Anka Žitná Lučaiová

Do tejto kategórie patrí nasledujúci citát: „Keď si prišli po komunistov, mlčal som, lebo som nebol komunistom. Keď si prišli po sociálnych demokratov, mlčal som, lebo som nebol sociálnym demokratom. Keď si prišli po odborárov, mlčal som, lebo som nebol odborárom. Potom si prišli po mňa a zrazu nebolo nikoho, kto by sa ma zastal.“ Slová sú z básne, ktorú zdroje zvyčajne pripisujú nemeckému protestantskému pastorovi Martinovi Niemöllerovi.

Iné zdroje udávajú ako autora dramatika Bertolda Brechta. Zvyknú ju citovať v momentoch, keď je ohrozená niektorá komunita pre jej etnický pôvod, vieru, farbu pleti... Nie je dôležité, či bol autorom básne marxista Brecht alebo Hitlerov stúpenec Niemöller, obsah je zrozumiteľný každému, kto si uvedomuje, akú obrovskú zodpovednosť nesie ľudský jedinec v časoch, keď sa spoločnosť zradikalizuje do tej miery, že je schopná odsúhlasiť&nbsp; a podporovať najstrašnejšie zločiny proti ľudskosti.

Je vždy ľahké, bezpečné a najmä pohodlné ukryť sa v stáde, ktoré buď z presvedčenia, alebo zo strachu prijme vo vypätej atmosfére búrlivej doby násilne diktovaný, jedine prípustný názor a prizerá sa alebo dokonca aktívne sa podieľa na fyzickej likvidácii svojich blížnych. Nie každý sa však pripojí.

Odvážnych, ktorí sa dokážu postaviť zlu, tomu skutočnému a nie kašírovanému, ako nám ho dnes predkladajú plagáty politických kampaní, takému, v ktorom ide nositeľovi odporu o život, je vždy len hŕstka. Vo chvíli, keď už odvaha zlacnie, keď je prakticky zadarmo, počet hrdinov začne zrazu prevyšovať celkovú populáciu. Vidíme to i dnes. Len čo pôjde zase raz skutočne do tuhého, pseudohrdinovia sa skryjú v dave a z jeho bezpečia budú ostreľovať, najprv slovne, neskôr doslovne, svojich oponentov, kaziacich obraz jednoty a súhlasu s názorovým i fyzickým násilím.

Jedným z tých, ktorí sa so zlom nikdy nezmierili, bol rodák z Topoľčian Walter Rosenberger. Ako sedemnásťročného ho po pokuse ujsť na Západ v júni 1942 zadržali v Maďarsku, odovzdali slovenským orgánom a odvliekli do koncentračného tábora v poľskom Majdanku. Tam sa jediný a posledný raz videl s mladším bratom Samuelom. O dva týždne putoval do Osvienčimu. Stretol tam kamaráta a spolužiaka, ktorý mu na otázku, či sa dá prežiť, odpovedal váhavo: „Dá... Chvíľu.“

To bol smutne triezvy pohľad na realitu, oveľa pravdepodobnejší než to, že je nielen možné prežiť v koncentračnom tábore dva roky, ale aj ujsť odtiaľ a priniesť celému svetu správu o zverstvách, ktoré sa v Osvienčime diali. V apríli roku 1944 Rosenberger spolu s kamarátom Alfrédom Wetzlerom, starším o šesť rokov, pochádzajúcim z Trnavy, skutočne z Osvienčimu ušli.

Je vždy ľahké, bezpečné a najmä pohodlné ukryť sa v stáde, ktoré buď z presvedčenia alebo zo strachu prijme vo vypätej atmosfére búrlivej doby násilne diktovaný, jedine prípustný názor a prizerá sa, alebo dokonca aktívne sa podieľa na fyzickej likvidácii blížnych svojich.

Príprava i útek sú samostatným dramatickým príbehom, v ktorom hrala dôležitú rolu podzemná organizácia v tábore, bez ktorej by sa útek nikdy nepodaril. Rosenberger sa neuspokojil s tým, že je na slobode, rozhodol sa podať celému svetu svedectvo o Osvienčime a zabrániť tak ďalším deportáciám Židov do koncentračných táborov. Správa, ktorú Rosenberger spolu s Wetzlerom napísali, bola naliehavým varovaním pred blížiacimi sa deportáciami z Maďarska.

Kým sa však rozšírila do sveta, v polovici mája 1944, keď nemecké vojská obsadili Maďarsko, začali sa deportácie maďarských Židov, každý deň 12-tisíc ľudí. Až začiatkom leta sa správa dostala do amerických a švajčiarskych médií. Pod tlakom svetových lídrov i Vatikánu a azda i zo strachu pred trestom maďarský regent Miklós Horthy prikázal v júli 1944 deportácie zastaviť. V tom čase už väčšina zo 437-tisíc deportovaných Židov z Maďarska skončila&nbsp; v plynových komorách. Rosenbergerova a Wetzlerova správa zachránila životy ďalším 200-tisíc Židom.

Walter Rosenberger si po úteku obstaral v politickom podzemí na Slovensku falošné dokumenty na meno Rudolf Vrba a pod týmto menom žil až do svojej smrti v roku 2006. V päťdesiatych rokoch už ako vyštudovaný chemický inžinier sa počas odbornej konferencie&nbsp; v Izraeli rozhodol nevrátiť do komunistického Československa a emigroval. V šesťdesiatych rokoch získal britské občianstvo.

V máji 1960 agenti Mosadu chytili v Buenos Aires hlavného organizátora holokaustu Adolfa Eichmanna a postavili ho pred súd. Osvienčim sa opäť ocitol v titulkoch médií. Vtedy Vrba kontaktoval denník Daily Herald. Výsledkom stretnutia bolo päť pokračovaní jeho príbehu pod titulkom Varoval som svet pred Eichmannom. V júli 1961 predložil izraelskému veľvyslanectvu v Londýne s čestným vyhlásením svoje svedectvo o dianí v Osvienčime, kde podľa jeho údajov zahynulo 2,5 milióna Židov.

V decembri 1961 Adolfa Eichmanna odsúdili na smrť. V roku 1964 svedčil Vrba proti esesákovi Robertovi Mulkovi, ktorý slúžil v Osvienčime. Vrbovo svedectvo súd presvedčilo a Mulka dostal 14 rokov. V tom období vydal Vrba dve knihy spomienok - Nemôžem odpustiť a Továreň na smrť, ktoré boli preložené do niekoľkých jazykov vrátane nemeckého vydania. V neskorších desaťročiach Vrba svedčil aj v iných procesoch.

Alfréd Wetzler, ktorý zostal žiť v Československu, napísal pod pseudonymom Jozef Lánik spomienkovú knihu Hrobka štyroch miliónov ľudí na základe pôvodnej správy a mnohých ďalších svedectiev o hrôzach holokaustu. Zomrel v roku 1988 v Bratislave.

Prečo si práve teraz pripomíname tieto dve mená? Od úteku Vrbu a Wetzlera uplynulo minulý týždeň 75 rokov. Akoby sa historická pamäť vytrácala a spolu s tými, ktorí odchádzajú z tohto sveta, s tými, ktorí holokaust zažili, prežili a podali nám svedectvo o ňom, sa vracia nacistická ideológia i s jej symbolmi a hrozbami. Len asi 300 z 58-tisíc Slovákov židovského pôvodu, ktorí boli deportovaní v období od marca do októbra 1942, prežilo.

Hnedý mor, ktorý dnes raší po celej Európe od Západu na Východ a u nás sa ukrýva cudne pod zelenou farbou uniformovaných tričiek, sa hlási zase o slovo. Nepochybujme, že má na mysli aj staré metódy, pripravené použiť proti každému, kto nemá také isté názory. A tých vyše dvestotisíc tunajších voličov, ktorí im svojím hlasom dodávajú pocit, že ich konanie je správne, nepripúšťa, že dláždia cestu novým tragédiám. Keď si však prídu napokon aj po nich, nebude tu už nikto, kto by sa ich zastal.

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Nezmieriť sa so zlom

Výber pre vás

Komentár šéfredaktorky Anky Žitnej Lučaiovej: Nezmieriť sa so zlom

Súvisiace články

Dvojica Židov ušla z koncentráku vďaka mapke z detskej knižky

Útek z pekla: Aký bol v skutočnosti muž, ktorému sa podarilo ujsť z Osvienčimu?

Nápad s plynovými komorami dostali nacisti náhodou

Aj títo ušli z Osvienčimu: O vraždení sa svet dozvedel až od väzňov

Láska z Osvienčimu: Zaľúbený esesák zachránil Židovku z Československa

Výber pre vás