Dušan Valent

atrí medzi najtradičnejšie liečivé byliny na svete. Jej používanie je známe zo Severnej aj z Južnej Ameriky. Tamojšími domorodými kultúrami sa inšpirovali aj Európania a zaradili ju do svojho liečivého arzenálu. Dnes tento krok vnímame ako historickú kuriozitu. Reč je totiž o tabaku - rastline Nicotiana, známej predovšetkým vďaka rovnomennému produktu jej listov. Nicotiana sa dnes považuje za najvražednejšiu rastlinu sveta. Toxické účinky jej dymu totiž každý rok zapríčinia viac ako šesť miliónov úmrtí. Kedysi sa však verilo, že tento dym zachraňuje a dokonca ním možno oživovať takmer mŕtvych ľudí.

Archeologické výskumy naznačujú, že vzostup významu tabaku nastal v Novom svete koncom 4. a počas 5. storočia nášho letopočtu. Pričinila sa oň predovšetkým civilizácia Mayov centrálnej Ameriky. V čase príchodu portugalských a španielskych objaviteľov približne o tisícročie neskôr mu už holdovali komunity od Patagónie po Aljašku. Domorodci na Kube a Havaji napríklad tabakový dym používali na dezinfekciu svojich domovov a rituálnych miest. V iných spoločenstvách bolo zaznamenané špecifické šnupanie, ktoré spôsobovalo stratu vedomia. Využívalo sa napríklad pri chirurgických zákrokoch. Z tabaku sa vyrábali prípravky proti hnačke alebo zápche. Listy samotné ošetrovatelia prikladali na rany a popáleniny, aby urýchlili hojenie, zhotovovali sa z nich obklady na ekzémy, kožné infekcie či na zmiernenie prejavov zápalových ochorení, ako je reumatizmus. Priaznivé zdravotné účinky v minulosti pripisovali aj samotnému fajčeniu. Verilo sa, že pomáha proti nádche.

Tabak a jeho využívanie neunikli pozornosti prvých Európanov, ktorí prišli do kontaktu s americkými domorodcami. Nielen objavitelia, ale aj európski lekári prijali rastlinu s nadšením. Mnohí experimentovali s jej domnelými blahodarnými účinkami a napokon ju zaradili do svojho liečebného arzenálu. Medzi najvýraznejších zástancov patril francúzsky diplomat a učenec Jean Nicot (1530 - 1604). Práve jeho meno nesie hlavná zložka tabakového dymu, veľmi návykový nikotín.
Nicot napríklad zhotovil z tabaku masť, ktorou nechal istého muža potierať jeho nádor. Zhubné bujnenie údajne napokon zmizlo, čo učenca presvedčilo o mimoriadnych liečivých vlastnostiach tejto byliny. Nech už sa prípad v skutočnosti odohral akokoľvek, fakt je, že Nicot sa preslávil jej používaním ako analgetika. Pomohol i francúzskej kráľovnej Kataríne Medicejskej, ktorej poradil šnupať tabakový prášok, aby sa tak zbavila príšerných bolestí hlavy.

Vďaka viac či menej overeným správam považovala komunita európskych lekárov „zázračnú“ bylinu spoza veľkej mláky za všeliek. Počas 17. storočia však nadšenie zdravotníkov opadlo. Výsledky, ktoré pozorovali u pacientov, nezodpovedali vychýreným účinkom. Časom sa začala využívať skôr ako stimulujúca a uvoľňujúca droga - v tomto čase by ste sotva narazili na večierok európskych aristokratov, ktorý by sa zaobišiel bež šnupania tabaku. Lekári na rastlinu nezane­vreli úplne. Tabakový dym sa naďalej považoval za užitočný a príležitostne sa využíval na dezinfekciu. Až do 19. storočia sa takisto odporúčal na úľavu od bolestí uší. Nevýhodou bolo, že pacient si - ak nebol výnimočne zdatný - nedokázal pomôcť sám a potreboval dobrovoľníka, ktorý by mu dym fúkal do ušného otvoru.
Potom je tu ešte iná, v zásade podobná metóda. Takisto sa týkala fúkania tabakového dymu do telesných otvorov. Presuňme sa kvôli nej do Anglicka neskorého 18. storočia, kde si získala pozoruhodnú popularitu.

