Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

V žiadnej inej európskej krajine nemuseli sestry prosiť o zvýšenie platov a handrkovať sa s politikmi. Mzdy tých, ktoré sa o nás starajú v operačných sálach, na lôžku, v ambulanciách aj v zariadeniach sociálnej starostlivosti, sú na Slovensku témou už roky a ani súčasná vláda nevyzerá na to, že by sa ju konečne chytala riešiť. Prezidentka komory zdravotných sestier a pôrodných asistentiek hovorí o požiadavkách, s ktorými rokujú, o exkolegyni poslankyni Monike Kaveckej aj o medzigeneračnom konflikte v kolektívoch a odchodoch mladých kolegýň. S IVETOU LAZOROVOU sa rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Už pred kovidom sme mali málo zdravotníckeho personálu. Aká je situácia po&nbsp;dvoch rokoch pandémie?

Zhoršila sa, o&nbsp;tom niet pochýb, ale nielen na&nbsp;Slovensku. Včera som počúvala rozhovor s&nbsp;prezidentom komory lekárov v&nbsp;Česku a&nbsp;hovoril to isté čo my. Mnohí by v&nbsp;systéme zostali, aj keď sú už v&nbsp;dôchodkovom veku. Pandémia však ich odchod urýchlila. Vlani koncom januára z&nbsp;registra odišlo okolo 900 sestier. Nových sme zapísali do&nbsp;tristo. Ten nedostatok sa už ukazuje ako veľký problém.

Poznáte osobne také, ktoré zmenili povolanie?

V&nbsp;komore pracujem 20 rokov, prezidentkou som ôsmy rok, takže okolo mňa sa pohybujú skôr tí, ktorí chcú zostať na&nbsp;Slovensku, pracovať v&nbsp;zdravotníctve, meniť veci, bojovať. Paradoxne sa však stáva, že odídu aj tie, ktoré by chceli zostať, no zostať je pre ne ťažšie. Minule si kolegyňa prišla vyzdvihnúť svoju registráciu, lebo keď odchádza do&nbsp;Rakúska, musí sa ňou preukázať. Pracovala tri roky po&nbsp;škole na&nbsp;Slovensku, mladý človek. Mala dobrú prácu, ubíjal ju však kolektív. Prevažná väčšina tam robí dlhé roky a&nbsp;ona medzi nich nezapadla. Necítila sa tam dobre.

Chýbajú rušňovodiči na&nbsp;železniciach. Železnice povedali, že idú riešiť náborové prostriedky pre rušňovodičov a&nbsp;že im, samozrejme, zvýšia platy. My chodíme, prosíme, píšeme, argumentujeme, pripadá mi to nelogické.

Musím priznať, že sa v&nbsp;kolektívoch objavuje generačný problém. Za&nbsp;20 rokov sme prešli zmenou vzdelávania. Staršie sestry majú strednú školu, mladšie vyššie odborné vzdelanie. Teda druhý stupeň, ktorý sa nastavil po&nbsp;vstupe do&nbsp;EÚ. K&nbsp;tomu bakalárky, ktoré absolvovali tri roky vysokej školy. Všetky sú však na&nbsp;jednej úrovni. Len čo sa dostanú v&nbsp;kolektíve do&nbsp;konfliktu, nastanú ťažkosti. A&nbsp;tak (mladšie s&nbsp;vyšším vzdelaním) po&nbsp;pár rokoch odídu. Takže ani 300 nových sestier za&nbsp;rok neznamená, že ich toľko v&nbsp;systéme zostane.

V&nbsp;čom ten generačný problém spočíva?

Skúsené, nehovorím staré, sestry sú zvyknuté robiť lekárom asistentky. Ona mu ešte aj otvorí chorobopis na&nbsp;strane, na&nbsp;ktorej ho pán doktor potrebuje, aby nemusel listovať. V&nbsp;praxi sú ochotné vykonať úkony, ktoré by robiť nemali. Ale robia ich, lebo lekár tam práve nie je a&nbsp;pacient to potrebuje. Napríklad vybrať stehy. Ošetriť ranu, ktorá sa nehojí.

