Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Rozhádaná spoločnosť, ekonomická kríza, všadeprítomná manipulácia, okresávanie slobôd, kovid a teraz vojna. Jedni aktuálne hrozby odmietajú vidieť alebo ich popierajú, druhí sú vyľakaní a pomaly stavajú protiatómové kryty. Žijeme v dobe plnej rozporov a stresu, ktorá dokáže otriasť aj najsilnejšími povahami. V dobe, ktorá vyplavila na povrch početnú skupinu duchom menej obdarených, hlasno sa dožadujúcu svojho miesta na slnku a rozsievajúcu zlobu, nenávisť i vlastnú frustráciu. Psychologička a riaditeľka občianskeho združenia Prima hovorí, že jedna z ciest, ako sa extrémom brániť, je nepredbiehať. Fungovať v normálnom režime tak dlho, ako sa len dá, žiť prítomnosťou a triezvo filtrovať informácie. Je presvedčená, že dobrých je medzi nami viac, a dokazuje to i ochota množstva Slovákov pomáhať utečencom z Ukrajiny. O tom, čo všetko s nami stvára nevítaný kokteil udalostí posledných rokov, sa s BARBOROU KUCHÁROVOU porozprával Peter Galan.

Nezdá sa vám, že najkratší socialistický žart - Dobre už bolo - je dnes zase aktuálny?

Možno. Ja by som však podobné ľudové múdrosti najradšej zakázala. Len podporujú všeobecnú depresiu. Obzvlášť to naše obľúbené: Rátaj s&nbsp;horším, dúfaj v&nbsp;lepšie. Akoby ste povedali, že keď sa aj niečo podarí, je to vlastne iba omylom.

A&nbsp;nie? Pozrite, čo tu máme. Najedovaný národ, infláciu, pandémiu a&nbsp;za humnami vojnový konflikt. Nie je ľahké sršať optimizmom.

Isto nie je. Ľudia sú psychicky vyčerpaní, nezvládajú návrat do práce, štartujú takpovediac so studeným motorom, trpia syndrómom vyhorenia, psychologické a&nbsp;psychiatrické ambulancie sa zapĺňajú aj detskými pacientmi. Žijeme v&nbsp;atmosfére strachu a&nbsp;obraz súčasnej reality je naozaj hrôzostrašný. Keď sa začal kovid, hovorili sme si s&nbsp;kolegom, že máme robotu na najbližších päť rokov. Keď teraz pozerám, čo sa deje, obávam sa, že to bude na oveľa dlhšie. Zabili sme si minimálne dekádu normálneho, „bezstarostného“ života.

Ani sme nevedeli, koľko toho môžeme stratiť.

Je také ľudské, že si nevážime, čo máme. Často až keď ochorieme, začneme si ceniť zdravie, vďaka prekonanej bolesti spoznáme úľavu, po smútku oveľa intenzívnejšie vnímame radosť.

Ako kovid zmenil náš svet z&nbsp;pohľadu psychológa?

Priniesol sociálnu izoláciu, úzkosť, strach, žiaľ aj duševné choroby. Tie sa budú dlho vynárať, zrieť, no už teraz máme množstvo klientov s&nbsp;reálnymi diagnózami. Panické ataky, paranoidné prejavy, psychotické ochorenia, recidívy alkoholikov a&nbsp;drogovo závislých.

Zachytil som, že závislostiam prepadajú čoraz mladšie ročníky, že pribudlo domáceho násilia i&nbsp;samovrážd.

Naše čísla to zatiaľ nenaznačujú, ale aj ja som na dávnejšej konferencii začula, že najmladšia alkoholička v&nbsp;Česku má len štyri roky. Znamená to, že sa vek alkoholikov všeobecne znižuje? Určite nie. Výnimočné prípady neurčujú štatistiku. Český psychiater Karel Nešpor to pekne vystihol v&nbsp;istej televíznej relácii: „Novinári každý rok píšu, že sa znižuje veková hranica užívateľov drog. Keď to tak rátam, museli by začať minimálne štyri roky pred narodením.“ Podobne je to s&nbsp;domácim násilím. Nie je viac týraných žien, len dnes už majú odvahu o&nbsp;ňom hovoriť. Mnohé témy prestávajú byť tabu. Samozrejme, je pravdepodobné, že sa izolácia a&nbsp;frustrácia skutočne podpísali pod vyšší počet závislých, to však budeme vedieť o&nbsp;pár rokov, keď začnú vyhľadávať pomoc.

Spomínali ste deti, ktorých v&nbsp;ambulanciách pribúda. S&nbsp;akými diagnózami?

