Lenka Dale

Ledva som sa doplazil. Bolo to už za hranou. Horúčava, slnko pieklo ako besné, skoro žiadna možnosť sa pred ním schovať. Áno, vedľa bol Dunaj. Aj som sa schladil, okúpal. Ale musel som šliapať, tak­že som to dal len raz. Mega pocit - byť sám, úplne nahý na brehu a&nbsp;kúpať sa. Skoro ma prúd zobral do Komárna, - vyznal sa zo svojich pocitov po treťom dni intenzívneho šliapania Slavo Duchovič. Je na deväťdesiatdňovej obchádzke Slovenska okolo hraníc, po trati Via Slovakia, ktorá sa podľa všetkého stane najdlhšou turistickou trasou našej krajiny s&nbsp;dĺžkou 1 800 kilometrov.

Vlani prešli trať „skúšobne“ ešte s&nbsp;dvoma chalanmi, zameriavali ju. Tento rok ju ide prejsť sám, aby vychytal prípadné nedostatky. Na niektorých úsekoch ho budú sprevádzať Viťo a&nbsp;Tomáš, ktorí o&nbsp;ňom nakrúcajú dokument. On musí denne prejsť maratónskych vyše štyridsaťdva kilometrov, aby trasu dokončil do troch mesiacov, najneskôr do 12. októbra. Predchádzali tomu mesiace plánovania - akú trasu ktorý deň prejsť, kde bude spať, jesť. „Mám ultraľahkú výbavu, nosím na chrbte šesť až šesť a&nbsp;pol kila. Celý život si nesiem v&nbsp;tejto váhe. Plus voda a&nbsp;jedlo sú okolo dve až tri kilá navyše, tam to stúpa alebo klesá. Jedlo mám sušené na tri dni v&nbsp;batohu, pre istotu. To, čo nemám, nebudem potrebovať.“ Prespáva najčastejšie v&nbsp;stane, občas na nejakej chate, u&nbsp;niekoho na dvore, v&nbsp;prístreškoch „striedačiek“ na futbalových ihriskách. Umýva sa v&nbsp;riekach, potokoch, jazerách, kde si aj preperie veci, ktoré potom vyvesí na paličky a&nbsp;pol hodiny okolo nich behá nahý. Veľmi si želá, aby zámer s&nbsp;najdlhšou turistickou traťou vyšiel, pretože Slovensko je po­dľa neho nádherné a&nbsp;dĺžka 1&nbsp;800&nbsp;kilometrov by prilákala aj turistov z&nbsp;cudziny.

Je vcelku paradoxné, ako sa Slavo k&nbsp;turistike dostal. Ešte pred dvadsiatimi rokmi mu hory veľa nehovorili a&nbsp;nerád chodil čo i&nbsp;len na huby. Život je však premenlivý. Keď sme pred jeho výjazdom debatovali v&nbsp;Bratislave na káve, zaujali nás jeho tetovania. Na nohe má napríklad trasu Via Slovakia. S&nbsp;ňou sa však spája aj jeho prvé tetovanie spred rokov. „Tento dátum na ruke mi pripomína deň, keď som prekonal sám seba a&nbsp;nastúpil pred pätnástimi rokmi na protidrogové liečenie. Mám besnú minulosť,“ prezrádza. Po tridsiatke vlastnil opravu obuvi. „ Makal som šestnásť hodín denne a&nbsp;ani tak som nestíhal. Bola to nešťastná zhoda okolností, že mi vtedy kamarátka ponúkla prvú dávku drogy. Zistil som, že spravím za trištvrte dňa to, čo inokedy za dva dni, a&nbsp;ešte aj s&nbsp;úsmevom na tvári. Komu by sa to nezaľúbilo? O mesiac som zase nestíhal, tak som si vypýtal ďalšiu dávku. Postupne sa to poriadne skracovalo. Už som nepotreboval dávku raz za mesiac, ale postupne každé dva dni, potom každý deň, potom každú hodinu,“ spomína na otrasné obdobie, v&nbsp;ktorom sa potácal vyše troch rokov. Keď už nevládal ďalej a&nbsp;bol úplne zničený, priznal sa rodine. „Dodnes som im vďačný za ich prístup. Nezatratili ma, na­opak, nasmerovali ma na liečenie, podporovali a&nbsp;to bolo to najdôležitejšie,“ hovorí.

