Jana Čavojská

Keď sa vlani v marci začal lockdown, prvý týždeň ticha alebo celoštátny pokoj, ako ho Eva Kocanová nazvala, mala čas sa zastaviť a rozmýšľať nad podujatím, ktoré jej skrslo v hlave. Existovali dva dôvody, prečo ho chcela organizovať v severovýchodnom cípe Slovenska, kam je odvšadiaľ ďaleko. Prvý - blížilo sa sčítanie obyvateľov a ona chcela dať do povedomia rusínsku menšinu, aby sa k nej prihlásilo viac ľudí. A druhý bol podpora cestovného ruchu. Túžila vymyslieť niečo, čo by miestnym ľuďom prinieslo nové možnosti a možno by toľkí potom neodchádzali z tohto regiónu. Víkend zážitkov Objavte Poloniny napokon vlani pritiahol do regiónu stovky návštevníkov. A tento rok znova.
<h2>Ľudia si zaplatia?</h2>
Eva tento región vôbec nepoznala. „Som geneticky stopercentná Rusínka. Moji rodičia sú od Medzilaboriec. Dali sme si urobiť rodokmeň a&nbsp;všetci sme Rusíni. Ale ja som sa narodila v&nbsp;Košiciach. No vďaka tomuto podujatiu som zistila, že rusínska krv vo mne určite je.“

Poloniny sú čarovné miesto. Hory sú ešte rozľahlé a&nbsp;divé a&nbsp;svetelného smogu je tak málo, že tu mohol vzniknúť Park tmavej oblohy. Ukrajina je čoby kameňom dohodil. Naopak, do veľkých miest a&nbsp;do Bratislavy je to ďaleko. Ľudia tu žijú po svojom. Veľa návštevníkov prichádza kvôli prírode. Prespia niekde pod stanom. Eva pochopila, že nenechajú v&nbsp;regióne takmer žiadne peniaze. So svojím nápadom, ako to zmeniť, oslovila kamarátku Soňu Kožárovú. Samozrejme, bol to risk: dve mladé baby prídu do Uličskej doliny a&nbsp;začnú nahovárať miestnych na aktivity? Hovoriť im, ako čo robiť? „Skôr sme sa chceli pýtať ich, ako by si to predstavovali,“ konštatuje Eva. „Oslovili sme starostu obce Ulič. Práve tam malo byť stretnutie starostov všetkých obcí z&nbsp;Uličskej doliny, tak sme tam prišli, sadli sme si za stôl a&nbsp;povedali sme, že chceme robiť podujatie, mali by sa tam predávať vstupenky, prezentovať miestni ľudia a&nbsp;remeselníci a&nbsp;malo by to zviditeľniť región. Oni sa na nás pozreli, usmiali sa a&nbsp;povedali, že dobre. A&nbsp;tak sa to začalo.“
Eva so Soňou potom prichádzali na pár dní každé dva týž­dne. Stretávali sa so starostami, tí im dávali kontakty na zaujímavých ľudí z&nbsp;obce, ony sa za nimi vybrali - Eva hovorí, že ako také podomové obchodníčky. „Sedeli sme s&nbsp;nimi v&nbsp;obývačke dve, tri hodiny a&nbsp;vysvetľovali im, ako to myslíme. Niektorí robia remeslá už dvadsať-tridsať rokov. Vyrobia produkty a&nbsp;predávajú ich, nanajvýš niekde predvedú ukážku. Ale my sme chceli niečo iné. Aby to bolo zážitkové. Teda ich úlohou nebude ukazovať, ako sa to robí, ale učiť to ľudí. A&nbsp;ľudia si zaplatia za to, že si to vyskúšajú. To ich prekvapilo. Myslíte si, že za to niekto zaplatí? - pýtali sa.“

