reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Čo sa týka detailov, Harminc bol doslova diabol! Tento byt je z&nbsp;tridsiatych rokov minulého storočia a&nbsp;dodnes je to dôstojné bývanie, kde sa cítite ako človek. Vysoké stropy, nepadá mi to tu na hlavu, nikoho nemusím vyzúvať, keď ho pozývam dovnútra, lebo nejde rovno do spálne, ale do veľkej predsiene, z&nbsp;ktorej vedú dvere do všetkých ostatných miestností. Do predsiene sa mu zmestili aj vstavané skrine a&nbsp;žiadne som nemusela dokupovať. Mám pôvodné dubové parkety bez prahov pod dverami, takže keď sme tu mali imobilnú babku, nebol problém, - rozpráva žena, ktorá žije v&nbsp;Novom Smokovci a&nbsp;vraví, že jej meno v&nbsp;tejto súvislosti nie je podstatné. Ak na okne zbadáte zvonček, je tu na to, aby vás upozornil, že dakto stojí pri dverách, kým vy rozjímate. Ešte nejaké diabolské detaily? Čo poviete na biele mosadzné kľučky na dverách i&nbsp;na oknách, ktoré vydržali bez opráv už deväťdesiat rokov?

Vitajte v&nbsp;byte, ktorý postavil Michal Milan Harminc ako súčasť služobných bytov v&nbsp;prístavbe svojho azda najznámejšieho tatranského diela, budovy Royal Palace, ktorý sa spočiatku volal Palace sanatórium Dr. Szontagha. Meno tohto lekára nemôžeme obísť, lebo ak priekopník celoročnej klimatickej liečby Mikuláš Szontagh vedel načo, Harmic vedel ako.

„O&nbsp;architektovi Harmincovi môžeme naozaj hovoriť ako o&nbsp;jednom z&nbsp;troch najväčších projektantov Vysokých Tatier,“ hovorí historik umenia Maroš Semančík. „Začiatkom dvadsiateho storočia panoval v&nbsp;Tatrách trend výstavby veľkých a&nbsp;luxusných zariadení a&nbsp;budova Royal Palace nadviazala na tunajšie najhonosnejšie hotely. So stavebnými prácami začali v&nbsp;roku 1917, hrubú stavbu dokončili vzhľadom na vojnu a&nbsp;živelné pohromy v&nbsp;roku 1921 a&nbsp;potom čakala na dokončenie ešte štyri roky.“ Tie štyri roky majú na svedomí peniaze - pôvodný rozpočet 2,5 milióna korún sa nakoniec vyšplhal až na 25 miliónov! Ale tak aj vyzerá. Ako palác! „Má symbolizovať triumfálne víťazstvo liečby tuberkulózy nad smrťou.“

Aj keď si svet na antibiotiká musel ešte pár rokov počkať, tunajšia liečba bola naozaj unikátna. Veď aj ide o&nbsp;tretiu najväčšiu stavbu v&nbsp;Európe s&nbsp;využitím Sarasonovho systému. „Sarason bol švajčiarsky lekár, podľa ktorého boli izby pre pacientov situované väčšinou na južnej strane, mali prístup na terasu, kam mohli pacienta v&nbsp;zime vo fusaku vyviezť na posteli. Izby mali umývadlá so studenou i&nbsp;s&nbsp;teplou vodou, na prvom poschodí aj so samostatnými toaletami a&nbsp;kúpeľňou. Na podlahe bolo linoleum, na stenách umývateľné tapety a&nbsp;nábytok mal biely emailový povrch, všetko kvôli hygiene,“ rozpráva historik umenia.

Lenže ono to bolo ešte premyslenejšie. Aj keď sa vám možno bude zdať, že severná strana je honosnejšia ako južná, kaskádovito ustupujúce lodžie sú na tej južnej preto, aby mal každý pacient dostatok slnka. Nielen na balkóne, ale aj v&nbsp;izbe. Posúdiť to však nemôžeme, do budovy sme sa nedostali, už niekoľko rokov stojí nevyužitá a&nbsp;cestička k&nbsp;nej postupne zarastá burinou.

