Soňa Bullová

Ppríchodom nového roka si zvyčajne vytyčujeme predsavzatia a&nbsp;optimistické ciele. Pre ťažko chorých ľudí je však každý ďalší deň sviatkom. Novou nádejou,&nbsp;radosťou, že môžu byť so svojimi blízkymi. Čo je pre nich najdôležitejšie? O&nbsp;tom sa s&nbsp;klinickou onkologičkou BIBIÁNOU VERTÁKOVOU-KRAKOVSKOU (43) rozprávala SOŇA BULLOVÁ.

Kedy ste sa rozhodli pre onkológiu a&nbsp;prečo?

Pomerne zavčasu. Od detstva som vedela, že budem robiť medicínu, že nič iné ma nezaujíma. Môj dedko zomrel vo veľmi mladom veku a&nbsp;veľmi rýchlo na onkologické ochorenie. To bol asi impulz.

Stretávate sa s&nbsp;ťažkými prípadmi. Čo je najdôležitejšie pri prvom kontakte s&nbsp;pacientom, ktorému oznamujete závažnú správu?

K&nbsp;nám chodí vysoké percento pacientov, ktorí už svoju dia­gnózu poznajú, no máme i takých, ktorí prídu s&nbsp;benígnym nálezom, ale&nbsp;vyjde z&nbsp;toho malignita. Vtedy si treba s nimi sadnúť, vysvetľovať. Oni počujú prvú vetu, že je to zhubné, a&nbsp;prestanú počúvať všetko ostatné. To znamená, že si ich musíme volať opakovane.

V zahraničí sú už v onkológii úplne iné možnosti než na Slovensku. Kde je problém?

Robím túto prácu dvadsať rokov, takže vidím, že istý posun u&nbsp;nás je. A&nbsp;pomalými krôčikmi sa posúvame viac do Európy. Ešte zďaleka tam nepatríme, ale pre nás onkológov sú pacienti na prvom mieste. Snažíme sa pre nich urobiť všetko, čo sa dá, a&nbsp;za všetkých možných okolností. Vrátane písania výnimiek, hádania sa s&nbsp;rôznymi inštitúciami.

Pre každého niečo iné, ale v&nbsp;podstate najdôležitejšie je, aby pacient a&nbsp;lekár mali vybudovaný určitý vzťah, aby spolupracovali, aby si verili a&nbsp;aby sa vedeli spoľahnúť jeden na druhého. Zároveň treba hovoriť priamo. Jasne povedať, či lieky užívajú. Hlavne tí, ktorí dostanú tak­zvanú adjuvantnú, respektíve zaisťovaciu liečbu, napríklad po operačnom výkone, keď nemajú malignitu, no v liečbe musia pokračovať, aby sa malignita nevrátila.

O&nbsp;akom období hovoríme v&nbsp;súvislosti so zaisťovacou liečbou?

Závisí to od diagnózy. Napríklad pri pacientoch s&nbsp;karcinómom prsníka to môže byť päť až desať rokov.

To je dlhý čas. Prestávajú brať tabletky, keď si myslia, že sú už v&nbsp;poriadku?

Stáva sa to. Prvotný strach a&nbsp;obavy z&nbsp;návratu choroby po pár rokoch opadnú. Niektorí sa boja nežiaducich účinkov. Žiaľ, ne­existuje liek, ktorý by ho nemal.

Muži majú tiež prsnú žľazu, ale veľmi málo prsného tkaniva, to znamená, že naozaj musí dôjsť k&nbsp;závažnej udalosti, aby došlo k&nbsp;likvidácii tukového a&nbsp;prsného tkaniva. U&nbsp;žien je predsa len viac hormonálnych výkyvov a&nbsp;rôznych etáp života, ako je menopauza, tehotenstvo, dojčenie. U&nbsp;mužov sa to teda deje veľmi zriedka, pomer je sto k&nbsp;jednému. Ja som mala asi troch za celé obdobie, čo sa venujem tejto diagnóze.

Ktoré základné veci riešia pacientky na prvom mieste?

Pýtajú sa, či tu ešte budú pre svoju rodinu. Ony nemyslia na seba. Ženy, ktoré majú deti, myslia na ne, a&nbsp;ženy, ktoré žijú samy, sa pýtajú na to, čo bude nasledovať, ako to bude prebiehať, aké majú šance na vyliečenie. Je dobré, že nemyslia hneď na smrť, ale či stratia vlasy. To je jedna z&nbsp;otázok, ktorá vždy príde pri ženách po päťdesiatke, šesťdesiatke. Mladšie to berú inak. Tým po tridsiatke strata vlasov vôbec neprekáža. Nechcú ani parochne. Stačí im šatka, nosia čapice, nehanbia sa za holú hlavu. Je to&nbsp;paradox.

Ťažko povedať. Mladé ženy sú už dosť emancipované, veria samy v&nbsp;seba. Sú presvedčené o&nbsp;tom, že sú dostatočne dobré aj bez toho, aby vyzerali navonok pekne. Ale možno takto fungujú len moje pacientky.

Pamätáte sa na situáciu, keď ste sa v&nbsp;práci prvýkrát stretli so smrťou?

Už ani nie, ale bolo to určite na oddelení počas služby. Pacienti zväčša zomierajú medzi druhou a&nbsp;treťou hodinou v&nbsp;noci. Vedia, že sa blíži koniec. Vidno to na nich. Zmenia sa im črty tváre, ich vnímanie reality, ale aj náš pohľad na nich. Ťažko sa to špecifikuje. Vo finále vieme aj my, aj pacient, čo sa deje.

