Ťažký osud: Ján Nepomuk Bobula staval Budapešť, problém s ním mali Slováci aj Maďari

Kontroverzný: Ján Nepomuk Bobula staval Budapešť, jeho správanie pobúrilo Slovákov aj Maďarov

Kontroverzný staviteľ Budapešti: Správanie Jána Nepomuka Bobulu poburovalo Slovákov aj Maďarov

Staré známe tvrdenie, že to boli slovenskí murári, ktorí postavili Pešť, potvrdzuje sociálnodemokratický politik a&nbsp;novinár Matej Šuňavec, rodák z&nbsp;Pribyliny. „Počas svojho účinkovania v&nbsp;Budapešti od roku 1889 do roku 1910 som bol v&nbsp;každodennom styku s&nbsp;murármi z&nbsp;Liptova,“ napísal. „A&nbsp;za tie roky postavili naši spolurodáci celú Kispest, Újpest, paláce na Andrássyho triede, modernú Východnú stanicu, kde sa vyznamenali najmä lešenári, Rybársku baš­tu, kde sa výborne preukázali Peterčania, Svätojánčania, Dovalovčania, ale i&nbsp;Tepľania. Títo ľudia s&nbsp;veľkým citom pre statočnú prácu pomohli postaviť v&nbsp;Pešti okolo 2 500 budov.“

Život Liptákov na murovačkách zachytil Peter Jaroš v&nbsp;románe Tisícročná včela. Slovenskí murárski majstri mali dobré meno. Zamestnávatelia – stavitelia – oceňovali ich prirodzený, bez škôl získaný kumšt po otcoch, šikovné ruky, pracovitosť a&nbsp;húževnatosť. Navyše boli ochotní pracovať za nižšiu mzdu. Začiatky ciest slovenských murárov a&nbsp;tesárov do dolnej, nížinnej časti Uhorska sa spájajú s&nbsp;ústupom Turkov v&nbsp;18. storočí a&nbsp;ich aktivita vyvrcholila v&nbsp;polovici 19.&nbsp;storočia, keď sa oproti Budínu na ľavom brehu Dunaja rozrastala Pešť. Kvalitných murárov sprevádzali le­šenári, fasádnici a&nbsp;najrôznejší pomocníci a&nbsp;pomocnice. Zárobok bol jednou stranou mince, dlhodobejšie odlúčenie od rodiny druhou. Aj murári boli chlapi z&nbsp;mäsa a&nbsp;kostí a&nbsp;cnenie po domove sa neraz zmenilo na posedenie v&nbsp;peštianskych pivniciach a&nbsp;vo viechach. A&nbsp;veru stalo sa, že murár zabudol na ženu opatrujúcu deti a&nbsp;na skromný majetok kdesi ďaleko pod Kriváňom alebo sa vrátil domov s&nbsp;prázdnejším mešcom, ako keď odchádzal, keďže si vychutnával lákavý, ale nákladný život vo veľkomeste. Väčšina si však tvrdo zarobené groše vážila.

Medzi liptovskými murármi vynikol Ján Nepomuk Bobula, ktorý sa z&nbsp;obyčajného robotníka vypracoval na uznávaného staviteľa. Narodil sa v&nbsp;Dovalove 15.&nbsp;marca 1844 v&nbsp;tradičnej rodine, v&nbsp;ktorej otec obuvník obrábal skromnú roľu. Maďarčinu sa išiel učiť na gymnázium do Komárna. Vrátil sa bez maturity. Otec ho ako nadaného kresliara poslal na skusy k&nbsp;priateľovi Františkovi Mikšovi do Rimavskej Soboty. Po zložení staviteľskej skúšky v&nbsp;Pešti zbieral vedomosti z&nbsp;architektúry, inžinierskych vied a&nbsp;účtovníctva na nemeckej technike. Po niekoľkoročnej turbulentnej známosti sa oženil s&nbsp;Máriou, dcérou zvonolejára Jozefa Pozdecha. So svokrovou pomocou vybudoval veľkú stavebnú firmu, ktorá získavala objednávky najmä pri výstavbe Pešti.

