reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Tento príbeh sa začal písať v&nbsp;Spojených štátoch, v&nbsp;Pensylvánii, hneď na začiatku minulého storočia, keď sa v&nbsp;Pittsburghu 22. apríla 1901 narodil Peter Pančura, syn slovenských vysťahovalcov od Medzilaboriec. „Bol to rodený Američan,“ povie Ján Pančura, jeho vnuk, ktorý je už dnes na dôchodku a,&nbsp;ako sám vraví, odpracoval 42 rokov aj 245 dní. Vie to presne, lebo sa ho na to pýtali pre výšku dôchodku, ale „výška penzie nie je dôležitá, dôležité je, ako dlho ju budeš brať“! Ktovie, či tento zmysel pre humor zdedil po svojom americkom predkovi.

Fakt je, že ten sa krátko po vzniku republiky ako sedemnásťročný s&nbsp;rodičmi vrátil na Slovensko plný nadšenia, ako pomôže mladej republike. Nuž a&nbsp;aby ste mali lepšiu predstavu, kedy to bolo, tak desať rokov predtým, ako sa v&nbsp;Pittsburghu narodil syn iných slovenských vysťahovalcov, Andy Warhol. Oveľa podstatnejšie v&nbsp;tomto príbehu však je, že Peter Pančura si z&nbsp;Ameriky cez celý Atlantický oceán „na šífe“ priviezol obojručnú pílu, šusterské kladivo a&nbsp;tesársku sekeru.

Otec Petra Pančuru, tiež Peter, kúpil v Ňagove 4,34 hektára pôdy a bol prvý, kto si tu medzi dvoma vojnami postavil murovaný dom. „Keď v roku 1935&nbsp; umrel, staral sa o&nbsp;gazdovstvo jeho syn, môj dedo. Okrem polí mal statok, choval dobytok a&nbsp;to mu zostalo až do smrti, pretože v&nbsp;Ňagove družstvo nikdy nezaložili. Spomínam si na neho veľmi dobre, vždy ma po škole čakal s&nbsp;vozom a&nbsp;šli sme rovno na pole. Bol to tichý človek, ale vzdelaný, hovoril po španielsky, po maďarsky aj po anglicky, ale mňa naučil z&nbsp;angličtiny iba základy. Vždy vravel - Chlapče, túto reč nesmieš ovládať,“ dodáva. Naučil ho však robiť so všetkými tromi nástrojmi, ktoré si zo Spojených štátov priviezol.

„Dedova píla nám pomohla aj v sedemdesiatych rokoch, keď sme na stavbe domu potrebovali priečne drevá dlhé vyše 13 metrov. Tesár tvrdil, že taký dlhý strom nenájdeme. Vzali sme voz, šli do lesa. Prvý, ktorý sme spílili, bol kratší, ale tie ostatné už pasovali,“ rozpráva a keď sa ho spýtate, či v tom čase neboli aj lepšie píly, odpovie: „Vtedy už boli štilky, ale tie bolo počuť doďaleka. Tak sme si pomohli americkou pílou, tá rezala tichučko.“ Po dedovej smrti to bol práve Ján Pančura, kto americké nástroje ako dedov miláčik zdedil. „Vtedy som študoval, stále som bol kdesi vo svete, ale vážil som si to dedičstvo. Povedal som si, že keď mám jednu sekeru, budem ich mať jedenásť. Keď som ich mal jedenásť, chcel som ich dvadsaťdva, potom tridsaťtri, a&nbsp;tak to išlo ďalej - 101, 202, 303, 404, 505, a&nbsp;keď ich bolo 606, vlani 5. mája, dostal som sa do Guinnessovej knihy rekordov. Mám najväčšiu zbierku sekier na svete!“

Odvtedy však už nejaký ten deň prešiel, pribudlo ich, má ich 641. „Ako sa stalo mojím zvykom, chcel som sa dopracovať k počtu 666. Ale kňaz ma varoval, aby som to nerobil, že tri šestky sú Satanovo číslo. Píše sa o tom v Apokalypse svätého Jána Krstiteľa. Tak som si povedal dobre, zmeníme systém, a rozhodol som sa pre postupku, pre číslo 678. Inými slovami, chybuje mi ešte 37 kusov.“

