Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Zákaz krivých banánov, uhoriek či zabíjačiek, diktatúra Bruselu, presadzovanie mocenských záujmov Nemecka, strata slovenskej suverenity, vykrmovanie ľudí cvrčkami v&nbsp;rožkoch... So spoločenstvom krajín starého kontinentu sa spája množstvo poloprávd, prekrútených faktov i&nbsp;holých nezmyslov. Na druhej strane treba povedať, že vo svetovo unikátnom spojení európskej dvadsaťsedmičky zďaleka nie je všetko ružové a&nbsp;predstavitelia jednotlivých členských štátov sa vo viacerých oblastiach rozchádzajú. Hlavne v&nbsp;súvislosti so zelenou ekonomikou, s&nbsp;migráciou, LGBTI+ agendou, so systémom agrodotácií, výhrady zaznievajú aj k&nbsp;prebujnenej „bruselskej byrokracii a&nbsp;ťažkopádnosti“. Napriek všetkým oprávneným i&nbsp;vykonštruovaným námietkam patrí Slovensko bezpochyby ku krajinám, ktoré majú najmenej dôvodov sa sťažovať. Vďaka členstvu v&nbsp;Európskej únii (EÚ) sme sa po desaťročiach stagnujúceho socializmu a&nbsp;morálne i&nbsp;hospodársky devastačnej mečiarovskej ére vyšplhali vyššie, než sme mohli dúfať. Otvorili sa nám hranice, pracovné, študijné i&nbsp;podnikateľské príležitosti. Zaradili sme sa do spoločenstva ekonomicky najsilnejších zemí sveta a&nbsp;pod Tatry prúdia z&nbsp;rôznych európskych fondov miliardy eur. Že ich na vlastnú škodu nevieme zmysluplne využiť, je čisto naša chyba. EÚ je v&nbsp;tom nevinne.

Európska integrácia sa začala formovať v&nbsp;50. rokoch 20. storočia, keď predstavitelia siedmich štátov starého kontinentu (Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a&nbsp;Holandsko) dospeli k&nbsp;názoru, že je lepšie spolupracovať ako proti sebe bojovať. Postupne sa k&nbsp;nim pridávali ďalšie krajiny a&nbsp;po podpise Maastrichtskej zmluvy v&nbsp;roku 1992 vytvorili modernú verziu Európskej únie. Súčasnú štruktúru spoločenstva a&nbsp;jeho právomoci o&nbsp;pätnásť rokov neskôr, keď už boli jeho členmi aj krajiny bývalého východného bloku, upravila takzvaná reformná Lisabonská zmluva. Projekt, ktorý mal pôvodne len hospodárske ciele, sa vyvíjal vo všetkých smeroch. Vytvorila sa colná únia, jednotný trh s&nbsp;voľným pohybom kapitálu, tovaru i&nbsp;ľudí, spoločná obchodná politika, environmentálne smerovanie, euromena, ktorú dnes používa 20 členských štátov. Členovia EÚ sa zamerali na jednotnú zahraničnú a&nbsp;bezpečnostnú politiku a&nbsp;snažili sa o&nbsp;spoluprácu v&nbsp;oblasti spravodlivosti a&nbsp;vnútorných vecí.

EÚ sa v&nbsp;súčasnosti považuje za základný kameň európskej stability a&nbsp;prosperity, čelí však mnohým výzvam. Nielen pre konflikt na Ukrajine, ktorý prispel k&nbsp;vysokým cenám energií a&nbsp;inflácii. Ako problém sa javí aj demokratický úpadok v&nbsp;niektorých členských štátoch, prítomnosť populistických a&nbsp;protieurópskych strán v&nbsp;celom bloku, pretrvávajúce obavy z&nbsp;migrácie, manažment vzťahov so Spojeným kráľovstvom po jeho odchode z&nbsp;EÚ v&nbsp;januári 2020 či riešenie politických a&nbsp;ekonomických vzťahov s&nbsp;Čínou a&nbsp;do istej miery i&nbsp;s&nbsp;USA. Únia sa navyše čoraz výraznejšie delí na dve silné frakcie. Jedna by z&nbsp;nej chcela mať obdobu mnohonárodnej federácie so silným&nbsp;jednotným vedením, druhá odmieta politické spájanie a&nbsp;uprednostňuje iba ekonomické spoločenstvo voľného trhu. Popritom čoraz viac silnejú obavy z&nbsp;ďalšieho rozširovania o&nbsp;deväť nových kandidátov v&nbsp;rôznych fázach prístupového procesu. Či už pre dosahy na európske inštitúcie, financie, pracovný trh a&nbsp;vlastne i&nbsp;celkovú identitu bloku. K&nbsp;zníženiu ochoty expandovať prispeli aj hodnotenia konštatujúce oslabenie právneho štátu v&nbsp;niekoľkých krajinách EÚ.

