Lenka Dale

Vidieť v&nbsp;korunách gaštana desať metrov nad zemou hlavného lekára pre Bratislavský samosprávny kraj Tomáša Szalaya nie je bežný jav. My sme tento výjav zažili, keď sme sa boli pozrieť do jeho útočiska pred civilizáciou, do jeho záhrady.

Stretli sme sa pri fabrike na výrobu čokolády pri frekventovanej hlavnej ceste v&nbsp;Bratislave, aby sme v&nbsp;záhradkárskej osade, kde má pozemok a&nbsp;chatu, nepoblúdili. Najskôr sme ostali mierne prekvapení, zvykom totiž je, že nám známi ľudia ukazujú moderné záhrady s&nbsp;jazierkami a&nbsp;bazénmi. Odparkovali sme však pred pozemkom ohradeným pletivom, spoza ktorého vyčnievali nádherné šípky. Ale - za plotom nebol žiadny anglický trávnik, skôr divorastúca zeleň. Ocitli sme sa v&nbsp;malej zelenej džungli. „Má to štyri áre, neviem si ani predstaviť väčšiu záhradu. Keď skončím na jednom konci, môžem rovno začať robiť na druhom,“ vyhlásil Tomáš Szalay. Netrvalo dlho a&nbsp;záhrada nás doslova opantala svojím životom. Veľmi rýchlo sme zistili, že priestor má jasnú logiku – nájdete tam studňu, miesto na rozloženie ležadiel, gril, dokonca aj detský kútik vyrobený z&nbsp;drevených paliet.

„Toto je záhradkárska oblasť. Kedysi, pred sto rokmi, tu bola trampská osada, ktorá sa volala Ahoj. Ten názov pretrval dodnes. Bola v&nbsp;lese. Neskôr, niekedy v&nbsp;50.&nbsp;rokoch, to tu rozparcelovali a&nbsp;urobili záhradky,“ objasňuje nám históriu Szalay. Jeho otec kúpil pozemok pred šesťdesiatimi rokmi ako les. „Na takomto malom úseku bolo asi tridsať dubov, ktoré bolo pot­rebné postupne jeden po druhom vypilovať. Ja si pamätám asi štyri duby, všetky tieto ostatné stromy boli za môjho detstva malé rastlinky,“ ukazuje na vysokú borovicu, topoľ či gaštan. Hoci je to stále zá­­­­hradkárska osada, pri príjazde bolo vidieť aj niekoľko rozľahlých domov, kde ľudia celoročne žijú. Preto je otázne, ako bude vyzerať táto časť o&nbsp;pár rokov.

Záhrada je zarastená stromami, trávou a&nbsp;kríkmi. „Idem sa prezliecť, veď nebudem tu v&nbsp;obleku,“ zmizne Szalay na koniec pozemku do chatky, ktorú postavil ešte jeho otec. Cestou nás ponúkne figou, ktorá rastie na obrovskom strome. „Druhá úroda je sladučká,“ hovorí a&nbsp;má pravdu. Pochutnávajúc si na čerstvých figách, rozhliadame sa okolo. Je jasné, že zeleninu politik nepestuje. Z&nbsp;byliniek zaznamenávame medzi trávou levanduľový kútik. Kúsok od nás vidíme aj listy chrenu. Záhrade dominujú stromy. „Toto je najvzácnejší strom – krásny veľký gaštan. Gaštanov už totiž nie je veľa, nejaká pliaga ich zabíja. My máme každú sezónu aj sedemdesiat kíl jedlých gaštanov. Máme dva až tri stromy, ale toto je najväčší z&nbsp;nich. Tento rok som gaštan polieval. Asi mesiac nepršalo, tak som natiahol zo studne raz do týždňa na hodinu hadicu a&nbsp;výsledkom sú pekné veľké gaštany,“ ukazuje na najmohutnejší už prezlečený Szalay s klobúkom na hlave. Sníva o&nbsp;tom, že raz by si na strome postavil dom. S&nbsp;prístupom by vraj problém nemal, lebo na gaštan vylezie za tri sekundy. A naozaj, šplhal rýchlo, keď striasal zo stromu zrelé plody. „Mám ich kopu, zaberajú dosť na ženy,“ smeje sa s&nbsp;tým, že keďže rodina toľko gaštanov nezje, rozdáva ich známym. „Pripúšťam, že efektivita mojej práce v&nbsp;záhrade je nízka, gaštany rodia aj samy,“ hovorí a&nbsp;dopĺňa: „Ale napríklad som pestoval paradajky.“

Ich tohtoročná úroda však vyšla nazmar. Zničila ju pleseň zemiaková, ktorá napáda aj rajčiny. Szalayovcov to nepotešilo, pretože paradajky doslova zbožňujú. „Vyrobil som si vyvýšený záhon, dva až tri roky som tam mal dosť odrôd, žena zbierala od výmyslu sveta žlté, modré, červené rajčiny, cherry, necherry, mäsité, nemäsité, mali sme peknú úrodu vždy až do októbra. Teraz sa bojím, čo bude na budúci rok,“ vraví. Fakt však podľa neho je, že keď prepočítal na jednotku času, koľko pestovanie paradajok stálo, nevidí v&nbsp;tom žiadny benefit. „Hovorí sa síce, že aj cesta je cieľ, ale reálne vzaté ušetríte, keď ich kúpite na trhu. Kopa práce a&nbsp;energie vyšla navnivoč. Každý týždeň strávite hodiny vytrhávaním, plením a&nbsp;potom nemáte nič,“ konštatuje s&nbsp;mierne smutným podtónom.

