Rozlúčiť sa nestihli: Chirurg sa zrútil do rokliny, jeho kolega sa utopil v tatranskom potoku

Nezmyselné tragédie: Lekár spadol do rokliny, jeho kolega sa hlúpo utopil v tatranskom potoku

Hľadali nebožtíka, no sami bojovali o život: Pri akcii v Tatrách sfúkol víchor horalov z cesty

Ján Dzúr

Sú najmenšie veľhory na svete, no ich štíty neobdivujú len Slováci. Milujú ich Česi, Maďari či Poliaci. Vracajú sa sem Nemci, prichádzajú Číňania, Angličania, Belgičania. Objavujú ich výletníci z&nbsp;Litvy, Lotyšska i&nbsp;z&nbsp;Estónska, rovnako z&nbsp;ázijských krajín a&nbsp;najnovšie aj občania štátu Izrael. Nie všetci sa však vrátia šťastne domov. Len tieto prázdniny vo Vysokých Tatrách okrem desiatok zranení pribudli tri nové kríže. Pripomínajú smutné osudy zahraničných turistov, ktorí u&nbsp;nás hľadali krásu, no našli smrť. „Za roky prežité v&nbsp;horách som bol svedkom mnohých nešťastí. Aj tie, ktoré sa prihodili cudzincom, mnou poriadne otriasli,“ spomína dlhoročný dobrovoľný horský záchranár <a rel="noopener" href="https://www.martinus.sk/l?authors%5B0%5D=11305" target="_blank">Jaroslav Švorc,</a> ktorý je toto leto naším sprievodcom tatranskými drámami. K&nbsp;tým najmenej pochopiteľným patrí príbeh 49-ročného Belgičana, ktorý sa cez prázdniny v&nbsp;roku 1995 ubytoval v&nbsp;Chate pod Rysmi. „Mal horolezecký preu­kaz i&nbsp;kvalitný výstroj, oznámil nám cieľ výstupu i&nbsp;približnú hodinu návratu z&nbsp;ikonického tatranského kopca Vysokej. Rozhodne to nebol žiadny zelenáč,“ upozorňuje Jaro, ktorý v&nbsp;tom čase pracoval na chate ako nosič. Počasie bolo vtedy každý deň rovnaké. Ráno ideálne na túry, no cez obed sa prihnali silné búrky, po nich sa ochladilo.

Prietrž mračien sa objavila aj v&nbsp;deň, keď Belgičan vyrazil na túru. Tá na Vysokú aj so zostupom trvá z&nbsp;<a rel="noopener" href="https://www.chatapodrysmi.com/" target="_blank">Chaty pod Rysmi</a> asi päť hodín. Chlap odišiel pred siedmou, no ani do šestnástej sa nevrátil. „Utešoval som sa, že sa pred hrmavicou kamsi schoval alebo zostúpil do niekto­rej z&nbsp;nižšie položených chát. Prípadne ho zlákala – ako vtedy vari každého návštevníka zo západu Európy – donedávna zakázaná cestička do Poľska. Nikde však nebol,“ vraví nám dobrovoľný záchranár. Spolu s&nbsp;horolezcom, ktorý sa práve ubytoval na chate, vyrazili do terénu. Žľaby, ktorými prechádzali, boli aj na začiatku leta plné tvrdého snehu. „Pátranie sme ukončili asi hodinu pred polnocou, s&nbsp;hliadkami ďalších mužov z&nbsp;horskej služby sme v&nbsp;ňom pokračovali ráno. Napriek hroziacej búrke sme prečesali aj susedné doliny, no opäť bez výsledku.“ Na ďalší deň Jaro vo vysielačke na chate začul, že pátrači našli rukavicu a&nbsp;neďaleko nej batoh. Čoskoro narazili na nehybné telo muža, ktorý sa zrejme pošmykol pri prechádzaní snehového poľa. Niekde v&nbsp;ňom ostali hlboké rokliny, k&nbsp;tomu sneh poriadne vyhladili popoludňajšie letné búrky. Jeden chybný krok v&nbsp;nebezpečnom teréne stál Belgičana život.