Medzi prvé projekty Jána Nepomuka Bobulu patrila pôvodná budova Matice slovenskej v&nbsp;Martine. Staval ju ako 19-ročný mladík plný nadšenia. Najviac jeho stavieb však nájdeme v&nbsp;Budapešti. Pri prechádzke po jej ľavobrežnej časťou sa môžeme zastaviť pri mnohých honosných budovách, ktoré vystaval. Na Andrássyho triede stojí palác s&nbsp;pamätnou tabuľou „slovenskému staviteľovi, poslancovi a&nbsp;významnému verejnému činiteľovi, ktorého diela sa stali súčasťou svetového kultúrneho dedičstva“. Postavil ho pre seba a&nbsp;svoju rodinu začiatkom 80. rokov 19. storočia. Fasádu s&nbsp;lodžiami a&nbsp;so štíhlymi stĺpmi obdivovali už jeho súčasníci a&nbsp;pre mnohých solventných Pešťanov sa stal vzorom pri budovaní vlastných sídel. Dal si záležať aj na interiéri v&nbsp;historickom, renesančnom štýle, pričom priestor prejaviť sa dal najlepším uhorským i&nbsp;talianskym umelcom. Byty a&nbsp;ďalšie priestory boli vybavené elektrinou, plynom a&nbsp;ústredným kúrením. K&nbsp;palácu patril priestranný dvor s&nbsp;fontánou a&nbsp;kvetinovými záhonmi. Táto časť bola zničená v&nbsp;roku 1936 výstavbou garáží. Bobula sa však z bývania v&nbsp;honosnom paláci tešil len niečo vyše desať rokov. Po krachu firmy bol nútený predať ho a&nbsp;noví majitelia si ho prispôsobili vlastným predstavám a&nbsp;potrebám.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/tazky-osud-jan-nepomuk-bobula-staval-budapest-problem-nim-mali-slovaci-aj-madari">V GALÉRII si pozrite budovy, ktoré postavil Ján Nepomuk Bobula</a>

K&nbsp;úprimným priateľom a&nbsp;kolegom Jána N. Bobulu patril architekt Antal Weber. Postavili viacero mestských palácov, ako aj letohrádok pre grófa Ferenca Révaya, potomka známej turčianskej rodiny. Bol to čudák, ktorý žil izolovane od rodiny a&nbsp;za dediča asi 12-miliónového majetku vrátane starých kaštieľov a&nbsp;pozemkov v&nbsp;Turci určil v&nbsp;závete komorníka Jána Reichla. Ohrdnuté netere sa nevzdali a&nbsp;k&nbsp;majetku neprajného strýka sa dostali súdnou cestou. Weber, ktorý sa stal hlavným architektom na ministerstve náboženstva, školstva a&nbsp;osvety, posunul kamarátovi viaceré štátne objednávky. Bobula projektoval a&nbsp;staval gymnáziá, ktoré dostali meno po básnikovi Imrem Madáchovi a&nbsp;ministrovi Augustínovi Trefortovi, podieľal sa na realizácii niektorých pamätníkov, ako je súsošie venované grófovi Štefanovi Sečénimu, ziskovou pre Bobulovu firmu bola aj výstavba činžiakov, obytných kolónií a&nbsp;spolkových domov. Ján N. Bobula dostaval budovu opery a&nbsp;predovšetkým je známa jeho účasť na výstavbe budapeštianskeho parlamentu, hoci mal k&nbsp;jeho projektu výhrady. „Ak je pravda, že architektúra je zmrazená hudba, tak naša snemovňa je najnepríjemnejšia kakofónia, ktorú kedy vyčaril z&nbsp;orchestra neschopný dirigent,“ tvrdil. V&nbsp;posledných rokoch bol na stavbe štátnym dozorcom. Aj tentoraz sa spoliehal na rodákov spod Tatier. Zamestnal ich asi štyristo. Ďalšie stovky prišli do Budapešti cez jeho sprostredkovateľskú kanceláriu.

