Martin Domček

Celkom oprávnene. Veď už pred vyše desiatimi rokmi sa na obežnej dráhe pohybovalo približne 100-tisíc objektov patriacich k vesmírnym smetiam, ktorých veľkosť bola viac ako centimeter. Dnes ich je minimálne päťkrát toľko.

Extrémne nebezpečných kúskov kozmického odpadu s priemerom desať a viac centimetrov sa na obežnej dráhe v súčasnosti pohybuje vyše 30-tisíc a miniatúrnych, ktoré nemajú ani centimeter, sú rádovo desiatky miliónov. Ku kolíziám odpadu s inými objektmi dochádza najčastejšie pri rýchlosti okolo 10 km/s, čo je 36 000 km/h.

Stačí si iba predstaviť, čo pri nej dokáže s plášťom kozmickej rakety spraviť zabudnutá centimetrová skrutka, ktorá niektorému astronautovi uletela napríklad pri oprave ISS. Tento typ odpadu sa odborníci snažia - vzhľadom na veľkosť - aspoň lokalizovať a uvažuje sa o niekoľkých technológiách, pomocou ktorých by sa dal z obežnej dráhy odstrániť. Rovnako dôležité však je, aby sa nového odpadu produkovalo čo najmenej.

Na vesmírnej stanici to zatiaľ vážny problém nie je, no aj tam odpad predstavuje veľké komplikácie. Už len preto, že zbytočne zaberá miesto, ktorého niet na­zvyš a určite by sa dalo využiť efektívnejšie. Nehovoriac o tom, že ide nielen o anorganický, ale aj organický odpad, ktorý môže pre astronautov v obmedzenom priestore teoreticky predstavovať zdravotné riziko. Čo sa s takýmto odpadom na stanici deje?

Ukladá sa do plastových vakov do skladiska, kde sa ho občas nazhromaždia až dve tony. Ak ho je priveľa, astronauti ho naložia do zásobovacieho modulu, v ktorom sa buď vráti na Zem, alebo zhorí aj s nákladom v atmosfére - v závislosti od toho, či je opakovane použiteľný.

Vyriešiť tento problém bude však oveľa náročnejšie v prípadoch dlhších vesmírnych ciest, napríklad na Mars, prípadne ešte ďalej do hĺbky našej slnečnej sústavy. Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) sa domnieva, že optimálnym spôsobom, ktorým by sa dal vyriešiť problém produkcie odpadu, je vyvinutie efektívnej technológie na jeho lisovanie a ďalšie spracovanie.

A nejde iba o nejaké verejne de­klarované stanovisko. Americká ves­mírna agentúra totiž už pristúpila k činom. Oslovila vybrané americké spoločnosti, aby sa pokúsili vytvoriť prototyp vesmírneho lisu a technológiu na ďalšie spracovanie odpadu. Podľa agentúry je dôležité, aby nová technológia dokázala nielen efektívne zmenšiť rozmery odpadu, zároveň z neho efektívne odstránila všetky potenciálne nebezpečné súčasti a popritom oddelila tie, ktoré možno nejakým spôsobom opakovane využiť.

To je dôležité preto, lebo pri dlhších misiách nebude možné dopĺňanie zásob zo Zeme a recyklácia materiálov a odpadu bude jedným z najdôležitejších zdrojov, cez ktoré bude možné jednoducho doplniť chýbajúce veci.

Do úvahy prichádza niekoľko technológií, ktoré však treba ďalej rozvinúť. Vedci v NASA už napríklad vyvinuli zariadenie známe pod skratkou HMC (Heat Melt Compactor), ktoré je schopné z odpadu po astronautoch získavať dodatočnú vodu. Tentoraz nejde o recykláciu biologického odpadu, ale o technológiu, pomocou ktorej možno zlisovať napríklad škatule z nápojov, použité vlhčené obrúsky a podobne.

Takto sa nielen získa životne dôležitá voda, ale približne desaťnásobne sa zníži ich objem a vytvorí sa materiál, ktorý sa dá opakovane použiť napríklad na výrobu ochranných štítov. Ďalšia technológia zas umožňuje vyrobiť z odpadu metán, ktorý môže byť súčasťou raketového paliva. Pevný odpad možno spracovať na zmes, z ktorej bude možné vyrobiť radiačné štíty.

Nová technológia, ktorú NASA požaduje, by však mala riešiť problém odpadu pri misiách do vzdialenejších častí slnečnej sústavy komplexne. V prvej fáze NASA vyhodnotí návrhy, v druhej budú musieť vybrané spoločnosti vyhotoviť funkčný prototyp zariadenia, ktoré by sa testovalo priamo na ISS už v roku 2022.

NASA hľadá efektívny spôsob, ako sa zbaviť množstva odpadu vznikajúceho na dlhých misiách: Vyrieši to vesmírny lis?

Výber pre vás