Jana Čavojská

Považská lesná železnica mala za úlohu zvážať z lesov drevo do Liptovského Hrádku, no dopravovala aj ľudí. Lesnícku osadu Čierny Váh vtedy obývalo asi stotridsať ľudí. Svojím spôsobom je na tomto krásnom mieste živo aj dnes. Vedú tadiaľ turistické chodníky a cyklotrasy, ľudia navštevujú kostolík, prechádzajú sa okolo spodnej nádrže vodnej elektrárne a občas nazrú aj do múzea lesnej železnice.

No stále to tu žije hlavne lesníctvom. Pri nádrži a v okolitých dolinách býva asi tridsať ľudí, starousadlíci aj prisťahovalci všetkých vekových kategórií vrátane malých detí. Väčšinu živí práve les. Miestni si založili občianske združenie. V okolí osady pribúdajú rôzne zaujímavosti.

Sestry Jana (30) a Kristína (21) Dunajské sa na Čiernom Váhu narodili. Toto miesto by nevymenili za žiadne iné. Kristína ešte študuje na vysokej škole, no týždeň na internáte sa jej zdá pridlhý. Nevie sa dočkať, kedy bude opäť doma. Vybehne do lesa, pomôže s prikrmovaním lesnej zveri alebo sadne na bicykel a vozí sa dolinami. Je tu niekoľko značených cyklotrás. Tá po asfaltke vedie až do Heľpy. Po bývalom násype úzkokoľajky sa zas dá dostať k budove niekdajšej stanice Benkovo a odtiaľ do Važca, Liptovskej Tepličky alebo Šuňavy.

Kristína tvrdí, že po škole sa sem určite vráti. Netúži po živote v meste. A to napriek tomu, že z praktických dôvodov sa treba zásobiť jedlom, na nákup sa chodí raz za týždeň autom do Liptovského Hrádku, vzdialeného dvadsať kilometrov, nefunguje poriadne internetový a mobilný signál a občas ani elektrina - hoci obyvatelia osady žijú hneď vedľa vodnej elektrárne. Ak v zime napadne veľa snehu a pracovníci Lesov SR nespluhujú cestu, môžu sa obyvatelia dolín spoľahnúť len na dobré terénne autá.

VIAC FOTO z osady na Čiernom Váhu&nbsp; nájdete v GALÉRII &gt;&gt;

Keď boli Jana s&nbsp;Kristínou malé, v&nbsp;bytovkách aj v&nbsp;horárňach bývali mladé rodiny. Dievčatá hovoria, že sa stále mali s&nbsp;kým hrať. Necítili sa v&nbsp;osade osamelo. Spomínajú si na&nbsp;stretnutia ľudí pri rôznych príležitostiach, na&nbsp;hry s&nbsp;rovesníkmi, na&nbsp;súťaže, ktoré pre ne a&nbsp;pre deti z&nbsp;horární v&nbsp;dolinách v&nbsp;osade pravidelne organizovali.

Cesta do&nbsp;školy do&nbsp;Liptovského Hrádku bola vtedy jednoduchá. Najprv vozil autobus Lesov SR zamestnancov a&nbsp;ich deti do&nbsp;práce a&nbsp;do&nbsp;škôl, a&nbsp;keď ho zrušili, využívali ľudia autobus, ktorý vozil na&nbsp;Čierny Váh pracovníkov elektrárne. Iba deti z&nbsp;horární museli k&nbsp;elektrárni dopraviť rodičia. „Vtedy tu problém s&nbsp;dopravou nebol. Dnes ho máme. Už sem nechodí nijaký autobus,“ konštatuje Michal Ondrejkov (32). Lesník, technik pestovnej činnosti na&nbsp;Lesnej správe Čierny Váh. Prisťahoval sa sem z&nbsp;Pribyliny, keď si tu našiel prácu a&nbsp;začal chodiť s&nbsp;Jankou Dunajskou. Veľmi rýchlo si zvykol na&nbsp;život v&nbsp;krásnej prírode, kde z&nbsp;okna vídať jelene, srnky a&nbsp;medvede a&nbsp;uprostred lesov má človek božský pokoj. Michal, Jana, Kristína a&nbsp;pár ďalších ľudí sú hybnou silou občianskeho združenia Čierny Váh.

Začalo sa to odpadom. Samoty a&nbsp;horárne nemajú vlastné kontajnery. Smeti vozia k&nbsp;bytovkám v&nbsp;Čiernom Váhu. „S&nbsp;pomocou obce Východná a&nbsp;Lesov SR, odštepného závodu Liptovský Hrádok, sme vybudovali drevený prístrešok na&nbsp;smeti s&nbsp;dvomi veľkoobjemovými kontajnermi. Zaviedli sme separáciu odpadu. Janka vyrobila stojan na&nbsp;vrecia. Triedime plasty a&nbsp;sklo. Ľudia privezú plné vrecia a&nbsp;vezmú si prázdne. My odpad potom priebežne odvážame,“ vysvetľuje Michal. Vybudovali aj smetné koše pre turistov a&nbsp;od&nbsp;smetí vyčistili na&nbsp;jar celé okolie. Po&nbsp;nezodpovedných turistoch ich vyzbierali dve tony. „Našli sme dokonca polovicu člna,“ krúti hlavou Kristína. Plastové vrecia na&nbsp;odpad nechali pri informačnej tabuli aj pre návštevníkov. Kto chce, môže so zbieraním smetí pomôcť. A&nbsp;ľudia sa naozaj zapájajú.