Prvých 101 sekier zbieral podľa vlastného odhadu 10 až 15 rokov. Do Quinnessovej knihy ho zapísali po štyridsiatich ôsmich rokoch zbierania sekier.&nbsp; „Keď máš jednu, príde aj druhá,“ hovorí. V dedine ktosi umrel, prišla. Keď chlapi videli, že má záujem, sami vraveli, že našli tri staré sekery, a on odpovedal - Veď dones! Priniesol. A tak sa dostávame k trom základným spôsobom, ako sa dá niečo zbierať. „Po prvé - darujú vám to kamaráti. Po druhé - navštívite krčmu, porozprávate sa s ľuďmi, dozviete sa, že ktosi má doma hrdzavú sekeru, ktosi dodá, že aj on, a už to ide. Tretí variant: „Veľa som v živote cestoval. No a v deväťdesiatych rokoch sa v kovošrotoch a zberných surovinách dalo nájsť kadečo. Potrebujete mať dobrú výrečnosť a nezabudnúť na vetu - Keď budete niečo mať,&nbsp; ozvite sa.“ V&nbsp;tom čase, v&nbsp;roku 1995, sa Ján Pančura stal zakladajúcim predsedom ňagovského urbariátu, musel chodiť po školeniach, čo zhrnie do vety: „Slovo dalo slovo a&nbsp;bola sekera.“

Veľa slov, veľa sekier, väčšia chuť a nakoniec sa mu tie sekery začali hrnúť aj zo zahraničia. Ako vraví, vláčili mu ich z celého sveta, ale nosil a nosí si ich spoza hraníc aj on.&nbsp; „Práve som sa vrátil z&nbsp;Poľska, Litovska, Lotyšska, Estónska a&nbsp;Ruska. Z&nbsp;Lotyšska už nejaké sekery mám, robili mi ich tam na objednávku. Dal som im vzory.“ Sekera na objednávku? „Sú také, po ktorých veľmi túžite, ale nemôžete ich zohnať. Ste povedzme vo Francúzsku v&nbsp;múzeu, pozeráte sa na sekeru a&nbsp;je vám jasné, že vám ju nikto nikdy nedá. V&nbsp;takých prípadoch si človek musí pomôcť, ako vie. V&nbsp;prvom rade treba odlákať pozornosť sprievodcu, aby nevidel, ako k&nbsp;sekere priložíte škatuľku cigariet kvôli mierke, potom si to cvaknete a&nbsp;zvažujete, kto vám takú sekeru urobí. Tie moje francúzske, ako im hovorím, odlieval kamarát v&nbsp;zlievarni, ale len tak nahrubo. V&nbsp;Medzeve to vykuli, potom to putovalo do Česka na magnetickú brúsku, odtiaľ na Slovensko na pochrómovanie a&nbsp;nakoniec do Ňagova, kde som k&nbsp;tomu ja dorobil porisko. Veď sa na ne poďte pozrieť!“

Viete si predstaviť 606 sekier pohromade? Je to neuveriteľné množstvo! Jedna miestnosť, kde máte pocit, že sa vám to sníva - sekera vedľa sekery, všetky pekne zavesené na skrutke tak, aby vynikla každá z nich. Potom malá predsieň so schodmi do domu, ktorej steny lemujú - čo také asi? Pri vstupných dverách však akoby uťal, svet sekier nahrádza „obytná jednotka“. Tam už nenájdete ani jednu.&nbsp; A práve v predsieni visia aj tie francúzske. Oproti katovským, ktoré si zrejme pamätajú nejeden krk. „Stínalo sa medzi druhým a tretím alebo tretím a štvrtým stavcom, preto odsúdencom strihali vlasy. Keď som bol nedávno u lekára a povedal mi, že mám problémy s piatym stavcom, povedal som chvalabohu!“ Potom dodá, že na Slovensku je osem vyšších územných celkov, sedem katovských sekier už má a ak zoženie ôsmu, môžeme zbojníkom opäť rúbať hlavy. Každá z týchto sekier má vygravírované dva malé meče, znak toho, komu patrili a na čo sa používali. Ale tie francúzske nie, sú nádherné, dokonalé, pekne pochrómované. Dá sa to vôbec porovnávať s tými historickými

„Sú kované a&nbsp;sekera je všetko, čo je kované a&nbsp;má porisko. Pre mňa je podstatný ich tvar. A&nbsp;uznali ich aj komisári od Guinnessa.“ Napokon, aj tieto sú kované a&nbsp;v&nbsp;zbierke Jána Pančuru inú ani nenájdete. Poctivá kováčska robota, žiadna sériová výroba. Dokonca aj tá najmenšia a&nbsp;zmestí sa do dlane, ktorú môžete pokojne zavrieť, je kováčskym dielom. „Dostal som ju od kňaza Matúša, keď som bol nedávno v&nbsp;Petrohrade. Dala by sa používať aj ako prívesok na kľúče,“ povie a&nbsp;zaľúbene na ňu hľadí. So zberateľmi je ťažko, oni vidia svet inak. Aj kus hrdzavého železa, o&nbsp;ktorý by ste ani nezakopli, môže byť pre nich poklad.

