Koncom mája 1917 prepuklo v&nbsp;uhorských vládnych kruhoch pobúrenie. Poslanec František Stanek sa v&nbsp;ríšskom parlamente vo Viedni opovážil predniesť stanovisko českých poslancov. Aké nehorázne! Vraj sa domáhajú spojenia všetkých kmeňov československého národa do&nbsp;demokratického štátu. Rozhorel sa tvrdý politický boj, v&nbsp;ktorom Matúš Dula zohrával rozhodujúcu úlohu.

Uhorský ministerský predseda Štefan Tisza ostro protestoval vo Viedni proti Stanekovmu prejavu. Označil ho za zasahovanie do práv iného štátu. Tisza je tvrdý chlap. Aj jeho podriadení. V Skalici, významnom stredisku slovenského národného života, zorganizujú provládnu demonštráciu. Naliehajú na Ľudovíta Okánika, miestneho katolíckeho farára a zanieteného Slováka, aby prehovoril. Našťastie, vyšmykne sa.&nbsp; Aj Ferdiš Juriga, poslanec za Slovákov, odmieta odsúdiť v uhorskom parlamente Stanekov prejav, hoci ho vystavujú obrovskému nátlaku. A tak sa vládne kruhy pokúšajú rokovať s Matúšom Dulom, dlhoročným funkcionárom a teraz predsedom Slovenskej národnej strany, čelným predstaviteľom Slovákov.

Keby sa dištancoval od Stanekovho prejavu, bola by to pre maďarskú vládu skvelá vizitka. Matúš Dula má v tom čase vyše sedemdesiat rokov a vyše päťdesiat rokov buditeľskej práce za sebou. Za ten čas všeličo prežil. Najmä však šikanovanie, ústrky, prenasledovanie zo strany uhorských úradov. Aj väzenie. Naučil sa opatrnosti, taktizovaniu. Použije ho aj teraz. A keď peštianski vladári pustia v nedočkavosti správy do novín o rokovaní s Dulom, udrie. Dňa 28. júla uverejní v Národných novinách dementi:&nbsp; „Na dotazy, ktoré prišli od viac priateľov a&nbsp;členov strany: čo je na chýre, že som v&nbsp;kabinetnej kancelárii v&nbsp;otázke nášho pomeru k&nbsp;Čechom oddal nejaké osvedčenie, odpovedám, že ten chýr nemá nijakého základu. Ani svojím, tým menej v&nbsp;mene strany som toho neurobil. Ako mohol tento chýr povstať - neznám.“

Pravdaže, vládnucim kruhom sa taká odpoveď nepáči. Ani mlčanie, ani taká odpoveď. Znamená to, že slovenskí politickí predstavitelia neodmietajú českú výzvu a nezasadzujú sa za celistvosť Uhorska. Tak sa predsa nemožno prezentovať svetu. Rozhodnú sa teda ťahať Slovákom medový motúz popod nos, ako sa to už neraz stalo v kritických chvíľach dejín. Sľubujú povoliť Maticu slovenskú, slovenské gymnázium, urobiť ústupky v používaní jazyka. Čelným slovenským predstaviteľom núkajú aj županské a slúžnovské miesta. Porada o návrhoch uhorskej vlády a o deputácii, ktorá by sa išla osvedčiť do Pešti, sa koná v Martine. Vedie ju Dula.

Končí ju slovami: „Aj ja som tej mienky, že by sme do Pešti nemali posielať deputáciu. Utŕžili by sme len hanbu. A to teraz najmenej potrebujeme...“&nbsp; Svet je koncom roka 1917 naozaj celkom iný ako ešte pred pár rokmi. Plánovaná blesková vojna, ktorú nemecký cisár Wilhelm s&nbsp;takým pokrikom ohlasoval, sa zmenila na zdĺhavú, ťažkú, pozičnú. A&nbsp;najmä, sľubovala Nemecku a&nbsp;Rakúsko-Uhorsku porážku a&nbsp;rozvrat v&nbsp;krajine. V&nbsp;zahraničí sa sformovalo československé vojsko i&nbsp;Národná rada zastupujúca Čechov a&nbsp;Slovákov.

Ale doma si ešte stále nemožno trúfnuť na ostrejší protest proti režimu. Slovenskí politici sú na fronte alebo pod dozorom. Každý ich čin pokladajú za vlastizradu. Slovenská národná strana, ktorá začiatkom vojny vyhlásila, že sa vzdáva politickej činnosti, sa ešte neodváži obnoviť ju. A tak týž­dne, ba mesiace ubiehajú a na Slovensku sa nedeje nič. Dula, advokát, novinár, významný činiteľ na hospodárskom i kultúrnom poli, sa naďalej venuje tejto činnosti. Ne­chce sa vracať k politike. Ešte nie. Vojnové šťastie je vrtkavé a predčasná politická aktivita sa môže vypomstiť. Mladší, energickejší politici - Vavro Šrobár, Emil Stodola, Ivan Dérer a ďalší - naliehajú na Dulu.

