Jana Čavojská

Bomba, ktorá ma zranila, zabila moje kamarátky, - hovorí dvanásťročná Saja. „Fatimu, Seedru a Walu.“ Saja prišla o nohu nad kolenom. Napriek tomu naháňa medzi rozbombardovanými budovami loptu. Skáče pritom na jednej nohe a pomáha si barlami. Takto ju ukazuje video organizácie UNICEF, Detského fondu OSN, ktorý sa zameriava na dlhodobú a systematickú pomoc deťom v oblastiach postihnutých humanitárnymi krízami. Na desiate výročie začiatku vojny v Sýrii pripravil sériu videí priamo zo Sýrie, ale aj z utečeneckých táborov pre Sýrčanov v okolitých krajinách, aby priblížil, čím všetkým obyvatelia tejto ťažko skúšanej krajiny musia prejsť. Zameriava sa pritom hlavne na deti.

Trosky sú bezfarebné. Všetko pekné, veselé a&nbsp;živé zmizlo. Zostali len kopy šedivého betónu. Spomedzi nich vyčnievajú zvyšky budov, obnažené na&nbsp;kosť, s&nbsp;prázdnymi otvormi namiesto okien. A&nbsp;predsa aj tu žijú ľudia. Pri pozornejšom pohľade si človek všimne plachty natiahnuté medzi otvormi v&nbsp;múroch, vyvesenú bielizeň, ľudský tieň. Takto vyzerá Aleppo. Kedysi mesto s&nbsp;krásnym historickým jadrom, zapísaným na&nbsp;Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-hlasy-syrie-desatrocie-nenavisti-utrpenia-smrti-toto-su-najvacsie-obete" target="_blank" rel="noopener">FOTO ťažko skúšaných sýrskych detí si pozrite v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Väčšina ľudí odišla. Nie, nie sú v&nbsp;Európe. Tisícky žijú v&nbsp;utečeneckých táboroch v&nbsp;okolí Aleppa. A&nbsp;84 percent tých, ktorí ušli do&nbsp;zahraničia, zostáva v&nbsp;susedných krajinách: Turecku, Libanone a&nbsp;Jordánsku. Podľa štatistík muselo ujsť do&nbsp;zahraničia 5,6 milióna Sýrčanov. Ďalších 6,1 milióna je vysídlených priamo v&nbsp;Sýrii. Pre vojnu prišli o&nbsp;domov a&nbsp;bývajú v&nbsp;provizórnych podmienkach utečeneckých táborov. Viac ako trinásť miliónov ľudí v&nbsp;Sýrii potrebuje humanitárnu pomoc.

Video nás zavedie k&nbsp;bráne Qui­nisreen, jednej z&nbsp;deviatich brán do&nbsp;starého mesta v&nbsp;Aleppe. Postavili ju pred deväťsto rokmi. Prejdeme ňou s&nbsp;Usamom Antabim, ktorý má v&nbsp;kancelárii UNICEF na&nbsp;starosti vzdelávacie projekty. Nie sme sami, míňame pár ďalších ľudí. Väčšina budov naokolo už nestojí. Tak­že obyvateľov starobylej štvrte nemôže byť veľa. Bývajú tu medzi troskami a&nbsp;snažia sa zabezpečiť si všetko potrebné. Ani náhodou sa to nedá porovnať so životom pred vojnou.

„UNICEF prevádzkuje školy z&nbsp;dvoch dôvodov,“ vysvetľuje Usama. „Jeden je, že deti potrebujú priestor na&nbsp;učenie. A&nbsp;druhý, že ak niekde funguje škola, povzbudí to vysídlených ľudí, aby sa vrátili domov. Verím, že ľudia sa raz vrátia aj sem a&nbsp;nanovo vybudujú toto mesto aj svoje životy.“ Školu Khawla Bint Al-Azwar zrekonštruovali a&nbsp;otvorili v&nbsp;roku 2017. Vtedy sa do&nbsp;nej zapísalo päťdesiat detí. Dnes ich je tu viac ako dvesto. „To znamená, že ľudia sa naozaj vracajú,“ zdôrazňuje Usama. „Aj keď v&nbsp;tejto štvrti chýbajú základné veci ako elektrina a&nbsp;tečúca voda. Keď sme školu začali budovať, bol problém vôbec k&nbsp;nej prejsť po&nbsp;ulici. Cesta bola zaprataná troskami z&nbsp;rozbombardovaných budov. A&nbsp;dnes sú trosky odpratané.“

V&nbsp;škole funguje okrem bežných tried aj materská škola a&nbsp;špeciálna trieda na&nbsp;podporu detí s&nbsp;postihnutím. Vzdelávajú sa inkluzívne, v&nbsp;triedach s&nbsp;ostatnými žiakmi. Vo&nbsp;zvláštnej triede s&nbsp;nimi individuálne preberajú veci, s&nbsp;ktorými majú problémy.