S&nbsp;titulom bakalárky už nechcú byť slúžkami lekárov. Potom sa však s&nbsp;týmto postojom dostávajú do&nbsp;konfliktu so skúsenými sestrami. Tie hovoria, že mladé sú lenivé, neochotné, že sa im nechce robiť. Ale vidím aj druhú stranu, mladšie si strážia svoje kompetencie a&nbsp;chcú zmeniť systém, aby si každý robil svoju prácu.

Ak sestra urobí niečo, čo nie je v&nbsp;jej kompetencii, je za&nbsp;to zodpovedná a&nbsp;môže niesť následky, keď sa niečo stane. Preto by mali byť asertívne, aby si vedeli obhájiť svoje kompetencie a&nbsp;práva. Asi tak.

Ako sa prejavilo štúdium na&nbsp;diaľku v&nbsp;pripravenosti sestier na&nbsp;prax? Budú vedieť pichnúť ihly?

Samy hovorili, že im prax chýbala. Často pracovali v&nbsp;očkovacích centrách, v&nbsp;mobilných odberových centrách, časť praxe si nahradili. Bola im uznaná, ale nie je to skúsenosť pri lôžkach pacientov na&nbsp;rôznych typoch oddelení. Rovnako ako v&nbsp;prípade poslucháčov medicíny. Mohli si ju nahrádzať na&nbsp;nekovidových oddeleniach, ale aj školy sa ohrozenia študentov obávali.

Odporučili by ste osobe, na&nbsp;ktorej vám záleží, aby išla študovať za&nbsp;zdravotnú sestru?

Nie každý sa na&nbsp;to hodí. Na&nbsp;štúdium ošetrovateľstva nemáme nedostatok uchá­dzačov. Stále je záujem. No škola je náročná, hodín teoretickej aj praktickej výučby je veľa. Ďalší šok ich čaká pri nástupe do&nbsp;zamestnania. Odrádza ich skôr situácia, s&nbsp;akou sa stretnú: slabé ohodnotenie, zlé vzťahy v&nbsp;kolektíve, nedostatok pomôcok, otrasne vyzerajúce budovy. V&nbsp;Českej republike majú lepšie podmienky, lepšie vybavené nemocnice, oveľa prajnejšie pro­stredie. Povedala by som, že odchod mladších kolegýň je aj vina tých, ktoré sú v&nbsp;praxi dlhšie, a&nbsp;že absolventi sa nám nevedia aklimatizovať.

To je zvláštne, veď tie skúsené sestry by mohli byť rady, že im absolventky prišli trochu odľahčiť…

Rozprávala som sa s&nbsp;kolegyňou z&nbsp;Anglicka. Povedala mi: „Keď k&nbsp;nám príde študent, robíme všetko pre to, aby zostal. Snažíme sa ho zaúčať, vysvetľovať mu.“ U&nbsp;nás absolventi prídu do&nbsp;praxe a&nbsp;skôr sa im ukazuje, ako nič nevedia. Namiesto povzbudzovania - všetko sa naučíš, len treba chcieť, pomôžeme ti, vítame ťa - ich odrádzame. Neviem, čím to je. Žeby to bolo len rozdielmi vo vzdelaní? Sestier so strednou školou je stále v&nbsp;systéme 50 percent.

Vy ste takisto kedysi boli absolventkou. Aký nástup do&nbsp;povolania ste mali?

Ja som takýto postoj nezažila. Takže naozaj tomu nerozumiem. Podľa mňa zlyháva manažment oddelení. Keby si každá vedúca sestra toto strážila, bolo by to iné. Ona má v&nbsp;povinnostiach nielen dohliadať na&nbsp;systém práce, ale aj na&nbsp;správanie ľudí, ktorých má na&nbsp;starosti. Verím, že keby zasiahla, asi by sa situácia dala vyriešiť. Takto to, žiaľ, nefunguje.

Kedy ste boli naposledy v&nbsp;nemocnici a&nbsp;čo ste tam videli?

Naposledy súkromne v&nbsp;lete. Potom v&nbsp;októbri som sa zúčastnila na&nbsp;výberovom konaní v&nbsp;prešovskej nemocnici, bola som v&nbsp;komisii pri konkurze na&nbsp;vedúce sestry. Zdravotníci naozaj robia to, čo vládzu. Nemám s&nbsp;nimi zlú skúsenosť.

