Základné kresťanské pravidlo: Čo chceš, aby iní robili tebe, rob aj ty im. Čo dopraješ sebe, musíš dopriať aj iným.

Teológ Ondrej Prostredník: „Cirkvi strácajú schopnosť odpovedať na otázky ľudí“

Duchovní lídri nemajú byť ako populistickí politici, ktorí sa vezú na vlne zastrašovania.

Jasne a nahlas sa vyjadruje k celospoločenským témam, ktoré sú aj v súčasnosti tabuizované. Hovorí o cirkevných témach, rodovej rovnosti, utečencoch aj Rómoch. Vlani na jeseň mu za účasť na Dúhovom pochode odňali povolenie vyučovať teológiu. Myslí si, že Slovensko musíme silnejšie definovať ako občiansku spoločnosť, ako priestor, ktorý je otvorený všetkým.

S evanjelickým teológom ONDREJOM PROSTREDNÍKOM (54) sa zhovárali JULIÁNA BIELIKOVÁ a ANKA ŽITNÁ LUČAIOVÁ.

Práve sme vstúpili do nového roka, ktorý mnohí vnímajú ako nový začiatok, možnosť na reštart. Ako to vnímate vy?

Vždy na začiatku nového roka akoby človek resetoval veci zo starého roka a nechal mnohé za sebou. Má pred sebou nové plány. Tak to funguje aj u mňa. Vždy sa pozerám, čo by som mohol ako nové začať. V tomto ohľade je nový rok na to, aby človek nabral novú silu, odhodlanie na veci, ktoré mu možno nešli v predchádzajúcom období a ktorých sa možno musel aj vzdať. Je to príležitosť otvoriť veci, s ktorými si nevieme rady.

Hovorí sa, že neexistuje bod nula. Nesieme si so sebou balík vecí z minulého obdobia do blízkej budúcnosti. Čo vnímate ako problém tejto krajiny, ktorý sme nedoriešili a nesieme si ho so sebou?

Pre mňa je v našej spoločnosti najväčšia výzva a úloha, pred ktorou stojíme, to, aby sme sa dokázali správať veľkoryso voči menšinám, ktoré v našej spoločnosti žijú. Aby sme ich citlivo vnímali, aby sme ich neoznačovali ako hrozbu, aby sme sa zaujímali o ich problémy a potreby. To je dosť zložitý proces, lebo je vždy jednoduchšie označiť minoritu ako čosi, čo nejako nepasuje do nášho obrazu sveta, čo nás vyrušuje. A myslím si, že Slovensko musíme silnejšie definovať ako občiansku spoločnosť a v tom zmysle ju musíme budovať ako priestor, ktorý je otvorený všetkým, nech už patria k akejkoľvek menšine.

Ľudia dávajú nálepky. Utečencom ako nebezpečnej moslimskej mase, sexuálnym menšinám a vôbec menšiny označujú za hrozby. Nie je však práve toto prejav zla, ktoré v ľuďoch prebúdza pocit ohrozenia a strach, z čoho potom ťaží krajná pravica? Nie je presne toto prejav zla, ktoré sa skrýva za maskou dobra a tradícií?

Myslím, že toto sú dve kľúčové slová: zlo a strach. Úzko spolu súvisia a mnohí sú veľmi citliví, keď ich niekto označí za xenofóbov alebo homofóbov, a ohradzujú sa, že oni určite nemajú fóbiu. Ale keď niekto odmieta ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou, ak sa mu to zdá ako čosi neprípustné a odporné, tak to znamená, že má obavu. A tam niekde korení celý problém. Strach plodí zlo. Bez toho, aby ľudia boli ochotní otvoriť sa, hovoriť s tými konkrétnymi ľuďmi a uvažovať o ich ľudskom príbehu, zaujmú pózu strachu, a tak sa stávajú homofóbmi. A to isté je pri utečencoch, jednoducho, sú to ľudia, ktorí majú konkrétne životné príbehy. Keď sa s nimi stretnete a hovoríte s nimi, odrazu padnú bariéry. Zistíte, že sú to takí ľudia ako my a netreba prechovávať strach.