Obojstranné kanadské drevorubačské sekery. Keď sa zatupila jedna strana, dokončil strom druhou. Americké sekery z čias prohibície so špicom na jednej strane. „Nosili ich feministky a keď objavili sud s alkoholom, tým špicom ho prederavili.“ Čiže dámska záškodnícka sekerka. Alebo vzácnosť z Liptovských Revúc. „Desať rokov mi sekeru jeden dedo sľuboval a desať rokov ju nemohol nájsť. Až raz... Potreboval som si odskočiť a poslal ma za sýpku. Stojím tam a zrazu mi padne zrak na čosi hrdzavé, čo trčí spod trámu. Sekera! A vtedy si dedko konečne spomenul - sypanec logal, tak som ho tou sekerou podložil!“ Ako vidíte, aj kus hrdzavého železa môže mať svoj rozkošný príbeh! Aspoň kým sa nezmení na „sekeru ako novú“.

„Kto by mi ich opravoval? No ja predsa!“ znie odpoveď, čo s&nbsp;takým kusom starého železa. „Opieskovať, vyvariť zváračkou, vykovať, vybrúsiť, nafarbiť...“ Pri tom poslednom slove sa na chvíľu pri­stavíme - prečo nafarbiť? „Nech to nejako vyzerá!“ Takže, estetika, ale nielen. Keď vraj necháte sekeru napospas osudu len tak, skôr či neskôr začne hrdzavieť. Bez ohľadu na to, či je ukutá dobre alebo zle. To napokon zistíte ľahko, stačí po nej zaklopať. „Dobrá sekera má zvuk ako zvon a&nbsp;nepodarená tupý.“ Zasmejeme sa, keď počujeme po troch zvonivých zvukoch starých sekier totálnu tuposť sekery vyrobenej za Sovietskeho zväzu. Ešte aj sekera dokáže socializmus prezradiť!

Poriská? Veda sama osebe. Použil už 28 druhov dreva, aby mohol konštatovať, že najčastejšie používa jaseňové a&nbsp;javorové, ľahšie a&nbsp;pevné drevo, hoci je určite krajšie červenkasté slivkové alebo čerešňové, orechové, hruškové... Ale kto by vraj z&nbsp;takého dreva robil poriská? Jaseň je najlepší preto, lebo péruje. Neschytajú to vaše ruky, ale on. No a&nbsp;ešte dodajme, že drevo musí byť štiepané, dva až tri roky si musí poležať na pôjde, potom sa nahrubo opracuje a&nbsp;zase leží zo tri roky. No a&nbsp;keď v&nbsp;ňom nájdete suk, môžete ho po tých šiestich rokoch rovno hodiť do pece.

Verte či nie, ale Ján Pančura mal už aj návštevu, ktorá chcela celú jeho zbierku kúpiť. Že vraj pre syna do horskej chaty ako okrasu. „Povedal som mu takú cenu, že sa mu pretočili oči. Musel som si takú vymyslieť, aby ju, nedajbože, naozaj nekúpil. Nie je na predaj,“ hovorí. Napokon, so zbierkou mu pomáhajú aj dvaja synovia a zaťovia, a hoci majú vlastné záľuby, vedia sa o ne postarať a vyrobiť i poriská.&nbsp; Darmo sa usilujete zistiť, prečo tie sekery vlastne zbiera, aký má k&nbsp;nim vzťah a&nbsp;čo už len môže byť na takom kuse železa romantické. Keby to boli orchidey, prosím, ale - sekery? „Málokto sa ma pýta prečo, ale mnohí moju zbierku obdivujú.“ A&nbsp;načo je dobré byť zapísaný v&nbsp;Guinnessovej knihe rekordov? Prežiť byrokratické peripetie, čakať komisárov... „Pozrite, taký majster sveta v&nbsp;atletike musí svoj svetový rekord dosiahnuť rýchlo, kým nezostarne. Ja tie sekery zbieram štyridsaťosem rokov, čo je asi ťažšie. A&nbsp;keď vás potom oficiálne zariadia medzi rekordérov, poviete si - kto môže povedať, že má najväčšiu zbierku sekier na svete?“

FOTO Slovenský unikát: V rekordnej zbierke nájdete aj sekeru, ktorá zradila socializmus!

Výber pre vás

FOTO Slovenský unikát: V rekordnej zbierke nájdete aj sekeru, ktorá zradila socializmus!

Súvisiace články

Šesťstošesťdesiatšesť sekier: Toto číslo dostalo Jána Pančura do Quinnessovej knihy rekordov

SKAZA na Spišskom hrade: Palác sa hrozivo nakláňa, do podzemia už nepustia ani zamestnancov

Balík z Argentíny: Zo štvrť milióna ich zostalo po vojne na Slovensku 20-tisíc

Výber pre vás