žiadna zábava. Stačí málo, prúd človeka strhne so sebou a v sprievode splaškov a odpadkov ho odplaví až do vrakunskej čistiarne odpadových vôd.

Na vlastnej koži: Najprv sa prepchať cez úzky otvor, zostúpiť šesť metrov do podzemia, zvyknúť si na zápach a brodenie takmer v metrovej vode sa môže začať. Foto: Marián Kunc

Kura s vložkami

Zberač A v druhom bratislavskom obvode je dôležitým odvádzačom odpadových vôd v hlavnom meste. Má však ešte niekoľko bratov, tiež označených písmenami abecedy.

Celá púť sa začína u vás doma. Pustíte si vodu v umývadle, spláchnete, vypustíte práčku. „Voda vybehne do prípojky, ktorú má každý dom, a odtiaľ sa dostane do stoky na ulici,“ opisuje Kello. Ďalej sa presúva potrubiami, ktoré pracovníci vodárne nazývajú podľa priemeru v milimetroch. „Začína sa trojstovkou, odtiaľ ide samospádom dolu, nabaľuje sa na štvorstovku, päťstovku a ešte väčšie potrubia, až sa nakoniec ocitne vo veľkých zberačoch,“ vymenúva. Tam by ste stratenú drobnosť ťažko našli. Ale ak vám padne zlatý prstienok do umývadla, nájdete ho ešte v dome. Cez úzke rúry sa zvyčajne nedostane do verejnej kanalizácie. Horšie je, ak sa niekomu vyšmyknú z rúk cennosti nad dierami v kanáli na ulici. Ale stále je šanca na ich záchranu. „Musíme nadvihnúť poklop. Radnice či mestské úrady majú v týchto kanáloch špeciálne koše, ktoré zachytia rôzne svinstvo, a v ňom by sa dali nájsť aj spadnuté kľúče,“ dáva nádej Kello.

Chlapi od fachu veľakrát žasli, čo všetko ľudia dokážu do kanálov nahádzať. „Problémy nám už narobili celé trupy sliepok a kačíc, na ktoré bol nalepený toaletný papier, či použité hygienické vložky. Alebo doska, ktorá sa v kanáli vzpriečila,“ krúti hlavou Kello. Kolegovia ho doplnia: „Našli sme aj množstvo injekčných striekačiek. A bezdomovci robia neplechu, po nich dolu zostáva kopa fliaš.“

Zlato si podelili

Voda v kanalizácii kolíše. Ráno, keď ľudia vstávajú a umývajú sa, hladina stúpne. To sa zopakuje na obed a popoludní, po príchode ľudí z práce domov. Večer si všetci „tam hore“, ako nás vidia „tí dole“, sadnú pred televízor, hladina vody v kanáli klesne. Keď sa skončí seriál, zamieria do sprchy. Hladina prudko stúpa, aby vzápätí klesla, keď si ľahnú. No ešte nie je koniec. Znova sa zvýši, keď ľudia ukončia milostné hry a idú sa druhýkrát osprchovať. A je pokoj. Do rána, kým sa rituály opäť nezačnú opakovať.

Daniel Mesároš s kolegom Ľudovítom Rigom pracujú pre BVS iba rok. Každý deň dostanú zoznam, kde majú urobiť revíziu. Nesťažujú sa. Firma zamestnáva aj ich otcov. „Ráno sa všetci naložíme v Zlatých Klasoch do auta a za pol hodiny sme v Bratislave. O pol siedmej sa hlásime v práci a začíname s monitoringom kanálov,“ opisuje svoj denný rozvrh predák Štefan Mesároš. Pamätá si časy, keď do kanálov chodila „ručná partia“.

„Nejaké zlato ste našli?“ pýtame sa. „To by sa nám hodilo, ale sme tu ešte krátko,“ uškrnú sa mladíci. Mesároš starší však za svoju osemnásťročnú kariéru zažil všeličo. „Bolo aj zlato, prstienky a reťaze. Cennosti sme si s partiou vždy rozdelili,“ zdôrazní a dodá: „Bolo super, nesťažujem sa. Teraz sa to čistí špeciálnymi autami.“ Takže dnes sa zrejme poklady ťažšie hľadajú... „Ój, pokladov je tam stále dosť, ľudských pokladov - výkalov,“ perlia chlapi s kanálovým humorom.

Kanálové bobry

Zlata je pomenej, zato v podzemí nájdete desiatky potkanov. „V každom kanáli žijú - v New Yorku aj v Bratislave,“ konštatuje Kello. Dvakrát do roka deratizujú a vtedy sa najviac ukáže, koľko malých potvor našlo útočisko v blízkosti ľudských splaškov.

