Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Politika ide cez žalúdok podobne ako láska. A hoci niektorým môže ísť hore krkom, diplomatom nikdy.

Súčasný šéf slovenskej diplomacie Ivan Korčok je známy gurmán. Vedia to všetci v&nbsp;jeho okolí. Varí, hostí, degustuje. Častejšie, ako je sám za sporákom, však sedí za stolom a&nbsp;o&nbsp;jeho brucho sa stará šéfkuchár Ministerstva zahraničných vecí a&nbsp;európskych záležitostí SR. Jaroslav Hamšík pozná chute ministra Korčoka do bodky. Šéfuje gastronomickej úderke rezortu, ktorá zahŕňa päť kuchárov a&nbsp;tri pomocníčky. Ako je to rozhodené v&nbsp;politike, tak aj v&nbsp;kuchyni. „Varenie je vždy tímová práca, ale áno, všetci šéfkuchári sú u&nbsp;nás muži,“ uznáva Hamšík.

Korčok sa podľa svojho osobného kuchára jedlu rozumie. Pánom to klape, aj čo sa nárokov na to, ako by dobré jedlo malo vyzerať, nielen chutiť. „Má rád presne to, čo aj ja: jedlo musí byť farebné, nemôže byť fádne,“ opisuje Jaroslav Hamšík.

Vo všeobecnosti však o&nbsp;tom, čo ľúbia naši politici na tanieri, veľa nevieme. V&nbsp;zahraničí patrí informácia, čo je slabosťou ktorej hlavy štátu, k&nbsp;všeobecnému prehľadu. Samozrejme, hovoríme o&nbsp;národoch, pre ktoré patrí jedlo ku kultúre a&nbsp;makrónky majú taký status ako sami diplomati. Francúzi z&nbsp;hlavy vedia, že ich exprezident Nicolas Sarkozy má rád malé koláčiky z&nbsp;odpaľovaného cesta zvané chouquettes a&nbsp;jeho predchodca Jacques Chirac zjedol všetko, čo stôl núkal, a&nbsp;ešte si väčšinou pýtal dupľu. Jednu kampaň si urobil na slogane o&nbsp;jablkách.

Aj o&nbsp;vzťahu jedla a&nbsp;svojich bývalých panovníkov Francúzi vedia rozprávať. Hoci sa diplomatická gastronómia zrodila práve v&nbsp;čase Napoleona, cisár vôbec gurmán nebol. Málo spal a&nbsp;rýchlo jedol, to vie aj malé dieťa. Za dvadsať minút zhltal cestoviny a&nbsp;zalial ich vínom Chambertin, ktoré navyše bezbožne riedil vodou.

Politici sa striedajú, kuchyňa zostáva

Šéfkuchár Jaroslav Hamšík zrejme pozná v&nbsp;praxi známe heslo - režimy sa striedajú, gastronómia zostáva. Do služieb ministerstva nastúpil v&nbsp;roku 1995, keď fungovala na Drotárskej ceste Správa účelových zariadení. Päť rokov varil, až kým sa nedovaril za oceán. „Moje prvé vyslanie bolo v&nbsp;USA, kde som odišiel s&nbsp;pánom veľvyslancom Martinom Bútorom,“ spomína si hrdo a&nbsp;s&nbsp;láskou na toto obdobie. Zostal tam štyri roky. Počas nich sa stihol šťastne oženiť a&nbsp;narodila sa mu tam aj dcéra.

„Slovenská kuchyňa je zmes Maďarska, Česka, Rakúska. Nechcem Slovákom nejako brať sebavedomie, ale je to tak,“ vraví. V&nbsp;Amerike žije veľa Slovákov a&nbsp;ešte aj starých krajanov, ktorí slovenčinu pomaly pozabúdali, ale na chuť kvasenej dusenej kyslej kapusty v&nbsp;strapačkách si ich brucho dobre spomína. Práve táto sedliacka pochúťka išla spolu s&nbsp;bryndzovými haluškami najviac na dračku. Jaroslav Hamšík sa smeje, že Američanovi to popod fúz nešlo, ale krajania halušky vždy ocenili.

