Jana Čavojská

Dedina Oleksiivka. Jeden z&nbsp;najbiednejších domčekov v&nbsp;nej. Vnútri je chladno, v&nbsp;chodbe má pelech šteniatko. V&nbsp;izbe na posteli s&nbsp;kovovým rámom leží Nina. Prikrytá paplónom, ktorý by už potreboval oprať. V&nbsp;izbe je aj invalidný vozík. No Nina už dva roky nebola na ulici. Odkedy sa jej začali rozpadávať kosti. Stará sa o&nbsp;ňu syn. Dom je zanedbaný a&nbsp;nehostinný. Peňazí niet. Nina by mohla dostávať invalidný dôchodok. Ale to by sa musela dostaviť do Dnipra pred posudkovú komisiu. Trmácať sa tam v&nbsp;jej stave autobusmi a&nbsp;vlakmi je nemysliteľné. Ani do nemocnice v&nbsp;meste Nikopol, vzdialenom pár kilometrov, sa nedokáže dostať. Takže len odovzdane leží. S&nbsp;chorým telom a&nbsp;jasnou hlavou. Uvedomuje si, že ruské pozície sú hneď za vodami Kachovskej priehrady; aj keď za „vodami“ je silné slovo, lebo odkedy v&nbsp;roku 2023 vyhodili Rusi do povetria priehradný múr, väčšina vody zmizla. Ostreľujú aj Oleksiivku. Nina sa vtedy nemôže ísť ukryť do pivnice. To ostatne už dávno nerobia ani iní obyvatelia dediny. „Nemôžete ani odísť, ak by sa blížili Rusi,“ poviem a&nbsp;je to viac konštatovanie ako otázka. „Viem,“ odvetí Nina.

V&nbsp;domčeku naproti býva Jana. Jej dve dcérky a&nbsp;synček pobehujú okolo, smejú sa, chvíľu sa hrajú s&nbsp;mačiatkom, potom nám chcú ukázať, čo práve vymodelovali. Cez smartfón sa pripájajú na online vyučovanie. V&nbsp;Oleksiivke začali nedávno vyučovať v&nbsp;školskej pivnici. Deti môžu prísť dvakrát týždenne na jednu hodinu. Zvyšok vyučovania prebieha online, rovnako ako vo všetkých prifrontových oblastiach. Je totiž príliš nebezpečné zhromaždiť desiatky alebo stovky detí na jednom mieste. Yanine deti normálne vyučovanie ešte nezažili. Pred vojnou bola pandémia a&nbsp;rovnako sa učilo iba online. Našťastie sú tri. Spolu sa hrajú, bláznia. Nechýba im socializácia s&nbsp;rovesníkmi. Yana však má čo robiť, aby ich uživila. Otec detí rodinu opustil. Ona pracuje na družstve a&nbsp;k&nbsp;tomu v&nbsp;lete zbiera ovocie.

O&nbsp;pár kilometrov ďalej, v&nbsp;Pokrovskom, sedí 14-ročný Ťoma za počítačom a&nbsp;so slúchadlami na ušiach sleduje online hodinu. Zrazu si ich zloží, šikovne sa spustí na zem a&nbsp;bleskovo sa preplazí k&nbsp;bratom do vedľajšej miestnosti. Od narodenia má nefunkčné nohy. Možno aj vďaka tomu je veľmi vyspelý. Vysvetľuje, aké rehabilitácie by potreboval, že pre ne musí ísť párkrát v&nbsp;roku do nemocnice, ale terapie sú čoraz nedostupnejšie, lebo autobusov je čoraz menej. V&nbsp;lete ešte chodil von s&nbsp;kamarátmi. „Už to však nie je bezpečné. Veľa nás ostreľujú. Väčšinou sme vnútri.“ Šestnásťročný Alexander zo susednej ulice má v&nbsp;oboch ušiach náušnicu a&nbsp;von takmer nevychádza. „Som štvorstenný človek,“ zhrnie. A&nbsp;viac už z&nbsp;neho nedostaneme. V&nbsp;Pokrovskom býva aj rodina malého Vlada. Má detskú mozgovú obrnu. Keď sa mu skomplikuje zdravotný stav, potrebuje ošetrenie v&nbsp;nemocnici. Najbližšia je v&nbsp;Nikopole. Lenže ten Rusi ostreľujú neustále. Keď tam boli s&nbsp;mamou naposledy, prežili celý týždeň v&nbsp;kryte v&nbsp;pivnici. Nemocnica potom dostala zásah. Zabil lekára a&nbsp;sestru, ďalšia je stále v&nbsp;kritickom stave.

