Jana Čavojská

Počkali, kým sa skončí žatva, a&nbsp;položili základný kameň obuvníckej fabriky. Bolo 8. augusta 1938 a&nbsp;začali sa písať dejiny ideálneho priemyselného mesta Baťovany. Firma Baťa také zakladala po celom svete. Z&nbsp;Baťovian sa neskôr stalo Partizánske a&nbsp;počas komunistického režimu Baťovcov prezentovali ako vykorisťovateľov, na ktorých treba zabudnúť. Partia mladých ľudí prostredníctvom občianskeho združenia Fabrika umenia však dostáva unikátnu históriu opäť do povedomia.

Prastarý otec Kataríny Janíčkovej pracoval u&nbsp;Baťovcov ako vedúci stolárskej dielne. S&nbsp;prababkou dostali do prenájmu jeden z&nbsp;domčekov pre zamestnancov na Červenej ulici. „Môj dedko je z&nbsp;generácie prvých detí, ktoré tu vyrastali. Jeho kamarát sa tu narodil ako prvé dieťa. Vraj sa tým chválil celý život,“ usmieva sa Katarína. Sedíme v&nbsp;informačnom centre Baťa point, ktoré sídli v&nbsp;jednom z&nbsp;baťovských domčekov na Červenej ulici, neďaleko miest spojených históriou jej rodiny.

Katarína priznáva, že pred tým, ako sa pustila do tohto projektu, akurát vedela, že v&nbsp;Partizánskom sa robili topánky a&nbsp;že to nejako súvisí s&nbsp;firmou Baťa – netušila však ani s&nbsp;ktorým z&nbsp;Baťovcov. A, samozrejme, poznala baťovské domčeky na Červenej ulici. Keď v&nbsp;roku 2015 vznikla Fabrika umenia, nebolo to kvôli baťovskej histórii. „Od mladých sme počúvali, ako sa v&nbsp;Partizánskom nič nedeje, že je to diera, z&nbsp;ktorej treba čím skôr odísť. Študovala som vtedy v&nbsp;Trnave dejiny umenia. Partizánske sa mi celkom páčilo, mala som k&nbsp;nemu silný vzťah a&nbsp;chcela som tu bývať. S&nbsp;kamarátmi sme si povedali, že namiesto frflania niečo zorganizujeme.“

V GALÉRII si pozrite, ako vyzerajú miesta v Partizánskom, ktoré vystaval Baťa

Najprv to bol letný festival v&nbsp;parku Moc umenia. Koná sa dodnes. Baťovci prišli až neskôr. Katarína ako študentka dejín umenia začala objavovať históriu mesta prostredníctvom baťovskej architektúry a&nbsp;urbanizmu. Zisťovala, aká je hodnotná, no ako málo sa s&nbsp;ňou v&nbsp;meste pracuje, hoci by sa na nej dal postaviť celý turistický ruch. „Ako v&nbsp;českom Zlíne, kde Baťa kričí na každom kroku. Rozhodli sme sa spopularizovať baťovskú históriu, aby miestni ľudia spoznali jej hodnotu a&nbsp;uvedomili si, v&nbsp;akom zaujímavom meste žijú,“ hovorí.

Začalo sa to prvou komentovanou prechádzkou po baťovských stavbách. Postupne pribudol internetový sprievodca, tlačená mapa, pravidelné sprevádzania po industriálnych pamiatkach. No Katarína okrem toho zbiera aj príbehy mesta z&nbsp;baťovskej éry. Zaslúžia si zostať zachované rovnako ako stavby z&nbsp;tehál.

