Dušan Valent

V Južnej Afrike a okolitých krajinách dnes žije asi 15 miliónov Zuluov. Okolo roku 1800 predstavovali pomerne malý klan - niekoľko stoviek ľudí žijúcich v hŕstke rozptýlených pastierskych osád. Čo je však ešte impozantnejšie, už v priebehu prvých dekád 19. storočia sa tento klan rozrástol na miliónovú ríšu, ktorá sa odvážila skrížiť zbrane s technologicky oveľa vyspelejšími Európanmi.

Hlavnú zásluhu na tom nesie obávaný bojovník a&nbsp;obdivovaný vodca Šaka. Hoci vládol len 12 rokov, tento krátky čas mu postačil na to, aby si v&nbsp;očiach Európanov vyslúžil prezývku Čierny Napoleon či Africký Atila. Správy o&nbsp;jeho skutkoch mu však vyniesli aj pramálo lichotivé reakcie. „História zrejme nepozná žiaden príklad takého despo­tického a&nbsp;krutého monštra,“ napísal o&nbsp;ňom juhoafrický obchodník so slonovinou Francis George Farewell.

Pri rozprávaní o&nbsp;vzostupe Zuluov a&nbsp;ich ríše nemožno opomenúť muža, ktorý do veľkej miery pripravil pôdu pre vzostup kráľa Šaku. Bol ním mtetvský kráľ Dingisvajo. Tak ako mnohí iní synovia miestnych náčelníkov, aj on musel v&nbsp;čase dospievania odísť do vyhnanstva, pretože mu nenáležalo nástupnícke právo. Uplynulo niekoľko rokov, a&nbsp;keď jeho otec zomrel, do rodnej osady sa vrátil. A&nbsp;to skutočne pompézne - na koni a&nbsp;s&nbsp;puškou v&nbsp;ruke. Oboje bolo v&nbsp;týchto končinách Afriky dovtedy nevídané, čo výrazne napomohlo vzostup Dingisvajovej autority.

Mladík sa vrátil nielen s&nbsp;nevídanou zbraňou a&nbsp;so vzácnym zvieraťom, ale aj s&nbsp;víziou vlastného vzostupu a&nbsp;expanzie. Otázka, do akej miery ho počas exilu ovplyvnil kontakt s&nbsp;Európanmi a&nbsp;informácie o&nbsp;ich expanzionistickej politike a&nbsp;armádnej organizácii, zostáva predmetom búrlivých diskusií.

Fakt je, že po otcovej smrti sa náčelníckej pozície ujal jeho brat - právoplatný nástupca. Pred Dingisvajom napokon ušiel. Ten vzápätí usmrtil akýchkoľvek potenciálnych mocenských rivalov, eventuálne aj brata, a&nbsp;začal budovať kráľovstvo. Podroboval si susedné klany, ktorých osady pripájal k&nbsp;svojmu územiu. Mnohým miestnym náčelníkom však dovolil, aby naďalej vládli, ak sa mu ako nadradenému vládcovi podrobili. Jedným z&nbsp;kľúčových faktorov Dingisvajovho vzostupu bola reorganizácia armády. A&nbsp;to tak, aby vzrástla lojalita jednotlivých bojovníkov ku kráľovi na úkor lojality k&nbsp;ich domovským klanom, ktoré kráľovstvo tvorili.

Okolo roku 1810 sa súčasťou kráľovskej armády stal mladík pochádzajúci z&nbsp;klanu Zuluov, vysoký a&nbsp;statný muž menom Šaka. Dvadsaťtriročný bojovník sa čoskoro vyznamenal obratnosťou, inteligenciou aj organizačnými schopnosťami. Vo svojom oddiele sa zakrátko stal veliteľom a&nbsp;priniesol doň viaceré účinné inovácie. Okrem iného zaviedol novú hlavnú zbraň. Jeho muži začali popri dlhých vrhacích oštepoch používať krátky oštep klva, slúžiaci na boj muža proti mužovi. Keďže kmeňové bojové stretnutia prebiehali v&nbsp;tomto čase prevažne na diaľku, Šakove frontálne útoky často zaskočili nepripravené šíky protivníkov a&nbsp;rýchlo ich eliminovali.

