Dušan Valent

Na sklonku stredoveku bola najničivejšou silou bojísk ťažká kavaléria. Tvorili ju skvele vycvičení a&nbsp;znamenite vyzbrojení rytieri. Koncom 15. storočia však jej význam upadal. Od jazdy sa čoraz viac očakávalo narúšanie nepriateľovho zásobovania a&nbsp;rýchle a&nbsp;koordinované útoky na krídla nepriateľskej armády. Ibaže rytierom viac ako vzájomná spolupráca a&nbsp;prísna disciplína na bojovom poli voňali individuálne hrdinstvá a&nbsp;samostatné rozhodovanie. Namiesto nich sa teda do popredia dostávali pešiaci bojujúci v&nbsp;tesne zomknutých zoskupeniach a&nbsp;s&nbsp;kopijami&nbsp;– pikami (odtiaľ názov „pikanieri“) dlhými päť až šesť metrov. Priekopníkmi a&nbsp;majstrami tejto taktiky boli Švajčiari, ktorých po pôsobivých víťazstvách verbovali do rôznych kútov Európy, predovšetkým do Francúzska, ktoré rozvoj vlastnej pechoty dlho zanedbávalo.

Jazda sa z&nbsp;bojísk nevytratila úplne. Aby sa dokázala vyrovnať novým výzvam, nielen dlhým kopijam, ale aj nasadzovaniu prvých strelných zbraní, niesla posilnenú plátovú zbroj. Začiatkom 16. storočia ešte poskytovala veľmi spoľahlivú ochranu. Brnenie pokrylo taktiež kone. Na ne protivníci mierili čoraz častejšie namiesto neprekonateľne chránených jazdcov. Takáto ťažká jazda účinne čelila pechote aj vďaka predĺženiu vlastných jazdeckých kopijí. Napádala krídla armád a&nbsp;len čo zomknuté šíky pešiakov ukázali najmenšiu známku slabosti či zmätku, jazdci kutí v&nbsp;oceli ich prevalcovali.

Črtal sa však iný, praktický problém. Každé zlepšenie zbroje – či už pre jazdca, alebo pre koňa – znamenalo zvýšenie finančných nákladov. Ťažšie brnenie pre zmenu vyžadovalo silnejšie a&nbsp;väčšie kone, na ktorých nasýtenie sa spotrebovalo oveľa viac krmiva. Keď armády pri ťaženiach čelili problémom so zásobovaním, práve ony umierali ako prvé. Každého jazdca dosť majetného na to, aby si mohol dovoliť zbroj ťažkej kavalérie, zároveň v&nbsp;poli sprevádzali viacerí ozbrojení vazali a&nbsp;sluhovia. Výsledok? Hoci sa jazdcami typicky stávali muži urodzeného pôvodu, drahá zbroj, pomocný personál a&nbsp;pažravé kone mnohých šľachticov prakticky zruinovali.

V&nbsp;prvej polovici 16. storočia sa tak rozmáhal nový trend – šľachtici tiahli do vojen čoraz častejšie s&nbsp;ľahším a&nbsp;lacnejším pancierom, na menších koňoch a&nbsp;bez sprievodu. Zmenila sa aj ich výzbroj. Šírila sa totiž dôležitá vojenská inovácia – kolieskový zámok strelných zbraní. Predtým jazdci nad používaním pištolí alebo arkebúz (zbraní podobných puškám) ohŕňali nos, predovšetkým pre zdĺhavé a&nbsp;za jazdy na konskom chrbte nepraktické nabíjanie. Vďaka kolieskovému zámku mohli jazdci niesť zbrane už nabité, pripravené na okamžité použitie. A&nbsp;dokázali ich nabíjať i&nbsp;počas cvalu. Pravda, vynález neriešil nepresnosť a&nbsp;slabý dostrel. Napriek tomu mala strelecká jazda väčší dosah než pikanieri s&nbsp;ich dlhými kopijami. Strelci síce nedokázali zasiahnuť vybraných protivníkov, pri hromadnej paľbe však mali istotu, že niekoho určite zasiahnu. Pištole mali ďalšie výhody – dalo sa nimi manipulovať jednou rukou a&nbsp;druhou ovládať koňa, pričom výcvik streľby bol jednoduchší ako výcvik technicky náročného boja s&nbsp;kopijou.