Hlavne s&nbsp;poruchami sociálnej interakcie, koncentrácie, pamäti, so sklonmi k&nbsp;depresii, s&nbsp;úzkostnými stavmi. Mala som tu matku, ktorej syn sa odmietal vrátiť do škôlky, pretože sa bál svojich rovesníkov. Izolácia zasiahla deti a&nbsp;tínedžerov vo veku, keď sa formujú, vytvárajú si vzťahy, učia sa fungovať v&nbsp;sociálnom prostredí. Prerušením tohto procesu im v&nbsp;skladačke dospievania bude chýbať dôležité obdobie.

Problém s&nbsp;interakciou majú aj dospelí. Medzi ľuďmi cítiť nespokojnosť, agresiu, hnev. Čo je hlavný spúšťač extrémnych prejavov?

Pocit bezmocnosti, neistota, strach. Keďže nám tieto pocity berú energiu, niekedy ich aj podvedome prebijeme hnevom, ktorého ventilácia prináša úľavu. Ako psychologička skôr odporúčam zorientovať sa vo vlastných emóciách a&nbsp;upratať si ich v&nbsp;sebe.

Je za rozvratom spoločnosti aj nespútaná sila internetu? Manipulátori na sociálnych sieťach?

Určite áno. Závislosť od siekt a&nbsp;kultov - náboženských, politických, ekonomických či výchovne psychologických - je dávno známa. Internet ich možnosti len rozšíril a&nbsp;zrýchlil. Človek, ktorý im podľahne, nadobudne pocit, že konečne precitol, našiel pravdu a stal sa jej hlásateľom, že patrí k&nbsp;vyvoleným, elite. Vziať mu to je mimoriadne náročné a&nbsp;pokusy vrátiť ho na zem v ňom pochopiteľne&nbsp; vyvolávajú odpor, agresiu i&nbsp;nenávisť.

Psychologickými technikami vraj tajné služby už v&nbsp;minulosti vedeli zmeniť myslenie más. Až tak, že odmietali pravdu, hoci ju mali pred očami.

Takto spracovaní ľudia si neuvedomujú, že konzumujú klamstvá, hoaxy a&nbsp;konšpirácie. Cítia sa ako tí informovaní a&nbsp;ostatní sú pre nich ovce. Navyše vymývači mozgov s&nbsp;nimi naďalej aktívne komunikujú, zaväzujú si ich, dovedú ich do stavu, že sa boja vytriezvieť A&nbsp;časom už ani nechcú. Je pre nich nepredstaviteľné vsugerovaného presvedčenia sa vzdať.

Cielenej a&nbsp;intenzívnej manipulácii je skoro nemožné odolať. Zoberte si rozmach fašizmu. Aj Nemci sa mu dlho bránili, no zrazu prišiel zlom a&nbsp;prepadli mu. Alebo <a href="https://sk.wikipedia.org/wiki/Stanfordský_väzenský_experiment" target="_blank" rel="noopener">experimenty profesora Philipa Zimbarda</a>, ktorý za pár dní dokázal skupinu normálnych študentov v&nbsp;prostredí imaginárnej väznice v&nbsp;podzemí Stanfordovej univerzity zmeniť na sadistických netvorov. O&nbsp;zvieratách v&nbsp;nás hovoril už Carl Gustav Jung vo svojom diele Red book. Správnymi technikami ich viete prebudiť.

Môže byť človek „preprogramovaný“ nezvratne?

Často áno. Potvrdzujú nám to celkom obyčajné príbehy zo slovenských domácností. Mávam tu klientov, ktorým rodičia spravili z&nbsp;detstva peklo a&nbsp;traumu si nesú až do dospelosti. S&nbsp;nádejou sa ma pýtajú, či si napríklad otec, alkoholik a&nbsp;násilník, aspoň na smrteľnej posteli uvedomí, ako im ubližoval, či oľutuje. Odpoveď je - väčšinou nie. Ani v&nbsp;posledných chvíľach. Poprel by tým celý koncept svojho bytia. To, ako sa on sám videl.

To odmietanie reality mi pripomína ľudí, ktorí spochybňovali kovid aj pri pohľade na umierajúcich v&nbsp;nemocniciach.

Čo je horšie, inteligencia pri konšpiračných teóriách nehrá rolu a&nbsp;antivaxerská vlna zasiahla veľa intelektuálov, výborných odborníkov, doktorov. Zrejme u&nbsp;nich zvíťazila úzkosť a&nbsp;hrozbu vytesnili. Obranné mechanizmy v&nbsp;ich podvedomí logické myslenie potlačili. Potom tu je skupina, ktorá porušuje pravidlá zo zásady, takzvaní hejteri a&nbsp;zmanipulovaní (alebo platení) trolovia. Oni sú jedným z&nbsp;hlavných dôvodov rozkladu spoločnosti. Možno si ani neuvedomujú, že teraz útočia na základné piliere bytia.