Kuchyňa je taká malá armáda. Funguje na hierarchii, na poveloch, na rešpekte, ale aj na spolupráci, samozrejme. Po štyroch rokoch prevelili „vojaka“ Jaroslava spoza mláky domov a&nbsp;potom do Bruselu. Na stálom zastúpení Slovenska v&nbsp;hlavnom meste Európy pôsobil vtedy ako veľvyslanec dnešný eurokomisár a&nbsp;neúspešný prezidentský kandidát Maroš Šefčovič. Slávnostné recepcie sa stali Jaroslavovou dennou realitou.

V&nbsp;rámci služobných ciet obletel celý svet. Kuchárske knihy si najďalej niesol na ostrov Borneo. Príjemné spomienky sa mu viažu aj k&nbsp;protipólu Ameriky, k&nbsp;Rusku. „V&nbsp;Slovenskom dome v&nbsp;Moskve bolo vždy veľmi živo. Cez zimu, na fašiangy sme robili zabíjačky alebo sme sa snažili obliecť tradičnú slovenskú kuchyňu do moderného šatu. Musíme k&nbsp;nej vedieť pritiahnuť ľudí. Predsa aj oči jedia,“ rozpráva šéfkuchár.

„Čo sa podáva, závisí vždy aj od pána veľvyslanca, ak sme na ambasáde, a&nbsp;od ministra, ak hostíme doma,“ prezrádza Hamšík a&nbsp;jedným dychom dodáva, že niektorí si dajú poradiť pri výbere menu, iní nie. „O&nbsp;práci kuchárov sa ľahko napíše, jedálny lístok sa vymyslí, ale keď ho máte naozaj zostaviť, navariť, je to ťažká robota. Pätnásť ľudí robí na slávnostnom obede a&nbsp;príprava zaberie aj tri dni. Takže telefonát, že chutilo, vždy poteší a&nbsp;nakopne.“

Ministrov osobný šéfkuchár a&nbsp;jeho čata sa málokedy zastavia. Každý mesiac je jedna veľká akcia. V&nbsp;máji to bolo stretnutie B9, Bukureštskej deviatky, teda neformálnej skupiny zástupcov východného krídla NATO. Spoločný obed malo za okrúhlym stolom dvanásť ľudí. Nakŕmiť však bolo treba aj sprievod, ktorý s&nbsp;nimi prišiel. Poradcov, asistentov, komunikačné tímy, jednoducho staff, ako hovoria.

Aby sa prestravoval všetok tento ľud, šéfkuchár musí dostať informáciu o&nbsp;počte hostí mesiac alebo tri týždne dopredu. „Pozriem si, čo sezóna ponúka, ako zeleninu, ovocie, ryby,“ vysvetľuje prvý krok zostavenia menu. „Do toho vám však prídu komplikácie. Intolerancie, obmedzenia alebo jednoducho niekto niečo neje. Jeden minister nemôže cibuľu, cesnak, také mäso či hentaké, ďalší zas nemôže žiadnu soľ, prípadne má pre vysoký vek na tri strany obmedzení. Takže z&nbsp;toho musím vedieť vykorčuľovať,“ opisuje trampoty.

Vyberavých menovať ne­chce, ale informácie medzi ľuďmi z&nbsp;diplomacie lietajú. Cibuľu vraj neznesie maďarský minister zahraničia Péter Szijjártó a&nbsp;saudskoarabský šejk je zas tým pánom, ktorý sa bojí soli ako diabol kríža. Kuchári niekedy musia rozohriať viaceré hrnce a&nbsp;panvičky, aby rovnako uspokojili maškrtných hostí aj tých, ktorí majú na jedlo alergiu.

„Ešteže náš minister je všetko!“ povzdychol si radostne šéfkuchár.

Vždy pred veľkým podujatím sa vytvoria tri návrhy menu, ktoré si minister preštuduje. Podľa toho, akú má slinu, poprehadzuje veci z&nbsp;jedného jedálneho lístka do druhého, odklepne a&nbsp;ide sa do toho. Nie vždy to bolo tak, že jedálny lístok schvaľoval priamo minister. Niektorí exministri, ktorí boli menší gurmáni, zverili túto povinnosť svojmu aparátu ľudí.