Malo by Slovensko vystúpiť z Európskej únie?

Slovensko vstúpilo do EÚ a&nbsp;NATO v&nbsp;roku 2004, o&nbsp;tri roky neskôr do schengenského priestoru a&nbsp;v&nbsp;roku 2009 vymenilo koruny za eurá. Samé dobré správy, ktoré Slováci v&nbsp;drvivej väčšine vítali. A&nbsp;hoci nadšenie z&nbsp;pobytu v&nbsp;európskom spoločenstve z&nbsp;viacerých dôvodov ochladlo, stále v&nbsp;ňom chce nadpolovičná časť našincov zotrvať. Hlavne pre výhody, ktoré nám to prináša. Na kontinente môžeme cestovať prakticky bez obmedzení, s&nbsp;ďalšími krajinami aj v&nbsp;zámorí máme bezvízový styk a&nbsp;náš pas je deviaty „najsilnejší“ na svete. Na prácu v&nbsp;Únii nepotrebujeme pracovné povolenie a&nbsp;máme garantované rovnaké práva ako občania daného členského štátu. Vďaka európskemu preukazu zdravotného poistenia máme v&nbsp;„bloku“ nárok na základnú zdravotnú starostlivosť, bez obmedzení môžeme študovať kdekoľvek v&nbsp;EÚ. Zároveň sa otvorili dvere medzinárodnej spolupráce pre vedecké inštitúcie, univerzity, podniky, mestá či regióny. Spoločná mena nám zjednodušuje platby v&nbsp;zahraničí a&nbsp;eliminuje dodatočné výdavky. Nemožno zabúdať na benefity, ktoré ako radoví občania natoľko nevnímame. „Členstvo v&nbsp;Únii a&nbsp;eurozóne, s&nbsp;ktorými ide ruka v&nbsp;ruke ekonomická stabilita a&nbsp;udržateľná fiškálna politika, nám prináša nižšie rizikové ohodnotenie, vďaka čomu Slovensko šetrí na úrokových platbách,“ uvádza sa v&nbsp;správe Národnej banky Slovenska. Podľa sledovaní NBS sa výška úrokových platieb členských štátov výrazne odlišuje pred vstupom do spoločenstva a&nbsp;po ňom. Slovensko tak pri aktuálnom dlhu na úrovni 70 miliárd eur ušetrí asi 700 miliónov ročne.