Časté prípady utopenia v Temži viedli v 80. rokoch 18. storočia miestny Spolok pre poskytovanie okamžitej pomoci ľuďom zdanlivo mŕtvym z topenia (áno, niečo také skutočne existovalo, nielen v Anglicku) k nainštalovaniu pomôcok na resuscitáciu. Ich hlavnými súčasťami bol kožený vak či mech a hadica s násadou. Spôsob používania tejto súpravy sa zásadne odlišoval od očakávaní dnešných lekárov. Nástroje totiž nevháňali do pľúc vzduch, ale dym z fumigátora či dymovnice. Dýchanie z úst do úst sa nepoužívalo, pretože sa v tom čase považovalo za príliš vulgárne.Alternatívna metóda oživovania utopencov, na ktorej účinok sa všetci spoliehali a tešila sa i požehnaniu britskej lekárskej komunity, spočívala v zoblečení nešťastníkov donaha, ich položení na brucho a vháňaní tabakového dymu do ich konečníkov. Hovorilo sa tomu aj dymový klystír. Niekedy sa obeti poskytovala dodatočná pomoc formou masáže alebo, ako inak, púšťania žilou.

Akoby scenár „pumpovania“ tabakového dymu do zadných partií človeka nebol dostatočne čudesný, táto procedúra sa dlhé roky vykonávala ešte bizarnejšie. A nebezpečnejšie. Pred pripojením koženého mecha sa totiž tabakový dym vháňal do konečníka obete pomocou úst záchrancu (zdôrazňujeme, že cez trubicu a násadu, nie priamo!). Záchranca doslovne fúkal do zadku osoby, ktorú sa snažil resuscitovať.
Takáto snaha mohla mať v zlatej ére cholerových epidémií fatálne následky. Stačilo, ak by bol záchranca pri procese trochu nedôsledný a omylom inhaloval. Vdýchnutie by nebolo len nepríjemné, ale zároveň mohlo viesť k infekcii patogénmi. Keby bol „pacient“ nakazený cholerou, záchrancu by čakali úmorné záchvaty kašľa, zdrvujúca hnačka a eventuálne smrteľná dehydratácia. Našťastie, ak sa možno spoliehať na historické pramene, podobných nešťastí sa neodohralo veľa.

„Predstava oživovania ľudí, ktorí sa takmer utopili, prostredníctvom dymových klystírov pôsobí dnes prinajmenšom bizarne, ale pre lekárov 18. storočia bol tento prístup celkom racionálny,“ vysvetľuje lekárka a historička medicíny Ghislaine Law­renceová. „Za základ oživovania zdanlivo mŕtvych sa totiž považovalo zahrievanie a stimulácia. Jedným zo spôsobov stimulácie bolo trenie pokožky, ale zavádzanie tabakového dymu do konečníka sa považovalo za oveľa účinnejšie.“
Lawrenceová pripomína, že hoci z dnešného pohľadu je vháňanie vzduchu do pľúc oveľa rozumnejšie, obe tieto intervencie sa vtedy „prinajmenšom čiastočne považovali za porovnateľne účinné“. „Stimul ako stimul, verilo sa,“ hovorí lekárka. A stimul, ktorý pacienta zároveň zohrieval, bol podľa odborníčky obzvlášť cenný.