Ešte prekvapenejší boli, keď sa Eva so Soňou zaujímali, či by niekto mohol učiť návštevníkov variť trené a&nbsp;tatarčané pirohy. „Dostali sme kontakty na ľudí, ktorí majú úplne iné povolania, no v&nbsp;dedine sa o&nbsp;nich vie, že dobre varia,“ spomína Eva. „Pozerali na nás: Kto by si platil za to, že si urobí pirohy, veď si ich môže uvariť doma. No ľudia tieto jedlá často ani nepoznajú.“
<h2>Chlieb, bylinky, keramika</h2>
Biznismodel podujatia bol jasný - návštevníci si kúpia zážitok, o&nbsp;ktorý majú záujem, 80 percent z&nbsp;ceny dostane poskytovateľ a&nbsp;20 percent Evino a&nbsp;Sonino občianske združenie Také naše na pokrytie nákladov. Dúfali, že keď poskytovatelia uvidia, že môžu svojou prácou trochu zarobiť, možno to vyskúšajú nielen počas víkendového podujatia Objavte Poloniny, ale aj cez iné víkendy, aspoň v&nbsp;lete, keď chodí do Polonín viac turistov. A&nbsp;možno budú môcť naštartovať aj malé rodinné podnikanie. Ak zistia, že to má zmysel, že návštevníci také zážitky chcú a&nbsp;sú ochotní za ne zaplatiť.
Vlaňajší prvý ročník dopadol fantasticky. V&nbsp;auguste sa uvoľnili protipandemické opatrenia, zároveň väčšina ľudí necestovala na dovolenku do zahraničia, ale objavovali Slovensko. Poloniny boli plné. Každý bol nadšený z&nbsp;toho, že po jarnom lockdowne môže mať leto. „Návštevníci boli takí úžasní, že naši poskytovatelia z&nbsp;nich boli úplne hotoví,“ tvrdí Eva. „Napríklad korytár Milan. Dvadsať rokov chodí predávať na trhy. Je zvyknutý, že ľudia prídu, pozrú sa, niečo si kúpia, trochu ohundrú, aké je to drahé. A&nbsp;teraz tam sedeli, vydlabávali si korýtka, vyrezávali drevené lyžice, pýtali sa, chceli všetko vedieť, a&nbsp;skúpili mu všetok tovar. Milan bol nadšený.“

Jaro a&nbsp;Ivka Lechanovci z&nbsp;Topole, ktorí už mali svoj zážitok - pečenie chleba v&nbsp;chlebovej peci a&nbsp;výrobu keramiky na hrnčiarskom kruhu - rozbehnutý aj cez svoje občianske združenie Košiar, takisto vďaka podujatiu získali nových zákazníkov. Teraz ich dokonca priamo odporúčajú rôzne weby a&nbsp;podcasty o&nbsp;cestovaní. Alebo Jana Kaščáková z&nbsp;Runiny. V&nbsp;záhrade pestuje kvety a&nbsp;rôzne bylinky a&nbsp;zbiera ich aj v&nbsp;prírode, prostredie je tam čisté a&nbsp;zdravé. Pamätá si aj, ako ich kedysi zbierala s&nbsp;mamkou. Byliniek bolo veľa, tak začala robiť mastičky. Hlavne pre seba, na svoje kožné problémy. Potom už aj ako darčeky pre rodinu, príbuzných a&nbsp;kamarátky. Na podujatí ukazuje ľuďom rastliny a&nbsp;výrobu liečivých mastičiek a&nbsp;tinktúr a&nbsp;môžu si to sami aj vyskúšať. „Lebo to nie je žiadna veda,“ konštatuje. „Bylinky macerujem v&nbsp;oleji na slniečku, ten sa dá užívať, alebo z&nbsp;neho s&nbsp;pridaním včelieho vosku vyrábam mastičky. Alebo macerujem bylinky v&nbsp;liehu, potme a&nbsp;v&nbsp;chlade. Takéto tinktúry sú trvácnejšie, účinok si zachovajú dva-tri roky. Účinky prírodných mastičiek a&nbsp;tinktúr nie sú okamžité, ako keď si človek vezme lieky, a&nbsp;neodstránia vážne problémy. Ale sú bez chémie a&nbsp;prídavných látok. Pri dlhodobom používaní vidno účinok. Kedysi ľudia nemali ako zájsť k&nbsp;lekárovi. Na všetko používali bylinky. Len my sme si toho asi málo zapamätali.“
Jana Kaščáková bola až prek­vapená, ako ľudí zaujalo, že si z&nbsp;byliniek môžu vyrobiť liečivú mastičku. Chápe, že treba vymýšľať zaujímavé veci, aby do tohto regiónu prišli turisti. „Miestni sa trochu boja, aby sa to nesprofanovalo a&nbsp;nenastal z&nbsp;toho masový turizmus ako niekde v&nbsp;Tatrách. Ale myslím si, že to naozaj nehrozí,“ hovorí.
<h2>Po stopách prevádzačov</h2>
Podujatie naštartovalo viacerých obyvateľov Uličskej doliny a&nbsp;rozmýšľajú nad ďalšími plánmi. „Už majú skúsenosť so zákazníkmi a&nbsp;s&nbsp;komunikáciou s&nbsp;nimi a&nbsp;vedia, či by ich taká práca vôbec bavila, či v&nbsp;nej vidia potenciál,“ rozpráva Eva. „My sme im urobili také malé poradenstvo o&nbsp;mikropodnikaní. Naučili sme ich nastaviť cenu, aby neboli stratoví, a&nbsp;dali sme im pár nápadov.“