Kto bol Michal Milan Harminc? Pre historika umenia Maroša Semančíka vynikajúci architekt a&nbsp;staviteľ, ktorého meno radí k&nbsp;projektantom, ako bol Majunke a&nbsp;Hoepfner, bez nich by Tatry neboli Tatrami. „Narodil sa práve pred stopäťdesiatimi rokmi v&nbsp;Kulpíne vo Vojvodine ako jedno z&nbsp;ôsmich detí slovenského tesárskeho majstra. V&nbsp;Srbsku skončil ľudovú školu, nasledoval rok na nemeckej obchodnej akadémii v&nbsp;Novom Sade, v&nbsp;roku 1886 odišiel do Budapešti, kde pracoval jedenásť rokov vo viacerých významných stavebných a&nbsp;projekčných firmách. Mal 28 rokov, keď si založil vlastnú stavebnú kanceláriu, a&nbsp;to práve v&nbsp;čase, keď sa Budapešť po rakúsko-uhorskom vyrovnaní usilovala čo najviac priblížiť Viedni,“ hovorí Maroš Semančík. Výsledok? Okolo štyridsaťpäť obytných budov.

Stal sa členom budapeštianskeho Slovenského spolku a už aj vtedy projektoval stavby, ktoré dnes môžete vidieť na Slovensku. Vysokú školu nevyštudoval nikdy, ale titul staviteľa získal práve vďaka prvej budove Slovenského národného múzea v Martine - projekt dnešného Múzea Andreja Kmeťa odovzdal ako svoju diplomovú prácu na získanie kvalifikácie v&nbsp;roku 1908. To už však mal za sebou Slovenský dom v&nbsp;Liptovskom Mikuláši, kostol v&nbsp;Černovej, a&nbsp;keď sa v&nbsp;roku 1922 presťahoval do Bratislavy, postavil budovy, ktoré aj dnes poznajú asi všetci - budovu dnešného ministerstva kultúry, pôvodne banky, takže ministerstvo má v&nbsp;podzemí aj trezory, hotel Carlton i&nbsp;prírodovedné múzeum na brehu Dunaja a&nbsp;popritom napríklad novú budovu Slovenského národného múzea v&nbsp;Martine. „Keď šiel po sedemdesiatich rokoch v&nbsp;roku 1951 do dôchodku, stálo na Slovensku, v&nbsp;Maďarsku, v&nbsp;Srbsku, v&nbsp;Rumunsku a&nbsp;na Ukrajine dokopy okolo troch stoviek jeho prác,“ dodáva Maroš Semančík. „Michal Milan Harminc zomrel v&nbsp;roku 1964 ako 94-ročný v&nbsp;Bratislave a&nbsp;je pochovaný na cintoríne v&nbsp;Slávičom údolí.“

Ale celkom určite to bol aj muž so zmyslom pre humor! „Bolo to za monarchie, zúrila prvá svetová vojna a&nbsp;on mal prísť do Smokovca kvôli výstavbe budovy Royal Palace. Tak poslal jeho asistent telegram, samozrejme po maďarsky, kde sa spomínalo jeho priezvisko Harminc. V&nbsp;Poprade ho čakalo desať zapriahnutých kočov s&nbsp;koňmi a&nbsp;desať pohoničov. Úradník z&nbsp;Nového Smokovca to meno Harminc, čo je po maďarsky tridsať, pochopil tak, že príde tridsať staviteľov. A&nbsp;tak sa viezol sám v&nbsp;prvom koči a&nbsp;za ním deväť prázdnych,“ rozpráva Maroš Semančík.

Zdá sa, že tá tridsiatka bola osudná celej rodine. Ako uvádza jeho príbuzná žijúca v&nbsp;Prievidzi Natália Maliariková vo svojich spomienkach: „To prie­zvisko je záhadné, všetky generácie sa hlásili k&nbsp;svojmu slovenskému pôvodu i&nbsp;jazyku. Ak je pravda, že naši predkovia prišli na dolniaky z&nbsp;Harmanca, mohla by to byť skomolenina, ktorá vznikla počas dlhej cesty v&nbsp;sedemnástom storočí. Ale môže byť aj to, že v&nbsp;skupine prisťahovalcov bolo presne tridsať osôb, ktorých na území obývanom Maďarmi viackrát zastavili, skontrolovali, porátali, možno aj zapísali, že ich je presne harminc.“