Keď sa už menu vyberie a&nbsp;navarí, samotný pracovný obed politikov je veľmi formátovaný. Majú hodinu a&nbsp;pol. V&nbsp;horšom prípade len hodinu. Ak sa program pred obedom predĺži - napríklad príliš zvedaví novinári kladú priveľa otázok -, z&nbsp;obeda sa ukracuje. Ide to trochu ako na bežiacom páse. Aby stresu nebolo málo, kuchárom na krk dýcha hygienik z&nbsp;Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a&nbsp;diplomatických misií. Odoberá vzorky, aby sa vážení hostia nepriotrávili. Protokolistka Ingrid Horvay vraví, že týchto hygienikov volajú ochutnávači.

Bukureštskej deviatke servírovali v&nbsp;Bratislave naposledy trojchodové menu s&nbsp;hlavným chodom sviečkovicou. „Vracajú sa skôr prázdne taniere. Musím ich pochváliť, neplytvá sa jedlom. My však takisto dbáme na ich líniu, snažíme sa, aby jedlá neboli ťažké. Málo smotany, žiadna múka. Aj crumble robíme z&nbsp;ovsených vločiek,“ teší sa Jaroslav Hamšík. S&nbsp;každým chodom sa vždy podáva slovenské víno.

Od delegácií žiadajú zoznam obmedzení stravníkov protokolisti. „Existujú rôzne choroby ako celiakia, alergie na mlieko. Jednoduchšie je to pri menšej skladbe hostí, ale pri takých 300 či 400 ľuďoch je náročné presne určiť, kde daný človek sedí, a&nbsp;nočná mora je voľné sedenie, keď musí protokolista či protokolistka hľadať ľudí, ktorí majú obmedzenia,“ opisuje Ingrid Horvay. Protokolista prináša zlé správy aj do jedálne. Ak sa postaví k&nbsp;dverám, je to posledné varovanie, že treba prehltnúť posledné kúsky.

„Nikdy sa žiadny chod nevynecháva. Skôr sa nosia rýchlejšie alebo ich zvykneme spoijť. Podľa bontónu to nie je správne, ale dezert s&nbsp;kávou sa môže zlúčiť,“ vysvetľuje východiská zo situácie, keď po pracovnom obede sa minister ponáhľa napríklad na stretnutie s&nbsp;hlavou štátu.

Ingrid Horvay pozná vtipy, ktoré o&nbsp;jej povolaní kolujú. „Aký je rozdiel medzi teroristom a&nbsp;protokolistom? S&nbsp;protokolistom sa nevyjednáva,“ rozpráva jeden. Stačí náznak, dohodnutý symbol protokolistky smerom k&nbsp;ministrovi a&nbsp;všetkým je jasné, že čas utiekol. „Sú zvyknutí. Ak zaužívaný signál nepomáha, na záver jedla sa postavím do miestnosti,“ vysvetľuje. „Podľa bontónu by mal hostiteľ sledovať ostatných, ako rýchlo jedia, a&nbsp;oni by sa mali hostiteľovi prispôsobiť. Hostiteľ stráži čas, ale mal by sledovať tempo hlavného hosťa. Hostiteľ v&nbsp;zásade určuje tempo jedenia a&nbsp;my dávame obsluhe inštrukcie na to, aby nosili rýchlejšie či pomalšie.“

Ak pracovne obedujú alebo večerajú premiéri, protokolista s&nbsp;nimi sedí priamo za stolom. „Počas rokovania niekedy vyplynie, že sa program zmení. Dohodnú sa napríklad, že sa stretnú ešte na nejakej výstave, čo pôvodne nebolo v&nbsp;pláne, alebo že vsunieme do voľného programu interview. Keď to odznie, tak si to protokolista musí zariadiť.“

Ingrid Horvay pracovala na úrade vlády, keď tam bol šéfom Mikuláš Dzurinda. Spomína si, že vtedy aj ona dávala echo kolegom o&nbsp;požiadavkách na jedlo. „Keď sa pripravoval na maratón, posielali sme informáciu, že preferujeme ľahšie jedlá.“ Inak vraj expremiér nepratril k&nbsp;vyberavým jedákom.