No a&nbsp;sú tu i&nbsp;toľko pretriasané eurofondy, ktoré neraz suplujú prázdnu štátnu kasu a&nbsp;umožňujú nám realizovať projekty, na ktoré by sme inak nemali. Ako hovorí člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Martin Šuster na portáli forexbanky, sme prakticky čistými prijímateľmi európskych finančných prostriedkov. „Za 20&nbsp;rokov sme do rozpočtu EÚ prispeli necelými štrnástimi miliardami eur a&nbsp;naspäť sme dostali zhruba štyridsať miliárd, zároveň sa naša hospodárska sila zvýšila o&nbsp;vyše 80 percent.“ Dodáva, že reálne mzdy stúpli o&nbsp;viac ako 60 percent, priemerná z&nbsp;526 eur (v prepočte) na 1 430 eur, nezamestnanosť klesla z&nbsp;necelých šestnásť na menej než šesť percent. „Financie z&nbsp;eurofondov hradia priemerne 80 percent našich verejných investícií. No okrem peňazí nám členstvo prináša rovnaké práva a&nbsp;slobody, ako majú ľudia v&nbsp;ostatných členských štátoch. A&nbsp;v&nbsp;neposlednom rade nám otvára dvere na 450-miliónový trh bez hraníc,“ pripomína pre TASR vedúci zastúpenia Európskej komisie v&nbsp;Slovenskej republike Vladimír Šucha. To sa dobre počúva, analytici NBS však upozorňujú, že eurofondy a&nbsp;platby podporných politík nemožno brať ako trvalú podporu príjmu, ale ako stimuly podporujúce investičné aktivity. Tie majú za úlohu pomôcť rastu členských krajín. Ak pominieme fakt, že peniaze, ktoré nám Únia ponúka, často nevieme ani len vyčerpať, to, čo si zoberieme, v&nbsp;podstate nahrádza domáce investície. „Navyše úspory vyplývajúce z&nbsp;tejto substitúcie sa nevyužívajú na zníženie rozpočtových deficitov, ale na zvýšenie verejnej spotreby,“ sumarizuje správa. Na neschopnosť vziať si, čo nám dávajú, poukazuje vo svojom blogu aj analytik verejných financií Marián Labaj. „Slovensko márni príležitosť za príležitosťou. Ochudobňuje sa o&nbsp;ponúkané finančné zdroje určené na modernizáciu ekonomiky, podporu sociálnej inklúzie či rozvoj regiónov.“ To podľa neho negatívne vplýva na naše tempo dobiehania bohatších krajín.

Analytik Róbert Chovanculiak pred časom poukázal na úskalia prúdu „bruselských financií“, o&nbsp;ktorých sa hovorí menej. Na stránkach INESS upozorňuje, že miliardy síce z&nbsp;EÚ dostávame, no nejaké tam musíme aj odvádzať. Okrem toho projekty musia byť žiadateľmi o&nbsp;eurofondy spolufinancované. To by samo osebe nebolo problémom, keďže pomer je aj tak pre nás pozitívny, keby sme neboli na Slovensku. „Eurofondy sú dlhodobo zaťažené všadeprítomnou korupciou a&nbsp;neefektívnosťou,“ píše Chovanculiak s&nbsp;tým, že európske peniaze sú vnímané ako niečo, čo k&nbsp;nám prišlo zadarmo, a&nbsp;darovanému koňovi na zuby netreba pozerať. Preto existuje minimálny verejný tlak na ich účelné a&nbsp;transparentné využívanie. „Ďalšia vec je, že eurofondy neprichádzajú ako voľné prostriedky. Je vopred špecifikované, do akých oblastí pôjdu a&nbsp;aké podmienky musia byť splnené. Je pravda, že rozdelenie zdrojov je v&nbsp;kompetencii národných vlád, ale tie musia obsah operačných programov prispôsobovať dlhodobým cieľom, ktoré vymedzuje EÚ,“ upozorňuje Chovanculiak. Neraz nadhodnotené projekty, pri ktorých sa doslova šafári, sa nie ojedinele pripravujú tak, aby splnili kritériá a&nbsp;ich tvorcom priniesli nemalý zisk, pričom ich význam je zanedbateľný. „Paradoxne teda neschopnosť vlády vyčerpať všetky eurofondy nemusí byť zlá vec. Nemať si kam sadnúť v&nbsp;parku je lepšie ako spolufinancovať vybudovanie dizajnových lavičiek v&nbsp;extrémne predraženej cene.“ Samozrejme, nemožno poprieť, že sa za prijaté miliardy stavajú a&nbsp;opravujú cesty, železnice, detské ihriská, cyklotrasy, modernizujú námestia... Otázkou je, pri akých podmienkach, či a&nbsp;kto sa na tom „nabalil“ a&nbsp;koľko nás v&nbsp;konečnom dôsledku stáli.