Podobne ako v prípade rôznych „zázračných“ liekov, aj popularitu dymového klystíru podporovalo šírenie fantastických neoverených správ. Tá najstaršia je doložená z roku 1746. Z anglickej rieky vraj vytiahli na pohľad mŕtvu ženu. Oživiť sa ju snažil jej bezradný manžel, zmätený návalom protichodných rád. Situáciu napokon vyriešil okoloidúci námorník, ktorý mu poskytol svoju fajku, poradil zaviesť ju žene do konečníka a silno fúkať. Muž námorníka poslúchol a žena sa zakrátko prebrala.
Záznam o tomto prípade zároveň dosvedčuje, že už v roku 1746 bolo oživovanie pomocou dymového klystíru známe aj v zdravotníckych kruhoch. Autor správy totiž odkazuje na práce lekára Richarda Meada (1673 - 1754), ktorý dva roky predtým odporučil používanie špecifického klystíru okrem iného na „zdanlivú smrť po topení“.
Klystír tabakovým dymom sa používal priam univerzálne. V 18. storočí po ňom lekári siahli napríklad pri zmierňovaní bolestí hlavy, prejavov nádchy alebo pruhu, ako aj pri snahe vyliečiť brušné kŕče, letargiu, týfus, dokonca choleru v „štádiu kolapsu“. V niektorých krajinách sa zaradil medzi najobľúbenejšie liečebné metódy. Prekonávalo ho jedine púšťanie žilou. Autor jedného z dobových lekárskych almanachov na tieto metódy dokonca zložil oslavnú báseň: „Tabakový klystír a púšťanie žilou. Udržujte [pacienta] v teple a aplikujte trenie, až kým neuspejete. Neúnavne pokračujte, nech sa deje čokoľvek. Jedného dňa sa vám [pacient] odvďačí.“

Tak ako púšťanie žilou, ani resuscitácia klystírom z tabakového dymu nemala žiaden účinok. Našťastie, záchrancovia topiacich po jej zlyhaní pristupovali k oveľa vhodnejšiemu postupu - k vháňaniu vzduchu do pľúc. Opäť sa siahlo po hadici s nadstavcom a koženým mechom. V neskoršom období sa uprednostňovalo oživovanie dvíhaním rúk. Dýchanie z úst do úst predstavuje „moderný vynález“, ujalo sa až v druhej polovici 20. storočia.Niektoré názory o kladných účinkoch tabakového dymu sa v povedomí verejnosti udržali až do 20. storočia. Od používania dymových klystírov sa však v medicíne začalo upúšťať už začiatkom 19. storočia, keď sa ukázalo, že nikotín je veľmi toxický a dokáže viesť k zastaveniu srdca. Hoci neskoršie experimenty priniesli poznatky o antibakteriálnych účinkoch niektorých zložiek tabakového dymu, všetky takéto štúdie zároveň upozorňovali, že klady ďaleko zaostávajú za negatívami fajčenia. 

Súprava pomôcok na dymový klystír zo začiatku 19. storočia.

Tradičnejší, riskantnejší spôsob vháňania tabakového dymu do konečníka.

Tabakový dym sa v minulosti považoval za všeliek.

Už stáročia sa fajčí, šnupe a žuje.

Oživovanie takmer utopenej ženy klystírom z tabakového dymu.

Časom záchranári od tradície ustúpili a na vháňanie vzduchu do tela používali mech.

Všeliek: Záchranári v minulosti využívali šokujúcu terapiu na oživovanie takmer mŕtvych ľudí

Výber pre vás

Všeliek: Záchranári v minulosti využívali šokujúcu terapiu na oživovanie takmer mŕtvych ľudí

Súvisiace články

Prekvapenie z oceánu! Život si našiel cestu: Ostrovy z plastového odpadu ožívajú

Jarná skaza dinosaurov: Vedci s nevídanou presnosťou určili čas dopadu obrovského asteroidu

Invázia mimozemských mikróbov: Môžu byť rovnako nebezpečné ako malí zelení

BOLO TO INAK! Podľa bádateľov bol Ježiš nelegitímny syn: Kto bol jeho otec nedáva zmysel

Čampavatský ľudožrút: Najväčšia sériová vrahyňa v dejinách skonzumovala stovky žien a detí

Výber pre vás