Nie všetko. Systémy spolu nekomunikujú, čo robí z&nbsp;pacienta poštára len preto, že doktorka v&nbsp;nich nevie nájsť výsledok jeho nálezu z&nbsp;iného oddelenia. Ďalší problém je, že v&nbsp;každej špecializovanej ambulancii, kde som bola, sa nás pýtali to isté. Najprv som bola poštárka, potom papagáj. Aké lieky, aké prekonané choroby, zas a&nbsp;znova. V&nbsp;rámci jedinej nemocnice si nevedia pozrieť vašu anamnézu. Potom sa čudujeme, že máme veľa ľudí v&nbsp;čakárni. Hnevá ma, že to sú nedostatky, ktoré sa dajú ľahko odstrániť.

Zamestnávatelia mali len dva dni na&nbsp;to, aby nahodili zamestnancov do&nbsp;systému. Teraz je už neskoro riešiť to. Mali sme takú spätnú väzbu, že väčšina nemocníc to stihla a&nbsp;sestry dostali zdanené odmeny vyplatené v&nbsp;takej výške, v&nbsp;akej mali. Skôr sme mali problém v&nbsp;ambulantnom sektore alebo v&nbsp;zariadeniach sociálnych služieb.

Máme zariadenia sociálnych služieb, ktoré zamestnávajú sestry, ale nie sú poskytovateľom ošetrovateľskej starostlivosti, lebo nepožiadali o&nbsp;kódy. Nemajú zmluvu s&nbsp;poisťovňami. Sestry tam teda pracujú kvázi ako sociálni pracovníci. Potom sú také, ktoré sú poskytovateľmi, dostávajú príspevky od&nbsp;poisťovní, spadajú pod Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, majú tam zodpovednú osobu. Tieto mohli žiadať o&nbsp;odmeny, ostatné nie.

Tam mnohé nedostali odmeny v&nbsp;plnej výške. Niektorým pri­šlo nejakých 130 eur namiesto 240 až 260, lebo im doktor povedal, že im príjem zdanil. Ambulantné sestry majú asi najnižšie platy a&nbsp;aj pri takýchto mimoriadnych odmenách je zamestnávateľ schopný im to krátiť.

Prečo vy a&nbsp;doktori neťaháte za&nbsp;jeden povraz?

Treba sa na&nbsp;to pozrieť v&nbsp;súvislostiach. Lekárska komora zastrešuje lekárov v&nbsp;nemocniciach, ale aj ambulantných, ktorí sú akoby súkromnými poskytovateľmi. U&nbsp;nich je problém, že nie sú jednotní v&nbsp;tom, čo navonok deklaruje ich komora. My máme menej súkromných poskytovateľov, lebo jediné sestry podnikateľky sú agentúry domácej starostlivosti a&nbsp;tých je okolo 200. Nemáme teda problém s&nbsp;tým, aby si presadzovali svoje požiadavky, ktoré patria skôr do&nbsp;podnikateľskej sféry. My ako komora sa staráme skôr o&nbsp;odborné veci. Chceme, aby mali sestry dobré podmienky práce, kompetencie, odmeňovanie, aby cítili potrebu neustále sa vzdelávať a&nbsp;zodpovednosť za&nbsp;to, čo robia. Lekárska komora má viac členov zo súk­romnej sféry, preto svoje názory otáča tým smerom. My riešime skôr profesiu ako takú bez ohľadu na&nbsp;to, kde sestry pracujú. Potom je jasné, že záujmy lekárov a&nbsp;sestier sú rozdielne.

Návrh reformy nemocníc. My ho podporujeme, lebo vidíme, že systém nie je schopný ďalej takto fungovať. Najviac doktorov máme v&nbsp;nemocniciach, nikto ne­chce ísť robiť všeobecných lekárov. Potom prvý filter pacientov nefunguje. Štyridsať percent agendy obvodného lekára vie vybaviť sestra v&nbsp;prvom kontakte. Tak sa odľahčí ambulancia a&nbsp;môžu liečiť. Starostlivosť o&nbsp;pacienta treba posunúť o&nbsp;stupeň nižšie: na&nbsp;sestry, na&nbsp;všeobecných lekárov, špecialistov. Ak to urobíme, do&nbsp;nemocníc bude smerovať minimum ľudí.