Nikopolom sa sirény ozývajú niekoľkokrát denne a&nbsp;každý si môže stiahnuť do mobilu aplikáciu, ktorá ho upozorní, čo letí a&nbsp;kam to práve dopadlo. Rusi používajú toto mesto a&nbsp;jeho obyvateľov ako polygón. Dronisti na nich trénujú pred tým, ako ich pošlú bojovať proti vojakom. Z&nbsp;oblohy prichádza smrť. Drony zhadzujú svoj výbušný náklad na domy, ľudí, nemocnicu, autá, na metalurgický závod. Kam sa operátorovi zachce. „Zajčik, a&nbsp;nebojíš sa chodiť sama po ulici, keď je tu toľko veľkých túlavých psov?“ osloví láskavo Marina malú Naďu, ktorú pozná z&nbsp;detských sobôt v&nbsp;kostole Cirkvi Spasenia. Trochu absurdná otázka, keďže práve húkajú sirény ohlasujúce vzdušný útok. Dievčatko pokrúti hlavou. Nebojí sa.

Nikopol nie je miesto pre bojkov. Ale Nábrežný rajón, ten najbližšie ku Kachovskej priehrade a&nbsp;teda aj k&nbsp;Rusom na protiľahlom brehu, je iba pre tých odvážnych. Väčšina domov je poškodených ostreľovaním, majú zadebnené okná a&nbsp;zamknuté brány. Ich obyvatelia už nežijú alebo odišli na lepšie miesto. Zostalo tam iba pár ľudí. Je hmla, chvíľu prší a&nbsp;chvíľu sneží a&nbsp;to je tu dobré počasie – drony nelietajú. Preto na ulici stretávame zopár obyvateľov tohto nešťastného rajóna. Každý z&nbsp;nich povie, že keby bola jasná obloha, museli by sedieť doma a&nbsp;skrývať sa pred ruskými dronmi.

Ako sa skončí vojna na Ukrajine?

Vladimir sa rozhovorí ako kazateľ. Verí, že ho ochráni Boh, hoci ten nevyslyší každého, kto sa k&nbsp;nemu modlí. Skonštatuje aj, že kedysi sa nebál tak veľmi robiť zlo. Teraz však môže byť smrť blízko, a&nbsp;tak si dáva väčší pozor. Rozprával by azda donekonečna, ktovie, či má doma s&nbsp;kým prehodiť slovo. Prichádza šesťdesiatnička Ľudmila s&nbsp;nákupnou taškou. Ako verný psík za ňou kráča veľký hrdzavý kocúr. Ľudmila hovorí, že je členkou mestskej rady a&nbsp;chce nám ukázať najzdevastovanejšiu časť rajóna. Ozvú sa však zvuky ostreľovania. Ľudmila usúdi, že aj napriek „dobrému“ počasiu by to teraz bola príliš nebezpečná prechádzka. Radšej sa aj s&nbsp;kocúrom vráti do svojho domčeka. Na bráne svieti číslo 13. Lúčime sa objatím. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Zo svojej brány vyjde Max. Napriek zvukom okolo sa vybral do obchodu. Nie do supermarketu v&nbsp;susednej štvrti, ale do zastrčenej predajne s&nbsp;poloprázdnymi regálmi na ulici rozmlátenej ostreľovaním. Predavačka Táňa tu varí aj kávu a&nbsp;čaj a&nbsp;jej obchodík očividne slúži ľuďom, ktorí tu ešte tvrdošijne zostávajú, ako akési komunitné centrum. Táňa je najprv strohá. Postupne sa rozhovorí. Má deväťročnú dcéru. Odísť s&nbsp;ňou nechce. Nikopol je jej mesto a&nbsp;ona v&nbsp;žiadnom prípade neustúpi Rusom. S&nbsp;dcérkou bývajú v&nbsp;susednom rajóne. Leto bolo vraj celkom fajn, občas ju s&nbsp;kamarátkou pustila na ihrisko. Teraz trávi dievčatko dni zatvorené doma. Vyjsť na ulicu je príliš nebezpečné. Pri dverách zaskučia psy. Sú to pouliční tuláci, zvieratá mŕtvych majiteľov alebo ľudí, ktorí odišli a&nbsp;nemohli ich zobrať so sebou. Vedia, že u&nbsp;Táni vždy dostanú niečo pod zub. Teraz sa však prišli skryť. „Dokážu vycítiť ruské drony a&nbsp;vtedy sa pýtajú dovnútra,“ hovorí predavačka, keď im otvára dvere. Vraciame sa s&nbsp;Maxom k&nbsp;jeho domu, na ktorom už dvakrát musel opravovať strechu – ale vraj sa to stále oplatí, pretože na jeho ulicu to predsa len nepadá až tak často. Jeho rodina odišla do Nemecka. Ženu a&nbsp;deti videl naposledy pred dvomi rokmi. Občas si zavolajú cez internet. On má 57 rokov a&nbsp;nemôže vycestovať. Na Vianoce bude opäť sám. Vraj si už zvykol.