V&nbsp;okolí cintorína a&nbsp;Kostola Najsvätejšej Trojice pribudli infopanely, mapy s&nbsp;cyklotrasami aj stojisko na&nbsp;podkúvanie koňa. „Za&nbsp;riečkou Ipoltica je stará kováčska dielňa so stojiskom, kde kone naozaj podkúvali,“ hovorí Michal. „Chceli sme ho zachovať, ale bolo trochu bokom, preto sme ho postavili tu.“ Možno sa v&nbsp;ňom raz skutočne budú kone podkúvať. Aspoň ako atrakcia. Trojica z&nbsp;Čierneho Váhu už vie, že pri ňom nainštaluje fotografie, aby si ľudia vedeli predstaviť, ako také podkúvanie vyzerá. V&nbsp;okolí podkúvajú kone aj dnes. Terén v&nbsp;lesoch je náročný. Bez koňa sa z&nbsp;nich drevo zvážať nedá. V&nbsp;doline riečky Ipoltica stoja maštale, kde lesní robotníci svoje kone ustajňujú. Kováč si na&nbsp;podkúvanie vozí prenosnú železnú klietku.

Vedľa stojiska je drevená strieška. Studnička. Nazvali ju Ipoltica podľa neďalekej riečky. V&nbsp;doline členovia občianskeho združenia obnovili a&nbsp;vybudovali v&nbsp;spolupráci so zamestnancami Lesov SR zatiaľ pätnásť studničiek. Vo&nbsp;dvoch tečie mineralizovaná železitá voda. Každá má svoje meno. Janka vypálila ich mená na&nbsp;drevené dosky, ktoré potom nainštalovali vedľa studničiek. Voda je zdravá a&nbsp;čistá. Ocenia ju hlavne smädní turisti a&nbsp;cyklisti.

Ďalších plánov je veľa. „Vždy keď sú peniaze, niečo vytvoríme a&nbsp;vrátime to do&nbsp;lesa, aby to slúžilo ľuďom,“ hovorí Jana. „Do&nbsp;leta chceme stihnúť vybudovať detské ihrisko. Materiál už máme, už to treba len postaviť.“ Takýmto aktivitám venujú akční členovia občianskeho združenia všetok voľný čas.

Keby tu tak mohla fungovať aj nejaká technická pamiatka, spojená s lesnou železničkou! Keď v roku 1972 doslúžila, stoštyri kilometrov koľajníc rozobrali a odviezli. Časť mašiniek rozkradli a zničili, časť skončila v depe v Liptovskom Hrádku. Tam sa o ne starali nadšenci. Chránili ich pred hrdzou a zabudnutím. V roku 2001 ich previezli do skanzenu v Pribyline. A pred dvomi rokmi tam slávnostne otvorili zreštaurovanú expozíciu lesnej železnice. Aj takmer s kilometrom koľajníc, so storočným oceľovým mostom z Kráľovej Lehoty a s dvomi nástupišťami. Parné mašinky a historické vozne sa po rokoch dali do pohybu.

Obnoviť pozostatky úzkokoľajky priamo na&nbsp;Čiernom Váhu je zrejme už nemožné. Návštevníci sa o&nbsp;nej môžu niečo dozvedieť aspoň v&nbsp;malom múzeu v&nbsp;budove niekdajšej staničky. Stačí zaklopať na&nbsp;lesnej správe, kde funguje aj lesná informačná kancelária, a&nbsp;múzeum im otvoria. Michal upozorňuje, že asfaltovú cyklo­trasu do&nbsp;Heľpy je lepšie využiť cez víkend, keď lesníci nevozia drevo a&nbsp;v&nbsp;celej doline je pokoj.

Lesnícka osada funguje na&nbsp;Čiernom Váhu už tristo rokov. Založil ju liptovskohrádocký komorský lesný úrad. Tunajšie lesy boli totiž príliš rozľahlé na&nbsp;to, aby ich spravovali z&nbsp;mesta. Osada sa najprv volala Ipôlt, neskôr Hošková a&nbsp;nakoniec Čierny Váh. Patrili k&nbsp;nej samoty Benkovo, Dikula, Chmelienec, Medvedzia a&nbsp;Ráztoky. Už dávno predtým však odtiaľto drevo po&nbsp;Čiernom Váhu a&nbsp;Váhu pltili, teda splavovali vo forme pltí, až do&nbsp;Budína. Keď sa na&nbsp;Liptovskej Maši rozbehla hutnícka výroba, pribalili si na&nbsp;cestu aj jej produkty.

