Plus 7 dní

Jacques Chirac zomrel vo štvrtok 26. septembra v Paríži vo veku 86 rokov. Od svojho odchodu z Elyzejského paláca mal bývalý prezident mnohé zdravotné problémy vrátane ťažkostí s pamäťou a bol dokonca párkrát hospitalizovaný. Jeho smrťou prišlo Francúzsko o „štátnika, ktorého sme mali radi rovnako, ako mal rád on nás,“ povedal vo svojom príhovore úradujúci prezident Emmanuel Macron. Bol to „francúzsky príbeh“, dodal.

K smrti bývalého prezidenta sa vyjadrila väčšina svetových politických lídrov a všetci podčiarkli dôležitosť jeho pôsobenia na medzinárodnej scéne. „Európa práve prišla o vzácnu osobnosť, Francúzsko o popredného štátnika a ja sám o verného priateľa,“ vyhlásil prezident Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Chirac zaslúžene získal „významnú medzinárodnú autoritu ako múdry a prezieravý vodca, ktorý vždy obhajoval záujmy svojej krajiny“, povedal Vladimir Putin.

„Hoci to možno vyznie prekvapivo, nevyrastal som posadnutý tým, že by som sa raz chcel ujať najvyššieho úradu štátu,“ napísal Jacques Chirac vo svojich memoároch. Napriek tejto zdanlivej absencii politických ambícií sa už v roku 1967 stal poslancom za okres Corrèze, odkiaľ pochádza časť jeho rodiny (i keď on sa narodil a žil v Paríži), a štátnym tajomníkom. V roku 1974 vyhral Valéry Giscard-d’Estaing predčasné prezidentské voľby po náhlej smrti Georgea Pompidoua a vybral Chiraca za premiéra. Roku 1976 Jacques Chirac však pre osobné nezhody so Giscardom odstúpil a o rok sa stal primátorom Paríža. Na tejto stoličke zostal do roku 1995, aj keď ho ľavičiar François Mitterand vymenoval za premiéra v roku 1986 po výhre Chiracovej strany v parlamentných voľbách. Bol prvý premiér z opačného konca politického spektra ako prezident.

Po dvoch porážkach v prezidentských voľbách v rokoch 1981 a 1988 Jacqua Chiraca zvolili za prezidenta v roku 1995. No tretia kampaň sa nezačala sľubne. Chirac vnímal tieto voľby ako svoju poslednú šancu. „Nech sa stane hocičo, aspoň do toho pôjdem,“ povedal svojmu blízkemu priateľovi a spolustraníkovi Jeanovi-Louisovi Debrému. „Potom uvidíme. A ty, čo budeš robiť, ak...?“ opýtal sa ho. „Myslím, že sa vrátim k právu... A vy?“ chcel vedieť Debré. „Asi si splním starý sen - cestovať. Bernadette (jeho manželka - pozn. red.) bude spokojná. Možno pôjdeme žiť do Japonska,“ odpovedal Chirac. Nikto si vtedy nemyslel, že by to mohol vyhrať. Ani on sám.

„Pre francúzsky ľud sú výsledky volieb už jasné,“ neopatrne tvrdili na titulke z 12. januára 1995 francúzske noviny Le Monde. Chiracov politický sok z rovnakej strany Édouard Balladur, vtedajší premiér krajiny, viedol v preferenciách, a tak Chiraca politici, ktorí doteraz podporovali jeho kandidatúru, postupne opúšťali. „Chirac bol osamotený. Nikto mu nevolal, ani preto, aby ho pozdravil,“ spomína bývalý poslanec Jerôme Bignon. To, čo si nikto nevedel predstaviť, sa však stalo. Chirac našiel tému, ktorou zviedol a presvedčil Francúzov - bola to takzvaná sociálna priepasť. Chcel poukázať na obrovské sociálne rozdiely medzi elitou a istou spoločenskou vrstvou, ktorá nemala žiadne výhľady, aj keď sa o to snažila.