V&nbsp;Pešti začal písať do slovenských časopisov eseje a&nbsp;politické články a&nbsp;zakladal aj vlastné periodiká. V&nbsp;rokoch 1865 a&nbsp;1866 vydával zábavný magazín Junoš určený slovenskej mládeži študujúcej alebo pracujúcej v&nbsp;Pešti. V&nbsp;spolupráci s&nbsp;Viliamom Paulinym-Tóthom dal do tlače politickosatirický pamflet Jánošík, za čo obaja pobudli za mrežami. Do politiky sa intenzívnejšie zapojil po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, keď videl, že tento politický akt Slovákom nepomôže. Počas ciest po Francúzsku a&nbsp;Nemecku získaval nielen praktické staviteľské skúsenosti, ale všímal si aj politické pomery. Stal sa spoluzakladateľom takzvanej Novej školy slovenskej, politického zoskupenia, ktoré sa snažilo odpútať od ideí Starej školy slovenskej – revolucionárov zo štyridsiateho ôsmeho roku. Redigoval jej tlačový orgán Slovenské noviny a&nbsp;založil vydavateľstvo Minerva, ktoré však prežilo len tri roky. Politici Novej školy sa snažili o&nbsp;porozumenie a&nbsp;spoluprácu s&nbsp;Maďarmi, odmietali slovenskú autonómiu a&nbsp;príklon k&nbsp;viedenskému dvoru, ako i&nbsp;naviazanosť slovanských hnutí na cárske Rusko. Perspektívu Slovákov videli v&nbsp;uhorskom štáte a&nbsp;ich národné požiadavky sa obmedzovali na jazyk a&nbsp;kultúru. Napriek ústupkom maďarskí politici nebrali Novú školu ako rovnocenného partnera. Vnútri Novej školy a, samozrejme, medzi touto nastupujúcou generáciou a&nbsp;Starou školou dochádzalo k&nbsp;sporom, hoci snaha nájsť spoločnú reč nechýbala. Vyplýva to i&nbsp;z&nbsp;listu Bobulu Jánovi Franciscimu-Rimavskému: „Odtisol som čo najrozhodnejšie bokom všetky akékoľvek možné antipatie a&nbsp;bránil som sa použiť čo i&nbsp;len slovo, ktoré by mohlo dávať príležitosť k&nbsp;nevere, v&nbsp;tej nádeji, že sa to i&nbsp;z&nbsp;protivnej strany tak učiní, a&nbsp;v&nbsp;tom pevnom presvedčení, že len tak, keď bokom odložíme azda nepriateľstvá a&nbsp;zášť, môžeme dačo dobré vykonať pre našu slovenskú verejnosť.“ „Bobula ako mladý šuhaj staval matičný dom. Ale potom zabudol, že bol Slovákom, a&nbsp;na tých, čo ho na svetlo vytiahli,“ kriticky sa o&nbsp;ňom vyjadril Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský. „Bol typom podnikavého kapitalistu, pre ktorého zisk a&nbsp;kariéra boli dvoma stránkami tej istej mince,“ dodal historik Bohuš Kostický. „Priam chorobná túžba po vyniknutí a&nbsp;popularite bola tou stránkou jeho nepravého charakteru, ktorá mu velila bojovať nie za zásady, ale osobný prospech.“ V&nbsp;roku 1872 sa v&nbsp;žilinsko-rajeckom obvode snažil získať dôveru voličov, ale ako kandidát do uhorského snemu neprešiel. O&nbsp;tri roky neskôr sa vydaním posledného čísla Slovenských novín skončila činnosť Novej školy. Časť členstva sa združila v&nbsp;slovenskej Strane vyrovnania, časť prešla do Slovenskej národnej strany. Bobula sa sústredil na podnikateľské aktivity.