Tento rok nie je vraj pestovateľsky šťastný. Okrem rajčín pestuje chren, tomu však požrali listy slimáky bezdomovci. Snaží sa ich zlikvidovať tým, že ich láka na pivo v&nbsp;nádobkách, kde sa utopia. Korene chrenu sú našťastie nedot­knuté. A&nbsp;vidíme skleník. „Vlastne predsa len aspoň päť kíl domácich rajčín tento rok záhrada priniesla, hoci boli zo skleníka,“ vraví. Skleník má podľa neho zvláštnu históriu. Dostal ho od kamaráta, ktorý si ho pôvodne objednal cez internet na balkón. „Keď sa hovorí, že nemáte kupovať najlacnejšie, ale druhé najlacnejšie, tak on to asi nedodržal. Keď to dal na balkón, každú noc mu to tam trepalo, čakal, kedy to odnesie vietor, lebo to váži asi dvadsať dekagramov. Tak si povedal, že skleník na balkóne nechce, lebo mu odletí aj s&nbsp;domom, a&nbsp;dal to mne. Fakt je, že do týždňa bol rozlietaný po celej zá­h­rade, tak som ho musel pospájať drôtmi a&nbsp;zatĺcť do zeme, aby mi ho vietor neodniesol.“

V&nbsp;záhrade vidíme obrovský strom, na ktorom dozrievajú hurmikaki. „V&nbsp;decembri, keď všetko lístie opadne, ostanú na strome len oranžové plody. Susedia sa pýtajú, či sú to pomaranče,“ vraví Szalay. Okrem toho sú v&nbsp;záhrade trpké drienky či strom ginka. „Neviem, čo s&nbsp;úrodou. Skúsil som spraviť čatní, našiel som kombináciu hruška, drienka, cibuľa – to som ešte neotvoril. Druhé bolo hurmikaki s&nbsp;niečím, ale to bolo príšerne sladké,“ hodnotí.

Stromy zasadil ešte jeho otec. „Ocko je náš domáci Mičurin, má naštudované záhradkárske veci, susedom vždy radil, čo a&nbsp;ako, kedy majú strihať a&nbsp;podobne. Vždy sa zaujímal o&nbsp;biologické experimenty ako očkovanie a&nbsp;štepenie. Svojho času bol posadnutý tým, že chce vypestovať čiernu ružu, študoval, akým spôsobom kombinovať štepenie ruží, aby vznikla čierna. Nepodarilo sa to úplne, bola len taká nejaká tmavá,“ spomína na otcov nápad, ktorý napríklad aj mirabelku zaštepil štyridsiatimi rôznymi štepmi, aby otestoval, čo vznikne. Syn sa v&nbsp;tomto na otca nepodal. V&nbsp;záhrade s&nbsp;rodinou zvyknú grilovať. „Otec chatku vlastnoručne postavil, ja som mu ako trojročný držal palce. Dnes s&nbsp;ňou treba niečo urobiť, s&nbsp;kamarátmi diskutujeme, že čo. Asi najjednoduchšie je zbúrať, ale uvidíme.“ Strecha na chate je ešte azbestová. „Žena je na nervy z&nbsp;toho, že na azbest všetci zomrieme, ale veď kým do toho človek nevŕta, je to v&nbsp;poriadku, verím. Otec má dnes 94, keď to staval, o&nbsp;škodlivosti azbestu neboli žiadne chýry.“ Úzky profil je tu voda. „Pamätám si od detstva, že som ako malé dieťa nosil bandasky – jednu, druhú, tretiu, štvrtú... Päťdesiat sme nakladali do auta, aby sme to tu popolievali,“ spomína s&nbsp;tým, že problém vyriešili postavením studne. Modernou súčasťou záhrady je aj malý detský kútik. „Deti to už trošku vybývali, ale sami sme si to spravili zo starých paliet,“ hovorí s&nbsp;tým, že jeho ratolesti už chodievajú do záhrady pomenej.

Politik si chodí do záhrady oddýchnuť. „Je tu ticho, pokoj, nič nepočujete, keď tu teda nie sú deti a&nbsp;žena,“ smeje sa a dodáva, že tam niekedy odbehne z&nbsp;práce, keď už má dosť roboty. Len tak si vytiahne ležadlo, ktoré dá pod figu, a&nbsp;relaxuje. Potom sa vráti a&nbsp;pokračuje v&nbsp;pracovnej agende. „Viete, tu niečo spravím a&nbsp;vidím výsledok. V&nbsp;robote odpíšem na mail a&nbsp;príde ďalší. Tam nevidím, že som niečo urobil, tu je to zreteľné. Záhrada je nemilosrdná, spätnú väzbu vám dá raz-dva.“

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/zahrade-tomasa-szalaya-malej-divocine-sniva-dome-strome" target="_blank">Fotky záhrady pozri v Galérii</a>

V záhrade Tomáša Szalaya: v malej divočine sníva o dome na strome

Výber pre vás

V záhrade Tomáša Szalaya: v malej divočine sníva o dome na strome

Súvisiace články

Boli sme v rakúskom Geretsbergu, kde vraždila pekná Slovenka: Starec ju dráždil rečami

Minister Dovhun a jeho štátny tajomník nakupovali letenky. Cestu predražili o tisícky eur

Výber pre vás