Na Nový rok 1794 pribudol do rodiny paludzského roľníka a&nbsp;knihára Fejérpatakyho syn Gašpar. Zdedil zemiansky predikát de Kelecsén, z&nbsp;Kľačian, daný už v&nbsp;13. storočí. Časom sa majetky rozdrobili, tak­že jeho otec napriek tvrdej práci a&nbsp;skromnosti celý život zápasil s&nbsp;dlhmi.

Mal len šesť, keď sa jeho matka utopila v&nbsp;rozvodnenom potoku. Otec sa po čase oženil, no macocha chlapca nemala v&nbsp;láske. Na štúdiách v&nbsp;Kežmarku mohol pobudnúť iba dva roky. Nechýbala mu usilovnosť a&nbsp;nadanie, ale peniaze. Vrátil sa domov, k&nbsp;rodine, ktorá sa medzitým presťahovala do Kľačian, kde sa zapojil do poľných prác a&nbsp;pokračoval v&nbsp;otcovom remesle. Vzácne voľné chvíle sa snažil využiť na čítanie a&nbsp;zapisovanie ľudových piesní či balád. Ich štyri zväzky potom poslal Jánovi Kollárovi. V&nbsp;ranej mladosti odišiel na vandrovku, aby zbieral vedomosti a&nbsp;skúsenosti. Zamieril do Levoče, Košíc, Lučenca, Pešti a&nbsp;dva roky pobudol vo Viedni, kde sa mu darilo najlepšie a&nbsp;kde mal príležitosť stretnúť sa s&nbsp;českými pronárodnými dejateľmi. Popri robote si našiel čas na štúdium jazykov, literatúry i&nbsp;histórie. V&nbsp;roku 1821 sa usadil v&nbsp;Liptovskom Svätom Mikuláši. Ukázal sa ako zdatný podnikateľ. Pri knihárskej dielni si zriadil kníhkupectvo a&nbsp;za šesť rokov sa mu podarilo zbaviť rodinných dlhov. Založil aj verejnú knižnicu, ktorá sa stala vzorom pre podobné inštitúcie v&nbsp;iných slovenských mestách. Vtedajšia vrchnosť však nemala záujem, aby sa slovenský ľud vzdelával, a&nbsp;nariadila jej zatvorenie. Nepoddal sa a&nbsp;knižnú zbierku presťahoval na mikulášsku evanjelickú faru, kde slúžila žiakom nedeľnej školy.

Ako predajca kníh si Gašpar vytvoril sieť kolportérov. Celkom sa ich v&nbsp;jeho službách vystriedalo takmer dvesto. Najznámejším z&nbsp;nich sa stal slepý šíriteľ vzdelanosti Matej Hrebenda. Išlo najmä o&nbsp;učiteľov, kňazov, ale i&nbsp;zemanov v&nbsp;85 slovenských mestách a&nbsp;dedinách, ale spolupracovníkov mal aj v&nbsp;Pešti, vo Viedni, v&nbsp;Prahe, Brne, Hradci Králové, ba i&nbsp;v&nbsp;Petrohrade. Okrem kníh slovenských autorov predával diela českých spisovateľov a&nbsp;prekla­dy z&nbsp;iných jazykov. Veľkú pozornosť venoval i&nbsp;šíreniu nových hospodárskych metód v&nbsp;roľníctve a&nbsp;ovocinárstve, osvetových kníh, v&nbsp;ktorých písal o&nbsp;škodlivosti alkoholizmu, starostlivosti o&nbsp;výživu, bývanie, hygienu, o&nbsp;boji proti poverám a&nbsp;nákazlivým chorobám, pričom sám prežil cholerovú epidémiu. S&nbsp;vrodenou vytrvalosťou hľadal spôsob, ako povzniesť život slovenského ľudu. V&nbsp;roku 1830&nbsp;vydal prvý Nowý i&nbsp;starý wlastenecký kalendář. V&nbsp;duchu Kollárových ideí ich pripravoval v&nbsp;biblickej češtine. Boli významnou cestou šírenia kultúry a&nbsp;osvety. Aj preto, že si ich mohli kúpiť i&nbsp;chudobnejšie rodiny. V&nbsp;kalendároch ako zručný publicista vyzýval ľud na&nbsp;vzdelávanie, poskytoval v&nbsp;nich priestor dobovým literátom, ale aj cenné rady. Pálčivé problémy riešil zakladaním nedeľných škôl a&nbsp;spolkov miernosti – striezlivosti.

Belopotocký sa intenzívne zapojil do národnoobrodeneckého hnutia a&nbsp;jeho aktivity príliš bili do očí neprajníkom, ktorí mu nespokojnosť dali najavo nielen slovne. Ušlo sa mu krutej bitky, z&nbsp;ktorej sa horko-ťažko vystrábil. „Dňa 28. mája 1846 o&nbsp;ôsmej večernej hodine, keď som šiel cestou hore mestom, vybehnul na mňa zo sklepu Knorovského August Szentiványi, vôbec Puer menovaný, a&nbsp;na mňa ako cigáň vyvolával, na čo som mu ja kývnul, že nič nechcem mať s&nbsp;ním ako oplanom a&nbsp;odhodkom, ale ten sa potom za mnou rozbehnul a&nbsp;s&nbsp;pomocou Jána Katrenovie Lehockého mňa lapili do sklepu Knorovského, na zem silou hodili, kde dvaja slúžnodvorskí Ján Lehocký a&nbsp;Ludvík Kaszanicky sa na mňa oborili,“ spomína vo Vlastnom životopise na jednu z&nbsp;najťažších chvíľ v&nbsp;živote. „Jano Lehocký ma do kúta v&nbsp;sklepe za pult kupecký vstrčil, obločnicu a&nbsp;dvere zavreli a&nbsp;dve hodiny ustavične, striedajúc sa, päsťami po hlave, tvári, sluchách, nose, ušiach bili, celého ma doráňali, ľavé oko takmer vybili, takže mi bolo za dva týždne zapálené a&nbsp;červené. Zvlášť Ludvík Kaszanicky ma trhal a&nbsp;kričal, že či ešte verše budem robiť, a&nbsp;žiadal, aby som dal úpis, že upustím od robenia veršov, ale ja som nič neodpovedal, nič neurobil. August Szentiványi ma bil palicou po hlave. Boli ešte traja dvorskí tam prítomní, dvaja proti mne štvali, tretí stál ako stĺp. Po tomto som za dva týždne krvou chrlil.“ Bitkári zostali nepotrestaní.

Na základe vlastnej skúsenosti Gašpar pochopil, že písané slovo nestačí, keďže veľa Slovákov bolo vtedy negramotných. Východisko videl v&nbsp;hovorenom slove, v&nbsp;divadle, aké spoznal na vandrovke vo vyspelejších mestách a&nbsp;ktoré obdivoval najmä u&nbsp;českých susedov. V&nbsp;roku 1830 sa mu podarilo presvedčiť skupinu nadšencov, ktorí pod jeho vedením nacvičili komédiu Jána Chalupku Kocúrkovo. Premiéru mala 22. augusta v&nbsp;hostinci Čierny orol. Sám si v&nbsp;nej zahral Tesnošila. Za dvanásť rokov činnosti ponúklo Diwadlo slowanské swäto-mikulášske vyše 30&nbsp;predstavení. Belopotocký bol plodný publicista. Veľa jeho článkov sa objavilo v&nbsp;slovenských a&nbsp;českých periodikách, najmä v&nbsp;Květoch. Ako mladík veršoval. V&nbsp;básňach vyjadril úprimné city k&nbsp;spolužiačke Terke. Ich rozvíjajúci sa vzťah však zničili klebety zlej macochy. V&nbsp;roku 1826 mu zomreli sestra a&nbsp;brat, krátko po nich sa pobral na večnosť aj 61-ročný otec. Všetci skonali na jednu z&nbsp;najťažších chorôb toho obdobia – tuberkulózu. Útechu hľadal u&nbsp;19-ročnej Anny Zuzany Vitálišovej, dcéry stoličného komisára. Svadba bola 27. júla 1828, ale nebolo to šťastné manželstvo. Trpko sa o&nbsp;tom zmieňuje vo svojej autobiografii: „Matku vlastnú som nepoznal, macocha ma cvičila, manželka ma nerada videla, ľudia ma prenasledovali, nenávideli, nikto ma nemaznal. Týmto utrpením stal som sa tým, čím som bol.“

Pri príležitosti sobáša vydal zbierku Předmluva při sobáši a&nbsp;básně, verše i&nbsp;vinše ku svadbě Kašpara Fejérpatakyho. Jej súčasťou je sobášna reč mikulášskeho seniora Matúša Blahu, jedného z&nbsp;jeho najlepších priateľov. Známosti so slovenskými i&nbsp;s&nbsp;českými dejateľmi, s&nbsp;ktorými si vymieňal obsažné listy, mu pomáhali zveľaďovať podnikanie, ale kontakty využil i&nbsp;na to, aby nadaným mladým rodákom umožnil študovať na kvalitných českých školách, pričom ich všestranne, aj finančne, podporoval. Stali sa z&nbsp;nich zruční remeselníci, ale i&nbsp;známi umelci. Príkladom môžu byť maliari Peter Michal Bohúň a&nbsp;Jozef Božetech Klemens, ktorý na znak vďaky namaľoval a&nbsp;rozmnožil Belopotockého portrét. „Najprvší výtisk dňa 4.&nbsp;aug. 1845 v&nbsp;liptovskej kongregácii na kusy rozdriapali. Tak ďaleko vystúpila zlosť a&nbsp;nenávisť naproti mne,“ citujeme ďalšiu trpkú spomienku z&nbsp;Belopotockého životopisu. S&nbsp;pomocou českých priateľov sa snažil o&nbsp;vybudovanie vlastnej tlačiarne. Vrchnosť bola proti. Videli v&nbsp;tomto podniku nebezpečné hniezdo panslavizmu.

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký bol o&nbsp;generáciu starší od štúrovcov, napriek tomu sa im snažil porozumieť a&nbsp;videl v&nbsp;nich novú nádej. V&nbsp;roku 1842 bol pri tvorbe Slovenského prestolného prosbopisu (akejsi petície tých čias) a&nbsp;pri založení spolku Tatrín, ktorý vznikol na schôdzi slovenských národovcov v&nbsp;Liptovskom Mikuláši 26. až 28.&nbsp;augusta 1844. Belopotockého v&nbsp;ňom poverili dôležitou úlohou pokladníka. Štúra a&nbsp;jeho družinu rešpektoval, ale ako príslušník staršej generácie inklinoval k&nbsp;používaniu slovakizovanej češtiny. Napriek tomu nemalou sumou štyritisíc zlatých prispel Štúrovi na vydávanie Slovenských národných novín, kvôli čomu dal do zálohy vlastný majetok. Posledné kalendáre však už vydával v&nbsp;novom slovenskom spisovnom jazyku, vinou čoho ochladli jeho vzťahy s&nbsp;Kollárom a&nbsp;niektorými českými priateľmi. V&nbsp;roku 1846 pre právny spor išiel do Viedne, odkiaľ pokračoval do Brna, Olomouca a&nbsp;Prahy. Prvýkrát spoznal cestovanie vlakom, zážitok, ktorého opis nemôže chýbať v&nbsp;jeho Vlastnom životopise, ako aj mnohé dojmy zo stretnutí s&nbsp;priateľmi a&nbsp;českou kultúrou. „Bol som v&nbsp;Českej besede, kde som videl a&nbsp;mal v&nbsp;rukách a&nbsp;čítal noviny všetkých slovanských nárečí, a&nbsp;oboznámil som sa osobne s&nbsp;mnohými Čechmi, ktorí znali ma len podľa mena. Zhováral som sa i&nbsp;s&nbsp;tými, ktorí ma v&nbsp;Mikuláši navštívili... Česi sú za svoju reč a&nbsp;národnosť veľmi zaujatí a&nbsp;oduševnení, preto sú i&nbsp;ochotní všetko obetovať. Vzdelanosť je v&nbsp;Prahe na vysokom stupni.“

Kým mu to zdravie dovolilo, rád si vyšiel na prechádzky po okolitých horách a&nbsp;dolinách. Veľkým lákadlom preňho bola dominanta Liptova – Kriváň. V&nbsp;spoločnosti šiestich priateľov naň vystúpil 24. septembra 1834 a&nbsp;dojmy z&nbsp;náročnej túry publikoval o&nbsp;tri roky neskôr v&nbsp;almanachu Hronka. Inšpiroval ďalších slovenských kultúrnych a&nbsp;politických dejateľov, ktorí sa v&nbsp;Belopotockého sprievode vybrali na vrch 16.&nbsp;augusta 1841. V&nbsp;partii nechýbala ani trojica Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a&nbsp;Michal Miloslav Hodža, ktorý sa práve Belopotockého pričinením stal po Blahovej smrti evanjelickým farárom v&nbsp;Liptovskom Mikuláši. Štúr túto udalosť zvečnil v&nbsp;básni Ku Křiváni, ktorá sa objavila v&nbsp;Hurbanovom almanachu Nitra v&nbsp;roku 1842. Výstup na mohutný symbol slobody Slovákov a&nbsp;slovanskej súdržnosti sa odvtedy stal tradíciou, ktorá pretrvala do dnešných čias.

Gašpar bol síce zručným remeselníkom i&nbsp;zdatným obchodníkom, ale vzhľadom na to, že svojou prácou i&nbsp;finančne pomáhal k&nbsp;pozdvihnutiu národa, dostal sa do situácie, že sa v&nbsp;roku 1857 musel zamestnať ako úradník na stoličnom úrade v&nbsp;horno­oravskom Námestove. Po štyroch rokoch sa vrátil do Mikuláša, kde prežíval starobu. Utiahnuto, osamote. Často ho vídavali na brehu Váhu. „Tento starec vedomec na faru do mojej knižnice pilne chodieval a&nbsp;každý literárny nový plod s&nbsp;najväčšou ochotou až do úplnej smrti k&nbsp;prečítaniu si brával,“ napísal vtedajší mikulášsky farár Fridrich Baltik. „Bol on literát zvláštny, samorastlý, cudzej mienke menej prístupný a&nbsp;práve tým najzaujímavejší. A&nbsp;najpamätnejšie z&nbsp;poslednej doby je zaiste to, keď na obed dňa 18. mája 1874, v&nbsp;ktorý deň o&nbsp;4. popoludní zomrel – pravdepodobne na ochrnutie pľúc – ešte sa pred svojimi sťažoval, že si k&nbsp;čítaniu na deň doma nejakú zlú knihu pochytil.“ „Sial zdravé zrno i&nbsp;pestrofarebné semiačka a&nbsp;dnes sú z&nbsp;nich plné klasy a&nbsp;kvitnú prekrásne kvety,“ napísala mikulášska archivárka a&nbsp;historička Daniela Fiačanová, dôverná znalkyňa Belopotockého života a&nbsp;diela. Slovenskí divadelní ochotníci si jeho pamiatku uctievajú od roku 1954 prehliadkou Belopotockého Mikuláš a&nbsp;jeho meno nesie aj tamojšia knižnica. Text: Jozef Sliacky

Zapálený národovec: Gašpar Fejérpataky-Belopotocký urobil z Kriváňa symbol Slovenska

Výber pre vás

Zapálený národovec: Gašpar Fejérpataky-Belopotocký urobil z Kriváňa symbol Slovenska

Súvisiace články

Pod gilotínou: Francúzsky revolucionár s atletickou postavou predpovedal Robespierrovu smrť

Entuziasti: Na prvej zimnej olympiáde bol dopingom sekt, Bratislavčan pretekal za Maďarsko

Výber pre vás