Lenka Dale

Úplne iný svet. Sme v Brezne, a predsa máme pocit, že sme ďaleko od civilizácie. Ocitli sme sa na sedemhektárovom pozemku, na ktorom sa pasú mladé ovce, kozy, na lúke divo rastie tráva, sliepky a morky pobehujú vedľa čierneho vietnamského prasiatka a v záhrade vedľa domu, ktorý dáva tušiť, že tu žijú ľudia, sú vyvýšené záhony. Na rodovom statku žije mladá rodina v súlade so zámerom, čo najmenej vyčerpať okolité prostredie. Zjednodušene povedané: konzum vymenili za návrat k prírode.

„Pre niekoho je to vau, pre niekoho nuda. Niekto má rád mesto, niekto prírodu,“ ozrejmujú manželia Miroslav a Vladimíra Hudákovci. Na farmu sa presťahovali, keď sa im pred troma rokmi narodila dcérka Vlaďka. Málokto by povedal, že štyridsiatnik Miroslav prežil dvadsaťsedem rokov svojho života na sídlisku v bratislavskej Petržalke. Vyštudoval ekonómiu, no pracoval ako prekladateľ a tlmočník z nemeckého a anglického jazyka. Práve on prišiel s myšlienkou venovať sa permakultúre, manželka, ktorá je vyštudovaná pedagogička, sa pridala. „Som rodený Bratislavčan a tak som aj žil. Časom som si uvedomil, že v prekladateľských agentúrach sú takí vesmírni ľudia, ktorí robia od šiestej do polnoci, a to som naozaj nechcel. Na slušné žitie mi stačilo robiť oveľa menej. Kúpil som veľkú chatu pri Smoleniciach, ktorú som prenajímal, potom som tam začal bývať a byt v hlavnom meste som prenajal,“ spomína na svoje začiatky. Na chate dostal aj prvý impulz na premýšľanie o tom, že treba šetriť prírodnými zdrojmi. Vyschol totiž prameň, ktorý zásoboval jeho studňu. „Zrazu som si uvedomil, aký je človek odkázaný na prírodné zdroje. Keď vyschne jeden prameň, v podstate sa nič nedeje, voda sa dovezie z druhého prameňa. Ale keď vyschne tisíc prameňov naraz, je to už odrazu poriadny problém,“ hovorí.

Neuplynulo veľa času a on sa pracovne - cez tlmočenie - dostal v susednom Rakúsku na vyše storočný štyridsaťtrihektárový rodový statok, ktorý sa dedí z generácie na generáciu. A bolo rozhodnuté. To je presne domov, aký chce vybudovať, kde chce žiť. Medzitým kúpil Miroslav dom v Boleráze pri Trnave so štrnásť árovou záhradkou, ktorú sa rozhodol prerobiť. Vtedy už žil s Vlaďkou a tá mu ochotne pomáhala. Na rozdiel od neho nevyrástla v meste, ale na dedine, a preto jej práca v záhrade nebola cudzia. „Postupne sme záhradku u nás doma prerobili. Chovali sme tam vietnamské svine, kačky. Bolo to fajn, susedia sa nesťažovali, naopak, všetky deti sa chodili k nám pozerať. Prasiatko je v podstate veľmi čistotné a inteligentné zviera, vyšpiní sa vždy na jedno miesto a nesmrdí. Iste, keď ho chováte v chlieve meter krát meter, tak nemá veľa možností dodržiavať hygienu,“ vraví Miroslav. Postupne však zatúžili po väčšom pozemku. Chceli vyskúšať permakultúru na väčšej usadlosti, kde nebude jeden sused postrekovať záhradu a druhý mať nahlas pustené rádio

Manželia Hudákovci sa pustili do hľadania vhodnej usadlosti, kde môžu rozvinúť naplno svoj zámer. Vybrali si farmu v Brezne. „Voda bola jedným z dôvodov, je jej tu dosť, všelijaké pramene, to ma zaujalo,“ vraví Miroslav. Na pozemku s manželkou vybudovali jazierko. „Vidíte, teraz je sucho a voda v ňom je poklesnutá. Ale to nevadí, príde nejaká prietrž alebo búrka a opäť sa doplní,“ vysvetľuje s tým, že aj lúka pod jazierkom je sviežejšia ako lúka bez neho, lebo voda ostáva v pôde. Jazierko je dôležité nielen kvôli zadržiavaniu vody. Slúži aj ako napájadlo. „Pozrite, koľko žubrienok v ňom je,“ ukazuje Miroslav hrdo a rozpráva o užovke, ktorá sa tu udomácnila, o rakoch hovejúcich si vo vode, či množstve vážok či iného hmyzu, ktoré robia z jazierka rušné miesto. Manželia chovajú aj niekoľko kaprov, vyslovene pre vlastnú spotrebu.

