Ladislav Švihran

Aj v našich dejinách nájdeme dosť prípadov známych ľudí, ktorých prikvačila priam absurdná smrť. A nebol to len Štúr, Štefánik a Dubček.

Volal sa Ján Donoval, básnickým menom Tichomír Milkin, a bol katolíckym kňazom. V živote sa mu neveľmi darilo. Po dokončení teologického štúdia v Ostrihome bol dlhé roky kaplánom alebo administrátorom, čiže dočasným správcom fary. Najprv v Radošovciach, potom v ďalších dedinách na západnom Slovensku - v Gbeloch, Brodskom, Dojči... Mal tridsaťpäť rokov a ešte sa nedočkal fary.

Donoval bol už ako gymnazista národne uvedomelý. A tí nemali ustlané na ružiach. Napokon mu pridelili faru v Smolinskom, kde zostal až do svojej smrti.

Donovalovi sa oveľa väčšmi darilo v poézii. Prvé básne napísal ako gymnazista. Najprv po maďarsky. Ako septimán sa zoznámil s tvorbou slovenského barda Jána Hollého a začal písať po slovensky a napodobňovať jeho poéziu. Stal sa najvýraznejšou postavou medzi dvoma básnickými generáciami, hviezdoslavovskou a slovenskou modernou. Priniesol do poézie subjektívne prvky i erotické motívy, čo bolo na tú dobu a na jeho povolanie odvážne. Bol aj prekladateľom, kritikom a historikom literatúry.

Po vzniku Československej republiky sa Donoval-Milkin angažoval v politike. Bol stúpencom česko-slovenskej štátnej jednoty, čím si vyslúžil nenávisť ľudákov. Bolo to búrlivé obdobie, v ktorom planuli vášne. V marci 1920 Donoval rečnil na predvolebnom zhromaždení v Lakšárskej Novej Vsi. Ľudáci hádzali do neho kamene a ťažko ho zranili. Na následky zranení zomrel. Mal necelých päťdesiatšesť rokov.

Národovci v období Rakúsko-Uhorska s vervou burcovali, dvíhali národné povedomie, vzdelávali ľud. Takým nadšencom bol aj Karol Salva, rodák z Liptovskej Sielnice. Študoval na gymnáziu v Revúcej, jednom z troch slovenských, ktoré úrady povolili. Tam sa upevnilo jeho národné presvedčenie.

Salva učil na niekoľkých školách a rozvíjal medzi ľudom všestrannú činnosť, učil, vzdelával, vydával časopisy. Boril sa s mnohými prekážkami, prekladali ho z miesta na miesto. Neodradilo ho to. Napokon, keď učil v Klenovci, zbavili ho miesta, vyrubili mu pokutu za vydávanie časopisu a ihneď sa musel aj s početnou rodinou vysťahovať z bytu.

Vďaka Ivanovi B. Zochovi, bývalému profesorovi na gymnáziu v Revúcej, sa dostal do Osijeka v Chorvátsku. Tam sa vyučil za tlačiara. V Ružomberku si zriadil tlačiareň a dvadsať rokov tlačil, písal, vydával knihy a časopisy. Spočiatku úspešne. No prekážky narastali - za svoju buditeľskú činnosť 78 ráz stál pred súdom a raz ho aj uväznili - a napokon skrachoval.

V zúfalstve sa Salva pokúšal nájsť šťastie v Amerike. Najprv bol redaktorom v novinách, potom vyštudoval teológiu, dostal faru a pozval si rodinu do Clevelandu. Mal deväť detí. V januári 1913 ho pozvali pokrstiť novorodenca, v cudzom dome namiesto do domu otvoril dvere do pivnice, padol dolu schodmi a doráňal sa. Zomrel o niekoľko dní ako 64-ročný. Konštantín Čulen v Salvovom životopise napísal: „Opustil tento svet, ktorý mu doniesol toľko utrpenia.“

Jozef Gašparík, básnik, kníhtlačiar, vydavateľ a kníhkupec, prežil neobyčajne činorodý život. Aj neobyčajne zbožný. Okrem iného bol autorom mnohých modlitbičiek a váženým presbyterom evanjelickej cirkvi v Martine.