Zakladáme si na tom, že európska spoločnosť je kresťanská, že je to naša kultúrna tradícia. Kresťanstvo má isté atribúty, ako je aj láska k blížnemu. Ako sa potom pozerať na to, keď práve niektorí predstavitelia kresťanských cirkví, konkrétne katolíckej, majúci silné charizmatické hlasy, sú proti niečomu vyhranení a prezentujú to nenávistne? Spomeňme kázeň proti Istanbulskému dohovoru či Alianciu za rodinu. Nemali by sme aj tam niekde začať pracovať?

V tom vidím veľkú nezodpovednosť týchto ľudí. Naozaj sa správajú ako obyčajní populistickí politici, lebo sa vezú na vlne strachu väčšinovej populácie a až trestuhodným spôsobom skresľujú informácie. Keď už hovoríme o Istanbulskom dohovore, je nehorázne, čo zaznieva v rámci kampane v rímskokatolíckych kostoloch. Ide o závažné prekrútenie celého dokumentu. Často sa ozýva slovíčko gender, ktoré pôsobí na ľudí ako červené súkno. Rád by som bol, keby si ľudia dali tú námahu a zistili, čo to je. Nie je to jednoduché, lebo je to abstraktný pojem, teda ide o predstavu, že na jednej strane máme ako muži a ženy určité biologické znaky, ale na druhej strane sa spolu s nimi nesú aj nejaké roly, ktoré v spoločnosti máme. A tie sa menia a presúvajú v priebehu dejín. Vidíme, ako sa tradičné roly menili aj zamieňali. Toto je potrebné, aby sme ľuďom vysvetľovali a nie aby sme podnecovali ich obavy a strach. Úloha cirkví je v tom, aby sme vysvetľovali, že základnou vecou v Istanbulskom dohovore je potieranie násilia voči ženám a aby sme to podporili. My sme ako istá malá časť evanjelickej cirkvi, konkrétne Evanjelický cirkevný zbor Bratislava-Staré Mesto, prednedávnom vydali výzvu, aby sa predstavitelia evanjelickej cirkvi postavili na stranu tých, ktorí žiadajú ratifikáciu dohovoru.

Základné kresťanské pravidlo: Čo chceš, aby iní robili tebe, rob aj ty im. Čo dopraješ sebe, musíš dopriať aj iným.
Základné kresťanské pravidlo: Čo chceš, aby iní robili tebe, rob aj ty im. Čo dopraješ sebe, musíš dopriať aj iným.
Foto: Juliána Bieliková

Čo vám na to povedali vaši predstavitelia?

Zatiaľ nič.

Čím to je, že cirkvi na Slovensku sa správajú spiatočnícky? Keď sa pozrieme na ich náprotivky v západnej Európe, či sú to protestanti, alebo katolíci, všetci sú už mentálne inde. Inak vnímajú rodové roly, otázku domáceho násilia a dokonca aj LGBT ľudí. Bez problémov ich sobášia a priznávajú im práva. Čím to je, že sme tu akoby stále za tým múrom?

Obávam sa, že je to tým, že ako spoločnosť stále prenechávame, a neviem z akých dôvodov, príliš veľký vplyv rímskokatolíckej cirkvi.

Ale už aj pápež sa správa inak ako naši katolícki predstavitelia.

Rímskokatolícka cirkev má vo svete istú rozmanitosť, miestne cirkvi majú určitú autonómiu. A myslím si, že práve naši katolícki kolegovia na Slovensku túto autonómiu využívajú na to, aby viac ako dialóg s modernou spoločnosťou zdôrazňovali ochranu tradícií. Zaujímavé je, že to robia aj s politickou podporou vládnucich strán. V našej spoločnosti vznikajú záväzky medzi cirkvou a tými, ktorí sa uchádzajú o moc. Zoberte si, že napríklad v posledných komunálnych voľbách sa viacerí kandidáti zaviazali plniť takzvaný manifest kresťanského politika, takisto v parlamentných voľbách sa cez iniciatívu Hlas za rodinu zaviazali presadzovať záujmy cirkvi pri ochrane takzvanej tradičnej rodiny.