Čím to je, že Partizánčania na dlhé obdobie zabudli na baťovskú históriu? „Myslím, že je to tým, že firma Baťa tu pôsobila len desať rokov, potom prišli komunisti a&nbsp;40 rokov hovorili o&nbsp;tom, aký bol Baťa vykorisťovateľ a&nbsp;že ľuďom chcel zle. Po roku 1989 nikto tie mýty nevyvrátil a&nbsp;neukázal, ako komunisti klamali. V&nbsp;ľuďoch zostal zmätok: Bol Baťa dobrý? Zlý? Priniesol niečo hodnotné? Až teraz to dedičstvo objavujeme, zisťujeme, aké je zaujímavé, že je súčasťou našej identity a&nbsp;môže nám veľa priniesť,“ myslí si Katarína. Prispieva k&nbsp;tomu aj Klub absolventov Baťovej školy práce. Jeho členovia dnes majú viac ako 90 rokov, no stále si spomínajú na obdobie štúdia v&nbsp;baťovskom systéme duálneho vzdelávania. Katarína zbiera aj ich príbehy. „Všetci sú neuveriteľne pozitívni a&nbsp;plní energie. Veľmi radi rozprávajú o&nbsp;tom, čo všetko v&nbsp;meste zažili. Vidno, že baťovská éra v&nbsp;nich zanechala veľkú stopu na celý život. Pred rokom sme nakrúcali dokumentárny film. S&nbsp;93-ročnou Annou Polákovou sme boli vo fabrike. Pomaličky kráčala s&nbsp;chodúľom, obzerala sa okolo seba a&nbsp;hovorila: ,Život je krásny a&nbsp;mám ho čoraz radšej.‘“

Jozef Andris Kataríne porozprával úsmevnú historku o&nbsp;tom, ako išiel z&nbsp;rodnej Oravy k&nbsp;Baťovcom na prijímací pohovor. Otec mu dokázal zistiť cestu len po Prievidzu. Ďalej sa musel opýtať. Topánky, ktoré zdedil po bratovi, mu boli malé a&nbsp;tlačili ho. „Určite ma nezoberú, ako som mohol vôbec prísť k&nbsp;Baťovi v&nbsp;takých topánkach?“ hovoril si Jozef. Samozrejme, majster z&nbsp;fabriky si to všimol. Dokonca ho odviezol, nechcel ho nechať kráčať v&nbsp;takých topánkach. A&nbsp;do práce ho prijali. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Baťovany nepostavili na povestnej zelenej lúke, ale na močiari. Zatiaľ čo areál fabriky bol na bývalom poli, kvôli mestu museli nákladne vysušiť močaristú pôdu pri rieke. Pozemky patrili k&nbsp;obci Šimonovany. Baťovany, neskôr Partizánske ju prerastalo, až ju nakoniec úplne pohltilo. Tak ako v&nbsp;každom meste, ktoré firma Baťa založila, aj v&nbsp;Baťovanoch pracovalo stavebné oddelenie. Jeho činnosť bola témou Kataríninej diplomovej práce. „Jeho vedúci František Juraj Fackenberg bol inovátorom. Vznikali návrhy budov špecifické pre danú lokalitu,“ hovorí. „Urbanizmus Baťovian je ešte hodnotnejší než samotné stavby. Je to jediné ideálne priemyselné mesto na Slovensku.“ Firma Baťa u&nbsp;nás postavila aj Svit, no ten vznikol predtým, ako dokončila kritériá budovania ideálneho priemyselného mesta.

Tie, samozrejme, nevymysleli Baťovci. O&nbsp;výstavbe miest ako továrenských aglomerácií prvýkrát hovoril filozof Robert Owen v&nbsp;19. storočí. Továreň mala mať podľa neho okolo mesto, ktoré ju obsluhuje. Je to lepší systém než zhluk tovární na okraji miest, ktoré koncentrujú veľké znečistenie a&nbsp;kam ich zamestnanci musia dochádzať. Baťovci si owenovskú teóriu overili a&nbsp;na základe vlastných skúseností ju vylepšili.