Na&nbsp;videu pokračujeme v&nbsp;ceste Aleppom do&nbsp;štvrte Al-Maadi. Vyzerá lepšie než predošlá lokalita. Zostal tu aspoň kameň na&nbsp;kameni - doslova, lebo budovy a&nbsp;uličky sú vybudované starým štýlom, z&nbsp;kamenných kociek. Komunitné centrum UNICEF tu poskytuje neformálne vzdelávanie a&nbsp;bezpečný priestor pre deti z&nbsp;okolia. Jassir Hemidy z&nbsp;kancelárie UNICEF vysvetľuje, že tisícky sýrskych detí pre vojnu nemohli roky chodiť do&nbsp;školy. „V&nbsp;našej neformálnej škole môžu dohnať učivo, ktoré zameškali. Mnohé sa totiž zapísali do&nbsp;štátnej školy, ale nestíhali tam s&nbsp;učivom. Nemali totiž prebraté veci, ktoré už mali vedieť. Stávalo sa, že vzhľadom na&nbsp;vek zaradili dieťa trebárs do&nbsp;šiestej triedy, no ono nevedelo ani čítať a&nbsp;písať. Doučovací program je pre miestnych ľudí plamienkom nádeje. Je totiž zadarmo. Pre vojnu a&nbsp;zlú ekonomickú situáciu v&nbsp;krajine nemajú peniaze na&nbsp;nejaké doučovanie.“

Kamera nasleduje Jassira do&nbsp;triedy. Chlapci vo veku štrnásť až osemnásť rokov sa práve učia o&nbsp;ľudskom tele. Preberajú krvný obeh a&nbsp;dýchaciu sústavu. Na&nbsp;tvárach majú rúška, pre pandémiu koronavírusu sú v&nbsp;triede povinné. Jassir sa pýta jedného zo žiakov, čo mu dala škola. „Nevedel som čítať ani písať. Teraz to už viem,“ odpovedá asi pätnásťročný chlapec. Pre vojnu vôbec nenastúpil do&nbsp;školy. Ani to už neplánuje. Hovorí, že keď ukončí vzdelávací program v&nbsp;tomto komunitnom centre, radšej si nájde prácu. „Chcem sa naučiť remeslu. Celá moja rodina sú krajčíri a&nbsp;ja chcem byť krajčírom tiež.“ Jassir sa pýta ostatných chlapcov, či pracujú. Takmer všetci odpovedajú, že áno. Niektorí šijú, jeden pomáha v&nbsp;stolárskej dielni, ďalší u&nbsp;obuvníka. Do&nbsp;klasickej školy chodí z&nbsp;ôsmich chlapcov iba jeden. Tento školský rok nastúpil do&nbsp;ôsmej triedy. „Ale musel som školu prerušiť,“ hovorí. „Učivo je pre mňa príliš ťažké. Pre vojnu nemám dobraté veci, ktoré ostatní už vedia. Preto teraz chodím sem.“

Posledný z&nbsp;chlapcov povie, že pracuje v&nbsp;textilnej fabrike. Od&nbsp;siedmich rokov. Väčšinou&nbsp;dvanásť hodín denne. Ďalší tínedžer sa pochváli, že kedysi skončil prvý ročník základnej. „Potom som prestal chodiť do&nbsp;školy, aby som mohol pracovať v&nbsp;tlačiarni. Pracovný čas bol približne desať hodín denne. Teraz pracujem denne iba štyri hodiny. Preto môžem chodiť do&nbsp;tejto školy.“

V&nbsp;ďalšej triede funguje program psychosociálnych podporných aktivít. Deti, ktoré zažili traumu, sa musia naučiť spracovať svoje pocity, zvládnuť stres aj komunikáciu s&nbsp;okolím. Podľa štatistík každé tretie sýrske dieťa nemôže chodiť do&nbsp;školy. Pre vojnu a&nbsp;nútený útek z&nbsp;domova sa nezapájajú do&nbsp;dochádzky. V&nbsp;Sýrii nechodí do&nbsp;školy 2,45 milióna detí a&nbsp;v&nbsp;okolitých krajinách ďalších 750-tisíc malých utečencov. Každá tretia škola v&nbsp;Sýrii je zničená alebo ju zabrali vojaci. A&nbsp;čo je najsmutnejšie, 15 percent školopovinných detí je invalidných pre zranenia spôsobené vojnou.