Stále existuje prax, že aj po zvolení prezidenta je vo svätomartinskej katedrále slávnostné tedeum. Prezidenti sa dávali „posvätiť“ ako za dávnych čias, keď panovníka korunoval pápež.

To by mi neprekážalo, problém je, že potom tí politici nie sú slobodní a kritickí voči cirkvi. Aj naopak, cirkvi nie sú kritické voči politikom. Oddeliť cirkev a politiku, to sme ešte nedotiahli. Katolícka cirkev a s ňou aj ostatné si robia nárok na verejný priestor a odvolávajú sa na to, že väčšina občanov SR sa hlási k niektorej z cirkví. To už však dávno nie je realita ani v našich podmienkach. Prieskumy jasne ukazujú, že veľká väčšina ľudí nežije v súlade s tým, čo cirkev považuje za tradičné a čo má byť podľa cirkvi modelom. Aj predstavy cirkvi sa v priebehu storočí zásadne menili. My teraz stojíme pred otázkou, ako sa budeme vyrovnávať s výzvami doby. Napríklad aj s predstavou, že Európa je kresťanská. To je síce skúsenosť, ktorú máme niekoľko storočí, ale nie je to nemeniteľná skutočnosť. A keď si vezmeme geopolitické procesy, je otázne, či to tak naozaj bude a či sa to v dôsledku migrácie vyvolanej globálnym otepľovaním o niekoľko desaťročí nezmení. O tom musíme hovoriť a s pokojom a rozvahou sa na to pripraviť.

V Európe podľa dostupných štatistík klesá počet veriacich ľudí. Prečo to tak je?

Myslím si, že tam sme všetci bezradní. Jedným z dôvodov je aj to, že cirkvi strácajú schopnosť odpovedať na otázky ľudí. To, čo cirkvi nesú ako posolstvo od svojho vzniku, nedokázali pretransformovať, aby to bolo na pomoc dnešnému modernému človeku. Ale myslím, že sa to zmení. Doteraz sa cirkev vždy musela prispôsobiť vývoju. Sú teórie, ktoré hovoria o náboženskej evolúcii, kde sa od kmeňových náboženstiev cez polyteizmus dostávame k monoteizmu. Potom však prichádza otázka, či je monoteizmus najvyšším stupňom. A niektorí teoretici hovoria, že nie. Že za tým je ateizmus. Aj takéto úvahy existujú. Ja si myslím, že viera v Boha je hlboko vkorenená v človeku, že vždy budeme hľadať svoje miesto vzhľadom na to, čo nás presahuje, a to je ten náboženský rozmer človeka. Otázne je, ako dokážeme ako kresťanská cirkev v týchto dynamických zmenách tieto veci preformulovať.

Napriek tomu, že veriacich podľa štatistík ubúda, ľudia majú sklony k istým druhom viery. Masy ľudí sa však utiekajú k šarlatánom a falošným vodcom. Keby sa existujúce cirkvi vrátili k svojej prapodstate - konať dobro -, nedokázali by zvrátiť tento trend?

Myslím, že by to mali dokázať a mali by mať tú ambíciu. Cirkvi ju aj majú, ony si uvedomujú, že žijú v silne konkurenčnom prostredí, kde spolu existuje veľa náboženských smerov. Je to tak najmä od otvorenia našej spoločnosti v roku 1989. Pamätám sa, ako sme vtedy zakladali Centrum pre štúdium novej religiozity, ktoré potom premenovali na Centrum štúdia siekt. Ja som však vždy zastával názor, že sa na tento fenomén musíme pozerať neutrálne. Že nemôžeme ľudí, ktorí z nejakých dôvodov stratili vieru v kresťanské cirkvi, obrátili a vrátili sa k iným formám náboženstiev, stigmatizovať tým, že sú sektári, ktorí zblúdili. Skôr si myslím, že je to problém cirkví, ktoré nedokážu odpovedať na otázky súčasného človeka. Nové náboženské smery to dokážu. Jeden z dôvodov, prečo to cirkvi nevedia, je skostnatenosť, predstava, že naše učenie je nemenné. Že musíme trvať na tom, čo sme sa učili my od našich učiteľov, že to tak musí byť. Neviem, kde sa to v nás berie. Keď sa úprimne pozeráme na dejiny cirkvi a teológie, vidíme obrovské zmeny, aj vnútri cirkví, aj vnútri kresťanstva.

