Roman Laml

V roku 1928 sa vo vtedajšom &nbsp;Československu objavil čulý a robustný šesťdesiatnik. Zlou češtinou rozprával neuveriteľné príbehy zo Sibíri, z Aljašky a ďalších severných krajín. Navyše o sebe tvrdil, že je eskimácky náčelník. Veľmi rýchlo upútal pozornosť novinárov aj verejnosti. U niektorých vzbudzoval nedôveru a posmech, ale čoraz viac sa ukazovalo, že jeho životný príbeh je pravdivý. Dokonca ho prijal prezident Masaryk.

Volal sa Jan Welzl, ale známy bol pod prezývkou Eskimo. Neskôr sa dokonca stal inšpiráciou pri vzniku všeumelca Járu Cimrmana. Eskimo Welzl mu skutočne bol veľmi podobný.

Polárnik sa narodil v&nbsp;roku 1868 v&nbsp;Zábřehu na&nbsp;Morave v&nbsp;chudobnej rodine. Vyučil sa za&nbsp;zámočníka a&nbsp;s&nbsp;výučným listom sa vydal získavať skúsenosti do&nbsp;sveta. Pešo prešiel Rakúsko, dostal sa na&nbsp;Balkán&nbsp;aj na&nbsp;územie súčasného Rumunska. Po&nbsp;návrate domov strávil tri roky na&nbsp;vojne a&nbsp;po&nbsp;smrti svojej mamy, ktorá bola jeho jedinou najbližšou rodinou, sa ako 27-ročný opätovne vydal do&nbsp;sveta. Jeho prvým cieľom bol prímorský Janov, ktorý už poznal z&nbsp;predchádzajúceho putovania.

Zamestnal sa ako kurič na&nbsp;zaoceánskej lodi. Plavil sa do&nbsp;USA a&nbsp;odtiaľ ďalej až do&nbsp;Vladivostoku, kde ukončil svoju kariéru námorníka a&nbsp;vrátil sa na&nbsp;pevninu. Hľadal možnosť obživy a&nbsp;dozvedel sa o&nbsp;stavbe Transsibírskej magistrály. Obrovský projekt bol pre vyučeného zámočníka dobrou príležitosťou pekne zarobiť.

Okrem peňazí však Welzla    lákali málo preskúmané končiny. Niečo našetril, kúpil poníka, voz a&nbsp;výstroj a&nbsp;vydal sa na&nbsp;cestu cez Sibír k&nbsp;Severnému ľadovému oceánu. Nevedel používať mapu ani žiadne navigačné pomôcky a&nbsp;orientoval sa len podľa Slnka a&nbsp;hviezd.

Sibír vtedy bola civilizáciou nedotknutá oblasť, ktorá skrývala mnohé prekvapenia a&nbsp;nebezpečenstvá. Welzl sa cestou stretával s&nbsp;rozličnými kmeňmi, ktoré obývali tento nehostinný priestor, a&nbsp;mnohé jeho zážitky sú neuveriteľné a&nbsp;patrične prifarbené. Uvádza napríklad, že príslušníci istého kmeňa považovali jediný pohľad bieleho muža na&nbsp;miestnu ženu za&nbsp;výzvu na&nbsp;sobáš. Ak si ju však nechcel zobrať, ženu rozsekali na&nbsp;kusy a&nbsp;hodili mu ju pod nohy - odmietnutie pre nich znamenalo, že je zlá.

Pobudol chvíľu medzi ochotskými Inuitmi, na&nbsp;Čukotke, na&nbsp;Kamčatke, kde poníka vymenil za&nbsp;soby a&nbsp;putoval ďalej na&nbsp;sever. Jeho cesta nebola priamočiara a&nbsp;často aj blúdil. Riadil sa podľa vlastného hesla: „Prondu-prondu, neprondu-neprondu!“ Takto putoval približne tri roky a&nbsp; prešiel 17-tisíc kilometrov.

Keď dorazil k&nbsp;Severnému ľadovému oceánu, nalodil sa na&nbsp;veľrybársku loď, ktorá ho dopravila k&nbsp;Novosibírskym ostrovom. Na&nbsp;jednom z&nbsp;nich s&nbsp;názvom Veľký Ľachovský zostal a&nbsp;začal si budovať nový domov. Na&nbsp;neobývanom kúsku pevniny, ktorý navštevovali najmä lovci, sa ubytoval v&nbsp;jaskyni. Prežil tu prvú zimu, kúril uhlím, ktoré sa dalo zbierať na&nbsp;povrchu. Cez leto sa zamestnal na&nbsp;veľrybárskej lodi a&nbsp;tak to robil aj ďalšie roky.