Aj vám niekedy napadlo, či sa potkan nevyškriabe do vašej toalety práve vtedy, keď na nej sedíte? „Teoreticky to je možné. Prepchá sa cez prípojky, ktoré nie sú vždy zavodnené, a môže vyjsť aj v záchode,“ prizná vedúci, ktorý pamätá zaujímavú príhodu s inými obyvateľmi kanála.

„Máme na Dunaji objekt, ktorý je už vlastne odstavený. Asi pred štyrmi rokmi sme ho potrebovali uzavrieť, lebo stav vody stúpal. Našli sme tam zvláštne stopy a objavili párik bobrov. Zavolali sme záchranárov, lebo ak by sme ich zavreli, odsúdili by sme ich na smrť. Chytili ich do klietok a vypustili na Záhorí. O rok nás však čakalo veľké prekvapenie - boli tam znova! Podľa ochranárov ten istý pár!“

Utopený Dunčo

Nemenej fascinujúci ako život kanálov je aj spôsob čistenia vody. Zo zberačov putuje do čistiarní odpadových vôd, ktoré sú v Bratislave tri - vo Vrakuni, v Petržalke a Devínskej Novej Vsi. Mimochodom, odvádzame aj odpad piatich hraničných rakúskych obcí. „Jednou z nich je napríklad Kitsee. Majú však svoje vlastné privádzače, ktoré ústia v ČOV v Petržalke,“ hovorí Zenon Mikle.

„Najdôležitejší je merný objekt, podľa ktorého meriame prietok a podľa neho riadime celú technológiu,“ upozorní nás vedúci prevádzky Ústrednej čistiarne odpadových vôd Vrakuňa Rudolf Brezina, keď sa nakláňame nad koryto so zapáchajúcou hnedou tekutinou. „Teraz tu preteká približne 1 600 až 1 800 litrov za sekundu, v noci len okolo šesťsto,“ dodá.

Čistiareň je rozdelená na dve sekcie - mechanickú a biologickú. V tej prvej treba najprv čerpacími stanicami zodvihnúť vodu nad úroveň terénu. Až potom sa odpadová voda čistí od všetkého „sajrajtu“. Na špeciálnych hrabliciach sa zachytávajú zvyšky potravín, fekálie, vložky i prezervatívy. To všetko ľudia hádžu do kanalizácie. „Voláme to zhrabky z hrablíc. Preperieme ich a vylisujeme z nich vodu. Odpad perieme, lebo v ňom zostáva ešte dosť organických látok a s tými si naša čistiareň vie poradiť. Načo by sme ju dávali likvidovať iným a platili im za to?“ zasväcuje nás do stratégie vedúci prevádzky.

Občas sa nájdu zaujímavosti. Napríklad pneumatika. Brezina sa pamätá aj na zdochnutého psa, ktorý sa zachytil pri hrabliciach. „Mali sme čo robiť, aby sme ho z hĺbky dva a pol metra vydolovali. Určite nespáchal samovraždu.“

Degustátor Havel

Náš sprievodca ukáže na rúru nad červeným kontajnerom. Z nej sa tlačia vylisované plávajúce nečistoty, nevábne, zapáchajúce zvyšky ľudských činností.

Voda zbavená najväčších odpadkov putuje ďalej. Lapač piesku ju zbaví drobných zrniečok, lapač tukov, ktoré sa do vody dostali, napríklad z jedla či riadu, stiahne z hladiny mastnotu a ďalšie nečistoty. V ďalšej nádrži sa odstraňuje kal a zostane mechanicky očistená voda. „Nie je priezračná, ale je už priesvitná,“ zdôrazní.

Nastupuje biologické čistenie pomocou špeciálnych baktérií, ktoré na život potrebujú kyslík a trošku organických látok. Po vyčistení odchádza do malého Dunaja priezračná voda, bohato okysličená. Medzi chlapmi v ÚČOV sa povráva, že bývalý československý prezident Václav Havel sa počas návštevy petržalskej či slovnaftskej čistiarne takejto vody napil.

„Keď sa však vypustí naša čistá voda do kalného Dunaja, pôsobí ako sfarbená na čierno. Raz na brehu sedeli noví rybári neznalí pomerov a zavolali na nás políciu, že vypúšťame do vody svinstvo. Policajtom sme museli ukázať, akú čistú vodu tam púšťame,“ spomína Brezina, ktorý sa pochváli ešte jednou zaujímavosťou. Vrakunská čistiareň si vyrába vlastnú elektrinu z kalového plynu. Vo vyhnívacích nádržiach kal vyhnije a vznikne slušná energetická látka, bioplyn. „Hovorím, že životné prostredie máme požičané od detí a vnukov,“ vraví Rudolf Brezina. „Nebolo by slušné, aby sme vrátili niečo v horšom stave, než sme si my požičali.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní