Roman Laml

Na ich troskách vznikali nové štáty, ktoré sa v povojnovom chaose usilovali najmä vymedziť svoje hranice. Historické, národné, jazykové, kultúrne a ekonomické faktory využívali na obhajobu svojich nárokov, ktoré sa však často dostávali do rozporu s nárokmi iných krajín. Tak došlo napríklad v roku 1919 ku krátkej vojne medzi Československom a Poľskom o Tešínsko. Obnovené Poľsko sa v tých časoch dostalo aj do veľkého vojenského konfliktu s bolševickým Ruskom, ktorý vypukol pred sto rokmi, vo februári 1919.

Ukončenie 1. svetovej vojny privítali ľudia s veľkou úľavou. Vojnový konflikt vyčerpal najmä európske krajiny a posilnil odpor veľkej časti verejnosti proti takému usporiadaniu sveta, ktorého výsledkom bola najstrašnejšia vojna v doterajších dejinách. To sa na jednej strane prejavilo posilňovaním národných hnutí, ktoré v duchu práv národa na samourčenie bojovali za vznik nových, národných štátov. Na tomto základe vzniklo Československo, Juhoslávia, Rumunsko a došlo aj k obnoveniu poľskej štátnosti. Bieda a utrpenie obyvateľstva súčasne posilňovali revolučné nálady, ktoré podporovali zmenu spoločenského usporiadania. Revolučná vlna sa prehnala prakticky celou Európou, ale uspela len v Rusku.

Tam sa v roku 1917 dostali k moci boľševici a pustili sa do zásadnej premeny spoločnosti podľa svojich predstáv. Celkovo bola situácia po vojne v mnohých oblastiach Európy neprehľadná. Formovanie nových krajín často narážalo na záujmy susedov, vynárali sa historické animozity a národnostne zmiešané územia komplikovali vymedzenie všeobecne prijímaných štátnych hraníc. Takáto situácia bola aj na východe Európy, v oblasti, kde sa záujmy obnoveného Poľska stretávali so záujmami boľševického Ruska.Cárske Rusko bolo v prvej svetovej vojne spojencom Dohody, ktorú tvorili so Spojeným kráľovstvom a s Francúzskom, neskôr sa pripojili Spojené štáty. Pod tlakom vojny sa Rusko takmer zrútilo, čo vyvolalo vnútropolitické problémy a v novembri 1917 sa po revolúcii dostali k moci boľševici. Jedným z ich najdôležitejších zámerov bolo vyviesť Rusko z vojny, preto v marci 1918 uzatvorili s Nemeckom separátny mier. Krátko nato v Rusku vypukla občianska vojna medzi zástancami a odporcami nových poriadkov. Situácia v Rusku bola dlhodobo neprehľadná a ani po skončení vojny nebolo zrejmé, aký bude jeho ďalší vývoj. Rusko nebolo ani účastníkom Parížskej mierovej konferencie, kde sa určovali povojnové hranice Európy.

Poľsku sa po prvej svetovej vojne podarilo obnoviť svoju štátnosť, ktorá zanikla v roku 1795, keď si jeho územie rozdelili Rakúsko, Prusko a Rusko. Na čelo obnoveného Poľska v roku 1918 zvolili Józefa Piłsudského. Ten sa usiloval nielen o uznanie hraníc Poľska z obdobia pred jeho rozdelením, ale na východe požadoval rozsiahle územia Litvy, Bieloruska a Ukrajiny, ktoré by sa tiahlo od Baltského k Čiernemu moru. Záujmy Ukrajincov alebo Bielorusov v jeho predstavách nehrali žiadnu úlohu. Na mierovej konferencii sa však o východnej hranici Poľska nerozhodlo, čo posilňovalo expanzívne poľské nároky. Piłsudski vychádzal z predpokladu, že už obsadené územia budú spojenci napokon akceptovať ako súčasť poľského štátu, preto sa usiloval obsadiť čo najviac územia na východ. Porazené Nemecko podľa dohôd so spojencami začalo na prelome rokov 1918 až 1919 sťahovať svoje vojská z východu Európy. Išlo o územie veľkosti približne 110-tisíc štvorcových kilometrov na území dnešnej Litvy, Lotyšska, Estónska, Bieloruska a Ukrajiny. Po ústupe nemeckého vojska sa vytvorilo mocenské vákuum, kde sa stretli záujmy Poliakov, ruských boľševikov aj bielogvardejcov, Ukrajincov, Litovčanov, Lotyšov, Estóncov i pobaltských Nemcov.

Boľševici už v novembri 1918 zriadili Západnú armádu, ktorej úlohou bolo postupovať do oblastí opustených nemeckou mocou a zabrať čo možno najviac územia. Podarilo sa im obsadiť Minsk a Vilnius. V tom čase dochádzalo najmä k zrážkam so skupinami poľských dobrovoľníkov. Červená armáda sa zatiaľ vyhýbala stretnutiam s poľskou armádou, pretože nechcela viesť vojnu na viacerých frontoch. Boľševici najprv potrebovali poraziť v občianskej vojne bielogvardejcov. Piłsudski však nebol ochotný podporiť bielogvardejcov v boji proti bolševikom, pretože zámerom bielogvardejcov bolo obnovenie cárskej ríše a s existenciou samostatného Poľska nerátali.

Postupne sa formujúca poľská armáda získavala nad bolševikmi prevahu. V apríli 1919 Poliaci obsadili Vilnius a v auguste aj bieloruský Minsk. V decembri 1919 spojenecká Najvyššia rada rozhodla o vymedzení hranice medzi Poľskom a sovietskym Ruskom na takzvanej Curzonovej línii. Išlo približne o východnú etnickú hranicu územia obývaného Poliakmi. Predstavy Poľska o svojom území však boli iné. Poľská armáda pokračovala v úspešnom postupe a v máji 1920 obsadila Kyjev. Rozhodujúci úder boľševikom sa im nepodarilo zasadiť. Červená armáda totiž po víťazstve v občianskej vojne zamerala svoje úsilie na boj proti Poliakom a v júni 1920 prelomila poľský front. Ruské vojská dokázali prekonať až 30 kilometrov denne a postupne opätovne obsadili stratené územia. Na júl bola naplánovaná nová ofenzíva s cieľom dobyť Varšavu a zničiť poľskú armádu. Počiatkom augusta 1920 prekročila Červená armáda rieku Narvu a ocitla sa niekoľko kilometrov od Varšavy. Zdalo sa, že porážka Poľska je istá.

V skutočnosti bola situácia komplikovanejšia. Červená armáda bola vysilená, straty na životoch z bojov znížili početné stavy vojsk o 25 až 40 percent. Jej rýchly a úspešný postup súčasne predlžoval zásobovacie trasy, čo vyvolávalo logistické problémy. Objavili sa rozpory v najvyššom velení. Na druhej strane sa Poliakom napriek porážkam postupne darilo stabilizovať svoju armádu, zvýšil sa počet dobrovoľníkov, zlepšila sa disciplína aj velenie. Bitka o Varšavu v dňoch 13. - 25. augusta 1920 zmenila zásadne a veľmi rýchlo celú situáciu.

Namiesto predpokladaného dobytia Varšavy boľševikmi zaskočila poľská armáda svojho protivníka protiútokom a pripravila mu zdrvujúcu porážku. Dokladá to skutočnosť, že v dôsledku tejto bitky padlo do poľského zajatia približne 50-tisíc ruských vojakov. Poľské víťazstvo čoskoro dostalo názov Zázrak na Visle a dodnes sa oslavuje ako sviatok poľskej armády. Po ňom sa vývoj vojny obrátil znovu v prospech Poľska. Tentoraz poľská armáda postupovala na východ 30 kilometrov za deň. Počas bitky na Nemene v septembri 1920 požiadali boľševici o mierové rokovania, ale až po niekoľkých týždňoch rokovania došlo v októbri 1920 k dohode o zastavení paľby. Mier nakoniec podpísali až 18. marca 1921 v lotyšskej Rige.