Za&nbsp;ten čas precestoval aj čínske, japonské a&nbsp;kórejské prístavy a&nbsp;pobýval v&nbsp;rôznych severných oblastiach. Počas jedného z&nbsp;dlhších pobytov ho údajne jeden z&nbsp;inuitských kmeňov dokonca zvolil za&nbsp;svojho náčelníka, čo sa však nepodarilo preukázať. Naučil sa rôzne inuitské jazyky a&nbsp;neskôr udával, že hovorí trinástimi polárnymi rečami. Viaceré ukážky kmeňových jazykov v&nbsp;jeho knihách sú však z&nbsp;lingvistického hľadiska pochybné.

Eskimo Welzl sa&nbsp;postupne na&nbsp;ostrove zabýval, navyše si privyrábal obchodom a&nbsp;lovom. Časom začal pracovať aj na&nbsp;vlastnú päsť, lovcom a&nbsp;Inuitom predával potraviny, lieky, zbrane a&nbsp;strelivo. Medzi jeho zákazníkov patrili aj hľadači drahých kovov, ktorí v&nbsp;oblasti objavili platinu. Dodával im výbušniny a&nbsp;zapojil sa do&nbsp;organizovania transportov vyťaženej rudy a&nbsp;dovozu zásob. Platinová žila sa však veľmi rýchlo vyčerpala a&nbsp;ťažba ustala.

Welzl preto rozšíril svoje kšefty aj na&nbsp;kožušiny. Vykupoval ich od&nbsp;Inuitov a&nbsp;lovcov a&nbsp;predával na&nbsp;americkej pevnine. Tam zažil zlatú horúčku, ktorú využil ako dobrú obchodnú príležitosť a&nbsp;svoj tovar predával aj zlatokopom na&nbsp;Aljaške. Popritom, samozrejme, lovil a&nbsp;cestoval.

S&nbsp;partnermi kúpili starú veľrybársku loď, na&nbsp;ktorej rozvážali tovar a&nbsp;poštu, kupovali a&nbsp;predávali kožušiny, zbrane, jedlo a&nbsp;lieky. Pôsobil na&nbsp;oboch brehoch Beringovho mora, na&nbsp;ruskej aj americkej strane, čo sa mu neskôr stalo osudným. Poznali ho na&nbsp;celom severe. Polárnici, lovci a&nbsp;zlatokopi mu hovorili Arktický Bismarck, Inuiti Moojok Ojaak - Pojedač medveďov.

Sám o&nbsp;tomto svojom životnom období napísal: „V&nbsp;tridsiatich troch rokoch som bol námorníkom a&nbsp;rybárom, lovcom a&nbsp;pustovníkom, poznal som Sibír, ostrovy Ľadového mora, neraz som prekročil Beringov prieliv, vozil som poštu medzi Sibírou a&nbsp;Aljaškou, lovil som na&nbsp;ľadových rovinách, prenikol som hlboko na&nbsp;sever so svojimi druhmi, zašiel som na&nbsp;brehy Kanady a&nbsp;celkovo som niekoľkokrát obišiel rovník zemský. Keby som všetky tie vzdialenosti svojich ciest spočítal...“

Do&nbsp;týchto oblastí odtrhnutých od&nbsp;civilizácie sa len ťažko dostávali informácie o&nbsp;dianí vo svete. O&nbsp;prvej svetovej vojne sa Eskimo dozvedel až v&nbsp;lete 1918 a&nbsp;informácie bral s&nbsp;nedôverou. Postupne sa však nepríjemná realita ukazovala v&nbsp;plnej nahote a&nbsp;Eskimo bol rozhodnutý už sa do&nbsp;Európy nevrátiť.

V&nbsp;roku 1924 počas jednej z&nbsp;obchodných ciest z&nbsp;Novosibirska na&nbsp;Aljašku stroskotal. Na&nbsp;potopenej lodi boli kožušiny, veľrybie kosti, údené rybie mäso a&nbsp;ďalší tovar v&nbsp;hodnote približne 80-tisíc dolárov. Na&nbsp;Aljaške sa Eskimo pokúšal nahradiť straty, dohadoval nové obchody, ale dostal sa do&nbsp;konfliktu s&nbsp;miestnym podsvetím.

Účelovo ho obvinili zo špionáže pre Nemecko, a&nbsp;keďže prišiel z&nbsp;ruskej strany, aj z&nbsp;toho, že je komunista. Putoval pred súd do&nbsp;USA a&nbsp;pretože nemal žiadne doklady, deportovali ho do&nbsp;Európy. Skončil bez peňazí v&nbsp;Hamburgu, kde sa živil rôznymi pomocnými prácami. Bez dokladov bol predmetom záujmu cudzineckej polície, „… pretože bez papierov nie je človek v&nbsp;slobodnej Európe ani človekom“, napísal neskôr. Spojil sa s&nbsp;československými úradmi, písal listy a&nbsp;hľadal pomoc zo svojej ťažkej situácie.

