Jana Čavojská

Majú tu najväčšie kukučkové hodiny na svete aj prvé najväčšie kukučkové hodiny na svete. Oboje majú podobu domu. Môžete vojsť priamo do hodinového stroja, vidieť, ako sa točia a&nbsp;ako do seba zapadajú drevené kolieska, vypočuť si obrovskú kukučku a&nbsp;zistiť, aké veľké sú mechy jednoduchého nástroja, ktorý vydáva typický zvuk: ku-ku, ku-ku.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-kukuckovy-disneyland-milion-sposobov-kazdy-je-nadherny" target="_blank" rel="noopener">V galérii nazrite do fascinujúceho sveta kukučkových hodín&gt;&gt;</a>

Všetko toto, len v&nbsp;miniatúrnych rozmeroch, montujú hodinárski majstri aj do bežných kukučkových hodín, vhodných na zavesenie niekam na stenu. Nie sú to len také obyčajné skrinky. Zdobia ich rôzne výjavy. Poľovník s&nbsp;fajkou a&nbsp;so psom, striehnuci na jeleňa, a&nbsp;opodiaľ medveď, ktorý ho pozoruje z&nbsp;brloha. Naháňajúce sa deti a&nbsp;otcovia, ktorí odpočívajú s&nbsp;krígľami piva. Dvor plný domácich zvierat, kde muž práve píli drevo. Mladý pár v&nbsp;kroji na lavičke, ktorému nad hlavou každú hodinu spolu s&nbsp;kukučkou vytancujú veselí ľudkovia. Výjavy z&nbsp;dedinského života dôkladne vyrezané do dreva. No nájdu sa aj iné kúsky. Najdrahšie kukučkové hodiny na svete zdobí 617 Swarovského krištáľov a&nbsp;figúrky z&nbsp;24-karátového zlata. Rezbár na nich odpracoval 215 hodín. A&nbsp;stoja 22&nbsp;900 eur.

Pôvod hodinového mechanizmu nie je úplne známy. Ani to, kde vznikli prvé kukučkové hodiny. Ľudia v Čiernom lese v Nemecku tvrdia, že u nich. O svoje zásluhy sa však hlásia aj Česi. Občas sa ako možné miesto zrodu kukučkových hodín uvádza Švajčiarsko. Isté však je, že hodinové mechanizmy sa objavujú od polovice 16. storočia a s meraním času si lámali hlavu učenci ako Galileo Galilei, Christiaan Huygens, Tycho Brahe či Athanasius Kircher. O kukučkových hodinách prvýkrát písal augsburský obchodník Philipp&nbsp; Hainhofer v&nbsp;roku 1629. Patrili saskému princovi Augustovi a&nbsp;Hainhofer si ich prezrel počas svojej návštevy Drážďan. Obchodník, známy aj tým, že zbieral rôzne kuriozity, postavil potom prvé kukučkové hodiny v&nbsp;Čiernom lese.

O&nbsp;pár rokov neskôr opisuje Athanasius Kircher v&nbsp;knihe Musurgia Universalis kukučkový mechanizmus, vďaka ktorému sa v&nbsp;hodinách pohybujú figúrky a&nbsp;kukučka pravidelne kuká zo svojho okienka. Pár jednoduchých mechov v&nbsp;mechanizme používali už vtedy - a&nbsp;dodnes sa nezmenili. Ani systém pravidelného naťahovania hodín raz za deň alebo raz za osem dní. Samozrejme, ak človek radšej nesiahne po tých na baterky.

Ani v&nbsp;tom, kto vo Schwarzwalde ako prvý rozbehol výrobu kukučkových hodín, nemajú historici jasno. Názory prvých dvoch, ktorí o&nbsp;výrobe kukučkových hodín písali ešte okolo roku 1800, sa rozchádzajú. Franz Steyrer vo svojej knihe História umenia výroby kukučkových hodín tvrdí, že prvé také hodiny v&nbsp;dedine Neukirch vyrobili Michael Dilger a&nbsp;Matthaus Hummel v&nbsp;roku 1742. Markus Fidelius Jack mu však oponuje s&nbsp;tým, že Franz Anton Ketterer zo Schönwaldu zostrojil prvé kukučkové hodiny ešte začiatkom 30. rokov 18. storočia.

Najstaršie zachované kukučkové hodiny, ktoré majster Johannes Wildi vyrezal (a&nbsp;podpísal) okolo roku 1770, vystavuje Nemecké múzeum hodín vo Furtwangene. V&nbsp;tomto meste sa okolo hodín s&nbsp;malou kukučkou točí všetko. Je tu dokonca technická univerzita. Vznikla ako škola pre hodinárov v&nbsp;roku 1850. O&nbsp;dva roky otvoril jej zakladateľ Robert Gerwig aj Nemecké múzeum hodín. Už vtedy mali v&nbsp;regióne zrejme bohatú históriu a&nbsp;bolo čo vystavovať. Dnes múzeum nerozpráva len históriu výroby hodín v&nbsp;Čiernom lese, ale svetovú históriu merania času.

