Jana Čavojská

Takmer štyritisíc čerešní zakvitlo v&nbsp;okolí gemerskej dedinky Brdárka. Je to obec s&nbsp;najväčšou koncentráciou čerešňových stromov na Slovensku. Podľa všetkého sa tam koncentruje aj veľa lásky. Hlavne k&nbsp;hospodáreniu blízkemu prírode, životu bez chémie, permakultúre a&nbsp;včelám. Hoci v&nbsp;posledných rokoch tam evidujú aj veľa bozkávajúcich sa párov. Kto to chce stihnúť aj tento rok, mal by sa vraj poponáhľať. Podľa miestnych znalcov nebudú už čerešne kvitnúť dlho.

Na prelome apríla a&nbsp;mája je v&nbsp;dedinke na konci všetkých ciest, kde trvalo žije možno 50 ľudí, rušno. Autá parkujú ďaleko pred dedinou. Každý chce pobozkať svojho milovaného pod rozkvitnutou čerešňou. Kvitnú tam takmer storočné stromy. Presne pred dvadsiatimi rokmi sa do gemerskej dediny nasťahovala partia ľudí, ktorí hľadali alternatívny spôsob života. Spôsob, ktorý by neubližoval prírode ani medziľudským vzťahom. Pôvodne chceli vytvoriť komunitu podľa vzoru ľudí majúcich rovnaké myšlienky, pocity a&nbsp;vízie, aké vznikali po celom svete. „Na Slovensku sme však podobnú nenašli,“ hovorí Marcel Antal, jeden z&nbsp;iniciátorov tejto myšlienky. V&nbsp;roku 2002&nbsp;zorganizoval s&nbsp;kamarátmi stretnutie pre podobne zmýšľajúcich ľudí. Bolo ich tam možno 40. Debatovali o&nbsp;tom, čo urobiť pre uskutočnenie tohto plánu. Desiati pokračovali ďalej. Chodili po Slovensku a&nbsp;hľadali vhodné miesto. Boli na východe pri Sečovciach, v&nbsp;Zaježovej, pri Tornali aj na západnom Slovensku. Brdárku navštívili ako prvú. „A&nbsp;bola úplne najlepšia,“ konštatuje Marcel Antal.

Kvitnúce čerešne v Brdárke si pozrite v GALÉRII

Dedina vtedy vymierala. V&nbsp;tom čase ľudia opúšťali vidiek. Preto sa miestni čudovali, že ľudia z&nbsp;mesta sa chcú do Brdárky nasťahovať. Rôznorodá skupina príde do poslednej zabudnutej dediny na Gemeri a&nbsp;býva v&nbsp;jednom dome&nbsp;–&nbsp;to musí byť nejaká sekta, mysleli si starousadlíci. „Nikto nám nechcel predať žiadny dom,“ spomína Marcel Antal. „Po čase sa to rozptýlilo, lebo sme normálni ľudia bez predsudkov a&nbsp;s&nbsp;každým sme dokázali komunikovať.“

