Jana Čavojská

Revolúcia je podľa neho udalosť, ktorá najvýraznejšie ovplyvnila jeho život a životy ľudí v strednej Európe. Pri príležitosti 30. výročia Nežnej vydal knihu s názvom 1989 a urobil výstavu v budove radnice na Staromestskom námestí v Prahe. Potrvá do 14. novembra.

V roku 1988 mal Jan Šibík dvadsaťpäť rokov. Vo fotografii bol samouk, fotil iba štyri roky, zamestnaný bol v časopise Mladý svět, ale v tom čase práve zisťoval, akej fotografii sa chce venovať. Život v Československu vtedy riadila komunistická strana.

Keď sa v Prahe začali v roku 1988 prvé protesty, vedel, že za tohto režimu mu fotografie z nich žiadny časopis nevydá. Pravidelne sa zamiešal medzi demonštrantov. Mnohokrát sa stal svedkom policajného násilia. Režim proti zhromaždeným tvrdo zasahoval. Slzotvorný plyn, vodné delá, obušky. Nikto vtedy ešte netušil, ako sa situácia v krajine vyvinie a aký vplyv na jeho život môže mať účasť na protestoch proti režimu.

„Napriek tomu sa nepamätám, že by mi niekto povedal, aby som ho nefotil alebo by si skrýval tvár,“ hovorí Jan Šibík. „Tí, ktorí vtedy chodili na demonštrácie, boli odvážni. Nebolo ich veľa. Aj mňa považovali za odvážneho. Vedeli, aké riziko podstupujem. Bolo im zrejme jasné, že ich fotky neodnesiem na políciu. Skôr mi fandili.“

Pretože ako svedok udalostí s fotoaparátom sa mohol stať pre policajtov ešte príhodnejším terčom. „Keď policajti mlátili ľudí, ktorí mali prázdne ruky a len chceli slobodu, tým, ktorí mali fotoaparáty, by rozbili nielen foťák, ale aj tvár za ním. Mne sa, našťastie, nič také nestalo. Ale na vlastné oči som videl, ako rozbili kamery televíznym štábom zo západného Nemecka.“

Jeden z najlepších českých fotografov, ktorý neskôr prešiel krízové oblasti, živelné katastrofy a vojnové konflikty po celej planéte, sa práve počas demonštrácií učil pracovať rýchlo a nenápadne. Zisťoval, ako sa správať v takých situáciách. Kedy sa môže priblížiť k policajtom, rýchlo urobiť fotky a stiahnuť sa preč. „V takých chvíľach sú viditeľné vypäté emócie. Je veľmi zaujímavé nafotiť ich. Uvedomoval som si, že sa predo mnou práve odohrávajú zlomové okamihy vo vývoji spoločnosti.“

Potom prišiel 9. november 1989. Na tlačovej konferencii, ktorú odvysielala televízia, oznámil jeden z predstaviteľov východonemeckého režimu Günter Schabowski uvoľnenie procedúr pre východných Nemcov na prekročenie hranice do západného Nemecka. A hoci to východonemecká vláda pôvodne nezamýšľala, „vďaka“ omylu či nedostatku jasných pokynov vyhlásil, že štát otvára hranicu s okamžitou platnosťou.

Len čo to Jan Šibík počul v rozhlase, nastúpil na rýchlik do Berlína. Tam zatiaľ Schabowského vyhlásenie vyvolalo hystériu. Ľudia sa začali valiť k priechodom cez Berlínsky múr. Jan Šibík prišiel k Brandenburskej bráne, no vojaci mu povedali, že s československým pasom ho bez víza nepustia. Nové pravidlá platili len pre občanov východného Nemecka.&nbsp; Skúsil iný priechod. Stál pred ním obrovský dav ľudí. Pohraničníci zrazu povedali: „Zdvihnite pasy.“ Medzi záplavou východonemeckých cestovných dokladov zdvihol Jan Šibík nad hlavu československý pas. A s ostatnými prešiel na druhú stranu.

Podarilo sa mu teda fotografovať pád Berlínskeho múra. „Keď som videl, ako sa rúca najväčší symbol východného bloku, bol som si istý, že režim padne aj u nás,“ hovorí. „Vtedy sa mi všetci v Prahe ešte smiali.“ No už o týždeň mu museli dať za pravdu.

Na 17. novembra 1989 povolila vláda študentom spomienkovú akciu na Vyšehrade, ktorou si chceli pripomenúť zabitie Jana Opletala nemeckými okupantmi v&nbsp;roku 1939. No pri hrobe Karla Hynka Máchu sa zhromaždení rozhodli pokračovať do centra Prahy. Pod Vyšehradom čakali na dav policajti. „Odtiaľ je moja prvá fotka,“ upozorňuje Jan Šibík. „Policajti začali ľudí mlátiť, ale nie veľmi.“ Sprievod išiel ďalej na Národnú triedu. Tam stáli proti sebe študenti a policajti päťdesiat minút. Potom policajti na študentov vybehli a zmlátili ich.