S&nbsp;pomocou československého konzulátu napokon získal pas. Jeho príbeh zaujal spisovateľa Rudolfa Těsnohlídka, redaktora Lidových novín, ktorý mu pomohol a&nbsp;podľa vlastných slov „preložil“ tiež jeho zápisky do&nbsp;zrozumiteľnej jazykovej podoby. Těsnohlídek mu písal: „Pán Welzl, prosím, nepíšte svoje listy po&nbsp;česky, ale akýmkoľvek jazykom, ktorý dobre ovládate!“ Vyšla tak jeho prvá kniha a&nbsp;Welzl konečne získal potrebné peniaze na&nbsp;návrat na&nbsp;sever.

Odcestoval do&nbsp;Kanady, ale v&nbsp;roku 1928 sa vrátil do&nbsp;Európy a&nbsp;rozhodol sa navštíviť aj svoju pôvodnú vlasť. V&nbsp;Československu upútal pozornosť novinárov, prijal ho prezident T. G. Masaryk a&nbsp;jazdil po&nbsp;besedách. Vydal aj ďalšie knihy, ale zmluvy, ktoré v&nbsp;dobrej viere podpísal, boli preňho veľmi nevýhodné a&nbsp;väčšinu zisku nikdy nevidel. Po&nbsp;osemmesačnom pobyte vo vlasti opätovne odišiel na&nbsp;sever. Jeho cesta sa však skončila v&nbsp;Dawson City, ktoré pred niekoľkými rokmi zažil ako centrum zlatej horúčky na&nbsp;Klondiku. Welzl chcel cestovať ďalej na&nbsp;sever, na&nbsp;Novosibírske ostrovy, ale nie je zrejmé, či mu v&nbsp;tom zabránil nedostatok peňazí alebo z&nbsp;administratívnych dôvodov nemohol prekročiť hranice. V&nbsp;Dawson City tak strávil posledných dvadsať rokov života.

Welzl žil hlavne z&nbsp;podpory. Staval rôzne mechanické stroje, ktoré rád predvádzal    návštevám. Okrem iného sa usiloval postaviť perpetuum mobile a&nbsp;bol presvedčený, že sa mu to podarilo. V&nbsp;roku 1932 vyšla v&nbsp;Amerike jeho kniha Tridsať rokov na&nbsp;zlatom severe v&nbsp;náklade 150-tisíc výtlačkov.

Úrady sa následne začali zaujímať o&nbsp;výšku jeho honoráru a&nbsp;dane, ktoré by mal zaplatiť. Musel dlho vysvetľovať, že z&nbsp;knihy nemal žiadny príjem. Vtedy si uvedomil, akú chybu urobil, keď sa vzdal všetkých autorských práv.

Welzl zomrel na&nbsp;infarkt v&nbsp;septembri 1948 a&nbsp;v&nbsp;matrike je pri zázname o&nbsp;jeho úmrtí ako povolanie uvedené „prieskumník a&nbsp;vynálezca“. Na&nbsp;hrob sa postupne zabudlo a&nbsp;až neskorší prieskum našiel pravdepodobné miesto jeho posledného odpočinku. Dnes je na&nbsp;tomto mieste informačná tabuľa a&nbsp;Dawson City ho radí medzi významné osobnosti mesta.

Vo svojom rozprávaní Welzl nerozlišoval medzi vlastnými zážitkami a&nbsp;prebratými z&nbsp;druhej ruky. Veľa informácií, ktoré vo svojich knihách uvádzal, bolo nielen nepresných, ale aj vymyslených. Výmyslom je napríklad mäsožravá „diablova ryba“, ktorá pláva aj chodí. Jeho život tak, ako ho opisoval, bol však skutočný.

Strastiplný život aj vymyslené historky: Moravský dobrodruh bol predlohou pre Járu Cimrmana

Výber pre vás

Strastiplný život aj vymyslené historky: Moravský dobrodruh bol predlohou pre Járu Cimrmana

Súvisiace články

Potomkov prvého víťaza Veľkej pardubickej zo slovenskej stajne predávali za devízy do Nemecka

Záhadný mor: Počas stredovekej epidémie sa ľudia utancovali k smrti!

Stáročia o ňom nik nevedel: Pozrite sa, kde sa ukrýval stredoveký kostol

Prvá sexbomba: Inšpirovala sa ňou Marilyn Monroe, ako 26-ročná doplatila na lacný alkohol

Výber pre vás