Po liečení sa stal Slavo členom klubu abstinentov. „Boli tam takí ,dedkovci‘, dlhoroční abstinenti, a&nbsp;väčšina má, žiaľ, nalomené zdravie. Stále rozprávali o&nbsp;tom, že poďme na rodinnú terapiu. Nechápal som, čo to znamená. Vysvetlili mi, že to je stretnutie členov klubu aj s&nbsp;rodinnými prí­slušníkmi niekedy cez víkend a&nbsp;že budeme spolu chodiť na turistiku. Nič sa však nedialo. Hovorím, chlapci, ale to treba nejako aj uskutočniť, nielen rozprávať.“ Vtedy začal organizovať od štvrtka do nedele pre členov klubu výlety, vybavil ubytovanie u&nbsp;nich vo firme v&nbsp;Ružomberku. „Povodil som dedkovcov a&nbsp;ich príbuzných po Tatrách, Nízkych Tatrách. Na Malý Rozsutec som tlačil Vilka, ktorý má ozaj svoj vek, sto kíl a&nbsp;zdravotné problémy. Keď som ho konečne dotlačil na ten kopec, chytil ma okolo krku a&nbsp;povedal pamätnú vetu: Vidíš, Slávko, kebyže nechľastám, v&nbsp;živote tu nie som. A&nbsp;to platí aj pre mňa. Keby som nefetoval, ani ja by som tam nebol.“ Ako vraví Slavo, vybral si najskôr zlú cestu. „Ale moja úloha v&nbsp;živote bola dostať sa z&nbsp;nej na normálnu stranu. Vďaka Bohu, vďaka mojej rodine, hlavne rodine, ale aj s&nbsp;pomocou priateľov sa mi to podarilo.“ Aj teraz, keď sa tri mesiace trmáca po hraničnej čiare okolo celého Slovenska, rodina mu drží palce. „Myslia si, že mi šibe, ale veria mi.“

V&nbsp;rámci odporúčaného terapeutického chodenia Slavo zistil, že ho ohromne baví presúvať sa z&nbsp;bodu A&nbsp;do bodu B, nielen vyšliapať na kopec. Miluje spoznávanie nových ľudí a&nbsp;debaty s&nbsp;nimi. Absolvoval známu trasu SNP a&nbsp;potešilo ho, že vlani mohol ísť na zameranie Via Slovakia. „Bol som zvedavý, ako funguje život v&nbsp;pohraničí, najmä na južné Slovensko. Dnes už viem, že je to rozdelená spoločnosť či už na východe, alebo na juhu, ale prekvapila ma dobrota tamojších ľudí.“ Keďže tam nemávajú ná­vštevy často, domáci ich v&nbsp;malých prihraničných obciach zastavovali, museli sa legitimovať, boli pre nich zázrakom. „Každý nás hneď volal do domu, keď zistili, čo sme, dávali nám jesť, piť. Úžasní ľudia. A&nbsp;fantastická je aj história zámkov, Slovenský kras, Zádielska dolina. Topkou je pre mňa Tokaj. Každému vravím, nech tam ide na dovolenku. Načo do Chorvátska, Talianska? V&nbsp;Tokaji sa dá bicyklovať, splavovať, je tam vynikajúca ochutnávka vín, môžete tam plnohodnotne tráviť čas.“

Slovensko je podľa Slava úžasné a&nbsp;špecifické nie preto, že sme naj v&nbsp;počte minerálnych prameňov či hradov na počet obyvateľov. Fascinujúca je podľa neho rozmanitosť. „Je to pestré. Prejdem jeden kopec a&nbsp;tam sa hutorí, prejdem ďalšie dva a&nbsp;už sa tam ríká, prejdem ďalšie a&nbsp;už sa hovorí. K&nbsp;nárečiam pridajte kultúru. Máme obrovské množstvo kultúrnych rozdielov, už len kroje sú kapitola sama osebe. To je proste úžasné,“ nadchýna sa Slavo, po­dľa ktorého sú slovenským špecifikom aj málo využívané amfiteátre, čo považuje za škodu. „Ľudia sú otvorení na juhu, na východe, takisto na severe na Orave či Kysuciach. No čím viac sa blížite k&nbsp;západu, tá, nazvime to, ľudská otvorenosť akosi mizne. Na Záhorí žijú fantastickí ľudia, ale tam už začínate cítiť uzatváranie sa do seba. S&nbsp;tým však ni­kto nič nenarobí, tak to proste je, že v&nbsp;Bratislave sa žije inak. No vždy je na každom človeku, či bude taký alebo onaký.“