Pri rieke Eufrat pracujú prečerpávacie stroje. Čerpajú vodu do&nbsp;cisterien. Tie ju potom vozia do&nbsp;utečeneckých táborov v&nbsp;okolí Aleppa. Je to jediný spôsob, ako ľuďom zaistiť aspoň úžitkovú vodu. Takto ju dovážajú aj do&nbsp;tábora Fafin. Funguje od&nbsp;roku 2018, keď muselo 137-tisíc ľudí ujsť z&nbsp;regiónu Afrin pre vojenský zásah zo strany Turecka. Vo Fafine žije v&nbsp;osemsto stanoch asi tritisíc ľudí. UNICEF pre nich zabezpečuje vodu, toalety a&nbsp;sprchy. Vodu zohrievajú solárne panely. Kvôli bezpečnosti sú veľké vodné tanky umiestnené mimo tábora. Vodu rozváža podzemné potrubie. Každé tri stany majú vonku vlastný kohútik. Kanalizácia tu nie je. Len povrchové kanály na&nbsp;odpadovú vodu. Každý deň ju pumpujú do&nbsp;cisterien a&nbsp;vypúšťajú do&nbsp;mestského kanalizačného systému.

Vďaka zdravotníckemu programu v&nbsp;tábore očkujú deti, ktoré pre konflikt vypadli zo štátneho očkovacieho programu, a&nbsp;kto potrebuje, dostane lieky. „Máme tím dobrovoľníkov, ktorý vyhľadáva podvyživené deti a&nbsp;matky. Tým potom poskytujeme špeciálnu liečbu a&nbsp;doplnky výživy,“ vysvetľuje Hussam. Jeden taký tím práve vykonáva skríning medzi obyvateľmi tábora. U&nbsp;detí do&nbsp;päť rokov sa robí jednoducho: pomocou pásky, ktorou im zmerajú obvod ramena.

Kamera nasleduje po&nbsp;tábore Hussama, ktorý má na&nbsp;starosti sanitačnú infraštruktúru a&nbsp;zdravotnícke projekty. Pred jedným zo stanov krájajú dievčatá zemiaky. Hussam sa ich pýta na&nbsp;školu a&nbsp;na&nbsp;to, či sa im v&nbsp;tábore páči. „Nie je tu pekne,“ odpovedá najstaršia zo sestier. „Dúfajme, že sa raz všetci budeme môcť vrátiť do&nbsp;svojich domovov, inšallah,“ rozlúči sa s&nbsp;nimi Hussam.

Riaditeľ UNICEF pre Blízky východ a&nbsp;severnú Afriku Ted Chaiban opisuje vlaňajší rok ako extrémne náročný. K&nbsp;vojne a&nbsp;ekonomickej kríze sa pridala pandémia koronavírusu. „Počet ľudí, ktorí potrebujú humanitárnu pomoc, narástol vlani o&nbsp;pätinu. Ceny potravín sa zvýšili o&nbsp;230 percent. Pol milióna detí vo veku do&nbsp;päť rokov je podvyživených. U&nbsp;jedného zo štyroch detí a&nbsp;mladistvých sa prejavujú psychické problémy spôsobené permanentným stresom a&nbsp;životom v&nbsp;strachu. Aj takúto daň si vyberá vojna.“ Dodáva, že podľa oficiálnych údajov doteraz zabili v&nbsp;Sýrii 6&nbsp;409 a&nbsp;zranili 5&nbsp;503 detí. „To sú oficiálne údaje, ktoré sú veľmi podhodnotené,“ zdôrazňuje. „Skutočné čísla sú omnoho vyššie.“

Utečenecký tábor Za’atari v Jordánsku je od roku 2012 domovom pre takmer 80-tisíc Sýrčanov. Viac ako polovica z nich sú deti. Celé roky tam býval aj Ahmad. UNICEF nakrútil jeho príbeh v roku 2015, keď mal šestnásť rokov. Vozí sa po tábore na starom bicykli a rozpráva: „Do tábora denne prídu desiatky nových ľudí, ale dostať sa z tábora je veľmi zložité.“ Video ho sleduje do obchodu so zvieratami. Chlapec vezme klietku s pestrofarebným vtáčikom a skonštatuje: „Chce uletieť a&nbsp;byť slobodný. Som v&nbsp;rovnakej situácii ako on. Aj ja som v&nbsp;klietke v&nbsp;tomto tábore. Nemám šancu vyletieť, slobodne rozprestrieť svoje krídla.“

Keď sa Ahmad pozeral na&nbsp;toto video pred pár týždňami, poznamenal pritom: „Ale ty si to dokázal, kamoš.“ Dvadsaťštyriročný mladý muž sa totiž dostal do&nbsp;Ontaria v&nbsp;Kanade v&nbsp;rámci kanadského presídľovacieho programu. „Prišiel som pred päťdesiatimi dvomi dňami. V&nbsp;ten deň sa v&nbsp;Za’atari narodila moja sestra. Dve najdôležitejšie udalosti v&nbsp;mojom živote,“ usmieva sa. „Dostal som slobodu, ktorú som chcel, a&nbsp;šancu, po&nbsp;ktorej som túžil. Ale zaplatím za&nbsp;to veľa. Svoju rodinu zrejme už nikdy neuvidím.“