Dom číslo 9 kúpili novousadlíci ako občianske združenie Alter Nativa. Postupne ho rekonštruovali pôvodnými stavebnými technikami. Domy v&nbsp;Brdárke majú 100 až 120 rokov. „Sú špecifické svojou krásou a&nbsp;materiálmi, z&nbsp;ktorých ich postavili,“ hovorí Marcel Antal. „Hlina a&nbsp;kameň. Ľudia ich našli pár metrov od domu, ktorý stavali.“ V&nbsp;rámci občianskeho združenia opravili už tri domy. Okrem toho novousadlíci rekonštruujú vlastné bývanie. Nie je vraj nič krajšie, ako vidieť rozsvietené okná, ktoré boli predtým mŕtve. Nesvietia, priam žiaria. Na to však treba kopať hlinu, sušiť ju, preosievať, miešať rukami či nohami, nahadzovať na trikrát a&nbsp;hladiť, hladiť, hladiť – hovoria, že ako chrbát milovanej osoby. Dom, ktorý čaká na rekonštrukciu vedľa domu číslo 9, volá Marcel Antal zakliata princezná. „Teraz vyzerá hrozne, ale v&nbsp;skutočnosti je to princezná. Ibaže zakliata,“ hovorí o&nbsp;rozpadnutej stavbe, ktorú by mnohí odpísali, no komunita susedov je ochotná zreštaurovať ju starými technikami. Pôvodnému staviteľstvu a&nbsp;permakultúre sa učili postupne. Hospodáreniu blízkemu prírode sa venovali už aj predtým. V&nbsp;Revúcej pôsobil v&nbsp;90. rokoch Karol Končko, zakladateľ permakultúrneho hnutia v&nbsp;Česku a&nbsp;na Slovensku. Do Brdárky potom pozývali lektorov a&nbsp;začali organizovať aj kurzy permakultúry. V&nbsp;roku 2006&nbsp;tam prišli prví dobrovoľníci v&nbsp;rámci Európskej dobrovoľníckej služby. Mladí ľudia z&nbsp;rôznych krajín Európskej únie. „Ponúkli sme im, že môžu stráviť celý rok na slovenskom vidieku so všetkým, čo k&nbsp;tomu patrí. To znamená aj chystanie dreva na zimu a&nbsp;vykurovanie,“ vysvetľuje Marcel Antal. „Pre niektorých to bolo veľmi zaujímavé a&nbsp;našli sa v&nbsp;tom po dvoch týždňoch. Niektorí sa v&nbsp;tom už po dvoch týždňoch nenašli. Pre nás bola veľká škola pracovať s&nbsp;ich náladami. Niektorým sa nechcelo kúriť. Radšej si zvykli na dvanásť stupňov v&nbsp;dome." POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Slovo komunita prestali novousadlíci v Brdárke používať. Zistili, že ľudia majú veľmi rozdielne predstavy o&nbsp;tom, čo znamená. „Niekto nás učil, že budeme komunitou, ak sa ráno chytíme za ruky a&nbsp;budem odriekať tú a&nbsp;tú modlitbu, iný zas, keď budeme okopávať zemiaky presne určeným spôsobom,“ hovorí Marcel Antal. „Tak si radšej hovoríme spoločenstvo spolupracujúcich susedov.“ Susedia si rýchlo všimli, že čerešňové stromy v&nbsp;okolí dediny rodia málo. Celkovo sa o&nbsp;stromy ľudia veľmi nestarali. Pozemky, na ktorých sú zasadené, pritom majú vlastníkov. Niekedy aj niekoľko. Vraj keď je dobrá úroda, niektorí z&nbsp;nich prídu čerešne obrať. Iní stromy skôr vytínali na drevo, to čerešňové je vzácne a&nbsp;drahé. „S&nbsp;niektorými sa vieme dohodnúť, že si čerešne oberieme my. Naša rodina má v&nbsp;záhrade iba dve čerešne a&nbsp;naše občianske združenie má v&nbsp;sade šesť čerešňových stromov,“ hovorí Marcel Antal. Takže reči od návštevníkov o&nbsp;litroch čerešňovice, ktorú tam určite vypália, v&nbsp;ňom vyvolávajú úsmev. Viac ho zaujímalo, prečo majú stromy tak málo plodov. Dočítal sa, že čerešne sú závislé od toho, aby ich opelili včely. Len tak budú mať veľké, kvalitné a&nbsp;dobré plody. Marcel skúsenosti so včelami nemal, ale so susedom Tiborom si povedali, že si nejaké zaobstarajú. „O&nbsp;včelárení sme nič nevedeli. Včelári z&nbsp;doliny nám dali roj a&nbsp;úle a&nbsp;začali sme. No zistili sme, že to nie je len tak, že máš včely a&nbsp;úle a&nbsp;med z&nbsp;toho tečie. Po roku a&nbsp;pol nám všetky včely uhynuli.“