Na ďalšie sporné fragmenty Únie poukazujú odborníci z&nbsp;moravskej metropoly. Spoločenstvo podľa nich aktuálne bojuje s&nbsp;migračnou krízou, príliš hlbokým zadlžením niektorých krajín, ale hlavne s&nbsp;absenciou vízie, kam by sa malo rozvíjať ďalej. Alebo chýba schopnosť náznaky vízie medzi jednotlivými členmi presadiť. „Brexit je dôsledkom toho, že v&nbsp;Bruseli prestali vnímať problémy a&nbsp;nálady v&nbsp;jednotlivých krajinách Európy,“ konštatuje profesor Filip Křepelka na stránkach Masarykovej univerzity v&nbsp;Brne. Jeho kolega ekonóm Martin Kvizda zase zameriava svoju kritiku na prebujnenú byrokraciu. „Systém, v&nbsp;ktorom sa k&nbsp;domu tvorenému národnými pravidlami pristavalo poschodie európskych noriem, sa skrátka ukazuje ako príliš zložitý.“ Prekáža mu aj regulácia v&nbsp;oblasti práva. „Napríklad antidiskriminačné predpisy by podľa mňa mala Únia zrušiť. Názory jednotlivých krajín v&nbsp;tejto oblasti sú príliš špecifické a&nbsp;vychádzajú z&nbsp;povahy jednotlivých národov, takže by sa nemali násilím zjednocovať.“

Vážnou slabinou sa javia témy, ktoré radi, a&nbsp;nie celkom neoprávnene, zneužívajú populisti na manipuláciu davov. Či už ide o&nbsp;problematické kvóty na prerozdeľovanie migrantov, LGBTI+ agendu, alebo takzvaný green deal. Hovoriť však o&nbsp;akomsi diktáte z&nbsp;Bruselu nie je celkom namieste. Zákony, pravidlá a&nbsp;normy EÚ predsa ovplyvňujú najvyšší predstavitelia jednotlivých krajín v&nbsp;Rade Európy, ministri členských štátov v&nbsp;Rade Európskej únie a&nbsp;poslanci v&nbsp;Európskom parlamente. A&nbsp;ak to nejde inak, vo viacerých oblastiach možno stále využiť právo veta. Bolo by celkom zaujímavé pozrieť sa na to, proti čomu naši predstavitelia doma vehementne protestujú a&nbsp;ako potom v&nbsp;Bruseli či Štrasburgu hlasujú. Nejeden hrdý národovec by asi zostal zaskočený.

Slovensko má v&nbsp;europarlamente štrnásť miest. Dobre platených miest. Poslanci zhodne zarábajú vyše 10-tisíc eur mesačne, čo v&nbsp;čistom predstavuje 7 853,89 eura. K&nbsp;tomu si účtujú cestovné náklady v&nbsp;najvyšších triedach, diéty, zdravotné výdavky, prostriedky na asistentov či vybavenie kancelárie. Navyše im stačí jediné päťročné volebné obdobie, aby sa nedostatku peňazí v starobe nemuseli obávať. Po dosiahnutí 63. roku života im prináleží 3,5 percenta z&nbsp;platu za každý „odslúžený rok“ a&nbsp;jedna dvanástina z&nbsp;tohto príjmu za každý ďalší celý mesiac. Celkovo však maximálne 70 percent. Teda mesačne im to vyjde na viac než 1 300 eur. To je dosť na to, aby niečo robili.

A&nbsp;čo robiť môžu? Hoci parlament neiniciuje legislatívu, právo EÚ nesmie prejsť bez jeho súhlasu. Rokuje o&nbsp;všetkých zákonoch vrátane rozpočtu (ktorý tento rok dosiahol 189 miliárd eur) s&nbsp;Komisiou a&nbsp;Radou ministrov. Súhlas europoslancov, zastupujúcich takmer pol miliardy občanov Únie, si vyžadujú aj medzinárodné dohody. Parlament schvaľuje členov Európskej komisie, ktorá legislatívu navrhuje, aj si môže vynútiť jej rezignáciu. To znamená, že voľby do tejto inštitúcie významne určujú smerovanie politiky EÚ. Vrátane zákonov, nariadení a&nbsp;noriem, ktoré zásadne ovplyvňujú aj nás. Preto by nezaškodilo zamyslieť sa nad tým, koho tam v&nbsp;sobotu 8. júna pošleme.