On dospieva k presvedčeniu, že so Škultétym sú už pristarí a že je azda najvyšší čas, aby sa vzdali funkcií. Jeho názor ostatní odmietnu.V apríli roku 1918 dostáva Matúš Dula pozvánku na oslavu polstoročnice od založenia základného kameňa Národného divadla v Prahe. Vymenujú ho za člena slávnostného výboru. Píšu mu: „Pokladáme si za česť prosiť Vás, aby ste ako vynikajúci zástupca nášho Slovenska prijali členstvo v slávnostnom výbore a ak budete môcť, na slávnostné dni k nám do Prahy zavítali.“ Veľa ráz bol v&nbsp;Prahe, ale teraz si netrúfa. Obáva sa represálií. Neodporúča cestu ani iným. Vavro Šrobár však odchádza na oslavy. Vynesie mu to niekoľko mesiacov väzenia.

V polovici roka dostávajú udalosti dramatický spád. Koncom mája sa v Turčianskom Svätom Martine konečne schádzajú politickí predstavitelia Slovenska. Je ich dovedna dvadsaťpäť. Zastupujú niekoľko orientácií a prúdov. Zúčastnení potvrdzujú Matúša Dulu vo funkcii predsedu Slovenskej národnej strany a rokujú pod jeho vedením. Prijímajú uznesenie. „Slovenská národná strana stojí pevne na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikujeme pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, z Čiech, Moravy a zo Sliezska.“ To už je jasné stanovisko. Nastáva aj čulejšia činnosť. Dula sa zúčastňuje na porade niekoľkých slovenských predstaviteľov v Budapešti, kde sa rokuje o založení Slovenskej národnej rady. Robia sa prípravy na vydávanie politického denníka, vytvára sa kolektív na vydávanie brožúr a letákov, nadväzuje sa spolupráca so slovenskými sociálnymi demokratmi.

Mladým slovenským politikom sa to vidí málo. Dula im pripadá pomalý, ťarbavý, príliš váhavý a opatrnícky. Naliehajú na neho, súria. Keď sa monarchia zmieta už v predsmrtných kŕčoch, Dula zvoláva do Martina ustanovujúcu schôdzu Slovenskej národnej rady. Schôdza sa koná 30. októbra 1918 a prijíma Deklaráciu slovenského národa: „Národná rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa, bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine oprávnená hovoriť a konať. Nie je na to oprávnená uhorská vláda, ktorá za celé desaťročia nepoznala vážnejšej úlohy, ako potláčať všetko, čo je slovenské...“ Deklaráciu podpisuje Matúš Dula ako predseda Slovenskej národnej rady a&nbsp;Karol Medvecký ako jej tajomník. Účastníci schôdze nevedia ešte o&nbsp;revolučných udalostiach a&nbsp;o&nbsp;vyhlásení Československej republiky. Keď sa o&nbsp;tom dozvie Matúš Dula, slzy sa mu kotúľajú dolu tvárou.

Už ako študent bol zanieteným národovcom. Ako právnik zastupoval na súdoch Slovákov, ktorí sa dostali do potýčky s vládnou mocou. Veľa peňazí venoval na podporu slovenských kandidátov vo voľbách. Mnoho práce vykonal ako dlhoročný podpredseda a neskôr predseda Slovenskej národnej strany. Podporoval vydávanie časopisov a kníh, písal do novín, zakladal štipendijné nadácie. No veľa času a energie venoval aj materiálnemu pozdvihnutiu národa. Bol spoluzakladateľ, akcionár a funkcionár Tatrabanky, Martinskej sporiteľne, celulózky. Po vzniku Československej republiky zastával niekoľko vysokých funkcií.

Zväčša čestných. Stal sa predsedom Klubu slovenských poslancov, ktorý nahrádzal zrušenú Slovenskú národnú radu. Bol podpredsedom Národného zhromaždenia, neskôr senátorom. Umrel v roku 1926 ako osemdesiatročný.&nbsp; Na tryzne v Prahe Milan Hodža o ňom povedal: „Nezabudneme Slováka hrdého z tých čias, keď na Slovensku bolo smutno. Vtedy v dobách najťažších, keď toľkí a toľkí podliehali nátlaku a krčili sa pod ťarchou maďarského feudalizmu, Dula patril medzi tých málo priamych a odvážnych.“

Ale na tohto význačného politika sme zabudli. Po nastolení vlády komunistov sa dlho o&nbsp;ňom, ako o&nbsp;mnohých politikoch z&nbsp;predchádzajúcich období, nesmelo písať ani&nbsp;hovoriť. Keď o&nbsp;ňom neskôr písali, odsudzovali ho ako buržoázneho politika.

Hra osudu: Tento slovenský národovec neprávom upadol do zabudnutia

Výber pre vás

Hra osudu: Tento slovenský národovec neprávom upadol do zabudnutia

Súvisiace články

Rozkošná kráľovská história: TAKTO prichádzajú na svet následníci trónu

Auf Wiedersehen, Angela Merkel: Ako si bude mocnú ženu Nemecka pamätať história?

História sa opakuje: 17. novembra bojovali Slováci za slobodu a demokraciu, protestujú aj dnes

Sporná história: Ide v prípade slovenských Stonehenge naozaj o tajomné kultové kamene?

Výber pre vás