Jana Čavojská

Pred pätnástimi rokmi založil Jakub Kapuš s&nbsp;partiou mladých nadšencov Slovenskú organizáciu pre vesmírne aktivity (SOSA). Účasť v&nbsp;kozmických programoch považuje totiž za veľmi dôležitú. Ale nie preto, aby sa astronaut pozrel na Zem z&nbsp;vesmíru. „Z&nbsp;ekonomického hľadiska je to extrémne dobre návratná investícia,“ vysvetľuje. „České ministerstvo dopravy spočítalo, že peniaze investované do kozmického programu a&nbsp;spolupráce s&nbsp;Európskou vesmírnou agentúrou (ESA) sa vrátili desaťnásobne. České firmy získali zaujímavé zákazky, know-how a&nbsp;skúsenosti, vybudovali laboratóriá a&nbsp;začali vyrábať špičkové technológie. Ves­mír ľudstvo inšpiruje a&nbsp;posúva dopredu. V&nbsp;súvislosti s&nbsp;vesmírnymi technológiami vzniká najviac inovácií.“

Keď začal pred rokmi vyvíjať prvú slovenskú nanodružicu, nemusel dobiehať vlak, ktorý vo svete beží od 50. rokov minulého storočia. New Space, ako sa nazýva nová vesmírna ekonomika, totiž funguje inak ako vtedy. „Odkedy sa ľudia v&nbsp;roku 1957 vypustením satelita Sputnik 1 prvýkrát dostali do vesmíru, vykonávali vesmírny výskum veľké vesmírne agentúry ako NASA, ESA, Roskosmos. No posledných dvadsať rokov sa to mení. Do výskumu sa zapájajú súkromné firmy a&nbsp;menšie organizácie. Vznikajú úplne nové odvetvia. My sme v&nbsp;roku 2017&nbsp;vypustili do vesmíru prvú slovenskú družicu ako malé občianske združenie. Podarilo sa to za krátky čas a&nbsp;v&nbsp;porovnaní s&nbsp;inými misiami za malé peniaze. Ešte pár rokov predtým by bolo niečo také nemysliteľné,“ myslí si nadšenec vesmírnych technológií, ktorý paradoxne odišiel z&nbsp;univerzity po prvom semestri, lebo štúdium na ČVUT v&nbsp;Prahe bolo preňho málo inšpirujúce. Dnes zabezpečuje komerčný vývoj a&nbsp;výrobu družíc a&nbsp;ich vypúšťanie na obežnú dráhu. „Vesmírnu misiu sme schopní pripraviť od bodu nula po okamih, keď satelit lieta po obežnej dráhe, za šesť mesiacov,“ hovorí. Po odchode z&nbsp;vysokej školy sa v&nbsp;Prahe zamestnal ako systémový administrátor. Popritom bol aktívny v&nbsp;kozmoklube a&nbsp;sledoval, ako sa v&nbsp;roku 2008 stalo Česko členom ESA. Zistil, že na Slovensku sa tejto téme nikto systematicky nevenuje. „Nevyužili sme ani moment, keď Ivan Bella letel do vesmíru, nemalo to žiadne pokračovanie,“ hovorí Jakub a&nbsp;dodáva, aká to bola hrozná škoda. Preto rozbehol web <a rel="noopener" href="http://kozmonautika.sk">kozmonautika.sk</a> a&nbsp;začal písať o&nbsp;výskume vesmíru. „Na základe toho sa mi ozývali ďalší nadšenci. Napríklad študenti, ktorí chceli ísť na stáž do ESA a&nbsp;zistili, že nemôžu, lebo Slovensko nie je jej členom. Preto sme založili SOSA. Dali sme si za cieľ toto zmeniť. Aj taká malá krajina ako Slovensko sa môže presadiť v&nbsp;rámci kozmických programov.“ Partia 20-ročných chalanov nemala skúsenosti, peniaze ani možnosti. Keď chceli o&nbsp;potrebe vesmírnych programov presvedčiť politikov alebo nadviazať spoluprácu s&nbsp;vedeckými inštitúciami, veľakrát narazili na múr. „Tak sme šli vlastnou cestou,“ konštatuje Jakub. „Hoci si veľa ľudí ťukalo na čelo. Prečo by malo Slovensko investovať do vesmírneho výskumu? Veď sú dôležitejšie problémy. Deje sa to len v&nbsp;amerických filmoch. Nie je to pre nás. Vtedy mi napadlo: Vypustíme do vesmíru prvú slovenskú družicu a&nbsp;veľa sa pritom naučíme. Bude robiť zaujímavé vedecké a&nbsp;technologické experimenty, takže aj niečo nové vyskúmame. Chcel som do toho zapojiť čo najviac ľudí a&nbsp;univerzít, aby sa získalo čo najviac know-how.“