„Mám odtiaľ fotku transparentu s&nbsp;nápisom: Nechceme násilie. Ľudia mali holé ruky a&nbsp;v&nbsp;nich iba sviečky. No prišli špeciálne jednotky, vrhli sa na nich a&nbsp;začali ich brutálnym spôsobom biť,“ spomína Jan Šibík. „To vyprovokovalo aj dovtedy latentných. Verejnosť si povedala, že je to už príliš. Študenti začali štrajkovať. Divadlá nehrali, ale diskutovalo sa v nich.“

Na druhý deň bolo na námestí 20-tisíc ľudí, tretí deň 100-tisíc a štvrtý deň 200-tisíc. Na Letnú ich prišlo 700-tisíc. „Vtedy zaliezli už aj policajti. Režim už na plný Václavák nemohol povedať, že sa tam stretli kriminálne živly. Situáciu nezvládol. Mám fotku z 24. novembra, keď sa verejnosť dozvedela o rezignácii. V Laterne Magice bola tlačovka Dubčeka s Havlom a hudobný publicista Jiří Černý im počas nej prišiel povedať, že Jakeš a celé vedenie strany odstúpili.“

Keď na tribúnach rečnili dôležití ľudia alebo sa na oficiálnych miestach odohrávali významné rokovania, Jan Šibík sa k nim snažil dostať. Niekedy sa mu to podarilo, inokedy nie. „Oficiality ma veľmi nezaujímali,“ hovorí. „Zaujímavé fotky urobíš skôr na ulici. A tam som žiadne povolenie nepotreboval.“

Komunistický režim sa začal rúcať aj v&nbsp;Rumunsku. Správy hovorili o&nbsp;desiatkach tisíc mŕtvych v&nbsp;meste Temešvár, o&nbsp;tom, že tam tanky útočia na ľudí. „V&nbsp;skutočnosti boli čísla prehnané. Obetí bolo 1&nbsp;104,“ vysvetľuje Jan Šibík. Rumunsko uzavrelo hranice. On tam však chcel ísť fotiť. Dostal nápad nastúpiť na vlak z&nbsp;Ľvova do Sofie, ktorý prechádza cez Bukurešť. Odcestoval do Ľvova a&nbsp;kúpil si lístok do Sofie s&nbsp;tým, že vystúpi v&nbsp;Bukurešti. „Bola asi päťpercentná šanca, že to vyjde,“ usmieva sa. „A vyšlo to.“

Z vlaku vystúpil práve vo chvíli, keď prezident Ceauşescu zvolal do Bukurešti demonštráciu, ktorá mala odsúdiť kriminálne živly v Temešvári. „Dav mu zo začiatku tlieskal. Ku koncu však začal pískať. Proti ľuďom stáli tanky. Vyzeralo to na brutálny masaker. Armáda sa však z nejakého prezieravého dôvodu rozhodla, že sa pridá k protestujúcim. Na druhý deň sa v uliciach Bukurešti vozili na tankoch s vojakmi bežní ľudia. Takú eufóriu som ni­kdy predtým ani potom nezažil. Neuveriteľne silné emócie mám zachytené na fotografiách,“ rozpráva Jan Šibík.

Fotografovať rumunskú revolúciu však vôbec nebolo bez rizika. V Bukurešti bol totálny chaos. Nikde inde v Európe nemierili na demonštrantov tanky. „Tie tanky mohli kedykoľvek začať strieľať do ľudí. Keď to urobili v Temešvári, tak prečo nie v Bukurešti? Ceauşescovi išlo o všetko. Bol hlavným veliteľom ozbrojených síl. No ľudia začali vojakov zrazu objímať. Ktovie, čo by sa stalo, keby to neurobili,“ rozmýšľa fotograf.

Fotografie Jana Šibíka z revolúcie mohli v tlači vydať až po páde režimu, keď už periodiká nekontrolovali komunisti. „Tie fotky ma nasmerovali k tomu, čo chcem fotiť. Nič nezmenilo môj život tak výrazne ako revolúcia. Určila aj smer, ktorému sa chcem venovať vo fotožurnalistike,“ vysvetľuje. Rád spomína na to, ako novembrové udalosti ľudí zblížili. „Atmosféra bola neuveriteľná. Všetci sa mali radi, boli k sebe ohľaduplní. Problém je, že to za pár týždňov vyprchalo.“

Odvtedy nafotil Jan Šibík tisícky fotografií dôležitých svetových udalostí a vydal päť fotografických kníh. No práve kniha 1989 a fotografie na výstave emocionálne najviac vplývajú na divákov. „Pri ostatných knihách majú zrejme pocit, že tie veci sa dejú ďaleko. No revolúcia sa týka priamo ich životov. Na výstavu chodia aj školské triedy. Učitelia deťom vysvetľujú, čo sa dialo.“

Na Facebooku zverejnil Jan Šibík výzvu, aby sa uňho na výstave zastavili ľudia, ktorí sa na fotkách spred tridsiatich rokov spoznajú. Prišlo dievča z titulnej strany, dnes 48-ročná pani. Aj pán, ktorého Jan Šibík odfotil cez policajný štít. A ďalší.&nbsp;

Jan Šibík je vo výstavných priestoroch často osobne prítomný. Podpisuje knihy, s&nbsp;návštevníkmi sa ochotne odfotografuje. „Mnohí z&nbsp;nich pri spomienkach na november plačú. Vypočul som si desiatky príbehov. Veľmi to prežívajú. Tí, ktorí sa zúčastnili na demonštráciách, kupujú moju knihu ako spomienku pre seba aj pre svoje deti. Je to pre nich dôležité.“

FOTO Pád železnej opony v obrazoch: „Policajti začali ľudí mlátiť, ale nie veľmi“

Výber pre vás

FOTO Pád železnej opony v obrazoch: „Policajti začali ľudí mlátiť, ale nie veľmi“

Súvisiace články

Revolúcia: Minister Kamenický našiel spôsob, ako natrvalo odstrániť schodok štátneho rozpočtu!

Nové časy: Revolúcia v cyklistike, tradičné veľmoci môžu len ticho závidieť!

Strácate sa v "kočnerovinách"? Manuál kto je kto v kauze roka

Revolúcia a žlté vesty: Tam, kde sme slobodní, nie sme si všetci rovní

Výber pre vás