Jana Čavojská

Archeologička Jaroslava Schmidtová skúma antické mesto pod súčasnými Rusovcami už viac ako tridsať rokov. Hovorí, že nezávidí kolegom, ktorí v susednom Rakúsku odkrývali oveľa väčšie Carnuntum. „Máme šťastie na lokalitu. Pre nás sú štandardom nálezy výnimočných vecí a luxusných predmetov ako šperkov, súčastí odevov, mincí, kahancov. Ale aj tehál s kolkami. Tie sú pre nás dôležité, lebo slúžia ako datovací materiál,“ hovorí. Vyštudovala klasickú archeológiu a po skončení univerzity ju to prirodzene priviedlo do Ríma neďaleko Bratislavy - ako Gerulatu nazval Ján Dekan, ktorý tu viedol prvý systematický výskum.

<h2>Nemôžu vysťahovať ľudí</h2>
Hoci vykopávky z&nbsp;rímskych čias nachádzali archeológovia v&nbsp;Rusovciach už v&nbsp;19. storočí a&nbsp;o&nbsp;existencii kastela Gerulata vedeli, lebo bol zakreslený na starovekej mape Tabula Peutingeriana, dlho nemali potvrdené základy žiadnych stavieb. Až v&nbsp;roku 1961, keď ťažili zeminu na výstavbu dunajských hrádzí, narazili na jeden z&nbsp;pilierov. Konečne. Zvyšky pevnosti zo 4. storočia štvorcového pôdorysu s&nbsp;dvanástimi piliermi, priechodným prízemím a&nbsp;so studňou v&nbsp;strede. Nad nimi sa nachádzal stredoveký vodný hrad z&nbsp;11. storočia. Ten antickú stavbu ochránil.
Začal sa systematický výskum časti kastela. Ukázalo sa, že areál viedol poza katolícky kostol k&nbsp;evanjelickému kostolu. Na dĺžku mal asi 180 metrov. A&nbsp;pri výskumoch pre väčšie stavebné práce odhaľovali archeológovia ďalšie pozostatky antickej Gerulaty. Napríklad prvé pohrebisko pri výstavbe telocvične, potom ďalšie pohrebiská a&nbsp;civilnú osadu. Súčasné Rusovce sú vlastne ďalšou historickou vrstvou, vybudovanou na zvyškoch rímskeho mesta. Alebo naopak, Gerulata je staroveké sídlo v&nbsp;dnešnom sídle. A&nbsp;práve preto nie je možné odkryť a&nbsp;prezentovať z&nbsp;neho viac. „Naši predkovia si vybrali také výhodné miesto na život, že osídlenie sa na ňom udržalo až doteraz. A&nbsp;nemôžeme vysťahovať obyvateľov kvôli prezentácii antickej výstavby,“ konštatuje Jaroslava Schmidtová. „Potrebujú tu žiť a&nbsp;my s&nbsp;nimi musíme fungovať v&nbsp;symbióze. Je to určite ťažké aj pre obyvateľov, aj pre pamiatkarov a&nbsp;archeológov. My robíme čiastkové výskumy na celom území Rusoviec a&nbsp;skladáme z&nbsp;nich obraz toho, ako vyzeral tábor, civilná osada, poľnohospodárska usadlosť villa rustica a&nbsp;pohrebiská.“