„Boli časy, keď si český prezident Miloš Zeman pýtal vždy v&nbsp;Maďarsku halászlé a&nbsp;maďarský premiér Viktor Orbán u&nbsp;nás zásadne halušky, žoviálne gestá. Ale halušky sú náročné. Je to veľmi kaziteľná potravina. Ako vysvetlíte premiérovi, ktorý chce halušky, že mu ich nedáte, lebo je tu hygiena? Úrad na ochranu ústavných činiteľov dbá na to, aby sa s&nbsp;bryndzou narábalo veľmi opatrne,“ spomína si protokolistka. Pozastavuje sa nad zvykmi niektorých politikov: „Sú takí, ktorí si strážia, či majú perlivú, neperlivú vodu. Mali sme jednu britskú návštevu, tá rátala, koľko čajov vypije, aby neprepískla hladinu kofeínu. Keď dosiahla maximum, pila už len horúcu vodu s&nbsp;citrónom.“

Keď je jedlo lepšie ako výsledok rokovaní

Jedlo je veľký ice breaker, hovorí protokolistka. „Inak sa cítite pred tanierom dobrého jedla ako pred hŕbou papierov, kde máte nalinajkované podklady. Je to aj fyziologická potreba. Tu by som upozornila, že tlmočníci sa často vôbec nenajedia.“

Podľa Ingrid Horvay má z&nbsp;hľadiska protokolu jedlo aj kultúrny aspekt a&nbsp;veľkú prezentačnú hodnotu. „Nejde len o&nbsp;to, čo je podané, ale aj ako, teda ide o&nbsp;ambient. Protokol robím 22 rokov. Trošku ustupuje do úzadia, obedy sa urýchľujú. Často je to naozaj pod tlakom času. Dlhé hodiny na obed už zvykom nie sú. Uberá sa z&nbsp;príjemných častí politiky, lebo z&nbsp;nich je najľahšie ukrojiť,“ pozoruje vývoj.

Ktovie, ako by sa rozsekala Európa v&nbsp;roku 1814 na Viedenskom kongrese, keby po páde Napoleona slávny diplomat Talleyrand a&nbsp;slávny šéfkuchár Antonin Carême ukrojili z&nbsp;príjemného a&nbsp;nechali horúce politické hlavy v&nbsp;chvate večerať?

Odpoveď má azda Jaroslav Hamšík. „Počas bratislavského samitu, keď Slovensko predsedalo Rade EÚ, sme sa všetci zapotili. Na lodi sa vtedy konal veľký obed aj s&nbsp;Angelou Merkelovou. Varil sa brexit. Na Twitteri vtedy zavesil vtedajší predseda Európskej komisie Donald Tusk pochvalu pre nás. Tak sme sa tu všetci veselili. Stálo za to trápiť sa, pohladilo nám to dušu.“ Pochvala pre kuchárov však skrývala zlyhania rokovaní. Tusk totiž napísal, že to najlepšie z&nbsp;rokovaní na lodi bol obed.

Politika v žalúdku: Niektorí politici sú nočnou morou kuchárov aj protokolistov

Výber pre vás

Politika v žalúdku: Niektorí politici sú nočnou morou kuchárov aj protokolistov

Súvisiace články

Ak odíde SaS z vlády, kto nahradí jej ministrov? Odborníci povedali jasné mená!

Pellegrini chrlí oheň: Matovič je nekompetentný klamár, Heger nemá na krízu riešenie

Mal by ustúpiť Matovič alebo Sulík? Boris Kollár v tom má jasno

Heger riešil koaličnú krízu s prezidentkou: Priznal, čo v skutočnosti odštartovalo celý spor

Premiér liberálov nešetril: SaS je rozhodnutá položiť ďalšiu vládu!

Výber pre vás