A&nbsp;tak sa Marcel s&nbsp;Tiborom prihlásili do školy. V&nbsp;Banskej Bystrici vyštudovali včelárstvo na strednej odbornej škole. „Potom sme našli starého pána v&nbsp;Silickej Jablonici, ktorý ponúkal včely na predaj. Išli sme za ním, aby sme ich kúpili, a&nbsp;povedali sme mu, že máme podmienku – budeme k&nbsp;nemu chodiť do učenia. Odpovedal, že to je aj jeho podmienka. Bolo to výborné. Naučili sme sa od neho veľa praktických vecí,“ hovorí Marcel Antal. Ako včelár využíva kombináciu poznatkov zo školy a&nbsp;z&nbsp;praxe u&nbsp;kolegu a&nbsp;to, na čo prišiel sám. „Lebo v&nbsp;škole sme mali aj takzvanú chemickú výchovu, ošetrovanie a&nbsp;liečenie včelstiev prostriedkami na báze chémie. Povedal som si, že to azda nebude treba. Veď sme v&nbsp;raji pre včely, v&nbsp;čistom prostredí, ďaleko od fabrík a&nbsp;monokultúr, ktoré by včely oslabovali,“ vysvetľuje Marcel Antal a&nbsp;pokračuje prirovnaním o&nbsp;jednotvárnej strave: „Ak by ste jedli iba zemiaky, odzrkadlilo by sa to na vašom zdraví. To isté sa stane včelám, keď ich včelár odvezie do repkového poľa. Jednotvárna strava sa odzrkadlí na ich zdravotnom stave.“ Marcel sa dnes stará o&nbsp;49 včelstiev, jeho kamarát Tibor ich má dvanásť a&nbsp;tretí včelár v&nbsp;dedine dve. Pomohlo to čerešniam? Vraj ťažko povedať. Pre klimatickú zmenu. „Karol Končko ešte pred rokmi hovoril, že počasie je havarované. A&nbsp;vtedy to nebolo nič oproti dnešku,“ myslí si Marcel. Na prvom mieste sú preňho spokojné včely, potom opeľovanie čerešňových kvetov. Sladký rozprávkový med či propolis berie ako vítaný bonus. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Ale odkiaľ sa toľko čerešní vzalo práve v Brdárke? Stromy tam vo veľkom vysádzali asi pred sto rokmi, hoci Marcel Antal si myslí, že tradícia ovocinárstva sa začala ešte skôr. Začiatkom 19. storočia založili v&nbsp;Jelšave takzvaný čerešnícky spolok, prvý ovocinársky spolok na Slovensku. „Odkedy Mária Terézia a&nbsp;Jozef II. prikázali sadiť ovocné stromy, nastal obrovský boom. Ľudia si vymieňali vrúble, štepili stromy, učili sa jeden od druhého.“ Stromy popri cestách mali zabezpečiť pocestným tieň a&nbsp;občerstvenie a&nbsp;v&nbsp;zime podľa nich ľahko našli cestu pod snehom. No predsa len, ideálna nadmorská výška pre čerešne je do štyristo metrov. Brdárka je v&nbsp;nadmorskej výške šesťsto metrov. „Máme tu však takzvanú slnečnú pascu,“ vysvetľuje Marcel. „Smerom na juh sme otvorení a&nbsp;zo severu chránení vrchom Radzim, ktorý má takmer tisíc metrov. Teplo sa tu udrží a&nbsp;neprúdia tu studené vetry. Vápencový kopec Radzim slnko cez deň nahreje a&nbsp;večer cítime teplé prúdy vzduchu ako niekde pri mori. Všade sú pramene vody. A&nbsp;preto sú tu aj čerešne.“ Občianske združenie Alter Nativa urobilo so Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v&nbsp;Nitre a&nbsp;Génovou bankou SR v&nbsp;Piešťanoch mapovanie čerešňových stromov. Napočítali ich 2 238, zamerali ich GPS a&nbsp;zozbierali o&nbsp;nich dokopy 450-tisíc rôznych údajov, no počas výskumu ani zďaleka nedošli na koniec chotára. Podľa odhadov môže rásť v&nbsp;okolí dediny až štyritisíc čerešňových stromov. Väčšina je stará. Mladé sú plánky, neštepené, volajú ich vtáčnice. Brdárske čerešne skúmali aj pomológovia. Teda odborníci na určovanie odrôd. Podľa toho, ako stromy rastú, podľa kôry, listov, púčikov, kvetov a&nbsp;plodov a&nbsp;ich chuti našli 25 odrôd. Aj také, ktoré ešte inde nevideli. „Môžu to byť unikátne miestne a&nbsp;krajové odrody, ktoré čakajú na nás, aby sme ich zaregistrovali, otestovali a&nbsp;na základe genetického výskumu určili, či sú len variantmi inej odrody alebo je medzi nimi samostatná odroda, ktorú by sme mohli pomenovať čerešňa brdárska,“ hovorí Marcel Antal.