Trvalo skoro desať rokov, kým sa z&nbsp;myšlienky stal reálny projekt s&nbsp;družicou na obežnej dráhe, financiami, partnermi a&nbsp;technológiami. Jediné, čo bolo dané, bol štandard CubeSat: rozmery desať krát desať centimetrov, maximálna hmotnosť a&nbsp;niekoľko ďalších parametrov. Všetky komponenty, subsystémy, elektroniku, senzory, softvér si v&nbsp;SOSA chceli urobiť sami, aby sa čo najviac naučili. Ako navrhnúť plošný spoj tak, aby prežil drsné vesmírne podmienky? Ako meniť orientáciu družice vo vesmíre? Ako zabezpečiť vysokorýchlostný prenos? Keďže Slovenská akadémia vied nechcela s&nbsp;občianskym združením spolupracovať, na družici bol projekt českej akadémie vied: detektor na zachytávanie veľmi dlhých rádiových vĺn, pomocou ktorého sme mohli zachytávať zaujímavé javy vo vysokej atmosfére Zeme, ktoré doposiaľ nie sú dobre opísané. Že prvá slovenská družica skCube vznikala na kolene, je podľa Jakuba slabé slovo. „Boli to extrémne amatérske podmienky. Žiadne laboratóriá. Dávali sme ju dokopy v&nbsp;našich ,intrákových‘ izbách. Jedno z&nbsp;testovacích zariadení sme mali vedľa vane, nazvali sme to WC LAB. V&nbsp;družici boli tisícky súčiastok. Softvér mal desaťtisíce riadkov kódu. Stačilo zlyhanie jednej súčiastky, jeden preklep v&nbsp;kóde a&nbsp;misia je stratená.“ Jakub mal popri tom všetkom zamestnanie na plný úväzok. Aj všetci ostatní pracovali na projekte dobrovoľne, zadarmo, vo svojom voľnom čase. No tím okolo družice sa postupne zväčšoval. Nadšenie jej konštruktérov zrejme prilákalo ďalších ľudí, partnerov, sponzorov, technologické firmy aj univerzity. Jakub sa v&nbsp;tom období vesmíru dotýkal len na konferenciách a&nbsp;počas návštev holandskej firmy, ktorá mala zabezpečiť vynesenie družice skCube na obežnú dráhu. Letenka stála pred desiatimi rokmi 120-tisíc eur. Lietalo sa párkrát ročne. Dnes je situácia iná. Každý týždeň odštartuje raketa s&nbsp;komerčnými satelitmi.

Financie na let na obežnú dráhu nakoniec získali z&nbsp;rezervy predsedu vlády. „To však znamenalo urobiť verejné obstarávanie na raketu. Nikto pred nami ešte miesto na rakete neobstarával a&nbsp;nikto z&nbsp;nášho združenia ešte žiadne obstarávanie nerobil. Aj takéto veci sme sa učili za pochodu,“ spomína Jakub. Rovnako ešte nikto nezapisoval takýto objekt do medzinárodného registra kozmických objektov, ktorý vedie OSN, do toho sa museli zapojiť ministerstvá, keďže zodpovednosť za družicu niesla vláda krajiny, z&nbsp;ktorej ju do vesmíru posielali. Vďaka tomuto projektu vznikol na Slovensku register vesmírnych objektov, SOSA iniciovala aj vznik vesmírneho zákona. Za let do vesmíru bolo treba odviesť DPH. „Na finančnej správe z&nbsp;nás boli zúfalí. Poslali nám nejaký formulár. Bola tam kolónka o&nbsp;cieľovej krajine, v&nbsp;ktorej sa má služba uskutočniť. Napísali sme tam: Vesmír.“ Pôvodne mala skCube štartovať do vesmíru na rakete Falcon 9 z&nbsp;USA koncom roka 2015. No skomplikovalo sa to, Falcon vybuchol počas letu na predchádzajúcej misii, vyšetrovanie trvalo skoro rok a&nbsp;rakety boli uzemnené. Potom, krátko pred ďalším pokusom na jeseň 2016 Falcon opäť vybuchol a&nbsp;nasledovalo ďalšie vyšetrovanie. Slováci dostali termín koncom roka 2018. Holanďania ponúkli skorší termín na indickej rakete. Bolo to 23. júna 2017 a&nbsp;Jakub sa dátum dozvedel náhodou na káve na konferencii len týždeň predtým. „Povedali mi, že pred dvomi dňami dali družicu na raketu a&nbsp;tá je pripravená na štart. Oblial ma studený pot. Čakali sme na to roky, pracoval som na tom od roku 2007 a&nbsp;zrazu to bola skutočnosť. Začal sa veľmi ťažký týždeň.“ Jakub nemohol spávať ani sa na nič sústrediť. Cítil obrovskú zodpovednosť – voči ľuďom a&nbsp;inštitúciám, ktoré sa do projektu zapojili. Ako im vysvetlí, ak sa niečo nepodarí, pokazí alebo družica sa neozve? Vedel, že pravdepodobnosť, že nebude fungovať, je väčšia ako šanca, že fungovať bude. „No vedel som tiež, že aj keby sa družica neozvala, svoj cieľ sme splnili. Slovenská vláda medzitým podpísala zmluvu s&nbsp;ESA. My sme sa veľa naučili a&nbsp;na tých skúsenostiach sme mohli stavať ďalej. Za nás boli ciele misie splnené,“ hovorí.