Mňa v&nbsp;detstve naučili veriť lekárom a&nbsp;to mi zostalo. Hoci ma myslieť baví a&nbsp;nebolí, antivaxerským protestom hlboko nerozumiem a&nbsp;pokladám ich za patologické.

Zlá atmosféra tu však bola dávno pred kovidom. Kde sa berie?

Radím sa k&nbsp;šťastnej generácii, ktorá ešte poznala život v&nbsp;nádeji. Obdobie Nežnej revolúcie bolo veľmi vitalizujúce. Prevládali optimistické vízie, skoro budovateľské nadšenie. Potom pri­šla surová realita, mečiarizmus, mafiánske praktiky, krízy. Ono sa nám to zbieralo...

Problémom je asi aj hlboká nedôvera k&nbsp;autoritám, ktorú si nesieme z&nbsp;minulosti. To, čo nám nariaďujú, vnímame automaticky negatívne. K&nbsp;tomu absencia občianskeho a&nbsp;právneho vedomia, spolupatričnosti a&nbsp;spoluzodpovednosti. Vždy je vinný niekto iný. Niekedy to bola Viedeň, Budapešť, Praha, teraz vláda, opozícia, Rusko, Amerika. Zakaždým sa niekto nájde. Výsledok? Namiesto toho, aby sme si užívali čaro prítomného okamihu, utápame sa v&nbsp;negativite. Akoby sme stále neboli oslobodení.

Aj profesor Krčméry hovorí o&nbsp;syndróme nezvládnutej slobody, hoci v&nbsp;inom kontexte...

Na slobodu sa nedá pripraviť. Treba ju prevziať a&nbsp;potrápiť sa s&nbsp;ňou. Než sa s&nbsp;ňou naučíme žiť, chvíľku to trvá. Všetko si pýta svoju DPH. Žijeme v&nbsp;ranom kapitalizme a&nbsp;nejde to urýchliť. Demokracia je náročný systém, ktorý stojí na osobnej zodpovednosti každého z&nbsp;nás a&nbsp;ozdravenie spoločnosti si vyžaduje veľa práce. Preto tento proces produkuje aj viac sociálnej patológie - kriminality. Psychológovia však hovoria, že ideály majú byť ťažko dosiahnuteľné a&nbsp;je dobré už to, že sa k&nbsp;nim približujeme.

Len akosi pomaly. A&nbsp;vždy sa nám niečo postaví do cesty. Napríklad aktuálna vojna u&nbsp;susedov, ktorá je takisto spojená s&nbsp;dezinformáciami a&nbsp;aktivitou trubadúrov pravdy.

Ten informačný šum už ťažko filtrovať a&nbsp;priznávam, že aj mňa v&nbsp;prvý víkend po útokoch pohltil. Musela som sa rýchlo stopnúť. Mnohí to však nedokážu. Je to ako s&nbsp;ostatnými závislosťami, keď prekročíte istú hranicu, zabrúsite k&nbsp;alternatívnym zdrojom, hoaxom, začítate sa do rozporuplných diskusií, postupne prestávate rozlišovať. Len nasávate, strácate horizont, podliehate emóciám. Ideálne je vybrať si jedno-dve dôveryhodné médiá a&nbsp;ostatné vypustiť. Nakoniec, tých podstatných informácií nie je tak veľa.

Mám pocit, že nám vznikli dva silné protipóly. Jedna strana konflikt bagatelizuje, druhá prepadá až apokalyptickým víziám. Čo je normálnejšie?

Sprítomniť sa, uvedomiť si, že sme stále v&nbsp;mieri a&nbsp;u&nbsp;nás sa zatiaľ nič hrozivé nedeje. Treba žiť svoj život, ak je to možné, nevzdať sa rituálov a&nbsp;šetriť si energiu. Ešte ju budeme potrebovať. Zároveň by sme nemali byť ľahostajní. Prejavme solidaritu, pomáhajme tým, ktorí to potrebujú. Konečne môžeme niečo urobiť a&nbsp;nezažívať len bezmocnosť. Tá potreba aspoň čiastočne ovplyvniť dianie okolo nás je medzi ľuďmi čitateľná. Vidíme, ako sa aktivizujú, robia zbierky, prijímajú utečencov do svojich domácností.

Môže nás nezištná solidarita opäť stmeliť, dostať na povrch to dobré?

Samozrejme. V&nbsp;istom zmysle nás súčasná situácia vracia naspäť ku skutočným hodnotám. Otázka je, ako dlho nám láskavosť a&nbsp;ochota pomáhať zostanú. Ako dlho potrvá, než sa niekto začne sťažovať, že sa predĺžili rady v&nbsp;potravinách?

