Plus 7 dní

Tým sa nezaoberám. Úspech som si, pravdupovediac, nikdy veľmi nevšímal. Bol som taký ponorený do muzikantského života, že som nemal čas sa tým zaoberať. Jednoducho som zo seba dával to, čo vo mne bolo. A nikdy som nič nepísal a neskladal tak, že to bude hit, na tomto zarobím. To mi zostalo dodnes. Nikdy nekalkulujem, či bude niečo úspešné.

Možno práve preto je také takmer všetko, čo vyšlo z&nbsp;vášho pera…

Povedal by som, že hitov je z&nbsp;toho tak dvadsať percent. Pritom zvyšných osemdesiat sú rovnako pekné a&nbsp;možno aj hodnotnejšie pesničky. Ide hlavne o&nbsp;to, čo hrajú rádiá, a tie si vyberajú len také čerešničky. Nemôžem im to vyčítať. Skôr mi je to ľúto. Aj keď ja stále verím, že mnohé pesničky ešte objavia. Rezerva je veľká.

Bolo to za mlada, v&nbsp;časoch vašej najväčšej slávy inak?

Možno v&nbsp;tom, že dnes chce každý dosiahnuť všetko veľmi rýchlo. Aj v&nbsp;hudbe chcú mať manažéri zo speváka čo najskôr zisk. Je to celosvetový trend, ale určite nie liek na nejakú dobrú muziku.

Neľutujete teda, že ste sa pre ňu rozhodli, hoci vás to ťahalo k&nbsp;technike a&nbsp;mama mala pre vás zase vysnívanú baletnú kariéru?

Je pravda, že som chcel ísť na strojnícku priemyslovku, ale spravil som prijímačky aj na konzervatórium. Na ňom mame záležalo a za to, že tam nastúpim, mi sľúbila Pioniera. Tak som to nejako „vybártroval“ a od priemyslovky sa nechal odhovoriť. Pritom celé detstvo som bol ten, kto odháňal chlapcov z&nbsp;jej školy od baletu a&nbsp;v&nbsp;podstate jej tak kazil kšeft. Nakoniec som to robil sám. Dotiahol som to až do slávneho džezovo-baletného pražského štúdia Pavla Šmoka, kde som sa tri mesiace živil ako „baleťák“. Tým sa moja kariéra v&nbsp;podstate začala aj skončila. Keď som odtiaľ odišiel na vojnu do armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého, začal som spievať a&nbsp;konečne som sa dostal k&nbsp;tomu, čo som mal naozaj rád.

Čo sa týka baletu, išli ste, aj keď len chvíľu, v&nbsp;maminých šľapajach. A&nbsp;čo v rodičovstve? Aj vy ste si vlastné deti predstavoval ako svojich nasledovníkov?

Naopak. Nechal som to na ich rozhodnutie. Na Ele som od začiatku videl, že je v&nbsp;nej niečo po mojej mame. Keď sa rozhodla pre bábkoherectvo v&nbsp;Prahe, vedel som, že je to jej cesta. To isté platilo u&nbsp;syna, ktorý skončil réžiu u&nbsp;Dušana Hanáka. Myslím, že človek sa najlepšie pozná sám. V&nbsp;tom som rovnaký aj ako starý otec. Uvedomujem si, že gény nezaprú ani vnúčatá. Sú to šikovné deti a&nbsp;som si istý, že sami zistia, kam ich to ťahá.

Napadne vám občas, čo by na to, kam sa váš život uberal, povedala mama?

Myslím, že by bola spokojná. To, čomu som sa nakoniec venoval, bolo podľa mňa oveľa hodnotnejšie, ako keby som zostal tanečníkom. Nehovoriac o&nbsp;tom, že tanec by ma dokázal živiť maximálne dvadsať rokov. A v&nbsp;štyridsiatke by&nbsp;som skončil v&nbsp;nejakej strážnej službe alebo v&nbsp;esbéeske ako niektorí moji kamaráti. Muzikou som si v&nbsp;podstate svoj umelecký život predĺžil.

Janko Lehotský v otvorenom rozhovore: Nikdy som nekalkuloval

Výber pre vás

Janko Lehotský v otvorenom rozhovore: Nikdy som nekalkuloval

Súvisiace články

Smrť počkala: Herečka Silvia Petöová (†50) prehrala boj s rakovinou len pár dní po...

Rozvádzajúca sa herečka Haasová: O čo všetko môže teraz prísť. Je toho dosť...

Zazvonil zvonec a láske je koniec: Herečka Dakota Johnson je opäť slobodná

Zostarnutá česká herecká legenda sa po odvykačkách od alkoholu postupne vracia do práce

Výber pre vás