V&nbsp;tomto ročníku pribudli ďalšie zážitky. Prehliadka pralesa bola aj s&nbsp;prespaním, pribudlo putovanie Po stopách prevádza­čov na schengenskú hranicu v&nbsp;sprievode pohraničnej polície. Aj koníky - nielen vozenie, ale aj podkúvanie a&nbsp;vysvetľovanie celej starostlivosti o&nbsp;tieto zvieratá. A&nbsp;zážitkové vzdelávanie pre deti o&nbsp;včelách a&nbsp;výrobe medu. V&nbsp;zrekonštruovanej chalúpke deduška Večerníčka v&nbsp;Novej Sedlici pripravili pre deti výtvarný workshop, mohli si vyskúšať aj podmaľbu na sklo ako imitáciu písania ikon. Pribudli remeslá - tkanie a&nbsp;plstenie z&nbsp;ovčej vlny. „To bolo kedysi pre tento región veľmi typické. Rusíni ako prví prebrali valašskú kultúru, ktorá prichádzala z&nbsp;Rumunska s&nbsp;pastiermi oviec a&nbsp;výrobcami syrov,“ vysvetľuje Eva. „Teraz ju poznáme hlavne z&nbsp;Liptova a&nbsp;Oravy, ale Poloniny boli v&nbsp;rámci Slovenska prvé, kam sa valašská kolonizácia dostala.“
Klub vojenskej histórie Hodošík, ktorý robí ukážky bojov z&nbsp;1. a&nbsp;2. svetovej vojny, zorganizoval zážitkové aktivity pre deti spojené so streľbou, s&nbsp;obväzovaním zranených či nadviazaním telegrafického pripojenia. K&nbsp;tomu bol výklad o&nbsp;histórii regiónu, ktorým prešli štyri fronty. Aby sa deti a&nbsp;ich rodičia zážitkovou formou niečo naučili.
Výnimočný bol kurz trojhlasného spevu v&nbsp;trojstoročnej drevenej Cerkvi archanjela Michala v&nbsp;Topoli, priamo medzi starými ikonami a&nbsp;s&nbsp;vôňou kadidla. Viedla ho hlasová pedagogička Dominika Novotná, ktorá špecifické rusínske trojhlasné piesne spieva so svojou speváckou skupinou Polonina. Kňaz Lukáš Kireš s&nbsp;manželkou Dankou sú otvorení tomu, aby chrám žil, radi v&nbsp;ňom návštevníkov sprevádzajú, organizujú aj nočné prehliadky a&nbsp;nedávno vydali publikáciu o&nbsp;vzácnej nástennej maľbe, ktorá sa v&nbsp;ňom zachovala.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/zazitkove-poloniny-vyrobia-sami-este-to-aj-zaplatia" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII &gt;&gt;</a></h3>
Okres Snina patrí medzi najmenej rozvinuté regióny na Slovensku. „Jeho príroda a&nbsp;hviezdy sú však obrovské plus. Možnosti cestovného ruchu by sa dali využívať násobne viac a&nbsp;navyše udržateľným spôsobom,“ myslí si Eva. Čím je to tu výnimočné pre ňu? „Vytvorila som si tu priateľstvá. Keď sem idem, mám pocit, že idem medzi svojich. A&nbsp;to je super. Už aj po rusínsky začínam hovoriť.“

Zážitkové Poloniny: Vyrobia si sami a ešte za to aj zaplatia!

Výber pre vás

Zážitkové Poloniny: Vyrobia si sami a ešte za to aj zaplatia!

Súvisiace články

Aj na Slovensku sa to občas podarí: Strastiplná záchrana domčeka deduška Večerníčka

Oborínsky zázrak: Malá obec na východe Slovenska vybudovala za pol milióna túto nádheru!

FOTO Oživená história: Bez týchto mašiniek by Tatry neboli tým, čo sú!

Kontroverzné názvy slovenských obcí: Rómska osada Jánošikovo a Štúrovo s maďarskou väčšinou

FOTO Svet v malom: Hrali ste sa s takýmito hračkami? Ak áno, už nie ste práve najmladší

FOTO Neodolateľné kopanice: Ako si správne obliecť kroj? Je to celá veda!

FOTO Štetcom proti skaze: Strastiplná záchrana pokladov jasovského kláštora

Gajdica ujka Mizeráka: Jedinečný hudobný nástroj patrí medzi slovenské poklady

Výber pre vás