Nakoniec išlo všetko hladko a&nbsp;skCube sa nielenže ozvala z&nbsp;obežnej dráhy, ale vesmírom letela 569 dní. Devätnásť z&nbsp;22 plánovaných okruhov experimentov sa podarilo uskutočniť. V&nbsp;novembri 2023 po postupnej strate rýchlosti, spôsobenej postupným brzdením vplyvom odporu prostredia, klesala do atmosféry a&nbsp;zhorela v&nbsp;nej. Keďže na obežnej dráhe Zeme začína byť tesno, ESA nedávno prijala nové pravidlá. Kto družicu vypustí, bude musieť zaistiť jej odstránenie najneskôr do piatich rokov. Druhú družicu vyvíjal Jakub už vo svojom startupe Spacemanic v&nbsp;spolupráci s&nbsp;ďalšími firmami a&nbsp;univerzitami. Slovenský astrofyzik Norbert Werner vtedy pracoval na inovatívnom detektore, tak sa spojili v&nbsp;spoločnom projekte. „Opäť sme hľadali možnosti,“ spomína Jakub. „Sledoval som výz­vy, súťaže, zapájal som sa, do čoho sa dalo. Medzinárodná astronautická federácia vyhlásila súťaž o&nbsp;miesto v&nbsp;rakete Sojuz pre jeden CubeSat. V&nbsp;spolupráci s&nbsp;leteckou fakultou v&nbsp;Košiciach sme napísali návrh. Získali sme druhé miesto. No náš projekt sa im tak páčil, že nám ponúkli miesto v Sojuze so 75-percentnou zľavou.“ Na zvyšnú sumu našli sponzorov a&nbsp;potvrdili, že poletia. Problémom však bol čas. Do štartu zostávalo šesť mesiacov a&nbsp;družica GRBAlpha existovala do veľkej miery len na papieri. „Vyzeralo to, že je nemožné pripraviť ju za taký extrémne krátky čas. Ale skrátka sme to stihli,“ usmieva sa Jakub. „Takže to bola extrémne rýchla, lacná a&nbsp;riziková misia, od ktorej neboli žiadne veľké očakávania.“

Jakub bol pri štarte rakety Sojuz na Bajkonure. Cítil sa neskutočne&nbsp;–&nbsp;odmalička bol fanúšikom vesmíru a&nbsp;kozmonautiky a&nbsp;zrazu to všetko mohol zažiť na vlastnej koži. „Mesto Bajkonur a&nbsp;kozmodrómy zostali v&nbsp;70. rokoch. Niektoré budovy vyzerali dobre len spredu, inak to boli zrúcaniny. Také ,potemkinovky‘. Všetko bolo ohradené ostnatým drôtom, všade boli vojaci. Bez sprievodu sme nesmeli ani opustiť hotel.“ Tri dni pred štartom ich odviezli k&nbsp;rampe číslo 31. Zo vzdialenosti niekoľkých desiatok metrov mali možnosť sledovať, ako vlak preváža raketu z&nbsp;montážnej haly na rampu, ako ju dvíhajú a&nbsp;upevňujú. Prvý štart pre technické problémy nevyšiel, podarilo sa to až o&nbsp;dva dni neskôr. „V&nbsp;reštaurácii v&nbsp;Bajkonure sme potom s&nbsp;ľuďmi z&nbsp;ďalších tímov, ktorí mali na palube družice, nervózne čakali, kým sa ozvú z&nbsp;obežnej dráhy. Občas niekto vykríkol: ,Máme signál!‘ Potom sa ho podarilo zachytiť aj nám. Mal som obrovskú radosť,“ spomína Jakub. Risk niekedy prináša obrovský zisk. A&nbsp;tak to bolo aj v&nbsp;prípade družice GRBAlpha. Detektor fungoval nad očakávania, technickými riešeniami sa inšpirovali tímy z&nbsp;celého sveta. „A&nbsp;podaril sa nám aj husársky kúsok,“ hovorí Jakub. „Rok po štarte zachytili prístroje najsilnejší gama záblesk, aký kedy prišiel z&nbsp;vesmíru. Družice za stovky miliónov dolárov buď oslepil a&nbsp;neboli schopné zmerať celý jeho priebeh, alebo boli práve zle otočené a&nbsp;nevideli ho vôbec. Jediná družica, ktorá bola schopná zmerať celý jeho priebeh, bola tá naša. Dáta, ktoré zachytila, pomohli pri skúmaní tohto javu. NASA na tlačovej konferencii prezentovala, ako ten záblesk zachytila sonda Voyager 2 a&nbsp;teleskop Jamesa Webba, najznámejšie a&nbsp;najdrahšie misie, a&nbsp;potom spomenula družicu GRBAlpha.“ Mimochodom, tá doteraz obieha okolo Zeme pri dobrom zdraví.