Stálo to však dosť veľa upálených rebelov.

Zmeny nie sú jednoduché. Vyžadujú si odvážnych ľudí, ktorí pomenujú nedostatky a sú ochotní púšťať sa do zápasov s vlastným prostredím. Bez toho to nejde. Jednu takú zmenu, reformáciu z roku 1517, sme si v uplynulom roku pripomenuli a mrzí ma, že sme viac energie spotrebovali na to, aby sme opakovali ten príbeh spred päťsto rokov, a menej sme hovorili o tom, ako sa má zmeniť dnešná cirkev.

Ako vysokoškolský pedagóg sa stretávate s komunitou mladých ľudí. Čo ich trápi? Čoho majú málo alebo, naopak, priveľa?

Myslím, že mladí ľudia sú ako vždy veľmi dynamickí, plní nádeje a entuziazmu. Oni sa netrápia tými vecami, ktoré sužujú našu strednú generáciu, trasúcu sa o dôchodky. Pre nás je to veľká téma, pýtame sa, dokedy budeme musieť pracovať a či nás spoločnosť bude vedieť uživiť. Toto mladí ľudia neriešia. Na vlastných deťoch vidím, ako sú oveľa samostatnejšie, než sme boli my v ich veku. Nemajú problém nájsť si prácu. Dnes sa vedia presadiť mladí ľudia, ktorí sú flexibilní a ochotní pustiť sa aj do vecí, ktoré možno nie sú úplne ich snom. Páči sa mi, ako si vedia pomáhať a sú empatickí. Verím, že s týmto prístupom dokážu našu spoločnosť posunúť dopredu.

Na to, aby sme mohli definovať hlavné trendy, ktoré treba riešiť, by sme potrebovali lídra. Máme na Slovensku autority, ktoré by boli lídrami s víziou?

Myslím, že je v našej spoločnosti veľa osobností, ktoré vedia pomenovať, kde nás tlačí topánka a čo treba urobiť. Problém je, že nemajú moc. Majú iba hlas, čo je síce dobré, lebo sme v slobodnej spoločnosti, kde každý môže pozdvihnúť svoj hlas. Problém je ten, že politický priestor je stále obsadený ľuďmi, ktorí nemajú odvahu ísť proti prúdu. A vždy sa pri ťažkých spoločenských témach príliš trasú o svoje preferencie. A mám taký dojem, že vždy predtým, než niečo povedia, vyčítajú z prieskumov, čo si ľudia myslia, a to potom zopakujú nahlas v spoločnosti. To však nie je politika, to je populizmus a to je problém. Ak by som si mal niečo priať do nového roka, bolo by to, aby sa konečne na našej politickej scéne objavili ľudia, ktorí tak, ako napríklad Angela Merkelová v otázke utečencov, idú principiálne podľa základných hodnôt ľudskosti. Napriek všetkému potom ľudia chápu, že im nemôžu ubližovať, ale musíme sa o nich postarať. Keď už ide o tému utečencov, je veľmi dôležité, aby sme prísne rozdeľovali potreby týchto ľudí a nevnímali ich ako jeden balík hrozby, ale aby sme videli v utečencoch ľudí s konkrétnymi príbehmi, ktoré sa dajú pochopiť a ktorým možno pomôcť.

Dúhový pride: Po vystúpení na akcii na podporu gejov a lesieb už nemôže Ondrej Prostredník vyučovať teológiu.
Dúhový pride: Po vystúpení na akcii na podporu gejov a lesieb už nemôže Ondrej Prostredník vyučovať teológiu.
Foto: MICHAL SMRCOK

Kto je na Slovensku taká osobnosť, ktorá by bola lídrom, mohla by ukázať, kam spoločnosť má kráčať, nastaviť normy?