Okruh Gašparíkových záujmov bol veľmi rozsiahly. Funkcionárčil v Muzeálnej slovenskej spoločnosti, v Priemyselnom spolku, v Slovenskom spevokole, v Spolku kníhkupcov a nakladateľov. Bol aj plodným autorom. Okrem spomínaných modlitbičiek písal výchovné básničky proti alkoholizmu, za čistotu tela i duše, proti zhýralosti, skladal vtipné kuplety rozveseľujúce jemným výsmechom martinské obecenstvo. Publikoval v novinách, časopisoch, ľudových kalendároch.

Dôstojné miesto v dejinách si vyslúžili Gašparíkove dve dcéry. Obidve vyštudovali na vysokej škole. V tom období (krátko po prvej svetovej vojne) bola ešte zvláštnosť, ak žena študovala. Staršia Želmíra sa stala uznávanou jazykovedkyňou, mladšia Anna historičkou. Anna osem rokov pracovala ako tajomníčka, súkromná archivárka prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka.

Sedemdesiatiny sa chystal Jozef Gašparík oslavovať 4. júna 1931. A nielen on, aj evanjelická cirkev v Martine. Ten deň pripadol na nedeľu. Na bohoslužbách mu zablahoželali a keď sa oslávenec chcel ujať slova (iste si pripravil krásnu a vtipnú veršovanku), odpadol.

Ružena Jamrichová, rodáčka z Martina a známa prekladateľka, v spomienkach Z rodinnej kroniky píše: „Pamätám sa ako dnes, bol horúci júnový deň a ľudia utekali z kostola s novinou, že pán Gašparík umreli. Ako čisto, láskyplne žil, tak čisto, rovno spred oltára odišiel z tohto sveta.“

Ľudovít Kubáni bol úradníkom, ba aj notárom, ale aj tak spolu s rodinou treli biedu. Skromné úspory pohltila jeho ťažká choroba - okrem iného dostal týfus - a potom, keď zbavili funkcie ministra vnútra Bacha, prišiel o notárske miesto v Bátke. Iné miesto sa nečrtalo, nuž sa oddal literatúre. To bol ešte skromnejší chlebíček.

Kubáni písal básne - a celkom nádejné - už počas štúdia na evanjelickom lýceu v Levoči. Neskôr sa však venoval predovšetkým próze. Vydavatelia sa síce zaujímajú o jeho poviedky aj o historický román Valgatha, ale otáľali s vyplácaním honorárov. Posmešníci ho nazvali „vyhladovaným Donom Quijotom“. Kubániho občas poverili príležitostnými úradníckymi prácami.

V Rimavskom Brezove sa 29. novembra 1869 konala porada, kde sa hovorilo o zakladaní dedinských škôl. Prišiel na ňu aj Kubáni z Rimavskej Bane. Po nej navštívili pravotára Jármyho, aby mu zablahoželali k meninám.

Advokát bol štedrý, víno tieklo, bolo veselo, objavili sa karty. Evanjelický farár Andrej Antalík, Kubániho švagor, ich vždy nosil so sebou. V ten večer Antalík prehrával a keď Kubáni znova zahlásil „oko“ a karty zhodil medzi ostatné, zmocnila sa ho zúrivosť. Vypukla škriepka. Rozum zatemnený alkoholom a kartárskou vášňou vypovedal prchkému Antalíkovi službu. Vytiahol nôž a pichol ňou Kubániho rovno do srdca. Kubáni stačil zašeptať: „Veď to nič!“ a hlava mu klesla na stôl.

Antalíka odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Kubániho manželka ostala s piatimi deťmi ešte vo väčšej biede.