Čo v tých chvíľach potrebujú najviac?

Mať niekoho pri sebe. Ni­kto nechce zomrieť sám. Páči sa mi jeden výrok: Snaha o&nbsp;život nám nemôže zabrániť umrieť. Nemôžeme sa za každú cenu snažiť prežiť, keď už telesná schránka nemá na to kapacitu a&nbsp;došlo k&nbsp;takému závažnému poškodeniu tela, že v ňom ani duša nedokáže fungovať.

Som, ale nejdem úplne do krajností. Mám určité zásady a&nbsp;limity, čomu dokážem veriť a&nbsp;čomu už nie. Na druhej strane, pri našom povolaní často vidíme veci, ktoré si nevieme vysvetliť rozumom. Napríklad keď pacienti v pokročilom štádiu, pri ktorých vieme, že to nedopadne dobre, napokon prežívajú roky. Zrejme je nejaký dôvod, aby ešte na tomto svete zotrvali.

Niekedy si hovorím, že možno áno. Ale potom napríklad vidíme určitú cestu, ktorú človek má, a&nbsp;zrazu sa zlomí, lebo sa stane niečo iné. Takže na túto otázku neviem odpovedať. Čo však viem, je, že pacienti blízko smrti sú vyrovnaní. Nikto nekričí. Nikto sa nebojí. Sú pokojní.

Máte na mysli poslednú fázu pri umieraní? Prijatie konca?

Fázami diagnózy aj umierania každý z&nbsp;nás prejde. Každý sa raz dostane do bodu, keď sa zmieri a&nbsp;uvedomí si, že teraz to už nezmení. Už je len na ňom, ako tým prejde. Len minimálne percento ľudí nie je v&nbsp;čase svojho úmrtia zmierené s koncom. V&nbsp;poslednej fáze je dôležité dať posledné zbohom a&nbsp;rozlúčiť sa s&nbsp;ľuďmi, na ktorých vám záleží, lebo niektorí na to čakajú. My sa snažíme, aby zomierajúci mal umožnené návštevy, aby s&nbsp;ním príbuzní&nbsp; trávili čas, kým je ešte pri vedomí.

<p>Je dobré, že nemyslia hneď na smrť, ale či stratia vlasy. To je jedna z&nbsp;otázok, ktorá vždy príde pri ženách po päťdesiatke, šesťdesiatke. Mladšie sa to nepýtajú. Holá hlava im neprekáža.</p>

Čím to je, že sa smrť stala tabuizovanou témou?

Oslavujeme život. Snažíme sa, aby všetko bolo veselé, ružové, všetci sa usmievali, boli krásni, mladí, pekne oblečení. A&nbsp;to, že existuje druhá stránka, že raz sa toto všetko skončí, o&nbsp;tom sa vôbec nehovorí. Bojíme sa umierania. Kedysi už deti prijímali fakt, že je to niečo normálne. Keď niekto zomrel, bol doma vystavený niekoľko dní a&nbsp;všetci vrátane najmenších sa prišli rozlúčiť. Teraz naša kultúra deťom hovorí, že všetko je super. Ani na pohreb ich nevezmete, lebo sa bojíte, že to v&nbsp;nich zanechá nejakú emocionálnu stopu. Ale možno práve to je dôležité, aby sme sa už odmalička stretávali s&nbsp;tým, že život je konečný. Smrť je súčasť života. Takisto ako detstvo, materstvo, rodičovstvo, staroba. Ešte sa jej nikto nevyhol. Treba o&nbsp;nej hovoriť, hoci je to veľmi ťažká téma.

Ste mladá žena v pravidelnom kontakte aj s ľuďmi v terminálnom štádiu. Akú máte psychohygienu?

Mám doma dve deti, to bohato stačí. A&nbsp;potom šport, cestovanie. Potrebujete mať koníčky a&nbsp;musíte sa naučiť jednu dôležitú vec. Keď odchádzate z&nbsp;práce, dvere zatvoríte. Nehovorím, že v&nbsp;čase voľna neodpovedám ani na maily, ale treba mať určitú stenu. To znamená, že neťahám robotu domov, rovnako do roboty neťahám problémy zo súkromného života. Mnohé z pacientok sú moje priateľky. Po rokoch poznám ich vnúčatá, deti, pamätám si ich svadby, ukončenie školy. Všetko s&nbsp;nimi preberám, ale odstup tam musí byť. Mám ich rada, no keď nastane situácia, ktorú treba riešiť, musím si zachovať chladnú hlavu.

Čo je najdôležitejšie v&nbsp;rámci prevencie rakoviny prsníka či iného onkologického ochorenia?

Nebáť sa. Keď to tam je, tak je. Tým, že pôjdete na vyšetrenie, sa len skôr odhalí, o čo presne ide. Môže to byť obyčajná cysta alebo benígny nález, ktorých je 90 percent. Ale kým neprídete k lekárovi, budete žiť v&nbsp;strachu. Ak sa aj niečo nájde, môže to byť malé a&nbsp;vieme to v&nbsp;priebehu niekoľkých mesiacov zlikvidovať.

Onkologička Vertáková-Krakovská: Na smrť nemyslíme

Výber pre vás

Onkologička Vertáková-Krakovská: Na smrť nemyslíme

Súvisiace články

Štepkov syn nemá herecký talent, ale v srdci je umelec. Život v otcovom tieni je vraj príjemný

Plastický chirurg Červeň: Slovenkám robia v Turecku nosy amerického, nie európskeho typu!

Skončili sme, keď si vzal Dášu: Milenka Václava Havla opísala šokujúce detaily ich lásky

Výber pre vás