Ľuboš Kamenistý

Keď som prišiel v nedeľu pred obedom domov z tréningu, bytom sa už šírila vôňa pripravovaného obeda a do toho hrala dlhohrajúca platňa s hovoreným slovom. Som rodičom dodnes vďačný za to, že nás „nakazili“ počúvaním humoristov. Ich repliky obohatili slovnú zásobu nielen moju, ale aj stoviek tisíc iných fanúšikov na Slovensku i v Česku. Často som vďaka tomu rýchlo spoznal ľudí s podobným pohľadom na svet a keď aj druhá strana začala pridávať hlášky, ľady boli prelomené.

Ihla u&nbsp;nás drala najmä platne troch komických dvojíc - Svěráka so Smoljakom, Šimeka s&nbsp;Grossmanom a&nbsp;Lasicu so Satinským. To, aký je čas neúprosný, dokazuje, že po&nbsp;nečakanom odchode majstra Lasicu je zo spomínaných pánov nažive už len česká legenda Zdeňek Svěrák. Mali sme doma vydania vinylových platní Ktosi je za&nbsp;dverami z&nbsp;80. rokov. Lasica so Satinským tam s&nbsp;typickým nadhľadom spovedajú hostí ako Zdena Studenková, Michal Dočolomanský, Ivan Krajíček, Oldo Hlaváček, Miloš Kopecký či Milan Kňažko.

Skvelé hlášky z&nbsp;týchto predstavení mi bežia hlavou aj teraz. Napríklad tá, keď Lasica vysvetľuje, prečo humoristické dvojice vytvárajú väčšinou len muži. Vtedy ho preruší Július Satinský ako majstrovský nahrávač na&nbsp;finálne Lasicove bonmoty. Naoko stratí niť a&nbsp;pýta sa Lasicu, o&nbsp;čom to vlastne chcel hovoriť. On jeho prihrávku, samozrejme, využíva a&nbsp;skóruje: „Neviem, ale počúval som veľmi pozorne.“ Dá sa niekomu elegantnejšie povedať, že splieta dve na&nbsp;tri?

Viacerí jeho blízki povedali, že odišiel ako kráľ. Nedá sa nesúhlasiť. Za&nbsp;potlesku plného publika, v&nbsp;divadle, ktoré mal najradšej, po&nbsp;odspievanej piesni Ja som optimista. Epický odchod. Neuveriteľná bodka za&nbsp;neuveriteľnou kariérou. Ak by sa to malo dostať do&nbsp;scenára nejakého filmu, možno by si publikum myslelo, že toto by sa nikdy nemohlo stať. Ale stalo sa.

O&nbsp;Lasicovi prezradil jeho spolupútnik Milan Kňažko, že sa spolu ešte nedávno smiali na&nbsp;tom, že už konečne nie sú vo veku, keď by mohli zo sveta odísť predčasne. Štatisticky zrejme áno, ale jeho rozhľad bude Slovensku chýbať. Najmä v&nbsp;dnešnej dobe, ktorá je plná agresivity a&nbsp;hlúposti ďaleko za&nbsp;pochopiteľnou hranicou. Milan Lasica odchádza v&nbsp;momente, keď sa u&nbsp;nás verejne spochybňujú overené fakty, keď sa klamstvo len preto, že je opakované stokrát, stáva pravdou, a&nbsp;keď vyhráva ten, kto vystupuje viac agresívne, hoci argumentov príliš veľa nemá.

A&nbsp;dotklo sa to aj samotného majstra. Len niekoľko hodín po&nbsp;Lasicovom úmrtí sa začali sociálnymi sieťami šíriť nezmysly poškodzujúce jeho meno, prípadne snažiace sa podsúvať bludné informácie. Napríklad o&nbsp;tom, že zomrel na&nbsp;následky očkovania, napriek tomu, že mal dlhodobé problémy so srdcom, či to, že boli aj so Satinským agentmi ŠtB, hoci boli v&nbsp;komunistickej tajnej službe evidovaní presne na&nbsp;opačnej strane barikády, teda ako osoby nespoľahlivé a&nbsp;preverované. Obe správy boli oficiálne dementované ministerstvom zdravotníctva aj políciou. Nič to však už nezmení na&nbsp;fakte, že dosiahli masovú sledovanosť.

Nenávisť v&nbsp;slovenskej spoločnosti dosiahla netypické rozmery. Nič nemôže byť lepším príkladom, ako keď skupiny radikálov prídu pod okná vykrikovať lekárom, zdravotníkom, vedcom a&nbsp;epidemiológom, ktorí už viac ako rok zachraňujú ľudské životy, že sú vrahovia a&nbsp;že by mali byť poliati benzínom a&nbsp;upálení zaživa. Vďačnosť dnes jednoducho nie je v&nbsp;móde. Komu už ju chceme prejaviť, keď nie skutočným legendám?

Nenávisť v slovenskej spoločnosti: Len niekoľko hodín po Lasicovom úmrtí sa začali šíriť bludy

Výber pre vás