Jakubov Spacemanic medzičasom pripravil a&nbsp;na obežnú dráhu vyviezol ďalšie družice. Posledná bola GRBBeta v&nbsp;júli na rakete Ariane 6, ktorú postavili pre leteckú fakultu v&nbsp;Košiciach. Tento rok má ešte pred sebou dve misie: českú a&nbsp;chorvátsku družicu. Spacemanic sa presťahoval do Česka a&nbsp;dostal sa do inkubátora ESA. Z&nbsp;celosvetového hľadiska sa v&nbsp;oblasti výskumu vesmíru v&nbsp;posledných rokoch tiež udiali veľké zmeny. „Len pár dní po tom, ako sa začala ruská vojna na Ukrajine, mala raketa Sojuz vyniesť do vesmíru družice. Raketa už stála na štartovacej rampe. V&nbsp;nej družice zákazníkov zo západu. Riaditeľ Roskosmosu namaľoval na raketu písmeno Z. Európski partneri odmietli ďalšiu spoluprácu. Raketu museli zložiť z&nbsp;rampy a&nbsp;rozmontovať. Rusi prišli o&nbsp;všetky západné zákazky,“ rozpráva Jakub. „V&nbsp;roku 2022 mala na ruskej rakete Proton letieť na Mars misia, na ktorej spolupracovala Esa a&nbsp;ruská vesmírna agentúra. Zrušili ju. Oneskorí sa možno aj o&nbsp;desať rokov.“

Jakub stále verí, že raz do vesmíru poletia nielen jeho družice, ale aj on. „Táto oblasť sa rýchlo vyvíja. Kozmický let si dnes už môžu zaplatiť vlády aj súkromníci. Niektoré firmy ponúkajú krátke suborbitálne skoky&nbsp;–&nbsp;vo výške okolo sto kilometrov nad zemským povrchom zažijete stav beztiaže, a&nbsp;cena sa pohybuje v&nbsp;státisícoch eur. V&nbsp;blízkej budúcnosti však prídu nové kozmické lode. Napríklad Starship spoločnosti SpaceX bude schopná dopravovať ľudí po desiatkach, takže cena a&nbsp;dostupnosť tohto zážitku sa zmení. Elon Musk hovorí, že sa snaží stlačiť cenu letenky na Mars na hodnotu jedného domu. Takže okolo 200-tisíc dolárov. Človek predá dom a&nbsp;môže letieť,“ usmieva sa Jakub, ktorý celý život sníva o&nbsp;tom, že raz niekde pod sebou, stratenú v&nbsp;temnote, uvidí našu maličkú, krehkú planétu. „Musí to byť neuveriteľne inšpiratívny zážitok.“

Jakub Kapuš dostal na obežnú dráhu prvé slovenské družice. Dnes sťahuje svoj startup do Brna

Výber pre vás

Jakub Kapuš dostal na obežnú dráhu prvé slovenské družice. Dnes sťahuje svoj startup do Brna

Súvisiace články

Na dno síl: Dni plné útrap a extrémnych výkonov. Niektorí skončia na infúziách, iní neprežijú

Hochštapleri: Bicykel na zemi, koleso zdeformované a môj syn. Vo zvláštnej polohe, ťažko dýchal

Splnený sen: Slovák pre nedostatok peňazí takmer zostal bez olympiády

Chceme naspäť vlak: Aj Nemcov trápi rušenie dopravných spojov

Jediný profesionálny hubár: Erik dostal odkaz od šéfkuchára Žideka, potom rozbehol biznis

Výber pre vás