Drevorubači a&nbsp;lesné robotníčky sem prichádzali na&nbsp;týždňovky a&nbsp;nocovali v&nbsp;kolibách. Ubytovne pre nich postavili až po&nbsp;1. svetovej vojne. V&nbsp;tom období budovali aj stoštyrikilometrovú trať lesnej železnice. Drevo z&nbsp;lesov ku koľajniciam zvážali kone.

Na&nbsp;križovatkách ciest z&nbsp;dolín, na&nbsp;čo najslnečnejších miestach s&nbsp;vlastným prameňom vody, stavali horárne. Neodmysliteľne k&nbsp;nim patrili maštale a&nbsp;senníky. Na&nbsp;skalnom výbežku nad sútokom Ipoltice a&nbsp;Čierneho Váhu dal liptovskohrádocký komorský lesný úrad vybudovať v&nbsp;roku 1803 pre lesníkov drevený kostol. Neskôr ho prestavali na&nbsp;murovaný, iba zvonička s&nbsp;hodinami, ktoré treba dodnes ručne naťahovať, zostala drevená. Okolo je cintorín so starými náhrobkami. Ich nápisy sú občas ťažko rozlúštiteľné, no je na&nbsp;nich veľa nemeckých priezvisk. Do&nbsp;tejto oblasti prichádzali spočiatku skúsení nemeckí lesníci. Neskôr ich nahradili miestni odborníci. Napríklad Mikuláš Melicherčík, čiernovážsky lesný správca a&nbsp;neskorší prvý riaditeľ Tatranského národného parku. Počas 2. svetovej vojny pomáhal partizánskym oddielom v&nbsp;okolí.

Hoci koľajnice z&nbsp;dolín odstránili, pri pozornejšom pohľade návštevník občas zbadá medzi stromami starý podval, stĺp či pozostatky výhybky. Neďaleko Benkova sa zachovali pozostatky točne. Úzkokoľajná železničná trať viedla nádherným, divým krajom. Preto na&nbsp;nej povoľovali aj prepravu cestujúcich. Sprístupňovala východnú časť Nízkych Tatier turistom a&nbsp;vodákom, no slúžila aj obyvateľom dediniek a&nbsp;hospodárstiev v&nbsp;okolí. Do&nbsp;vozového parku postupne pribudli osobné vozne. Poháňali ich parné a&nbsp;neskôr elektrické lokomotívy. Po&nbsp;trati jazdila aj drezina, ktorá dopravovala lekára za&nbsp;pacientmi v&nbsp;odľahlých dolinách.

Úzkokoľajka však postupne prestala stačiť modernej dobe. V&nbsp;dolinách pribudli cesty. Rentabilnejšie bolo prepravovať vyťažené drevo na&nbsp;autách. V&nbsp;roku 1972 jej prevádzku ukončili. Vďaka neuveriteľnej zhode náhod zachytil posledné chvíle fungovania železničky režisér Karel Kachyňa vo filme Vlak do&nbsp;stanice Nebo. Pôvodne mal príbeh z&nbsp;obdobia 2. svetovej vojny nakrúcať na&nbsp;Kysuciach. Pre technické problémy nakoniec točil Považskú lesnú železnicu len pár mesiacov pred jej zrušením.

„Rodičia aj starší ľudia rozprávali, aké to tu bolo kedysi. Šofér autobusu stále spomínal, ako sa na&nbsp;železničke vozil, keď bol malý chlapec, ako to tu fungovalo, ako to tu žilo,“ hovorí Kristína. „Keď nám zrušili autobus, veľa ľudí sa odsťahovalo. Mali obavy, či tu zostane nejaká verejná doprava alebo bude problém niekam sa dostať.“

Našťastie, horárne v&nbsp;posledných rokoch ožili novými obyvateľmi. Prisťahovali sa sem mladé rodiny. Väčšina z&nbsp;nich pracuje v&nbsp;lesoch alebo v&nbsp;drevosklade. Neodradila ich ani vzdialenosť - z&nbsp;poslednej horárne je to do&nbsp;osady Čierny Váh deväť kilometrov a&nbsp;do&nbsp;Liptovského Hrádku ďalších dvadsať.

Pri staničke, v&nbsp;ktorej je dnes múzeum, fungovala v&nbsp;rušných časoch kolkárska dráha. Kým chlapi čakali na&nbsp;vláčik, hrali kolky. „Snažíme sa zistiť, ako vyzerala,“ hovorí Michal. Možno v&nbsp;budúcnosti pribudne na&nbsp;Čiernom Váhu jej replika.

Vlak do stanice Nebo: Okolo osady na Čiernom Váhu viedlo kedysi stoštyri kilometrov koľajníc

Výber pre vás

Vlak do stanice Nebo: Okolo osady na Čiernom Váhu viedlo kedysi stoštyri kilometrov koľajníc

Súvisiace články

Nový život Železníka: Kúsok histórie niekedy slávnej obce skončil u Rudolfa Schustera!

Adoptoval si pamiatku: Našiel v dome kľúče a objavil nový svet

Výber pre vás