Ako bojovali čierni jazdc,i si pozrite v GALÉRII

Trend streleckej či presnejšie pištoľníckej jazdy v&nbsp;ľahšej lacnejšej zbroji a&nbsp;na menších koňoch sa najviac rozmohol na území dnešného Nemecka, kde boli regióny s&nbsp;množstvom schudobnených šľachtických rodov zároveň oblasťami s&nbsp;dlhou a&nbsp;silnou tradíciou chovu koní. Oproti tomu španielska a&nbsp;francúzska jazda zostala zväčša verná dlhým jazdeckým kopijam, veľkým koňom a&nbsp;ťažkej zbroji. Keďže sa lacná zbroj novej streleckej jazdy vyrábala z&nbsp;málo kvalitnej ocele, jej majitelia ju na spomalenie hrdzavenia natierali načierno. Vžilo sa tak pre nich označenie Schwarze Reiter, čiže „čierni jazdci“, niekedy zvaní aj čierni rajtári alebo jednoducho rajtári. Niektorí z&nbsp;nich si pre psychologický efekt dokonca farbili sadzami tvár načierno. Kariéra rajtára sa v&nbsp;16. storočí na území dnešného Nemecka stala neodmysliteľným zdrojom obživy pre nižšiu šľachtu, pre ktorú bola vojna často jediným spôsobom, ako si udržať vyšší životný štandard. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Rajtári útočili vyzbrojení mečom a&nbsp;dvomi alebo tromi, no niekedy až šiestimi či dokonca ôsmimi pištoľami. Nosili ich zastrčené vo zdvojených puzdrách pri sedle koňa, za manžetami jazdeckých topánok a&nbsp;za opaskom. Na bojiskách uplatňovali novú taktiku zvanú karakola, ktorá sa snažila maximálne využívať palebný potenciál. Kým ťažká kavaléria typicky útočila v&nbsp;širokej línii, rajtári napredovali v&nbsp;hlbokom bloku. Pri útoku v&nbsp;tejto tesne usporiadanej formácii sa priblížili na vzdialenosť 30 krokov od nepriateľa. Vtedy jazdci prvého radu vyprázdnili svoje nabité zbrane a&nbsp;odcválali dozadu, aby uvoľnili priestor na streľbu spolubojovníkom v&nbsp;druhom rade a&nbsp;aby si zároveň nabili zbrane pred tým, ako znova prišli na rad. Pri druhom type karakoly prechádzali rajtári pozdĺž čela nepriateľskej formácie, strieľali z&nbsp;pištolí a&nbsp;potom sa veľkým oblúkom za súčasného nabíjania vzdialili, aby svoj útok zopakovali. Ak blok rajtárov jedným či druhým spôsobom dostatočne rozrušil nepriateľskú formáciu, jazdci vytiahli meče a&nbsp;preživších dorazili čepeľami.

Nemeckých čiernych jazdcov ako prvý naverboval rímsko-nemecký cisár Karol V. počas šmalkaldskej vojny (1546 – 1547). V&nbsp;najväčších počtoch sa na bojiskách objavili o&nbsp;čosi neskôr, a&nbsp;to počas francúzskych náboženských vojen medzi katolíkmi a&nbsp;protestantmi (hugenotmi) v&nbsp;rokoch 1562 až 1598. Podľa vojenských historikov sa vtedy neodohrala žiadna väčšia bitka, na ktorej by sa nepodieľali rozhodujúcou mierou – často bojovali dokonca na oboch stranách. Dobový kronikár o&nbsp;jednej takejto bitke rajtárov proti rajtárom poznamenal: „Jeden neveril vlastným očiam, ako horúčkovito a&nbsp;s&nbsp;akým bojovým zápalom a&nbsp;zúrivosťou bojovali, často brat proti bratovi, priateľ proti niekdajšiemu priateľovi, ktorý sa mu stal nepriateľom, každý jeden však proti svojmu rodákovi.“