Zo svojej brány číslo 17 vykukne Ľudmila. Okolnosti sa jej zdajú priaznivé, tak z&nbsp;dvora vytlačí káru s&nbsp;odpadkami a&nbsp;vlečie ju ku kontajnerom v&nbsp;susednej ulici. Cestou zodvihne každý papierik, každú fľašu, ktorú zbadá na zemi. „Je dobré počasie, tak môžem ísť so smeťami. Keby svietilo slnko, mohla by som dopadnúť ako nedávno moja kamarátka. Vybrala sa na školský dvor pohrabať lístie a&nbsp;zabil ju ruský dron... Aha, toto auto trafili Rusi dokonca dvakrát,“ ukazuje na rozbité vozidlo na ulici.

Nechce sa nám veriť, že energická Ľudmila má 80 rokov. Pozýva nás k&nbsp;sebe a&nbsp;smeje sa, že nám ukáže doklady. V&nbsp;skutočnosti si chce narúžovať pery predtým, ako ju odfotíme. V&nbsp;domčeku žije s&nbsp;dcérou Kaťou a&nbsp;so synom Slavikom. Štyridsaťpäťročný Slavik mal pred rokmi autonehodu a&nbsp;odvtedy je ochrnutý. Ľudmila sa oňho stará. Je nešťastná z&nbsp;toho, že pred pár dňami ho nevládala udržať, keď ho podopierala na toalete, spadol jej a&nbsp;teraz má rany na tvári. Netreba sa pýtať, či by Ľudmila nechcela odísť. Sama skonštatuje: „Kam by som šla a&nbsp;ako so Slavikom?“ Je skoro ráno, celú noc mrzlo. Manželia Táňa a&nbsp;Sergej Kharlamovci zarábajú kvások na chlieb v&nbsp;pojazdnej pekárni. Tá teraz stojí odparkovaná vedľa kostola protestantskej Cirkvi Spasenia. Chlieb tu pečú z&nbsp;múky z&nbsp;humanitárnej pomoci od samaritánov dvakrát do týždňa. Desiatky bochníkov potom rozdajú. Pre mnohých je čerstvý chlieb vzácnosť. Aj darované oblečenie z&nbsp;druhej ruky, ktoré pastor Roman Golubev s&nbsp;manželkou Innou vykladajú na dlhé stoly pod prístrešok pred kostolom. Veľa obyvateľov ostreľovaného mesta stratilo prácu, keď závody prestali vyrábať, lebo ich poškodilo ostreľovanie alebo nebola elektrina. Nemajú si za čo kúpiť oblečenie a&nbsp;v&nbsp;meste veľa toho ani nedostať, väčšinu obchodov zatvorili. Roman s&nbsp;Innou premenili chrám na komunitné centrum a&nbsp;distribučné centrum. Zháňajú peniaze na potravinové a&nbsp;hygienické balíčky pre najchudobnejších, rozvážajú humanitárnu pomoc. Okrem pojazdnej pekárne dostali do daru filtračný systém na vodu a&nbsp;ponúkajú ju ľuďom za symbolickú sumu. V&nbsp;Nikopole z&nbsp;kohútikov pitná voda netečie – a&nbsp;často netečie žiadna, takže ju treba kupovať, no v&nbsp;obchode je niekoľkonásobne drahšia ako v&nbsp;kostole. Každú sobotu organizujú detský deň so spevom, s&nbsp;hrami a&nbsp;teplým obedom, ktorý varia dobrovoľníci. Prichádza približne stovka detí. Stretnutia s&nbsp;rovesníkmi sú pre ne vzácne.