Mladý veliteľ ďalej vylepšil ochranné štíty svojich mužov tak, aby pri boji neprekážali a&nbsp;umožňovali čo najlepšie krytie. Zakázal tiež nosiť na nohách sandále, pretože bosí bojovníci boli pohyblivejší a&nbsp;rýchlejší. V&nbsp;neposlednom rade Šaka vyžadoval železnú disciplínu. Akékoľvek zaváhanie v&nbsp;boji - ústup, útek alebo stratu zbrane - trestal bez milosti smrťou.

Šaka sa narodil ako nemanželský syn náčelníka Zuluov. V&nbsp;detstve dvakrát padol do vyhnanstva. Prvý raz vtedy, keď ho odvrhol jeho vlastný otec ako trest za to, že stratil jeho obľúbenú kozu. Útočisko napokon našiel práve pod ochrannou rukou náčelníka, neskôr kráľa Dingisvaja. Mladík sa vďaka bojovým úspechom rýchlo stal jeho obľúbencom. Kráľ ho podporoval aj v&nbsp;snahe o&nbsp;získanie náčelníckej pozície u&nbsp;Zuluov, k&nbsp;čomu došlo v&nbsp;roku 1816 - po tom, ako Šaka dal zabiť vlastného brata, ktorý bol na rozdiel od neho právoplatným nástupcom. Spolupráca oboch uzurpátorov sa však v&nbsp;tomto čase chýlila ku koncu. Približne o rok neskôr kráľa Dingisvaja zajal a&nbsp;popravil jeho úhlavný rival, náčelník Zvide.

Po Dingisvajovej násilnej smrti si Šaka pomocou svojho zuluského regimentu rýchlo vyrovnal účty so Zvidom a&nbsp;ďalšími vonkajšími sokmi. A&nbsp;všetkých skutočných aj domnelých odporcov v&nbsp;rámci svojho územia ihneď zavraždil. Vojnové ťaženia nevyužíval len na rozširovanie svojej ríše, ale aj na osobnú pomstu za akékoľvek krivdy, ktoré v&nbsp;minulosti pocítil.

Jeden z&nbsp;takýchto incidentov sa odohral, keď Šaka obsadil centrálnu usadlosť klanu Langeniov, z&nbsp;ktorého pochádzala jeho matka. Obyvateľov prekvapil v&nbsp;skorých ranných hodinách, takže k&nbsp;žiadnemu boju nedošlo. Krviprelievanie však na seba nenechalo dlho čakať. Išlo totiž o&nbsp;usadlosť, v&nbsp;ktorej Šaka s&nbsp;matkou hľadali útočisko po tom, ako ich odvrhol Šakov otec. V&nbsp;usadlosti ich prijali s&nbsp;veľkou nevôľou. Väčšina obyvateľov k&nbsp;nim pristupovala s&nbsp;odporom a&nbsp;opovrhnutím a&nbsp;napokon matku so synom vyhnali, čo si novopečený kráľ Zuluov dobre pamätal. Výsledok? Šaka dal každého z&nbsp;klanu, kto sa k&nbsp;nemu v&nbsp;detstve správal nepriateľsky, naraziť na kôl. Prepustil len hŕstku ľudí, u&nbsp;ktorých si spomenul, že jeho matke preukázali nejakú láskavosť. Týmto vyvoleným dokonca daroval býka. Pred prepustením sa museli až do večera pozerať na utrpenie svojich umierajúcich súkmeňovcov.

Pri vojnových ťaženiach Šaka ignoroval akékoľvek domorodé bojové zvyky, rituály a&nbsp;nepísané pravidlá vojny. Práve naopak, ich dodržiavanie u&nbsp;protivníkov zneužíval vo svoj prospech. Takže keď nepriateľ na bojisku začal s&nbsp;rituálnymi aktivitami, bez mihnutia oka ho pokropil spŕškou oštepov. Alebo zmasakroval nielen celé nepriateľské vojsko, ale aj ženy a&nbsp;deti nepriateľského klanu, ktoré prišli, aby neďaleko bojiska sledovali boj, čo bola medzi africkými kmeňmi bežná prax. Šaka teda na rozdiel od svojho predchodcu Dingisvaja neváhal vyvražďovať celé rodiny a&nbsp;takmer celé klany.