Čierni jazdci sa osvedčili už pri prvej bitke týchto vojen 19. decembra 1562 pri Dreux. Katolícka armáda mala z&nbsp;hľadiska kvality i&nbsp;kvantity jasne navrch. Tvorilo ju 20-tisíc mužov, prevažne elitná pechota vyzbrojená dlhými kopijami postavená na švajčiarskych a&nbsp;španielskych žoldnieroch. Kavaléria pozostávala z&nbsp;2 500 ťažko obrnených jazdcov s&nbsp;dlhými jazdeckými kopijami. Katolíci mali navyše k&nbsp;dispozícii až 20 diel. Armádu protestantov oproti tomu tvorilo iba 8 500 kopijníkov, prevažne neskúsených nemeckých landsknechtov a&nbsp;francúzskych kopijníkov pochybnej kvality. Hugenoti na bojisko priviedli len päť diel, ale až 4 500 jazdcov, z&nbsp;toho tritisíc čiernych rajtárov. Bitka sa začala útokom hugenotskej kavalérie na ľavé krídlo katolíkov. Čierni jazdci po krátkom intenzívnom boji odrazili nepriateľskú ťažkú kavalériu a&nbsp;prelomili formácie pechoty. Ľavé krídlo katolíckeho vojska sa zrútilo a&nbsp;väčšina mužov sa dala na bezhlavý útek. Udržať svoje pozície dokázali iba švajčiarski žoldnieri v&nbsp;strede, hoci im čierni jazdci narušili formácie a&nbsp;spôsobili ťažké straty. Úplnému kolapsu predišli rozdelením do množstva menších útvarov. Hugenoti vyslali na ich zneškodnenie landsknechtov, ktorí však neuspeli. Nasledoval ďalší nápor kavalérie – čierni jazdci bez prestávky kropili projektily na tesne zomknuté šíky pikanierov. Švajčiarski žoldnieri si uvedomili neudržateľnosť svojich pozícií a&nbsp;radšej sa stiahli z&nbsp;bojiska k&nbsp;dedine Épinay. Keď ich ústup videli nemeckí žoldnieri, radostne volali: „Víťazstvo, víťazstvo!“ A&nbsp;pustili sa do bezhlavého rabovania. Situácia na bojisku ich prestala zaujímať. Vtedy sa vývoj bitky zvrátil. Katolícki vodcovia sa spamätali a&nbsp;zapojili do boja doposiaľ viac-menej nedotknuté pravé krídlo. Tým rozmetali protestantskú armádu&nbsp;–&nbsp;prinajmenšom jej časť, ktorá zostala na bojisku. Od totálnej porážky zachránili hugenotov len skupinky čiernych jazdcov vracajúce sa z&nbsp;pľundrovania. Na chvíľu sa dokonca zdalo, že rajtári privedú protestantov k&nbsp;víťazstvu, potom však katolícka armáda nasadila arkebuzierov a&nbsp;nimi devastovala šíky nepriateľa. Hugenoti síce napokon nedokázali katolíkov poraziť, no nemeckí čierni jazdci aspoň zabránili katastrofe a&nbsp;umožnili zvyšku vojska usporiadane sa stiahnuť z&nbsp;bojiska. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

V&nbsp;bitke pri Dreux napokon padlo približne 10-tisíc mužov, čiže takmer tretina bojujúcich. Nenašla síce jasného víťaza, ale výkon nemeckej streleckej kavalérie tak ohúril obe strany, že v&nbsp;budúcich bitkách sa katolíci aj hugenoti snažili do svojich radov získať tak veľa rajtárov, ako bolo možné. Ich domovinu čoskoro zaplavili verbujúci vyslanci z&nbsp;Francúzska. Niektorí francúzski aristokrati s&nbsp;nimi dokonca posielali svojich synov, aby sa v&nbsp;domovine čiernych rajtárov priučili novému spôsobu vedenia vojny. Vďaka čiernym rajtárom sa v&nbsp;druhej polovici 16. storočia kavaléria znova stala dominantnou silou európskych bojísk. Z&nbsp;nemeckých čiernych jazdcov sa napokon stali najvyhľadávanejší žoldnieri Európy. Objavili sa v&nbsp;armádach Španielov, Francúzov, Švédov, Poliakov aj Rusov a&nbsp;Angličanov. A&nbsp;to napriek skutočnosti, že ich povesť počas francúzskych náboženských vojen pošpinili početné nevýslovné zverstvá a&nbsp;krutosti.