Keď sem Jaroslava Schmi­d­tová prišla, existovalo múzeum a&nbsp;prezentácia zvyškov stavby zo 4. storočia. Deväťdesiate roky priniesli razantný stavebný boom - a&nbsp;archeologické výskumy zas nové objavy. Rusovce sú pamiatková zóna. Archeologický výskum je predpísaný pri každej zemnej práci, či už ide o&nbsp;kladenie optických káblov, výstavbu rodinného domu alebo diaľnice. Archeologička hovorí o&nbsp;množstve zaujímavých nálezov, ktoré sa podarilo vykopať, no zároveň konštatuje, že Gerulata bola, rovnako ako ostatné auxiliárne tábory na hraniciach Rímskej ríše, budovaná podľa pevných pravidiel. „Keď časť vojska prevelili do iného tábora, vojaci sa v&nbsp;ňom museli vedieť orientovať. Takže kasárenské budovy, veliteľská budova, nemocnica či sýpka boli umiestnené približne rovnako. Možno sa iba prispôsobili prírodným podmienkam danej lokality.“
<h2>Päťtisíc kilometrov</h2>
Gerulata v&nbsp;rímskej provincii Panónia bola auxiliárny tábor, to znamená tábor pre pomocné jednotky. Sídlila tu elitná jazdecká jednotka Cannanefatov, predkov dnešných Holanďanov z&nbsp;dolného Porýnia, ktorých sem prevelili začiatkom 2. storočia. Chránili východné krídlo rímskych légií, umiestnených v&nbsp;Carnunte, a&nbsp;správne aj vojensky patrili pod Carnuntum. „O&nbsp;tom máme aj archeologické doklady, tehly s&nbsp;kolkami 10., 14. a&nbsp;15. légie, ktoré mali sídlo v&nbsp;Carnunte,“ vysvetľuje Jaroslava Schmidtová. „Našli sme aj fragment míľnika v&nbsp;dvoch kusoch z&nbsp;roku 253, označujúceho vzdialenosť tridsať rímskych míľ. A&nbsp;to je presne vzdialenosť z&nbsp;Carnunta do Gerulaty.“
Hranice Rímskej ríše a&nbsp;jej obranný systém, takzvaný Limes Romanus, sa tiahli v&nbsp;dĺžke viac ako päťtisíc kilometrov antickým svetom. Podľa starovekých Rimanov oddeľovali ich civilizáciu od krajín barbarov. Na Zoznam svetového dedičstva UNESCO zapísali v&nbsp;roku 1987 Hadriánov val v&nbsp;Anglicku, ktorý tvoril severnú hranicu Rímskej ríše. V&nbsp;roku 2005 pribudol Hornogermánsko-raetský limes v&nbsp;súčasnom Nemecku a&nbsp;v&nbsp;roku 2008 Antoninov val pri škótskom Glasgowe. V&nbsp;júli sa rozhodlo o&nbsp;spoločnej nominácii Nemecka, Rakúska a&nbsp;Slovenska na zapísanie Dunajského limesu - situáciu skomplikovalo Maďarsko, ktoré bolo súčasťou roky pripravovanej nominácie tiež, no na poslednú chvíľu od nej odskočilo. Na zápis si počká spolu so Srbskom, s Chorvátskom, Rumunskom a&nbsp;Bulharskom, ktoré pripravujú nomináciu ich častí limesu.
„Limes Romanus sa teda tiahol od územia dnešného Spojeného kráľovstva cez súčasné Nemecko a&nbsp;popri Dunaji, pokračoval východným Stredomorím a&nbsp;cez severnú Afriku sa vracal naspäť k&nbsp;Atlantiku,“ rozpráva Jaroslava Schmidtová. „V&nbsp;určitej vzdialenosti od seba na ňom postavili opevnené body: tábory pre légie, tábory pre auxiliárne jednotky alebo strážne veže. Využívali prirodzené prekážky ako horstvá, rieky a&nbsp;púšte. V&nbsp;Európe to boli hlavne rieky Rýn a&nbsp;Dunaj. Naproti tomu v&nbsp;Británii postavili skutočný val. Hadriánov val je reálny múr.“
<h2>Majstri v&nbsp;dobýjaní</h2>
Rímska ríša zaberala obrovské územie. Vojaci často pochodovali z&nbsp;jedného konca na druhý. Neustále boli v&nbsp;kontakte s&nbsp;Rímom aj s&nbsp;obyvateľstvom dobytých území. Tak sa šírili nové technológie, remeslá, náboženstvá aj pohľady na svet. „Rimania boli majstri v&nbsp;tom, že ľudí z&nbsp;podmanených regiónov neterorizovali a&nbsp;ich krajinu neplienili. Naopak, brali si odtiaľ výhody. Oni vymysleli heslo: „Rozdeľuj a&nbsp;panuj.“ A&nbsp;tak dobýjali svet,“ konštatuje Jaroslava Schmidtová. „Ponechávali im aj ich náboženské predstavy, na ktorých ľpie každý človek. V&nbsp;Ríme bolo uzákonené slobodné vyznávanie náboženstva. Iba kresťania boli prenasledovaní, až kým ich v&nbsp;roku 313 nezrovnoprávnili Milánskym ediktom.“
Za pochodujúcimi rímskymi vojskami tiahla vždy skupina civilistov - veteráni, obchodníci, remeselníci a, samozrejme, manželky a&nbsp;družky vojakov. Tí sa potom usadili v&nbsp;civilných osadách v&nbsp;blízkosti táborov. Na genetické testy objavených kostrových pozostatkov zatiaľ pri výskume Gerulaty peniaze neboli, možno zápis na zoznam UNESCO prinesie zmenu a&nbsp;presnejšie sa dozvieme viac o&nbsp;tom, kto leží na pohrebiskách. V&nbsp;Nemecku už takéto výskumy prebiehajú.