Začal preto chodiť po okresoch, po vidieku, po menších mestách a obciach, aby sa dištancoval od imidžu svojho protivníka. „Veľký buržuj, technokrat, nafúkanec, ktorý trpí agorafóbiou, príliš slušný a odmeraný,“ boli slová, ktoré zvolil týždenník L’Express pri opise Édouarda Balladura. Chirac zaskočil všetkých. V prvom kole skončil druhý po ľavicovom kandidátovi a druhé kolo hravo vyhral vďaka hlasom ostatných pravicových súperov. Dokázal to, v čo sám nedúfal - stal sa prezidentom Francúzska.

S Le Penom sa nedebatuje: V roku 2002 sa Jean-Marie Le Pen, prezident pravicovej nacionalistickej strany Front national, nečakane dostal do druhého kola prezidentských volieb proti Jacquovi Chiracovi. Šokovalo to veľkú časť francúzskej spoločnosti. Ľudia vychádzali do ulíc, mobilizovali sa. V legendárnom televíznom prejave, ktorý predniesol medzi oboma kolami volieb, Chirac odmietol tradičnú debatu medzi finalistami. „Zoči-voči netolerancii a nenávisti neexistuje žiadna možná výmena, žiadny možný kompromis, žiadna debata,“ vyhlásil. Čo sa týkalo hodnôt republiky bol Jacques Chirac zásadový. „Neustále zabezpečoval jednotu, súdržnosť štátu a odvážne ho chránil proti extrémom a nenávisti,“ spomenul Emmanuel Macron tesne po jeho smrti. Piateho mája 2002 Jacqua Chiraca znovuzvolili s neuveriteľnými 82,21 percenta.

Koniec jeho politickej kariéry však poškvrnili aféry. Súdy ho uznali za vinného, pretože počas svojho pôsobenia na parížskej radnici zamestnával ľudí, ktorí však reálne nepracovali pre mesto, ale pre jeho politickú stranu Združenie pre republiku (RPR). Po druhej svetovej vojne sa stal prvým francúzskym prezidentom, ktorého súd právoplatne odsúdil.

Jeho prezidentská kariéra nebola práve úspešná. V roku 1997 rozpustil parlament - veril, že nové voľby vyhrá jeho strana, no zvíťazila ľavica. Referendum o spoločnej európskej ústave stroskotalo pre francúzske nie a napriek Chiracovým sľubom, že bude bojovať proti spoločenským nerovnostiam, po niekoľkých mesiacoch v úrade zaviedol politiku úsporných opatrení. Napriek všetkému si ho Francúzi - a nielen oni - pamätajú ako charizmatického politika s osobitným čarom. Ako pochopiť tento paradox?

Keď sa ho v roku 1995 novinár opýtal, prečo je na obálke svojej predvolebnej knihy Francúzsko pre všetkých znázornená jabloň, odpovedal napoly zo žartu, napoly vážne: „Jablko je sympatické ovocie a každý deň si tento fakt znova a znova uvedomujem.“ Chirac bol známy svojimi vtipnými a duchaplnými poznámkami. Vždy mal blízko k ľudu. Bol to človek, ktorý si užíval život. „Taká je naozajstná nátura Jacqua Chiraca - je to nenásytník. Všetko hltá s rovnakou pažravosťou. Mužov, ženy, myšlienky, kilometre, lásky, neúspechy alebo všetky možné druhy jedla. Jeho život má jeden jediný opakujúci sa rytmus - zhltne, strávi, vyvracia,“ opisoval jeden z jeho biografov Franz-Olivier Giesbert.

Bol to typický Francúz. Ako z románu. Mal rád ženy a veľa ľudí vedelo o jeho mimomanželských románikoch. Jeho žena Bernadette s ním napriek všetkému zostala. Z úcty k rodine a tradíciám. No nebola vždy ticho. Raz ho dokonca verejne pokarhala na mítingu, na ktorom Chirac nápadne zvádzal mladšiu ženu. Celé Francúzsko sa na tom zabávalo a zabáva sa dodnes. Chirac zbožňoval tiež jedlo. „Preňho znamenal olovrant celú jednu bagetu s kačacou paštétou,“ usmieval sa jeho bývalý premiér a jeden z najvernejších priateľov Alain Juppé pri spomienke na spoločné výjazdy mimo hlavného mesta. Nie je azda ani jeden Francúz, ktorý by nevedel o jeho láske k teľacej hlave a pivu Corona. Vraj píjaval päť až šesť pív denne. „Som odsúdený stále žrať. Keď som hladný, môžem byť aj agresívny,“ tvrdil o sebe.