Ale ak my teraz vytvoríme úžasné podmienky pre lekárov v&nbsp;nemocniciach, väčšina z&nbsp;nich bude naďalej smerovať tam.

Asi sa v&nbsp;nemocnici lekári naučia viac ako v&nbsp;ambulancii.

Rozumiem, že potrebujú nabrať skúsenosti. Rezidenčný program ich tam núti ísť, ale oni potom neodchádzajú do&nbsp;obvodných ambulancií, pretože majú mzdy, bez starostí. Vieme, čo všetko si vyžaduje práca v&nbsp;ambulancii. Ak nemajú motiváciu, prečo by išli pracovať do&nbsp;primárneho kontaktu? Ak zvýšime mzdy lekárom v&nbsp;nemocniciach, logicky nemôžeme očakávať zmenu. Treba teda manažovať systém spôsobom, akým sa hrá šach: musíme vedieť, čo spôsobí tento ťah, čo iný, ako docieliť, aby sme dospeli k&nbsp;víťazstvu. Preto sme za&nbsp;reformu. Ak sa neurobí, stále budeme mať 60 percent zdrojov, ktoré idú do&nbsp;zdravotníctva v&nbsp;nemocniciach. To nie je efektívne.

Máte podporu verejnosti, veľa ľudí si hovorí, že sú ideálne podmienky, aby ste si vyrokovali vyššie platy.

Ani jedna organizácia sestier v&nbsp;Európe mi nedala spätnú väzbu, že by museli chodiť rokovať, prosiť, bojovať, vyzývať a&nbsp;neviem čo všetko. Vlády automaticky pristúpili k&nbsp;zvyšovaniu miezd. My sme sa trikrát stretli s&nbsp;ministrom, napísali sme výzvy poslancom pred schvaľovaním štátneho rozpočtu, výzvu predsedovi vlády, ideme rokovať na&nbsp;zdravotnícky výbor, na&nbsp;ktorý nás pozvala predsedníčka Jana Cigániková. Prečo by sme sa mali zvyšovania doprosovať? Chýbajú rušňovodiči na&nbsp;železniciach. Železnice povedali, že idú riešiť náborové prostriedky pre rušňovodičov a&nbsp;že im, samozrejme, zvýšia platy. My chodíme, prosíme, píšeme, argumentujeme, pripadá mi to nelogické. A&nbsp;to nehovorím, že sme už protestovali, stanovali, štrajkovali. Je nás málo, je to problém posledných desiatich rokov a&nbsp;nikomu nenapadlo doteraz ho riešiť.

Kedysi ste mali aj hlasné odbory. Spomínam si, že pred úradom vlády v&nbsp;roku 2014 ste stáli bok po&nbsp;boku s&nbsp;dnešnou poslankyňou Monikou Kaveckou. Ako s&nbsp;ňou vychádzate?

To, ako vystupovala v&nbsp;kampani, kým sa stala poslankyňou, a&nbsp;súčasná komunikácia, sú dve rôzne veci vo vzťahu k&nbsp;nám, ku komore. Ak potrebujeme komunikovať s&nbsp;poslancami z&nbsp;akejkoľvek strany v&nbsp;parlamente, obraciame sa na&nbsp;pani Kaveckú ako na&nbsp;iných. Vnímam ju ako akéhokoľvek iného poslanca v&nbsp;národnej rade. Musím však povedať, že sa mi lepšie komunikuje s&nbsp;predsedníčkou zdravotníckeho výboru Janou Cigánikovou.

Mrzí vás to? Pred siedmimi rokmi ste bojovali za&nbsp;tie isté veci.

Určite. Stanovačku aj štrajk iniciovali odbory, my sme ich podporili. Situácia je stále rovnaká - sestry nie sú dostatočne ohodnotené a&nbsp;ubúda ich. Mrzí ma to aj preto, že agenda odmeňovania by mala byť predovšetkým odborárska. Nezdá sa mi logické, že pani Kavecká zostáva predsedníčkou odborov, ktoré, mimochodom, zakladala komora. A&nbsp;tie spia.

S&nbsp;akými číslami a&nbsp;platovými požiadavkami chodíte na&nbsp;rokovania?