Je tu veľa osobností, ktoré dokážu orientovať našu spoločnosť. Robert Bezák je napríklad veľmi dôležitý hlas v katolíckej cirkvi, ktorý ju konfrontuje s jej uzavretosťou a nezrozumiteľnosťou dnešnému človeku. Pre mňa je vzácnym hlasom tiež Daniel Pastirčák, ktorý mysticizujúcim spôsobom dokáže osloviť množstvo ľudí. Možno práve tých, ktorí by skončili v neštandardných duchovných smeroch. On vie pre týchto ľudí vytvoriť podmienky a priestor, ktorý nie je zavádzajúci, a poukázať na otvorené rany našej spoločnosti. Spomeniem aj Michala Havrana, ktorý veľmi silno zdôrazňuje sociálny rozmer kresťanského posolstva. Veľmi trefne hovorí o tom, že spoločnosť, ktorá si hovorí kresťanská, nie je kresťanskou v zmysle sociálnej angažovanosti.

Málo si pomáhame? Nestaráme sa jeden o druhého?

Obávam sa, že áno. Akoby sme na to nemali čas. Nemyslíme na to. Uspokojíme sa s príležitostnou dobročinnosťou. Ale to nestačí. Musí nám ísť o zásadné veci vo fungovaní spoločnosti, o spravodlivosť, vymožiteľnosť práva, potieranie korupcie a budovanie sociálnej súdržnosti.

Kedysi sa rodiny starali o seba viac? Čím to je, že dnes máme na Slovensku desaťtisíce geriatrických klientov, ale naše opatrovateľky sa chodia starať o starcov v zahraničí?

Toto primárne nie je problém rodiny. To je problém, ktorý spôsobila zlá výstavba nášho sociálneho systému. Máme sociálnodemokratickú vládu, ale tieto veci nevieme podchytiť systémovo. To sú zásadné zmeny, ktorými naša spoločnosť prechádza. Predstava návratu k tradičnej rodine, ako to hlásajú niektorí idealisti, to je pasé. To je ilúzia a nepodarí sa to. Viacgeneračná rodina v spoločnosti určovanej poľnohospodárskym spôsobom života je už prekonaná. Nedá sa vrátiť. Ako spoločnosť musíme hľadať riešenia pre ten spôsob života, akým žijú dnešné rodiny. Všetci sú zamestnaní, väčšina má aj niekoľko zamestnaní a musia všetok čas venovať práci. Ostáva málo času na opateru odkázaných rodičov. Toto musíme vedieť vyriešiť. Ak pracovný trh, ktorý by mal vzniknúť pre túto opatrovateľskú a ošetrovateľskú službu, na Slovensku nevzniká, ak sú možnosti v zahraničí výhodnejšie, je to problém nášho systému a našej spoločnosti. Nemôžeme nechať ľudí, ktorí sú ochotní to robiť, odchádzať do Rakúska či Nemecka. Musíme vymyslieť spôsob, ako ich tu udržať.

Nájde sa na Slovensku politik, ktorého si vážite? O ktorom si myslíte, že je to progresívny človek, morálne a hodnotovo konzistentný a je to typ lídra?

Dávate mi ťažké otázky.

Alebo si myslíte, že politika je a priori špinavá vec, kde nemôžu byť čistí ľudia?

Nie. Určite nie. Vážim si viacerých politikov, je to veľmi dôležitá služba. A kriticky vnímam to, keď zlyhávajú. Snažím sa to vždy pomenovať. V parlamente vnímam viacerých ľudí, ktorí sa vedia ozvať v témach, ktoré sú pre mňa dôležité a mne blízke, ktorí vedia ísť proti prúdu. Kriticky vnímam napríklad diskusiu o zmene zákona o registrácii cirkví a náboženských spoločností. Veľkou väčšinou v parlamente prešla novela, kde sa zvýšilo kvórum pre registráciu cirkvi a náboženskej spoločnosti na 50-tisíc osôb. Čo de facto popiera princíp náboženskej slobody. Aj keď experti tento názor odmietajú a tvrdia, že náboženská sloboda je garantovaná. Áno. Ale aj nie. Ak nejakým spôsobom vytvoríme priestor na zvýhodnenie istých náboženských spoločností, vnímam to ako problém. Debata v parlamente bola veľmi dynamická a máloktorí politici mali odvahu ozvať sa a odmietnuť tento zákon, kritizovať ho a nehlasovať zaň. Otvorene v rozprave proti diskriminácii menších náboženských komunít vystúpili len dvaja poslanci, Ondrej Dostál a Martin Poliačik. Majú môj rešpekt. Vážim si tiež prezidenta republiky. Aj keď nemá výkonnú moc, len reprezentačnú, môže veľmi veľa ovplyvniť, aj to využíva. Je hlasom, ktorý správne orientuje našu spoločnosť v zložitých témach.