Vzostup Šaku a&nbsp;ríše znamenal pre juh afrického kontinentu pohromu. Zoči-voči rastúcej hrozbe vyhladenia čepeľou Zuluov opúšťali tisíce domorodcov svoje domovy a&nbsp;utekali do hôr, na pobrežia alebo do pustín. Vnútrozemie dnešnej Južnej Afriky sa premenilo na veľké, opustené spálenisko. Niektoré zdroje uvádzajú, že počas zuluskej vojenskej kampane v&nbsp;dôsledku bojov a&nbsp;hladu zahynulo viac ako milión ľudí.

Tí, ktorí neušli a&nbsp;mali to šťastie, že neboli zabití - zväčša mladé ženy a&nbsp;deti - sa stali súčasťou expandujúcej ríše. Zuluský jazyk sa stal jediným jej dorozumievacím jazykom, pričom postupne sa zjednotili aj zvyklosti jednotlivých osád. Po niekoľkých dekádach sa tak každý „občan“ ríše Zuluov cítil ako príslušník zuluského národa nehľadiac na kmeňovú prí­slušnosť svojich predkov.

Vzostup ríše dobre dokumentuje rozrastanie Šakovej armády. Na začiatku vlády mal k&nbsp;dispozícii prinajlepšom 500 klanových bojovníkov. V&nbsp;čase najväčšieho rozkvetu ríše okolo roku 1825 však už disponoval armádou, ktorú tvorilo 40-tisíc mužov a&nbsp;ďalších 10-tisíc žien. Pôsobivé svedectvo o&nbsp;jej disciplíne zaznamenal anglický obchodník a&nbsp;dobrodruh Henry Fynn.

Fynn v&nbsp;roku 1824 so skupinou bielych cestovateľov dorazil do centrálnej osady ríše Zuluov Bulavajo. Jej rozloha Angličana ohromila. Cestovatelia boli zvyknutí na malé domorodé usadlosti s&nbsp;desiatkami prostých chát. V&nbsp;kráľovskej osade narazili na tisíce domov stojacich v&nbsp;kruhu okolo obrovského námestia. Centrálna plocha zvaná kraal slúžila v&nbsp;malých zuluských osadách na ustajnenie dobytka, ale v&nbsp;sídelnom meste spĺňala odlišný účel a&nbsp;dosahovala úplne iné parametre. Fynn odhadol, že tento kraal meral tri kilometre!

„Keď sme vošli do jeho stredu, s&nbsp;hrôzou sme zistili, že všade okolo stojí 80-tisíc čiernych bojovníkov pripravených na boj,“ zaznamenal si do denníka Angličan. Našťastie sa ukázalo, že išlo len o&nbsp;prehliadku armády a&nbsp;monštruóznu demonštráciu kráľovskej moci. Kráľ Šaka pozdvihol palicu a&nbsp;bojovníci sa v&nbsp;okamihu zoradili do bojových útvarov. „Časť sa rozbehla k&nbsp;rieke a&nbsp;ku kopcom obklopujúcim sídelné mesto, zvyšok armády utvoril zomknutý kruh okolo kráľa a&nbsp;začal tancovať. Bola to úchvatná scéna!“ napísal cestovateľ, šokovaný absolútnou disciplínou „divochov“. „Do centra kraalu potom napochodovali zovreté útvary dievčat, vedené dôstojníčkami. Bojovníčok bolo osem- až desaťtisíc a&nbsp;každá zo žien držala v&nbsp;ruke prútik,“ spomínal Fynn, podľa ktorého predstavenie trvalo celé dve hodiny.

Šakova paranoja a&nbsp;krutosť spočiatku výraznejšie neprevyšovali diktátorský štandard. Časom sa však zhoršovali a&nbsp;začali nadobúdať obludné rozmery. Nakoniec sa každá, aj tá najmenšia chyba služobníctva kráľovského dvora trestala smrťou bez ohľadu na to, že túto funkciu typicky zastávali malí chlapci. Podľa jednej z&nbsp;dochovaných správ Šaka napríklad dal popraviť sedemdesiat mladých mužov a&nbsp;žien zo „štvrte“, kde stál panovníkov hárem, pre podozrenie z&nbsp;cudzoložstva. Zároveň dal zabiť všetky deti, ktoré sa vo „štvrti“ narodili, pričom k&nbsp;vykonaniu rozsudku kráľ vlastnoručne prispel.