Čas sa kráti, čerešňové stromy okolo Brdárky majú väčšinou už sto rokov. Čerešne sa dožívajú 120. Mnohé sa lámu, lebo sú vysoké a&nbsp;krehké. Spolupracujúci susedia ich chcú zachovať, cítia povinnosť zachrániť genetický materiál pre ďalšie generácie. Kúpili pozemok a&nbsp;zasadili čerešňové stromy. No nebol ideál­ny, bol naň zlý prístup a&nbsp;nedokázali tam dostať vodu. Hoci ho oplotili, lesná zver mladé stromčeky obžrala. Úplne ich dorazili húsenice. Tie jeden rok požrali listy zo všetkých stromov. Staré sa s&nbsp;tým ešte dokázali vyrovnať. No mladé to neprežili. Našťastie okolo Brdárky je ešte stále dosť sadov. Na jar nádherne rozkvitnú. Cez pandémiu, keď ľudia nemohli cestovať, sa z&nbsp;nich stal doslova boom. Každý chcel bozk pod čerešňou. „Masaker, masaker,“ opisovali vlani Marcelovi do vysielačky prúd prichádzajúcich návštevníkov dobrovoľníci, ktorí pred Brdárkou na prvého mája usmerňovali vodičov. Alter Nativa organizuje v&nbsp;období kvitnutia komentované prehliadky, boli už aj koncerty v&nbsp;čerešňovom sade. Tento rok zakvitli stromy o&nbsp;tri týždne skôr ako normálne. Klimatické zmeny tam veľmi cítia. „Naprík­lad vlani som nemal v&nbsp;ústach ani jednu čerešňu,“ spomína Marcel. „Neboli. Po nádhernom apríli, keď sme tu boli ako v&nbsp;raji, prišiel ľadový máj. Aj tento rok tak vyzerá.“ Návštevníci Brdárky niekedy Marcelovi hovoria, aká je škoda, že čerešne tak málo oberajú. „Vysvetľujem, že z&nbsp;pohľadu ekosystému sa nedeje nič zlé. Plod dozrie, spadne na zem, zjedia ho iné bytosti, vyrastie nový strom. Permakultúrna etika hovorí, že si máme uvedomiť limity spotreby a&nbsp;deliť sa o&nbsp;to, čo vieme, na účely starostlivosti o&nbsp;zem a&nbsp;ľudí.“ Keď je počasie teplé, čerešňové stromy kvitnú možno desať dní. Ak sa ochladí tak ako pred pár dňami, kvetom to neprospeje. Ak ste to tento rok nestihli, príďte do Brdárky na jeseň. Vraj je to tam ešte krajšie ako na jar. Čerešne majú farebné listy. Aj pod nimi sa pekne bozkáva.

FOTO Pod rozkvitnutými čerešňami: Brdárka vďačí za svoj poklad slnečnej pasci

Výber pre vás

FOTO Pod rozkvitnutými čerešňami: Brdárka vďačí za svoj poklad slnečnej pasci

Súvisiace články

Zamilovaná Demetra: Vybrali sme sa do Grécka osláviť boha Dionýza

Najkrajšiu európsku železničnú trať nájdete na Balkáne: Zarazili nás kontrasty

Utrápená Rojava: Neuznaný kurdský štát žije v strachu pred susedmi a spomína na smrť

Únava a nedostatok vojakov: Navštívili sme prvé frontové línie

Výber pre vás