Pri symbolickom cintoríne pri Popradskom plese sa v&nbsp;závere letnej turistickej sezóny rok čo rok stretávajú členovia horskej služby. Zišli sa tak aj v&nbsp;roku 1997, no chlapov v&nbsp;červených vetrovkách tam vtedy bolo akosi pomenej. Vo <a rel="noopener" href="https://hzs.sk/vysoke-tatry/" target="_blank">Vysokých Tatrách</a> sa totiž práve rozbiehala jedna z&nbsp;najťažších záchranných akcií v&nbsp;histórii. „Na konci októbra sa ochladilo, hory pokryla súvislá vrstva snehu. Podmienky boli len na mariáš v&nbsp;teple izby, no štvorica maďarských horolezcov, ktorých viedol 30-ročný očný chirurg, vyrazila z&nbsp;Téryho chaty na Ľadový štít,“ zaloví v&nbsp;pamäti Jaroslav Švorc. Do večera sa na chatu nevrátil ani jeden. Vonku husto snežilo, záchranná akcia sa preto rozbehla až ráno. „Po ťažkom výstupe našli chlapi z&nbsp;horskej služby troch premrznutých, podchladených a&nbsp;fyzicky i&nbsp;psychicky vyčerpaných horolezcov. Oznámili im, že vedúci skupiny sa pred ich očami aj s&nbsp;lanom zrútil do doliny. Oni ostali celú noc uväznení v&nbsp;náročnom teréne a&nbsp;v&nbsp;zlých poveternostných podmienkach.“ Trojicu Slováci zachránili, no štvrtý muž akoby sa pod zem prepadol.

Správa o&nbsp;nešťastí sa rozletela do sveta. V&nbsp;kancelárii náčelníka horskej služby neustále zvonil telefón z&nbsp;Maďarska, odkiaľ dokonca pricestovala skupina záchranárov. Tí však na tatranský terén neboli pripravení, nemali potrebnú výbavu a&nbsp;ani dva týždne pátrania nepriniesli žiadny výsledok. Tatry zasypali vločky, ľuďom už pomáhali aj lavínové psy. Jeden z&nbsp;nich v&nbsp;hlbokom záveji pod skalnou stenou napokon označil podozrivé miesto. Očného chirurga odtiaľ vytiahli pre zhoršujúce sa počasie na ďalší deň, no dráma sa nekončila. <a rel="noopener" href="http://www.vysoketatry.com/ciele/msdolina/msdolina.html" target="_blank">Malou Studenou dolinou</a> po nebožtíka kráčali trinásti záchranári v&nbsp;zimnom výstroji. Na chodníku bol ľad, nad ním sneh, vietor zosilnel. „Zažil som v&nbsp;Tatrách kadečo, ale aby víchor z&nbsp;chodníka doslova sfúkol ostrieľaných horalov, to veru nie. Jeden čas sme dokonca váhali, či pre nebožtíka, ktorému už nemôžeme pomôcť, budeme ohrozovať život viac ako tucta záchranárov,“ zamyslí sa Jaro. Napokon v&nbsp;ceste pokračovali, nevládne telo zabalili do transportnej celty, ktorú tentoraz nedržali dvaja, ale všetci trinásti záchranári! Lano dlhé 40&nbsp;metrov, pomocou ktorého chceli ťahať nosidlá, vialo meter nad zemou. Ani v&nbsp;lese, do ktorého neskôr zišli, neboli chlapi v&nbsp;bezpečí. Vetvy lietali vzduchom, stromy praskali. Pár minút po tom, ako s&nbsp;nebohým lekárom na pleciach popod jeden prešli, padol na chodník. Len osud tak chcel, že obeťami tentoraz neboli záchranári.

Hoci tragédie cudzincov sa udiali najmä na štítoch a&nbsp;v&nbsp;dolinách pod nimi, v&nbsp;lete 1996 sa v&nbsp;Tatrách stala neobvyklá udalosť. Utopil sa v&nbsp;nich 36-ročný lekár z&nbsp;Poľska. „Večer okolo desiatej prišli do domu horskej služby dvaja jeho krajania, ktorým sa počas zostupu stratil. Zastavili sa pri mostíku cez Studený potok, kde ho ešte videli, ako si upravoval batoh. Predpokladali, že ich dobehne, no keď neprišiel ani do Starého Smokovca k&nbsp;autu, vrátili sa na miesto, kde sa rozišli. No nikoho tam nenašli,“ rekapituluje udalosti Jaroslav Švorc. V&nbsp;tomto prípade ni­kto nepanikáril, veď dospelý chlap a&nbsp;skúsený turista zmizol kamarátom z&nbsp;očí v&nbsp;bezproblémovom teréne, v&nbsp;podstate na rovnom turistickom chodníku. Do rána sa Poliak nevrátil na ubytovňu a&nbsp;neozval sa ani priateľom. Horská služba vyhlásila pátranie. Nevylúčila zranenie, infarkt ani pád do potoka, ktorý sa však nebezpečným stáva až o&nbsp;niečo nižšie. Voda vo <a rel="noopener" href="https://www.turisticky.sk/turistika/vodopady-studeneho-potoka/" target="_blank">Vodopádoch Studeného potoka </a>má takú silu, že kedysi strhla neopatrné dievča a&nbsp;jeho telo vyplavila až po pár kilometroch. „Teraz sme verili, že sa tak nestalo. Súčasne nás však prekvapila ľudská nerozvážnosť. Kým my sme do speneného hučiaceho potoka hádzali laná s&nbsp;oceľovými hákmi a&nbsp;dúfali sme, že sa na ne niečo zachytí, turisti prekračovali reťazové zábradlia. Kvôli fotke dokonca skákali z&nbsp;balvana na balvan.“