„To som netušila ani ja,“ hovorí Daniela Harmincová, architektova vnučka. „Mala som osemnásť rokov, keď umrel, ale pamätám si ho ako láskavého, veľkorysého človeka. Vie sa o&nbsp;ňom, že podporoval študentov. Keď ho poprosili, či by im nekúpil lístky na vlak, kúpil im celý vagón. Vždy sa usiloval zamestnávať mladých architektov. A&nbsp;viem aj to, že keď sa blížila kolaudácia niektorej budovy, zvykol s&nbsp;robotníkmi organizovať opekačku. Veľa cestoval, miloval Vojvodinu, šiel tam ešte aj ako osemdesiatročný. On je aj za stavbou katedrály v&nbsp;Novom Sade, nakoniec projektoval vyše šesťdesiat kostolov. Do Nového Sadu som sa dostala aj ja, keď v&nbsp;Kulpíne odhaľovali jeho bustu. Bývala som u&nbsp;svojich bratrancov, v&nbsp;rodnom dome môjho starého otca, kde dnes bývajú moji bratranci Zlatko a&nbsp;Janko.“

Spomína, že Milan Michal Harminc bol veľmi pracovitý muž, veď ako dôchodca robil stavebný dozor ešte aj na výstavbe hotela Devín v&nbsp;Bratislave a&nbsp;včela sa na priečelí budovy Carltonu neocitla náhodou, včela, symbol usilovnosti. „Jeho poslednou stavbou bolo vojenské sanatórium na liečbu tuberkulózy v&nbsp;Novej Polianke.“

„Asi pred dvoma rokmi to tu zavreli,“ hovorí Jozef Kubuš, ktorý vo vojenskom sanatóriu pracoval ako údržbár od roku 1975. „Kým to vlastnila armáda, bol to raj na zemi, žili sme tu ako jedna rodina, mali sme škôlku, ihrisko a&nbsp;teraz nič. Pomaly sa to rozpadáva, omietka padá, ľudia sa sem v&nbsp;noci boja chodiť, aby ich nezožrali medvede.“ Chátra, ale s&nbsp;výhľadom na Gerlach.

Táto budova mala stáť v&nbsp;Tatranských Matliaroch, nakoniec sa v&nbsp;roku 1947 rozhodlo, že bude medzi Vyšnými Hágmi a&nbsp;Tatranskou Poliankou. „Tak Harminc položil základy nielen sanatória, ale aj najmladšej tatranskej osady - Novej Polianky,“ hovorí Maroš Semančík. „Budovu otvorili v&nbsp;roku 1956, ale dokončovali ju ešte rok. V&nbsp;každom prípade, maketa liečebného areálu vojenského sanatória sa dostala aj na výstavu do Bruselu.“

Zdá sa, že pre Michala Milana Harminca nebolo ťažké svetu dokázať, že je vždy o&nbsp;krok vpred. „Keď staval liečebný dom Pa­lace, využil rovnakú oceľovú konštrukciu, akú majú mrakodrapy v&nbsp;New Yorku,“ dodáva historik umenia. „Pri hĺbení základov totiž zistili, že je tam päťmetrová vrstva piesku a&nbsp;spodná voda.“ To bolo v&nbsp;roku 1934, čiže deväť rokov po otvorení Palace sanatória Dr. Szontagha, ale tieto dve budovy sú úplne odlišné. Staršia vyzerá ako palác a&nbsp;táto, ako by povedal laik, je taká až príliš jednoduchá.

„Je to typický funkcionalistický objekt z&nbsp;prvej republiky – účelný a&nbsp;praktický. Funkcionalizmus znamenal koniec neskorého historizmu, secesie i&nbsp;nového klasicizmu. Zvíťazila jednoduchosť.“ Vedľa tejto stavby bola reštaurácia, ktorú projektoval Gedeon Majunke, ľahká, drevená, vyrezávaná stavba z&nbsp;konca 19. storočia. Harminc ju prestaval na kino, nuž a&nbsp;dnes je to kongresové centrum. Vždy lepšie, ako nechať dve zo štyroch stavieb veľkého architekta vo Vysokých Tatrách nevyužité.

Diabolský architekt: Takto sa vybúril vo Vysokých Tatrách

Výber pre vás

Diabolský architekt: Takto sa vybúril vo Vysokých Tatrách

Súvisiace články

FOTO Také náhrobné kamene nájdete len na Slovensku: "Tu odpočíva spanile telo Michala Mrva“

FOTO Slovenský unikát: V rekordnej zbierke nájdete aj sekeru, ktorá zradila socializmus!

Vstáva z mŕtvych: Telo pri Čiernom mori, srdce v parku v Lednických Rovniach

Záhada grófovho srdca: Muselo vraj zostať v slovenskom parku, ktorý miloval!

FOTO Stĺpy smrti: Mor kruto zabíjal Slovákov, ale Slovensku zanechal nádherné pamiatky!

Výber pre vás