Za úder pod pás považoval Bobula zatvorenie Matice slovenskej a&nbsp;slovenských gymnázií. Napriek tomu vo svojej aktivite nepoľavil. Preorientoval sa na vládnucu Liberálnu stranu a&nbsp;angažoval sa najmä ako člen zastupiteľstva hlavného mesta Budapešť. Podieľal sa na tvorbe uhorských priemyselných zákonov, založil odborné noviny Építési ipar (Stavebný priemysel) a&nbsp;v&nbsp;roku 1892 staviteľský časopis Epítészeti szem­le (Staviteľská revue), ktorý redigoval do konca života a&nbsp;ktorý ako Budapest Architectural Review vychádza dodnes. Kriticky sa v&nbsp;ňom vyjadril k&nbsp;výstavbe Pešti: „Keď si pozrieme v&nbsp;poslednom čase postavené, mnohé sadrou vytetované budapeštianske činžiaky prezývané paláce, hneď si môžeme všimnúť, že pri tvorbe oných budov nepanovalo umenie ani veda, ale túžba, po­dľa ktorej chcel projektant vytvoriť niečo bohaté a&nbsp;ligotavé, čo oslepuje davy.“ V&nbsp;roku 1892 sa mu podarilo získať miesto v&nbsp;uhorskom sneme vo volebnom obvode Stará Ľubovňa. V&nbsp;tom čase však už vyplávali na povrch finančné problémy jeho firmy. Možno ich nájsť aj v&nbsp;tom, že nielen veľa času, ale i&nbsp;peňazí venoval organizovaniu a&nbsp;podpore rôznych spolkov. Z&nbsp;nich Komora staviteľov, ktorej stanovy vypracoval, funguje do dnešných čias. Príkladom jeho zanietenosti je organizovanie výstavy bez nároku na odmenu. Cisár ho síce ocenil Rytierskym rádom a&nbsp;minister mu napísal pochvalný list, ale to k&nbsp;záchrane podniku nestačilo. S ambicióznou a&nbsp;ctižiadostivou povahou ťažko znášal neúspechy, ako i&nbsp;fakt, že na jednej strane ho Slováci vnímali ako maďaróna a&nbsp;na druhej v&nbsp;ňom Maďari videli pansláva. Nepohoda mala vplyv na jeho zdravie. Zomrel ako 59-ročný 15. novembra 1903. Jeho chátrajúci hrob obnovili v&nbsp;novembri 2004 a&nbsp;v&nbsp;roku 2009 sa stal in memoriam čestným občanom Budapešti.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/tazky-osud-jan-nepomuk-bobula-staval-budapest-problem-nim-mali-slovaci-aj-madari">Svadobné FOTO Bobulovho syna si pozrite v GALÉRII</a>

Staviteľstvu sa venovali i&nbsp;obaja jeho synovia – János v&nbsp;Maďarsku, Titusz v&nbsp;USA, odkiaľ sa vrátil do vlasti inšpirovaný nacistickými ideami. Za pokus vyvolať protivládne nepokoje, ktoré by viedli k&nbsp;obnoveniu predtrianonských hraníc Uhorska, sa dostal za mreže, ale súd ho vyhlásil za nevinného. O&nbsp;veľkom Uhorsku snívala v&nbsp;básňach i&nbsp;Jánosova dcéra Ida. Neskôr prednášala dejiny a&nbsp;zapájala sa do činnosti emancipačných hnutí. Po druhej svetovej vojne odišla do USA, kde sa špecializovala na štúdium prahistórie maďarského národa. V&nbsp;deväťzväzkovom diele prišla s&nbsp;teóriou o&nbsp;príbuznosti sumerského a&nbsp;maďarského jazyka, ktorá však v&nbsp;serióznych vedeckých kruhoch nenašla podporu.

Ťažký osud: Ján Nepomuk Bobula staval Budapešť, problém s ním mali Slováci aj Maďari

Súvisiace články

Pacifistka: Pražská rodáčka dala košom Nobelovi, aj tak dostala Nobelovu cenu za mier

Beloch, ktorého milovali: David Livingstone zdvihol hlas proti krvavému obchodu s otrokmi

Šuster pred kamerou: Veľké postavy sú pre školených, hovoril Adam Matejka. Diváci ho milovali

Výber pre vás