Trinásťročná Safa sa do&nbsp;Kanady dostala s&nbsp;celou rodinou. V&nbsp;roku 2013 ju niekto odfotil, ako ju otec tlačí na&nbsp;vozíku do&nbsp;utečeneckého tábora Za’tari. Mala päť a&nbsp;čerstvo odtrhnutú nohu. Ďalšia malá obeť vojny. Aj preto rodina ušla do&nbsp;Jordánska. „V&nbsp;tábore sme bývali v&nbsp;stane. Nepáčil sa mi. Keď fúkal vietor, rozfúkalo mu steny a&nbsp;museli sme ho rozkladať nanovo. Zas a&nbsp;zas. Bolo to veľmi únavné,“ rozpráva dnes mladá slečna. „V&nbsp;tábore som snívala o&nbsp;troch veciach - dostať sa do&nbsp;Kanady, mať vlastnú posteľ a&nbsp;protetickú nohu.“ Všetky tri veci sa jej splnili. Video ju ukazuje pri hre s&nbsp;kamarátmi v&nbsp;kanadskom snehu. V&nbsp;Za’atari sa veľmi hanbila za&nbsp;to, že nemá nohu. Nerada sa stretávala s&nbsp;cudzími ľuďmi. „Teraz som silnejšia a&nbsp;nehanbím sa za&nbsp;to. Želám si, aby bola Sýria opäť bezpečná.“

Sajin príbeh UNICEF nakrúcal v&nbsp;Aleppe prvýkrát v&nbsp;roku 2014. Napriek tomu, že jej bomba odtrhla nohu uprostred stehna, divoko poskakovala na&nbsp;tej zdravej,&nbsp;s&nbsp;barlami, pomedzi rozstrieľané budovy a&nbsp;kopala do&nbsp;lopty. „Pred vojnou sme sa cítili bezpečne, keď sme išli von. Ani nám nenapadlo, že by sa nám stalo niečo zlé. Život bol krásny,“ hovorí na&nbsp;ňom. „Ale potom moji kamaráti zahynuli, keď som ja bola zranená. Prišla som o&nbsp;nohu. Keď hrám futbal, necítim, že by som niečo stratila, že by mi niečo chýbalo.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-hlasy-syrie-desatrocie-nenavisti-utrpenia-smrti-toto-su-najvacsie-obete" target="_blank" rel="noopener">FOTO ťažko skúšaných sýrskych detí si pozrite v GALÉRII&gt;&gt;</a>

O&nbsp;šesť rokov je Saja ešte stále v&nbsp;Aleppe. Stále hrá futbal. Používa pritom protézu. Na&nbsp;videu cvičí v&nbsp;moslimskej šatke gymnastické prvky. Predvádza stojku na&nbsp;rukách aj chôdzu po&nbsp;rukách. Všetky pohyby ovláda bravúrne. „Chcem študovať literatúru a&nbsp;stať sa učiteľkou telesnej výchovy. Teraz nemôžem robiť gymnastiku ako predtým. Moje zranenie zmenilo veľa vecí. Chcela som byť trénerka gymnastiky. Ale už som zmenila názor. Budem učiť telocvik,“ hovorí s&nbsp;úsmevom. Video ju ďalej sleduje kráčať ulicami Aleppa. Kríva. Pod džínsami má namiesto jednej nohy protézu. „Život nezastal v&nbsp;tom jednom bode, keď sa začala vojna alebo keď som prišla o&nbsp;nohu. Musíme ísť ďalej a&nbsp;robiť, čo milujeme. Pracovať na&nbsp;sebe, aby sme našli východisko z&nbsp;tejto situácie.“

FOTO Hlasy zo Sýrie: Desaťročie nenávisti, utrpenia a smrti, toto sú najväčšie obete

Výber pre vás

FOTO Hlasy zo Sýrie: Desaťročie nenávisti, utrpenia a smrti, toto sú najväčšie obete

Súvisiace články

Jeseň na severe: Slovák prešiel pešo naprieč Škandináviou, poriadok a príroda mu vyrazili dych

Listy z Morie: "Radšej skočím z vysokej budovy, ako by som sa mal vrátiť do tureckého väzenia"

FOTO: Jedinečné Mexiko: Mariači, klaňanie Svätej smrti aj špeciality z hmyzu!

Zhorelo peklo - a čo ďalej: Po požiari utečeneckého tábora Moria zostali na ulici tisícky ľudí

Vo vzduchoprázdne: Utečenci v Aténach bez strechy nad hlavou aj nádeje

Výber pre vás