Čo by ste vedeli poradiť ľuďom? Ako majú hľadať a nájsť dobro v sebe?

Základné pravidlo, ku ktorému sa hlási kresťanstvo, je zásada - čo chceš, aby iní robili tebe, rob aj ty im. Čo dopraješ sebe, musíš dopriať aj iným. To je tá otázka, od ktorej sa všetko odvíja. To je základný princíp ľudskej spolupatričnosti, na ktorom sa dajú budovať dobré vzťahy medzi ľuďmi. Zásada, že nemôžem iným ľuďom upierať veci, ktoré sú pre mňa samozrejmé a sú pre mňa dôležité. To si však vyžaduje výchovu a vzdelávanie.

Nie je to jednoduché. Naša spoločnosť je pomerne zložitá, máme množstvo problémov, ktoré nevieme rozpliesť celé desaťročia.

Áno. Takým problémom je napríklad znevýhodnenie rómskych komunít. Je to problém, ktorý tlačíme pred sebou. Je zopár obetavých ľudí, ktorí s veľkým nasadením robia úžasnú prácu, ale vždy sa to končí na tom, že väčšinová spoločnosť je málo a jednostranne informovaná a málo citlivá, tento problém chce mať mimo svojho zorného uhla a svojich každodenných starostí. Ak sa dotkneme Istanbulského dohovoru, je tu ďalší problém, kde otázka rodovo podmieneného násilia je tiež vec, ktorá vyžaduje zodpovedné informovanie a vzdelávanie.

Potrebujeme zásadnú reformu vo vzdelávaní, potrebujeme našich ľudí pripravovať na ich fungovanie v modernej spoločnosti, ktorej musia rozumieť a nie sa jej báť. Ten jednoduchý princíp medziľudských vzťahov - rob inému to, čo chceš, aby robili tebe - treba aplikovať na to, čomu sa deň čo deň venujeme. Závažným dôvodom, prečo je slovenská spoločnosť necitlivá voči menšinám, je problém vo vzdelávaní.

Tomu sa však bránia hlavne cirkvi, ktoré majú podstatný vplyv na výchovu a vzdelávanie.

Je smutné, že v mnohých kľúčových otázkach ani cirkvi nedokážu prekročiť svoj tieň. Bránia sa napríklad otázkam sexuálneho vzdelávania, senzibilizácii mladých ľudí k takej jednoduchej skutočnosti, ako to, že medzi nami žijú ľudia s inou sexuálnou orientáciou, to ľudia z cirkví, ktorí majú vplyv, blokujú. Nechcú to dovoliť, lebo podľa ich vnímania sveta je to čosi neslušné, o čom sa nesmie hovoriť. To je však veľká nezodpovednosť, ktorej sa cirkvi dopúšťajú a majú pritom veľký dosah na to, čo sa deje vo vzdelávaní. Národné akčné plány, napríklad aj v otázke domáceho násilia alebo práv dieťaťa, ktoré sú na stole, a tímy na ministerstvách urobia úžasnú prácu - a keď sa to má pretaviť do legislatívy, ostane to ležať v zásuvke. Lebo je tu čísi odpor. A to je nebezpečná vec, ktorú musíme nejako prekonať. Chápem politikov, že sú ostražití a nechcú ísť proti väčšine. Ale možno by si mali zodpovedne zrátať, aká väčšina to je. Či je to naozaj rozhodujúca masa, a nie len silne kričiaci ľudia, ktorí majú strach, že sa naša spoločnosť viac otvorí.

Prečítajte si tiež:


VIDEO Plus 7 Dní