Hory nechceli vydať tajomstvo: Bol krásny jesenný deň, keď sa maliar Zoltán Palugyay z neďalekých Bodíc chystal na výlet do nádhernej Svätojánskej doliny. Nič nenasvedčovalo, že sa chýli k dráme, aká svojou bizarnosťou azda nemá obdobu. Zolo dobre poznal cestu na Ďumbier, mal výbornú náladu i chuť do práce, preto si do batoha pribalil maliarske náčinie.

Večer prežil v spoločnosti priateľov Ľuda Ondrejova a Miloša Bazovského v Štefánikovej chate pod Ďumbierom. Včasráno sa vybral z chaty. Od toho dňa, od 18. septembra 1935, ho nik nevidel živého. A dlho ani mŕtveho.

V tú noc sa počasie zhoršilo a na kraj padla hmla. Vari Palugyay zablúdil? Spadol a leží niekde zranený a nemohúci? Alebo sa niekoľko dní bude túlať sám po horách a dolinách, ako občas zvykol? Obavy prevládli. Ondrejov zburcoval žandárov, Zola hľadali jeho priatelia i skupinky turistov. Nenašli ho. Ondrejov zapojil aj svoje údajné jasnovidecké schopnosti. Všetko márne.

Takmer o rok pastier oviec objavil v akejsi úžľabine kostru človeka. Vytiahla ju četnícka hliadka z Liptovského Mikuláša. Kostra patrila Zoltánovi Palugyayovi. Ležal asi tristo metrov od Štefánikovej chaty. Pravdepodobne sa zošmykol, urobil vo vzduchu niekoľko premetov a spadol na ostrú skalu. Lekár konštatoval, že smrť nastala asi hneď po páde alebo krátko po ňom. Vo veku tridsaťsedem rokov opustil tento svet v plnom rozkvete síl popredný slovenský maliar, autor početných zátiší, ktoré patria k najhodnotnejšiemu, čo sa u nás v tomto žánri vytvorilo.

Dušan Makovický sa nadchol myšlienkami Leva Nikolajeviča Tolstého už počas štúdia medicíny v Prahe. Odpovedali mu na otázku, ako žiť. Ujal sa vydávania jeho diel, šíril jeho myšlienky a zakrátko nato, ako začal vykonávať lekársku prax v Žiline, rozhodol sa navštíviť tohto velikána v jeho sídle, v Jasnej Poľane. Od Tolstého sa mu dostalo srdečného privítania. Neskôr o tom Makovický napísal: „Správal sa ku mne ako k dačomu medzi bratom a synom.“

Makovický ešte niekoľko ráz navštívil Tolstého a napokon zostal u neho šesť rokov, až do jeho smrti. Stal sa nielen jeho lekárom, ale aj blízkym priateľom. Sprevádzal ho i na jeho úteku od manželky.

Po Tolstého smrti Makovickému akoby zhaslo slnko. Nenašiel si miesto. Stíhali ho mnohé pohromy. Podpísal výzvu proti vojne, za čo si vyslúžil vyše roka väzenia v Tule. Ešte raz okúsil cárske väzenie. Kvárili ho všelijaké choroby, škvrnitý týfus, komplikovaný zápal obličiek, ekzém. Po vojne sa vrátil na Slovensko. K chorobám sa pripojili depresie.

Makovický nezniesol ťarchu Tolstého učenia, to znamená neodporovať zlu a statočne znášať útrapy života. Vo chvíľke zúfalstva siahol po povraze. Obesil sa v izbe, kde sa 55 rokov predtým narodil. Bolo to 12. marca 1921.

Tragické skony známych Slovákov. Smrť neraz prišla s ohromujúcou zákernosťou

Výber pre vás

Tragické skony známych Slovákov. Smrť neraz prišla s ohromujúcou zákernosťou

Súvisiace články

Ich pamiatky zrovnali so zemou sovietski komunisti. Teraz ich znova budujú

Čudácky vynálezca podozrivý z brutálnej vraždy si vymýšľa jednu historku za druhou

Výber pre vás