Zo všetkých dostupných zdrojov informácií je Jaroslave Schmidtovej jasné, že vzťahy medzi rímskymi legionármi a&nbsp;podmaneným obyvateľstvom, ktoré v&nbsp;okolí dnešných Rusoviec žilo, boli dobré. „Boli to zvyšky keltského obyvateľstva, hovoríme im Panónci. A&nbsp;vzťahy boli dobré dokonca aj s&nbsp;nerímskym obyvateľstvom za hranicou Rímskej ríše, teda za Dunajom. Miesta ako Gerulata boli kontaktné body. Hranica nielen rozdeľovala, ale aj spájala. Tadiaľto prechádzalo tovarové aj myšlienkové bohatstvo. Bratislava je známa tým, že tu bola križovatka už pravekých obchodných ciest po Dunaji aj Jantárovej cesty. Predpokladáme, že jedna z&nbsp;vetiev Jantárovej cesty do Poľska viedla cez Gerulatu. A&nbsp;že tu bol prístav a&nbsp;brod. Dunaj je teraz posunutý, nachádza sa 2,6 kilometra odtiaľto, ale Gerulata kedysi určite stála na brehu jeho ramena.“
<h2>Rímsky svet sa rúca</h2>
Predsunutý tábor Kelemantia na ľavom brehu Dunaja pri dedine Iža neďaleko Komárna ležal oproti légiovému táboru Brigetio v&nbsp;dnešnom Maďarsku. Bola to jediná rímska pevnosť v&nbsp;„nerímskom“ svete na tomto úseku hraníc. Predpokladá sa, že v&nbsp;2. storočí tu zhromažďovali vojská, ktoré mali smerovať ďalej do nepriateľského územia. Marcus Aurelius plánoval pripojiť dnešné Slovensko a&nbsp;Česko k&nbsp;rímskym provinciám. Po jeho smrti v&nbsp;tom však už jeho syn nepokračoval. Ale doložené prezimovanie rímskej armády v&nbsp;Trenčíne je dokladom toho, že sa o&nbsp;to Rimania pokúšali.
Význam Gerulaty upadol na prelome 4. a&nbsp;5. storočia. „Rímska ríša prestala existovať, vojakov nikto neplatil. Možno odišli, možno splynuli s&nbsp;miestnym obyvateľstvom,“ hovorí Jaroslava Schmidtová. Stredodunajský Limes Romanus stratil význam ako hranica ríše. Hieronymus opísal tieto udalosti takto: „Panóniu pustošia, plienia, drancujú Góti, Sarmati, Kvádi, Alani, Huni, Vandali, Markomani. Koľké panie, koľko Bohu zasvätených panien, koľko osôb slobodného a&nbsp;vznešeného rodu sa týmto šelmám stalo predmetom zábavy? Biskupi pozajímaní. Kňazi povraždení i&nbsp;s&nbsp;klerikmi rozličných stupňov. Rozvrátené chrámy, pri Kristových oltároch ustajnené kone, ostat­ky mučeníkov vykopané. Všade len žiale, všade len nárek a&nbsp;vo všetkých podobách obrazy smrti. Rímsky svet sa rúca.“
Nastáva ďalšie obdobie - sťahovania národov. „Pri stavbe satelitu rodinných domov sme preskúmali longobardské po­hrebisko, takže máme archeologické nálezy aj z&nbsp;tohto obdobia,“ konštatuje Jaroslava Schmidtová. „Na pôvodných zvyškoch sa stavali ďalšie vrstvy. Obdobie sťahovania národov je známe aj tým, že sa ľudia usádzali vo zvyš­koch rímskych sídiel a&nbsp;využívali ešte stojace rímske stavby.“
Kým Gerulata bola táborom pomocných jednotiek, žilo tu päťsto jazdcov a&nbsp;spolu s&nbsp;obyvateľmi civilnej osady tu bývalo asi tritisíc ľudí, v&nbsp;neďalekom Carnunte, hlavnom meste provincie Panónia, odhadujú počet ich obyvateľov na päťdesiattisíc. Doložili tam niekoľko kastelov, veľký legionársky tábor, ale aj amfiteáter či gladiátorskú školu. Carnuntum sa nachádza čiastočne pod súčasnou zástavbou, ale čiastočne na poliach. Tak­že tam bolo možné robiť letecké prieskumy a&nbsp;veľké geofyzikálne prieskumy, pomocou ktorých archeológovia odčítali presné pôdorysy rímskych stavieb.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/rim-rusovcami-vdaka-tomuto-ma-slovensku-dalsi-zapis-svetoveho-dedicstva-unesco" target="_blank" rel="noopener">FOTO v GALÉRII</a></h3>
Napriek tomu Jaroslava Schmi­dtová svojim rakúskym kolegom nezávidí. Aj v&nbsp;Gerulate majú práce viac než dosť. Hoci tu pracuje celý život, stále je čo objavovať. Stále si nemôže povedať, že archeológovia v&nbsp;Rusovciach majú už „hotovo“. Lokalita Gerulaty nie je zďaleka preskúmaná. A&nbsp;múzeum pripravuje novú interiérovú aj exteriérovú expozíciu. Otvorená by mala byť koncom septembra.

Rím pod Rusovcami: Vďaka tejto lokalite má Slovensko ďalší zápis do svetového dedičstva UNESCO

Výber pre vás

Rím pod Rusovcami: Vďaka tejto lokalite má Slovensko ďalší zápis do svetového dedičstva UNESCO

Súvisiace články

Usadené problémy: Sedimenty z Hrušovskej zdrže ohrozujú podzemné vody a celý ekosystém

Svetový unikát: Pozrite si záhadné skalné obydlia v Brhlovciach. Skrývajú príbehy

Kyjatická nádhera: Ladislav Hedvigi oživuje tradíciu unikátne vyzdobených hračiek z dreva

Evin voňavý svet: Umelecké parfumy idú mimo noriem. Sú to príbehy zatvorené do flakónov

Kontajnerové medvede: čo s tým, že sa naučili chodiť na odpadky a môžu ohrozovať ľudí?

Výber pre vás