Zablatení, mokrí a&nbsp;špinaví záchranári viackrát preliezli popadané stromy a&nbsp;klzké skaly obrastené machom. „Pár metrov od Bílikovej chaty sme vo vysielačke zachytili odkaz, že muža bez známok života našli. Ležal približne sto metrov od mostíka, kde sa s&nbsp;kamarátmi rozdelil, zachytený o&nbsp;balvan v&nbsp;potoku. Vytiahli sme telo z&nbsp;vody a&nbsp;v&nbsp;puzdre na pas sme našli fotografiu mladej manželky a&nbsp;asi 10-ročnej dcérky. Tie, žiaľ, už manžela a&nbsp;otca nikdy neobjali,“ vzdychne si Jaro. Posledné chvíle mnohých obetí Vysokých Tatier z&nbsp;cudziny často ostávajú zahalené rúškom tajomstva, iné to nie je ani v&nbsp;prípade poľského lekára. Zrejme vyšiel kúsok nad rušný chodník a&nbsp;chcel sa ovlažiť. Nešťastne sa pri tom pošmykol na kameni, z&nbsp;ktorého sa zrútil do vody. Pri páde si udrel hlavu, upadol do bezvedomia a&nbsp;utopil sa. Záchranná akcia, ktorá sa tentoraz neskončila šťastne, trvala trinásť hodín. V&nbsp;jej závere sa chlapi z&nbsp;horskej služby ešte vrátili po maďarské dievča, ktoré si pri zostupe zo Zamkovského chaty zranilo nohu a&nbsp;nedokázalo kráčať samo. Úraz jej život neohrozil a&nbsp;na rozdiel od predošlých prípadov si pri nej žiadny záchranár neutieral slzy.

Za nešťastím v&nbsp;horách roky stoja dve príčiny – človek podcení náročnosť túry a&nbsp;precení vlastné sily. „Mnoho tragédií sa stane pri zostupe do doliny. Pri fotografovaní, telefonovaní, vtedy, keď si na turistike kontrolujeme maily! Vtedy nevnímame okolie a&nbsp;prestávame byť ostražití. Nemusíme Tatrám obetovať život, počkajú na nás. Stačí jediný chybný krok a&nbsp;z&nbsp;týchto nádherných hôr, v&nbsp;ktorých sme si mali oddýchnuť, sa už nikdy nevrátime,“ dodal Jaroslav Švorc. Najčernejší týždeň naše veľhory zažili v&nbsp;marci roku 1997. Vtedy v&nbsp;nich zahynulo šesť ľudí za šesť dní, v&nbsp;roku 2017 za dva dni štyria. Našťastie mnoho príbehov má šťastný koniec.

Rozlúčiť sa nestihli: Chirurg sa zrútil do rokliny, jeho kolega sa utopil v tatranskom potoku

Súvisiace články

Štefan Svitko z Rely Dakar: Mnohí motorkári na cestách sú arogantní, jazdia rýchlo a agresívne

Záhorák, ktorý vyhral milióny eur, by mal byť ostražitý: Jeho predchodca skončil ako smetiar

Kanye West si kúpil sneh za 350-tisíc dolárov. Turkmén ho vysmial, milión dal len za...

Káva za 80 centov a na každom kroku Cristiano Ronaldo: Slováci sa usadili na Madeire a neľutujú

Mladého Liptáka smrteľne dorezal tínedžer z Portugalska: Bodal ho do chrbta, tvrdí jeho otec

Výber pre vás