S výsledkami vojny nebol spokojný nikto. Na ruskej strane to bola prirodzená skepsa z porážky a zo straty územia. Poľsko získalo hranice posunuté približne 250 kilometrov na východ od Curzonovej línie pôvodne stanovenej spojencami. Získalo značnú časť Bieloruska a Ukrajiny a Poľsku pribudlo menšinové obyvateľstvo - 4 milióny Ukrajincov, 2 milióny Židov a milión Bielorusov. Aj na poľskej strane bola značná nespokojnosť a rozšírený názor, že to, čo Poľsko získalo zbraňami, stratilo podpisom Rižskej zmluvy.

Poľsko-ruské vzťahy dodnes zaťažuje časté ruské tvrdenie, že zo 100- až 130-tisíc zajatých vojakov Červenej armády ich 60- až 80-tisíc zahynulo v zajatí. Poľsko obviňujú z úmyselnej likvidácie zajatých vojakov, ale Poliaci tieto obvinenia odmietajú. V Rusku používajú aj termín Anti-Katyn vychádzajúci z toho, že vraždenie Poliakov v Katyni bolo Stalinovou pomstou za zomrelých zajatcov. Seriózne historické výskumy však ukazujú, že ruských zajatcov bolo približne 80-tisíc, z nich sa viac ako 60-tisíc vrátilo domov v rámci výmeny zajatcov v roku 1921. V zajatí zahynulo maximálne 20-tisíc zajatcov, ktorí doplatili na zlú hygienickú a zásobovaciu situáciu a na epidémie infekčných chorôb. Bol to dôsledok povojnovej situácie, nie zámer Poliakov.

V historickom kontexte je zaujímavý aj ďalší vývoj poľsko-sovietskych hraníc. Pôvodný zámer Curzonovej línie sa opätovne objavil v súvislosti s paktom Ribbentrop-Molotov z roku 1939. Jeho tajný dodatok stanovil demarkačnú líniu medzi Nemeckom a ZSSR po nemeckom útoku na Poľsko. Do veľkej miery vychádzala práve z Curzonovej línie a Sovietsky zväz sedemnásť dní po nemeckom útoku vstúpil tiež na územie Poľska a obsadil poľské územie po túto líniu. Pri stanovovaní povojnových hraníc na Jaltskej konferencii v roku 1945 prijali sovietsky návrh, že východná hranica Poľska bude s určitými úpravami viesť po tejto línii. To sa napokon stalo súčasťou dohody o sovietsko-poľskej hranici z augusta 1945 a Curzonova línia je do veľkej miery východnou hranicou Poľska až do súčasnosti.

Táto vojna, od ktorej uplynulo už sto rokov, je stále živou súčasťou poľsko-ruských vzťahov. Rusko aj Poľsko sa vzájomne obviňujú z jej začatia, Poľsko ju využíva ako argument poukazujúci na ruskú agresivitu. Rusko propagandisticky zneužíva mŕtvych zajatcov a podobne. Jednostrannú interpretáciu historických udalostí v tomto prípade často používajú ako nástroj politického boja, bez ohľadu na historickú pravd

Všetci proti všetkým: Historické udalosti, ktoré dodnes zaťažujú poľsko-ruské vzťahy

Výber pre vás

Všetci proti všetkým: Historické udalosti, ktoré dodnes zaťažujú poľsko-ruské vzťahy

Súvisiace články

Vojna medzi humoristami pokračuje! Nadávky, urážky a obvinenia z užívania drog

Guľka pre demokraciu: Časová os udalostí od popravy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej na FOTO!

Chyby ako svet a vojny na radniciach. Čo stoja občana ťahanice primátora s poslancami?

Výber pre vás