Fakt, že sme malá krajina, neznamená, že nedokážeme ovplyvňovať fungovanie spoločenstva, ktorého sme plnohodnotnou súčasťou. Svojich zástupcov máme vo všetkých podstatných inštitúciách. Ktoré to sú? Rada Európskej únie Reprezentuje záujmy členských štátov, napríklad v oblasti spravodlivosti, daňovej politiky či rozpočtu. Tvoria ju ministri jednotlivých vlád, preto sa jej hovorí aj Rada ministrov. Európska komisia Je jediná inštitúcia, ktorá predkladá návrhy právnych predpisov Európskemu parlamentu a Rade EÚ, vypracúva návrh rozpočtu a kontroluje jeho plnenie. Jej členovia sa zúčastňujú na medzinárodných rokovaniach a komisia má právomoci aj pri prijímaní nových členov Únie. Jej rozhodnutia sa schvaľujú prostou väčšinou. Európsky parlament Je jediný priamo volený orgán Únie, pričom počet poslancov sa odvíja od počtu obyvateľov danej krajiny. Bez jeho schválenia nemôže prejsť žiadny zákon. Okrem iného hlasuje o rozpočte EÚ a dohliada na činnosť Komisie, s Európskou centrálnou bankou prerokúva menovú politiku, pod jeho patronátom sú aj medzinárodné dohody a vstup nových členov do spoločenstva. Európska rada Je zoskupenie najvyšších politických lídrov EÚ, prezidentov alebo premiérov každého členského štátu. Jej samity určujú smerovanie Únie a riešia politické či ekonomické otázky. Rozhoduje na základe konsenzu, pričom v niektorých prípadoch stačí kvalifikovaná väčšina, inokedy je nutné, aby sa členovia zhodli jednomyseľne. K ďalším inštitúciám EÚ patrí súdny dvor, investičná banka, investičný fond, centrálna banka, ombudsman či dvor audítorov.

Najdôležitejšie orgány EÚ

V súvislosti s&nbsp;členstvom v&nbsp;EÚ sa často skloňuje strata našej suverenity. Vstupom do spoločenstva sme skutočne delegovali niektoré právomoci na „Brusel“, stalo sa tak však so súhlasom Slovenska, pričom sú krajiny, ktoré by v&nbsp;záujme pružnejšieho fungovania prijali oveľa viac centralizácie. Ako to vyzerá v&nbsp;praxi?
Výlučná právomoc – znamená, že v&nbsp;danej oblasti môže prijímať opatrenia len EÚ. Ide o&nbsp;colnú úniu, pravidlá hospodárskej súťaže nevyhnutné pre fungovanie vnútorného trhu, menovú úniu, zachovanie biologických morských zdrojov a&nbsp;spoločnú obchodnú politiku.
Zdieľané právomoci – ide o&nbsp;oblasti, v&nbsp;ktorých štáty smú konať iba vtedy, keď tak nerobí EÚ. Napríklad v&nbsp;oblasti vnútorného trhu, sociálnej politiky, dopravy, energetiky a&nbsp;transeurópskych sietí či hospodárskej, sociálnej a&nbsp;územnej súdržnosti.
Podporné, koordinačné a&nbsp;doplnkové právomoci – tu EÚ nesmie prijímať právne záväzné akty. Ide napríklad o&nbsp;priemysel, cestovný ruch, kultúru, všeobecné vzdelávanie, administratívnu spoluprácu či civilnú ochranu.

Máme najmenej dôvodov sa na Úniu sťažovať. To, že miliardy nevieme využiť, je naša neschopnosť

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Máme najmenej dôvodov sa na Úniu sťažovať. To, že miliardy nevieme využiť, je naša neschopnosť

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Kuriozity: Súboj papagája s jašterom, podmorská pivnica i drahá spomienka na oscarový Titanic

Deti z Luníka IX: Niektoré sa samy pýtajú do detských domovov. Chcú žiť inak ako ich rodičia

Všimli sme si: Boje na život a na smrť, luxusné 20-miliónové hodinky i tulipánová nádhera

Zaujímavosti zo sveta: Podmorský cintorín lodí, šesťnohý pes i slávna hlava za 675-tisíc

Slovenka v Las Vegas: Obsluhovala svetové celebrity, za jednu zmenu zarobila aj 2000 dolárov

Výber pre vás