Samozrejme, okrem týchto pôžitkárskych kratochvíľ mal Chirac vznešenejšie ciele a záujmy. Bol trebárs veľký znalec orientálnych a afrických kultúr. Prechovával vášeň k Japonsku a bojovníkom sumo, fascinovala ho Afrika - v istých kruhoch nosil prezývku Afričan Chirac. Ale bol aj náruživý čitateľ poézie. Kolovalo však o ňom - a perfektne to vystihuje obe stránky jeho osobnosti, politik blízko obyčajným ľuďom a tichý intelektuál -, že zbierky poézie čítal zásadne skryté v poslednom čísle amerického erotického časopisu Playboy.

Chiraca si mnohí pamätajú aj ako citlivého človeka, a to nie iba pre politické ciele. O ľudí sa zaujímal nezištne. Po jeho smrti veľa ľudí hovorilo o počinoch prezidenta „za oponou“. Či už to bolo v nemocnici, v starobinci, alebo v zariadení pre sociálne slabších. „Bol zároveň kancelária dobročinných skutkov, neoficiálny úrad práce a dispečing zdravotníckej služby,“ píše o ňom biograf. „Zostal s našimi pacientmi ešte hodinu, aj keď naňho v druhej miestnosti netrpezlivo čakali miestni politici a novinári,“ spomínal zamestnanec domova sociálnych služieb v rádiu France Inter.

V boji ako de Gaulle: Nebol to ani politik, ktorý celý život sedel v kancelárii za stolom. Zúčastnil sa na vojne v Alžírsku ako podporučík, hoci nemusel, keďže bol študent slávnej Vysokej školy administratívy - ENA. Počas služby v uniforme prišiel k zraneniu na tvári. Neskôr síce uznal, že bol vtedy trocha naivný, no ukázal tým, že podobne ako de Gaulle aj on je muž činu. Ľudskú stránku svojej osobnosti ukázal hlavne po tragickej smrti svojej prvorodenej dcéry v dôsledku mentálnej anorexie v roku 2016. „Je to tragédia môjho života,“ zveril sa novinárovi Pierrovi Péanovi. Nikdy sa z toho úplne nespamätal. Táto smutná udalosť ho kvárila až do smrti.

Veľkosť štátnika Chiraca nájdeme hlavne v jeho medzinárodnom pôsobení. Ak sú jeho výsledky na domácej scéne sporné, Jacques Chirac sa javil ako vplyvný a mocný medzinárodný hlas. „What do you want? Me to go back to my plane [...] This is not a method. This is provocation!“ „Čo chcete? Aby som sa vrátil do svojho lietadla? [...] Nie je to metóda. Je to provokácia!“ Takto reagoval lámanou angličtinou bývalý francúzsky prezident pred kamerami medzinárodných médií, rozhorčený a nahnevaný pri návšteve Jeruzalemu. Izraelskí policajti, ktorí ho mali chrániť a mali uľahčovať jeho prechádzku svätým mestom, sotili do novinárov, správali sa k nim hrubo a znemožňovali prezidentovi Francúzska akýkoľvek kontakt s Palestínčanmi. Tento úprimný a hlasný prejav nespokojnosti voči predstaviteľom izraelského štátu urobil hneď z neho hrdinu arabského sveta. Vtedy sa začalo jeho vnímanie ako medzinárodnej legendy.