Situácia sa ešte zhoršila, a&nbsp;to výrazne, po smrti Šakovej matky Nandi v&nbsp;októbri 1827. Kráľa vtedy zrejme prepadlo regulárne šialenstvo. Podľa svedectiev dal počas jedného dňa popraviť sedemtisíc ľudí. Matkin hrob muselo po celý rok strážiť dvanásťtisíc ozbrojencov, ktorých obživu malo zaistiť pätnásťtisícové stádo hovädzieho dobytka zhromaždené z&nbsp;celej ríše. Okrem toho Šaka zakázal všetkým obyvateľom na celý nasledujúci rok siať a&nbsp;žať obilie, zatiaľ čo akékoľvek mlieko sa malo ihneď po nadojení vyliať. Ľuďom zakázal aj pohlavný styk a&nbsp;dal všetky tehotné ženy a&nbsp;ich manželov zabiť.

Tieto nariadenia, vymáhané armádou, odsúdili obyvateľstvo ríše Zuluov na hladomor.

Nemožno sa čudovať, že podriadení stratili akúkoľvek lojalitu k&nbsp;panovníkovi a&nbsp;priamo v&nbsp;radoch jeho najbližších skrsla idea zavraždiť ho. Plán sa uskutočnil 24. septembra 1828. Skupinka sprisahancov vrátane Šakovho brata Dinganeho na kráľa zaútočila počas audiencie. Šaka zoči-voči smrti prosil o&nbsp;milosť a&nbsp;sľuboval svojim katom, že im bude výmenou za život nadosmrti slúžiť. Sprisahanci nemali zľutovanie. Šaka zomrel ako 44-ročný. Počas atentátu sa ho nik nezastal.

Šaka bol mužom mnohých rozporov. Ako sme videli, napriek chýrnej udatnosti v&nbsp;boji boli jeho posledné slová hodné zbabelca. Podľa očitých svedkov napriek svojej prísnosti a&nbsp;krutosti, ktoré ho preslávili, prejavoval miestami až detskú radosť aj z&nbsp;tých najmenších drobností. A&nbsp;čo možno prekvapí, napriek mimoriadnej inteligencii a&nbsp;invenčnosti ohľadom metód boja odmietol svoje jednotky vyzbrojiť strelnými zbraňami. Považoval ich za príliš pomalé a&nbsp;nemotorné. Vraj by jeho vojakov vo chvíli, keď by sa snažili nabiť, rozprášila záplava oštepov zo strany protivníka.

Ríša Zuluov existovala po Šakovej smrti ešte približne 50 rokov. Na pozícii kráľa ho nahradil nevlastný brat Dingane (1828 - 1840), po ktorom na trón nastúpil jeho nevlastný brat Mpande (1840 - 1872). Napokon vládol Mpandeho syn Cetshwayo (1872 - 1884), ktorý sa expandujúcim Európanom postavil na odpor, ale neuspel. Odkaz ríše napriek tomu trvá dodnes, keď už nijako inak, tak prinajmenšom v&nbsp;podobe 15-miliónového národa Zuluov.

Čierny Napoleon: Šialenec, ktorý z niekoľko stoviek ľudí vybudoval 15-miliónový národ!

Výber pre vás

Čierny Napoleon: Šialenec, ktorý z niekoľko stoviek ľudí vybudoval 15-miliónový národ!

Súvisiace články

Zázračná anténa: Miniatúrne stroje budú v našom tele pátrať po príčinách zákerných chorôb

Prekvapenie z oceánu! Život si našiel cestu: Ostrovy z plastového odpadu ožívajú

Husársky kúsok: Vedci objavili najmenej sedemdesiat bludných planét. Zrejme ich je však viac

Jarná skaza dinosaurov: Vedci s nevídanou presnosťou určili čas dopadu obrovského asteroidu

Invázia mimozemských mikróbov: Môžu byť rovnako nebezpečné ako malí zelení

Výber pre vás