V GALÉRII si pozrite archívne zábery z mesta Baťovany a ďalších Baťových miest

Baťovany stavali ako mesto so štyrmi zónami: s&nbsp;továrňou, obytnou zónou, so zónou služieb a&nbsp;zónou relaxu. Tie sú logicky poprepájané tak, aby bol pohyb po meste prirodzený. „Napríklad aby si robotník cestou domov mohol nakúpiť v&nbsp;potravinách a&nbsp;nepotreboval pre to robiť zachádzku,“ vysvetľuje Katarína. „Mesto sa dimenzovalo na peší presun. No naprojektovali aj garáže. Už vtedy, v&nbsp;30. rokoch minulého storočia, počítali s&nbsp;rastom automobilového priemyslu. Akurát netušili, že vyrastie až do dnešných rozmerov. V&nbsp;meste cítime, že ho nedimenzovali na dopravu súčasného rozsahu.“

Baťovské domy boli na svoju dobu veľmi nadštandardné. Katarína opisuje, že vtedy viacgeneračné rodiny fungovali v&nbsp;domoch s&nbsp;jednou miestnosťou, no tu bola kuchyňa, obývačka, spálňa a&nbsp;detská izba zvlášť. „K&nbsp;tomu tečúca voda a&nbsp;splachovací záchod. Nájom bol lacný, aby boli pre robotníkov dostupné. Ubytovacie oddelenie vypracovalo desať základných pravidiel pre bývanie v&nbsp;domčekoch a&nbsp;kontrolovalo ich dodržiavanie. Boli to základné veci – že domček treba pravidelne vetrať, že má byť čistý, že sa treba starať o&nbsp;pozemok.“ Červená ulica je asi najkrajší príklad baťovskej výstavby. Akurát dnes si ľudia domčeky zväčšujú prístavbami. „Baťovci ich nevnímali ako rodinné domy, ale ako bytové jednotky,“ vysvetľuje Katarína s&nbsp;tým, že polovica dvojdomu mala 65 štvorcových metrov a&nbsp;samostatnú záhradu. Byty stavali najprv len pre úradníkov, ktorí obvykle migrovali a&nbsp;nezdržali sa dlho na jednom mieste. Až neskôr, keď Jan Antonín Baťa emigroval a&nbsp;fabriku preberali komunisti, stavalo sa viac bytov.

Práve pre výhody, moderné ubytovanie aj dobrú mzdu bolo pracovať pre Baťu cieľom mnohých ľudí z&nbsp;okolia aj zo vzdialenejších obcí. Zamestnancov si mohli vyberať. A&nbsp;nebolo to len tak. Za dobré pracovné podmienky vyžadovali výkon. Fenoménom bola Baťova škola práce. Bola povinne internátna, mladí približne vo veku pätnásť rokov v&nbsp;nej začínali duálne vzdelávanie – pracovali vo fabrike a&nbsp;po zmene sa ešte učili. Systém baťovskej výchovy ich neučil len šiť topánky. „Vychovával ľudí v&nbsp;rôznych oblastiach, napríklad vo finančnej gramotnosti,“ hovorí Katarína. „Zo mzdy sa študentom odpočítali náklady na bývanie a&nbsp;stravu. Zvyšok išiel na vkladnú knižku. Peniaze nemohli míňať na čokoľvek. Každý výdavok im musel schváliť vychovávateľ. Po skončení školy mal každý našetrenú nejakú sumu. Mladí sa mohli vydať, oženiť, zariadiť si domácnosť.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Súčasťou mesta bol Dom zdravia, moderne vybavená nemocnica. Katarína sa smeje, že na röntgene, ktorý tam v&nbsp;tom čase mali ako absolútnu novinku, bola v&nbsp;detstve možno ešte aj ona. „Pre Baťovcov bolo zdravie veľmi dôležité. Vedeli, že chorľaví ľudia znamenajú problémy vo výrobe, lebo stále treba niekoho nahrádzať. Zaviedli povinné preventívne a&nbsp;zubné prehliadky. V&nbsp;Zlíne existuje dokonca štatistika, o&nbsp;koľko percent sa zlepšil stav chrupu obyvateľov.“