Roman a&nbsp;Inna sa spoznali ako tínedžeri. Obaja sú z&nbsp;mnohodetných rodín a&nbsp;vyrastali v&nbsp;90. rokoch na Donbase. Žilo sa tam vtedy ťažko. Pre chudobné deti z&nbsp;ich mesta začali na fare variť teplé obedy. Tam sa Roman s&nbsp;Innou stretli. Keď dospeli a&nbsp;zobrali sa, pochopili, že ich cesta je pomáhať deťom. V&nbsp;roku 2014 sa začala na Donbase vojna a&nbsp;separatisti podporovaní Ruskom vyhlásili Doneckú ľudovú republiku. Roman s&nbsp;Innou odišli, nedokázali by žiť pod ruskou okupáciou. Najprv boli v&nbsp;Dnipre. Potom im Romanovi predstavení povedali o&nbsp;prázdnej farnosti v&nbsp;Nikopole. Kostol bol malý. Nechodilo tam veľa ľudí. Roman a&nbsp;Inna sa modlili za ďalších. „Bože, daj nám ľudí do chrámu.“ Prišlo prvých desať detí z&nbsp;ulice. Do cirkvi sa dostali presne tak ako kedysi Roman s&nbsp;Innou: boli v&nbsp;komplikovanej situácii a&nbsp;nikto iný im nebol ochotný pomôcť. „Tie deti k&nbsp;nám pritiahli ďalšie deti,“ hovorí Inna. Postupne ich prichádzalo 50. „Boli hladné. Zháňali sme zdroje na to, aby sme ich mohli nakŕmiť,“ dodáva Roman. Dve z&nbsp;nich si manželia adoptovali k&nbsp;trom vlastným potomkom.

Keď sa začala ruská vojna, zvýšil sa aj počet detí, ktoré potrebujú pomoc. Nielen s&nbsp;obedmi. Celá situácia s&nbsp;izoláciou a&nbsp;so stresom z&nbsp;ostreľovania na ne dolieha. Mnohé nemôžu spávať, majú nervové tiky, pocikávajú sa. Roman s&nbsp;Ninou nedávno zohnali peniaze a&nbsp;na týždeň odviezli skupinu detí do tábora do Svaľavy na západnú Ukrajinu. Cestovali tam 24 hodín vlakom. Niektoré z&nbsp;nich boli prvýkrát vo vlaku. Keď sa pohol, preľakli sa: „Tento domček sa hýbe!“ Mnohé cestovali prvýkrát mimo svojho mesta a&nbsp;regiónu. A&nbsp;všetky sa konečne dobre vyspali, bez nočných sirén a&nbsp;strachu. Ďalší týždeň bez vojny pre 65 detí bude vo februári, zaplatili ho Slováci, ktorí prispeli na zbierku občianskeho združenia Nezlomní. Roman s&nbsp;Innou sú svojej práci oddaní. Veria, že sú na správnom mieste. Dôverujú, že ich tu Boh ochráni. Aj keď okolo padajú ruské bomby. „Boh nám povedal, že máme zostať tu a&nbsp;pokračovať v&nbsp;našej službe.“

Aj psy cítia ruské drony: S deťmi a bezmocnými sme vzdorovali ostreľovaniu Nikopolu

Výber pre vás

Aj psy cítia ruské drony: S deťmi a bezmocnými sme vzdorovali ostreľovaniu Nikopolu

Súvisiace články

Ako v šachovej partii: Zuzana trpí sklerózou multiplex, napriek tomu je najfunkčnejšia v rodine

Život v Toskánsku je krásny: Napriek tomu tam ľudia nechcú bývať

Asistent prepravy: Bude laik s takouto funkciou zachraňovať slovenských pacientov?

Výber pre vás