Je možné, že tak ako hugenoti, aj katolíci eventuálne trpko oľutovali angažovanie čiernych jazdcov. Nie pre zlyhania na bojisku, ale pre ich výčiny mimo neho. V&nbsp;16. storočí totiž panoval zlozvyk najprv naverbovať žoldnierov a&nbsp;až dodatočne riešiť, z&nbsp;čoho budú zaplatení. Často sa predpokladalo, že na ich žold sa použije vojnová korisť získaná rýchlou a&nbsp;jednoznačnou porážkou nepriateľa. Tak sa však vojny končili iba veľmi zriedka. Keď meškanie žoldu dosiahlo neúnosnú mieru, čierni rajtári sa svojim mecenášom obrátili chrbtom. Popustili uzdu svojej chamtivosti a&nbsp;odcválali na niekoľkomesačné pľundrovanie všetkého, čo im stálo v&nbsp;ceste. 

Vyrabovali dediny a&nbsp;mestá, ba celé regióny. Niektoré skupiny od príchodu do Francúzska nevideli žiaden žold, ale eventuálne tiahli krajinou s&nbsp;tisíckami vozov zaplnených vojnovou korisťou a&nbsp;sprevádzaní dodatočnými, plne naloženými nákladnými koňmi. Akýkoľvek náznak odporu zo strany obyvateľstva trestali maximálnou krutosťou, pre ktorú sa pre nich vžilo nové označenie „diables noirs“ – čierni diabli. To pôvodné, reitre, sa vo francúzštine napokon stalo synonymom pre brutálne a&nbsp;bezohľadné vedenie vojny. Keď medzi katolíkmi a&nbsp;hugenotmi konečne nastal mier, niek­dajších nepriateľov spojila túžba vyhnať z&nbsp;krajiny čiernych rajtárov pred tým, ako sa ich tlupy spoja a&nbsp;rozhodnú sa vybaviť nedoplatky oboch strán ešte väčším a&nbsp;systematickejším násilím a&nbsp;rabovaním. Keď Francúzi oboch denominácií predostreli požiadavku, aby nemeckí žoldnieri ich domovinu opustili, rajtári ich vysmiali a&nbsp;deklarovali, že hodlajú pokračovať. Poniektorí dokonca navrhovali ťaženie na sever k&nbsp;Holandsku alebo priamo na Paríž. K&nbsp;jednému ani druhému nedošlo a&nbsp;čierni jazdci napokon Francúzsko opustili. Pochopiteľne, za zmenu názoru si dali veľmi dobre zaplatiť.

Mnohé črty nemeckých čiernych jazdcov našli koncom 16.&nbsp;a&nbsp;začiatkom 17. storočia medzi kavalériou univerzálne uplatnenie. Jazda sa odklonila od veľkých robustných koní a&nbsp;vzdala sa snahy čeliť strelným zbraniam ťažkým brnením. Pancier redukovala na hrudné pláty, čím vznikli ľahší a&nbsp;pohyblivejší kyrysníci. Čierni jazdci stratili svoje unikátne postavenie na bojiskách, a&nbsp;keď v&nbsp;20. rokoch 17. storočia ustúpila karakola agresívnejším taktikám používania bojovej jazdy, stratili i&nbsp;značnú časť svojho bývalého lesku. Napriek tomu na bojiská cválali až do 18. storočia, keď postupne splynuli s&nbsp;inými jazdeckými jednotkami a&nbsp;viac sa nevnímali ako samostatný typ kavalérie.

Nemilosrdní čierni jazdci: Najprv zvíťazili na bojisku, potom rabovali mestá a dediny

Výber pre vás

Nemilosrdní čierni jazdci: Najprv zvíťazili na bojisku, potom rabovali mestá a dediny

Súvisiace články

Hra na Boha: Pacientov s poranením mozgu odpojili od prístrojov. Mohli pritom žiť

Výrečné sýkorky: Keď trepocú krídlami, dávajú partnerovi jednoznačný signál

Záhada pyramíd vyriešená: Hádajte, čo starým Egypťanom pri ich stavbe pomáhalo

Veľkomestá sú ako rakovina: Svetové metropoly rastú ako nádor

Výber pre vás