„Viac-menej pre náš úžitok chováme aj ovce. Teraz sme prikúpili dve kozičky, keďže kozy sú stádovité zvieratá,“ hovorí Vladimíra a vysvetľuje, že čím dáte zvieratám väčšiu voľnosť, tým máte menej práce. Nemusíte napríklad kydať hnoj či meniť podstielku, zvieratá si poradia samy. „Prasnicu dáme teraz do voliéry, lebo je tehotná a ovplyvňujú ju hormóny, tak jej trochu švitorí,“ hovorí cestou k miestu, kde sa voľne pasú sliepky, morky a prechádzajú kačky s mladými kačiatkami, sú to indické bežce. Prasiatko je vraj úžasný ochranca hydiny pred predátormi. „Nedôjde kuna, líška ani jastrab, lebo už sa tam pohybuje niečo väčšie,“ objasňuje Vladimíra. Zvieratá chovajú na úžitok, ani pri zabíjačke však nevystavia prasiatko stresu. „Na dedine bežne prasa vlečú, to kvičí. Tak to nemá byť. Ja dám napríklad šrot do kýbla a potom ho strelím. Ono je vlastne až do konca života v pohode a šťastné,“ zapája sa do rozhovoru Miroslav.

Človek si podľa Miroslava až postupne uvedomí, že je napríklad hlúposť mrhať zdroje vody na polievanie trávnika, aby sa neskôr kosil. „On najskôr prestane rásť, až potom vyschne. Ak mám trávu, tak si logicky zadovážim zvieratá, ktoré ju jedia. Nieže si vysadím tujky a tak,“ kritizuje okrasných záhradkarov. Namiesto okrasných tují vysadili manželia stromy, vetrolamy, ktoré bránia silnému vetru a spolu so stromami si na farmu preniesli aj huby - brezové, osikové a bedle. „Pozrite sa, koľko je tu čmeliakov. Biznis je predávať čmeliačie rodiny, lebo sú dobrí opeľovači. Ale čo by sa stalo, ak by som pokosil lúku? Čmeliaky by tu neboli, lebo by nemali čo jesť, keby tu nebolo nič alebo len nejaká monokultúra,“ objasňuje princípy starostlivosti o prírodu. Vladimíra sa teší hlavne z byliniek, ktoré na ich lúkach rastú. Pozemok je totiž členitý s vlhkými aj so suchými miestami a tak sa im v hojnom počte darí. „Zbožňujem šalviu lekársku, má vynikajúce účinky. Výborné ohlasy od žien mám na kráľovnú bylín alchemilku. Nádherne sa vyníma v záhonoch nechtík a ručne zbierame aj repík,“ hovorí Vladimíra. Bylinky nemajú len pre vlastnú spotrebu, ale ich aj predávajú.

Farma s internetom a robotickým vysávačom

Ak si niekto myslí, že manželia žijú v prírode úplne odtrhnutí od okolitého sveta, tak to nefunguje. Farma je vzdialená od mesta iba desať minút. „Chodievame s malou v nedeľu do divadielka, takisto s ňou raz týždenne ideme do rodinného centra, aby sa pohrala s deťmi. Je najkontaktnejšia zo všetkých. Keď nevychovávate dieťa so strachom, nie je problém,“ pripomína Vladimíra. „Vlaďka vie počítať do desať už v troch jazykoch. Nežijeme mimo civilizácie, máme internet, práčku, dokonca aj robotický vysávač,“ vymenúva so smiechom a doplní, že nie sú žiadni pustovníci, ktorí chodia bosí. „Permakultúra nie je len pestovanie, ale celkovo spôsob života: nekupovať zbytočnosti, nezarárožiť planétu plastmi. My sme hádam ani jednu hračku nekúpili,“ doplní a ukazuje na kukuricu, ktorú malá Vladimíra berie ako svoju trúbku.

Koľko stojí život v súlade s prírodou? Za pozemok dali manželia toľko, čo stojí trojizbový byt v Bratislave. „Náklady na život nie sú vysoké, ale my farmu ešte len budujeme,“ vraví Miroslav. „Momentálne minieme dosť peňazí, lebo ešte dostavujeme, chceme spraviť ovčín a kozín, potrebujeme materiál, ktorý veľmi zdražel.“ Je teda omyl myslieť si: nasťahujem sa pod les a hotovo. Manželia Hudákovci sú však spokojní. Im život v prírode na rodinnom statku vychádza, ale, ako vraví Miroslav, je rád a môžu si to dovoliť vďaka tomu, že má prácu, kde zarobí dosť peňazí za relatívne krátky čas. Takže ani život v prírode nie je zadarmo. Rodina naň však nedá dopustiť a verí, že sa im podarí položiť základy farme, ktorá pretrvá generácie.

Radosť z čmeliakov: Aj na život v súlade s prírodou treba mať finančné zdroje

Výber pre vás

Radosť z čmeliakov: Aj na život v súlade s prírodou treba mať finančné zdroje

Súvisiace články

Pozor na hlavu. S čím má problém vo vlastnom byte Majerský?

Zločinci vydávajú knihy: Od Boržových rozprávok po Kočnerove básne

Spravodlivosť? Nadrogovaný šofér dokaličil pri nehode dvoch ľudí, prokurátor navrhuje podmienku

Výber pre vás