Už teraz počuť hlasy, že Ukrajinci prinesú kovid, zoberú prácu...

Aj to sme my. Strach z&nbsp;neznámeho a&nbsp;predsudky môžu zase prerásť do nacionalizmu, extrémizmu, intolerancie.

Vy ste pôsobili ako psychologička vo viacerých utečeneckých táboroch. S&nbsp;akými ľuďmi ste pracovali?

Mnohí trpeli posttraumatickou stresovou poruchou, ktorá sa neraz prejavila depresiami, samovražednými sklonmi, sebapoškodzovaním, závislosťami i&nbsp;deštruktívnym správaním. Niektorí skončili u&nbsp;psychiatrov. To všetko môžeme očakávať aj teraz.

Masívna utečenecká vlna významne zahustí obyvateľstvo. Nemáte obavy z&nbsp;rastúceho napätia, nezhôd, možno aj asociálnych prejavov?

To je azda predčasné, veď dnes ešte ani nevieme, koľkí na našom území zostanú. Osobne som rada, že sú u&nbsp;nás v&nbsp;bezpečí, ale uvedomujem si, že dôsledkom môže byť zvýšenie kriminality. Fakt, že niekto uteká pred vojnou, automaticky neznamená, že je dobrý. Oni prichádzajú s&nbsp;celým svojím príbehom aj s&nbsp;jeho negatívnymi stránkami. Nemá zmysel sa prehnane báť, len by sme nemali byť zaskočení.

Pocit bezmocnosti, neistotu a&nbsp;strach prebíjame hnevom, pretože jeho ventilácia nám prináša úľavu.

Na eskaláciu napätia utečencov nepotrebujeme. Veď hádky o&nbsp;politike, kovide či vojne zúria aj v&nbsp;našich obývačkách. Dajú sa eliminovať?

Tých prípadov je veľmi veľa a&nbsp;končia aj v&nbsp;mojej starostlivosti. Názorové rozdiely dokážu spôsobiť vážne problémy medzi partnermi, rozbiť rodiny. Ešte horšie to je v&nbsp;prípade seniorov ovplyvnených konšpirátormi, kde racionálne argumenty strácajú význam. Tu nie je iná cesta, len si vždy pripomínať, kto je na druhej strane. Že je to blízky človek. Nájsť spoločné body a&nbsp;rezolútne vylúčiť témy, ktoré nás rozdeľujú, spôsobujú stres a&nbsp;vyvolávajú negatívne emócie.

To sa ľahko povie, ale ako pri tom všetkom, čo sa na nás valí, zostať v&nbsp;pohode?

Nekreslime čerta na stenu. Zostaňme v&nbsp;kontakte so svojím JA, starajme sa o&nbsp;seba, venujme sa športu, vráťme sa do prírody, dbajme na psychohygienu. Na informácie o&nbsp;dianí si vyberajme overené zdroje a&nbsp;určime si čas, kedy ich sledovať. Hlavne si treba rozložiť sily a&nbsp;primárne riešiť veci, ktoré vieme ovplyvniť. Existujú autoterapeutické techniky, aplikácie v&nbsp;mobiloch znižujúce úzkosť, dýchacie cvičenia.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/zvierata-nas-zabili-sme-minimalne-dekadu-normalneho-zivota-hlasaci-pravdy-nam-nepomahaju/2" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Pomôže i&nbsp;obyčajný zápisník, kam si zaznamenáme všetko, čo nás trápi, a&nbsp;dostaneme to zo seba von. A&nbsp;keď je už veľmi ťažko, nie je hanba vyhľadať pomoc psychoterapeuta. Ja nevidím budúcnosť tak čierno, lebo viem, že človek je strašný nezmar, ktorý to všetko zvládne.

Zvieratá v nás: Zabili sme si minimálne dekádu normálneho života. Hlásači pravdy nám nepomáhajú

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Zvieratá v nás: Zabili sme si minimálne dekádu normálneho života. Hlásači pravdy nám nepomáhajú

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Platíme štátu aj za prežívanie: Podľa ekonóma by sa základné potraviny vôbec nemali zdaňovať

Keď slová môžu zabíjať: Beztrestnosť dezinformačných webov raz budeme veľmi ľutovať

Zelenskyj lídrom Západu: Nechali ste nás v tom samých. Možno ma vidíte naposledy živého

Záhorák v Silicon Valley: Šikovným to sype. V práci majú fitness, golf, váľandy i jedlo zdarma

Všetko je moje!: Aký majetok chcú Putinovi zablokovať, keď oficiálne dokopy nič nevlastní?

Analytik: Spravodajská hra so špiónmi bola amatérska a zbabraná

Výber pre vás