„Vybral som sa na cestu okolo hraníc a&nbsp;tam je zaujímavý Dunaj. Formuje krajinu a&nbsp;krajina rieku tak, že je to iné každých desať kilometrov. Nájdete staré koryto, upravené koryto, ostrovy, kamennú pláž aj pieskovú pláž. Dunaj je nádherný. A&nbsp;to isté platí pre Ipeľ, ten sa ťahá až niekde pod Lučenec. Sútoky sú tiež úžasné, sledovať tam ráno východ slnka, to je bomba v&nbsp;ktoromkoľvek ročnom období.“ Pri výpočte toho, čo Slavo odporúča navštíviť, by nám ani časopis nestačil: „Hrad Šomoš­ka, neskutočné. Zádielska dolina je klenot Slovenska, krása vytvorená pred miliónmi rokov ničím len pretekaním vody. Celý hrebeň Slovenského krasu je nádherný. Tokaj som už spomínal. Veľmi špecifické sú Poloniny, je to náročná trasa, je to divočina. Škoda, že na slovenskej strane je to málo vybudované útulňami, poľská strana je úplne o&nbsp;inom,“ povzdychne si Slavo. A&nbsp;už pokračuje ďalej. „Pieniny sú fantastické… Nad Veľkým Lipníkom sú lúky a&nbsp;vzadu vidíte Belianske Tatry. Meďodoly - trasa až na Biele pleso, nádhera. Každý z&nbsp;týchto regiónov je odlišný. Za Tatrami máte Oravu, Oravskú priehradu. Zažiť západ a&nbsp;východ slnka na Babej hore… je vám jedno, že spíte len štyri hodiny na skale. Ľudia sa na to chodia pozerať.“

Pri putovaní Slovenskom nikdy nespí dvakrát na tom istom mieste. Rizikové sú hlavne oblasti, kde niet ani človiečika. „Peklo bolo, keď som zablúdil vlani v&nbsp;Poloninách. Šliapem si, šliapem a&nbsp;zrazu som si uvedomil, že slnko mi zapadá za chrbtom, keď má zapadať predo mnou. Chalani okolo mňa neboli.“ A&nbsp;tak šliapal dve hodiny naspäť a&nbsp;potom ešte tri hodiny, aby sa dostal na chatu, kam mali v&nbsp;ten deň dôjsť. A&nbsp;tam už odpadol od únavy. „Bol to ťažký terén a&nbsp;priznám sa, lepilo mi, lebo je tam brutálne veľa medveďov, vlkov.“ Na medvede natrafili pri minuloročnom zameriavaní Via Slovakia blízko ústia do Jaloveckej doliny, za Žiarskou chatou. „Spozornel som, keď som počul pískanie, taký plač. Čo to je? Dva malé medvede boli zachytené pod stromom a&nbsp;čakali na matku. Pre nás to znamenalo, že ach, bože. Našťastie to dobre dopadlo,“ vraví s&nbsp;tým, že medvedica ich ignorovala a&nbsp;s&nbsp;mladými odišla.

„Musím ísť, aj keď mám otlaky, keď prší, aj keď svieti slnko, aj keď fúka, aj keď je horúčava, aj keď je mráz. V&nbsp;Nízkych Tatrách boli v&nbsp;júli pred troma rokmi mínus dva stupne,“ spomína. Ako však vraví, pamätné je jeho stretnutie s&nbsp;vozičkárom Jožkom. „Bolo to dojímavé. My sme vychádzali na hlavnú cestu od hrádze a&nbsp;po hlavnej ceste išiel vozičkár. Ja ubolené nohy, celé krvavé od otlakov. Chcel som sa mu vyhnúť, ale on nás na tom vozíku dobehol. Kráčali sme spolu dlho, aj sme si dokonca poplakali. Bolo mi ľúto. Nie jeho konkrétne, ale to, že niekto môže kráčať a&nbsp;niekto nie. Čo sú to krvavé nohy? Nič.“

Slavo je na túre okolo hraníc, stretol sa aj s medvedicou: Pre nás to znamenalo "ach, bože"

Výber pre vás

Slavo je na túre okolo hraníc, stretol sa aj s medvedicou: Pre nás to znamenalo "ach, bože"

Súvisiace články

Zážitok: pil drink pod morskou hladinou, okolo len ryby a korytnačky

Politik Baránik urazil sudkyňu. Zbavil sa jej tým aj v spore, ktorý zastupoval ako advokát

Výber pre vás