Jediná pamiatkovo chránená budova v&nbsp;Partizánskom je funkcionalistický kostol. Navrhol ho architekt Vladimír Karfík. Na jeho dokončenie sa vyzbierali veriaci. Baťovci vtedy stavali celé mesto, museli investovať veľa peňazí a&nbsp;s&nbsp;kostolom to išlo podľa katolíkov pomaly. Karfík si na sochársku výzdobu interiéru vybral vtedy začínajúceho sochára Tibora Bártfaya. „Vytvoril úžasné dielo. Niekoľkokrát ho pre to vypočúvala ŠtB, možno preto sa k&nbsp;nemu za komunizmu nepriznával,“ myslí si Katarína. „Až oveľa neskôr, keď mu mesto Partizánske udelilo čestné občianstvo, sem osobne prišiel a&nbsp;prezrel si svoje sochy. Skonštatoval, že ich urobil veľmi dobre, až sa čudoval, že mal silu na také obrovské dielo.“

Karfík myslel aj na inovatívne kúrenie – teplo sa do interiéru vháňa cez prieduchy, ktoré vyzerajú ako šachty a&nbsp;zapadajú tak do priemyselného dizajnu, a&nbsp;horúci vzduch vyhrieva aj kostolné lavice. „Využíval aj neónové svietenie,“ vysvetľuje Katarína. „Dnes je to veľmi moderné, neónové nápisy sú v&nbsp;baroch a&nbsp;my tu máme v&nbsp;kostole zo 40. rokov minulého storočia neónový oheň ako večné svetlo.“

Čo sa dialo so samotnými fabrickými budovami? Katarína hovorí, že po nástupe komunistov k&nbsp;moci sa stalo niečo zaujímavé. „Baťovci a&nbsp;komunisti riadili výrobu spolu. Hoci išlo o&nbsp;dve ideologicky rozdielne skupiny, dokázali spolupracovať, keďže im išlo o&nbsp;to isté – aby fabrika prosperovala a&nbsp;rástla.“ Baťovany vtedy dokonca navštívil reportér z&nbsp;New Yorku, ktorého tento príbeh spolupráce zaujal. Nevydržal dlho. Komunisti nakoniec fabriku prevzali. Používali síce stroje a&nbsp;postupy zavedené Baťovcami, no neváhali o&nbsp;nich hovoriť ako o&nbsp;vykorisťovateľoch. Závod aj mesto vtedy zvyčajne ukazovali zahraničným delegáciám ako výkladnú skriňu, moderné prosperujúce mesto so všelijakými výdobytkami pre socialistických robotníkov. To sa už mesto nevolalo Baťovany, ale Partizánske. Tento názov nevznikol bez príčiny – do Slovenského národného povstania odišlo bojovať asi 1 200 zamestnancov Baťových závodov.

Výrobe topánok sa napriek všetkému darilo až do 80. rokov. To Sovietsky zväz už poriadne neplatil za objednávky. Často sa to riešilo barterovými obchodmi, no do Partizánskeho prúdili tovary, ktoré tam nemali až také využitie. Keď závod po Nežnej revolúcii privatizovali, nebol v&nbsp;dobrej kondícii. „Prišlo obdobie mafiánov a&nbsp;výbuchov, nespomíname naň radi,“ hovorí Katarína. Dnes v&nbsp;rozľahlom areáli funguje zopár firiem, niektoré stále vyrábajú obuv. „Veľa priestorov je prázdnych a&nbsp;nevyužitých. Verím, že čakajú na nový nádych. Po vzore industriálnych budov v&nbsp;iných mestách by sa ten areál mohol stať novou štvrťou, ktorá síce nebude žiť výrobou, ale novými aktivitami.“

Pani Anna (91) vyrastala v Baťovanoch a aj dnes hovorí: Život je krásny a mám ho čoraz radšej

Výber pre vás

Pani Anna (91) vyrastala v Baťovanoch a aj dnes hovorí: Život je krásny a mám ho čoraz radšej

Súvisiace články

Na dno síl: Dni plné útrap a extrémnych výkonov. Niektorí skončia na infúziách, iní neprežijú

Splnený sen: Slovák pre nedostatok peňazí takmer zostal bez olympiády

Chceme naspäť vlak: Aj Nemcov trápi rušenie dopravných spojov

Jediný profesionálny hubár: Erik dostal odkaz od šéfkuchára Žideka, potom rozbehol biznis

Výber pre vás