Jedna z najvýznamnejších Chiracových zásluh na medzinárodnej scéne je azda jeho zásah do vojny v Bosne. Postavil sa Srbom a tlačil na Američanov, aby sa do konfliktu viac angažovali. „Civilizované národy musia čeliť fašizmu. Nemôžeme stáť bokom, keď sú pošliapané princípy humanizmu a demokracie. Ak sa Francúzsko, USA, Spojené kráľovstvo a Nemecko nedohodnú na spoločnej vojenskej operácii, ktorá aspoň trocha odčiní Srebrenicu, tak to znamená, že si naše demokracie zvolia zbabelú politiku, politiku podobnú tej, ktorá viedla k druhej svetovej vojne,“ povedal Chirac vtedajšiemu prezidentovi USA Billovi Clintonovi. „Úloha bývalého francúzskeho prezidenta Jacqua Chiraca pri riešení krízy na Balkáne bola nesmierne dôležitá,“ uznal bývalý americký diplomat Richard Holbrooke. Bol to Chirac, ktorý donútil Ameriku, „aby čelila realite“, dodal.

Jeho rázne vnímanie svetovej politiky sa prejavilo aj v roku 2003. Vtedy ako jeden z mála predstaviteľov svetových veľmocí povedal jasné nie vojne v Iraku. Jacques Chirac vystupoval ako zarytý odporca vojenských operácií a trval na nevyhnutnosti diplomatického prístupu. S kancelárom Gerhardom Schröderom a prezidentom Vladimirom Putinom bol skoro jediný, kto sa vzoprel americkej hlave štátu Georgeovi Bushovi. Noviny The Sun ho dokonca za to nazvali červom. Značná časť európskej verejnej mienky ho však podporovala v jeho snahe nájsť na túto krízu iné riešenie. Aj keď Chirac vtedy neuspel, celý svet dnes uznáva, že mal pravdu, keď predpovedal, že vojenská invázia vyústi do absolútneho fiaska.

„Náš dom horí a my sa pozeráme inam. Nebudem môcť potom tvrdiť, že sme o tom nevedeli. Dávajme pozor, aby sa 21. storočie nestalo pre budúce generácie storočím, v ktorom sa udial nie zločin proti ľudskosti, ale zločin ľudskosti proti životu,“ vyslovil na štvrtej konferencii OSN o životnom prostredí a vývoji v roku 2002. Opäť to vyzeralo, akoby tento štátnik videl do budúcnosti. Ako keby vedel, že zajtrajšok našej planéty sa stane jednou z hlavných tém v roku jeho smrti.

Vo svetle dnešných udalostí rozumieme, prečo tak veľa ľudí ho vníma ako štátnika, človeka, ktorý hľadel do budúcnosti. Ako politika, ktorý síce nebol ani zďaleka bez nedostatkov, no stál pevne za svojimi názormi, presvedčeniami a zásadami.

Chirac bol rozporuplný človek: grobiansky intelektuál, citlivý cynik, prelietavá hlava rodiny a vidiečan z Paríža. Vymykal sa normám a očakávaniam, bol stelesnením francúzskeho národa. Dokázal bez problémov fungovať ako hlava štátu a zároveň ako bežný muž popíjajúci doma pivo. Vedel rokovať s americkým či ruským prezidentom a chvíľu nato hladkať kravu po zadku.

Možno preto na rozlúčku s francúzskym prezidentom cestovali stovky ľudí. V hlave si možno prehrávali jeho vtipné výroky, ktoré neraz skrývajú silný odkaz. Mohla to povedať postava z filmu s Belmondom, no povedal to prezident svetovej veľmoci: „Dnes sa všetko transplantuje - obličky, ruky, srdce, no gule nie, lebo je nedostatok darcov.“ Narážal na to, aby v ničom, čo robíme, nechýbala odvaha. Žeby Chiracov odkaz svetu?

Taký bol Jacques Chirac: Vedel rokovať s Putinom a chvíľu nato hladkať kravu po zadku

Výber pre vás

Taký bol Jacques Chirac: Vedel rokovať s Putinom a chvíľu nato hladkať kravu po zadku

Súvisiace články

„Utratila som milióny bez toho, žeby som si to všimla,“ tvrdila rebelka i narkomanka Saganová.

Majú vily v Maroku aj v Karibiku a neplatia dane. Ako si žijú Bonnie a Clyde politiky?

Zvon Notre-Dame zvonil prvýkrát od ničivého požiaru: Zaznel na počesť Chiraca

Šefčovič vraví, že angličtina je štandard u prezidentov: VIDEÁ ukazujú, že nie tak celkom

Výber pre vás