V&nbsp;zákone o&nbsp;odmeňovaní sestier nám chýba časová postupnosť. Dnes zarába rovnako absolventka, ktorá príde do&nbsp;praxe, aj jej kolegyňa, ktorá má 30-ročnú prax. Malo by to byť odstupňované podobne, ako je tu u&nbsp;pedagogických pracovníkov. Máme len valorizáciu.

Ak sestra pracuje v&nbsp;jedno­zmennej prevádzke, má plat 971 eur. S&nbsp;príplatkami za&nbsp;nočné služby, víkendy či sviatky trochu vyšší. Mzda sa im teda z mesiaca na&nbsp;mesiac mení. U sestry s&nbsp;pokročilou praxou, teda s&nbsp;titulom magister, predstavuje základná mzda 1&nbsp;201,20 eura. Ide o&nbsp;manažérsku funkciu, vedie ošetrovateľské tímy, je najviac vzdelaná s&nbsp;najvyššou praxou. Je ten plat primeraný tomu, čo robí?&nbsp; Žiadali sme v&nbsp;podstate 30-percentné zvýšenie platov, keď zoberieme, že inflácia je sedem percent, nie je to bohviečo a&nbsp;ani to sa nám zrejme nepodarí vyrokovať.

Minister zdravotníctva skresáva vaše požiadavky?

Minister nikdy nespochybnil naše čísla. Okrem toho sme žiadali zmenu systému ako takého. Nemáme len zdravotné sestry v&nbsp;nemocniciach, ale aj ambulantné,&nbsp;v&nbsp;zariadeniach sociálnych služieb, vo väzniciach či&nbsp;v&nbsp;armáde. Takže máme tri požiadavky - koeficient, časová postupnosť a&nbsp;systém odmeňovania, ktorý by mal platiť pre všetky sestry, pracujúce vo verejnom záujme. Dnes sme odmeňované podľa troch zákonov. Časť je platená podľa zákona 553, tam majú tabuľky, časť podľa 578 a&nbsp;ambulantné podľa Zákonníka práce.

Lekári majú dvojnásobné platy ako sestry a&nbsp;ešte sa im idú zvyšovať. Majú síce vyššie vzdelanie, ale myslím si, že rovnaká zodpovednosť je na&nbsp;ošetrovateľstve ako na&nbsp;medicíne. V&nbsp;Česku má sestra s&nbsp;30-ročnou praxou vyšší plat ako nastupujúci doktor. Prečo nie?

Okrem ministra zdravotníctva sme s&nbsp;nikým iným nerokovali. Ale jednoznačne je to vláda a&nbsp;minister financií, kto stráži zdroje. Každý by si mal robiť svoju prácu. Minister financií sa naučil rozprávať, že ak niekto niečo od&nbsp;neho chce, nech nájde zdroje. Ja ako prezidentka komory mu nebudem dávať návrhy, kde má ušetriť, aby dal zdravotníkom. Je to jeho práca, práca vlády, jej zodpovednosť, preto sú tam, kde sú. Naša požiadavka je legitímna aj spoločensky požadovaná. Ak si svoju prácu vláda neurobí, systém nebude fungovať a&nbsp;o&nbsp;pacienta nebude postarané. Jednoduchá vec.

ROZHOVOR Nedôstojný boj sestier za platy: Nik v Európe sa nemusí doprosovať tak ako my

Výber pre vás

ROZHOVOR Nedôstojný boj sestier za platy: Nik v Európe sa nemusí doprosovať tak ako my

Súvisiace články

REPORTÁŽ Pestúni verzus rodičia: Príbeh o tom, ako na život niekedy zákony nestačia

ROZHOVOR s trochu inou farárkou: Má tetovanie, študovala zen budhizmus a zviedol ju majster Hus

Lengvarský, Heger aj Remišová: Všetci majú nosy v stavebninách! SEM sa SŤAHUJÚ vládni úradníci

Keď musíte ísť sedieť "za školu": Ako sa záškoláctve stalo tretím najčastejším trestným činom

Rodičia pozor! Ak TOTO zanedbáte, tvrdo za to zaplatíte: Príbeh o probléme, ktorý sa prehlbuje

Výber pre vás