Dizajn hodín sa postupne menil. Zo začiatku boli na hodinách, ale aj na hracích skrinkách obľúbené okrem iného poriadne drastické výjavy. Napríklad ako odtínajú hlavu Jánovi Krstiteľovi a&nbsp;podávajú ju Salome. Pohybujúce sa postavičky túto popravu predvádzali každú hodinu. Podobu domčeka dostali kukučkové hodiny po tom, ako Robert Gerwig vyhlásil v&nbsp;septembri 1850 súťaž o&nbsp;najlepší návrh na moderný dizajn hodín. Zvíťazil nápad Friedricha Eisenlohra. Bol to architekt zodpovedný za naprojektovanie budov pre Bádenskú štátnu železnicu. Ako vzor pre hodiny si zvolil domček výpravcu. A&nbsp;tento dizajn kukučkovým hodinám už zostal.

Mesto Furtwangen sa pýši tým, že je centrom výroby kukučkových hodín v&nbsp;Čiernom lese. Lenže to isté o&nbsp;sebe tvrdí Triberg, Schönwald, Gutach, Hornberg, Villingen... V&nbsp;skutočnosti sa kukučkové hodiny vyrábali v&nbsp;celom regióne. Zimné večery sú tu dlhé a&nbsp;ľudia si potrebovali privyrobiť. Hovorí sa, že práve preto začali vyrezávať kukučkové hodiny. Remeselníci, špecializovaní vyslovene na výrobu hodín, sa spomedzi obyvateľov Čierneho lesa vyprofilovali až neskôr. Pôvodne išlo o&nbsp;rodinnú tradíciu. Každý člen rodiny vrátane detí mal pri výrobe hodín svoju úlohu, od nachystania dreva až po dekorovanie hotových hodín. Postupne vznikali manu­faktúry s&nbsp;majstrami, remeselníkmi a&nbsp;učňami. Podľa dostupných záznamov len v&nbsp;Tribergu živila výroba kukučkových hodín na začiatku 19. storočia 790 ľudí.

Gütenbach mal 833 obyvateľov a&nbsp;z&nbsp;nich bolo 96 výrobcov kukučkových hodín, 10 výrobcov súčiastok, 14 dekoratérov a&nbsp;61 priekupníkov. Tí si na drevený rám s&nbsp;popruhmi nakladali kukučkové hodiny a&nbsp;putovali s&nbsp;nimi ako pouliční predavači. Pešo, na poštových vozoch alebo na lodiach. Pravidelne navštevovali Francúzsko aj Anglicko a&nbsp;ohlasovali sa pokrikom: „Krajina hodín!“

Kukučkové hodiny sa však predávali aj v&nbsp;Čiernom lese. Boli napríklad tradičným svadobným darom pre mladomanželov. Mali odmeriavať dobré aj zlé časy v&nbsp;ich manželstve. Darca dal na hodiny vyrezať ich mená, takže to bol veľmi personalizovaný predmet.

Kukučkové hodiny sa stali symbolom Čierneho lesa a&nbsp;po čase aj celého Nemecka. Priekupníci už nemuseli odchádzať s&nbsp;ťažkým nákladom z&nbsp;domu. Rozvíjal sa cestovný ruch, do regiónu prichádzalo čoraz viac ľudí. Práve tu, v&nbsp;Schollachu, postavili začiatkom 20. storočia prvý lyžiarsky vlek na svete. Čierny les kvôli nadmorskej výške a&nbsp;zdravému vzduchu navštevovali rekreanti aj pacienti s&nbsp;pľúcnymi chorobami. Ako suvenír si odtiaľ odnášali kukučkové hodiny. Tie luxusné sa stali symbolom dobrého, pohodlného života nielen v&nbsp;krajinách hovoriacich po nemecky.

Dielničky, kde majstri ručne vyrezávali hodiny, mali koncom 19. storočia nahradiť fabriky. Aby boli hodiny lacné a&nbsp;každý si ich mohol dovoliť. V&nbsp;Badene vzniklo niekoľko takých fabrík. Povedali si, že chcú niečo modernejšie. Tradičný dizajn z&nbsp;Čierneho lesa už podľa nich nedržal krok s&nbsp;dobou. No ukázalo sa, že zákazníci naň nedajú dopustiť. Nové hodiny sa ľuďom nepáčili. A&nbsp;ekonomická recesia v&nbsp;20. rokoch 20. storočia definitívne položila hodinársky priemysel v&nbsp;Badene na lopatky. Dnes sa nám do dizajnu moderných domácností kukučkové hodiny v&nbsp;tvare výpravcovho domčeka a&nbsp;zdobené dedinskými výjavmi už veľmi nehodia. No hodinárske dielne v&nbsp;Čiernom lese predsa len prosperujú. Vymýšľajú nové alebo sa vracajú k&nbsp;tradíciám, ich produkty stoja stovky až tisícky eur. V&nbsp;poslednom čase si ich obľúbili hlavne turisti z&nbsp;Ázie.

Predajne sú zároveň prehliadkou najrôznejších dizajnov a&nbsp;typov hodín. Niektoré ponúkajú pohľad do dielne, iné expozície z&nbsp;histórie hodinárstva. Po fasáde Domu tisícich hodín v&nbsp;Tribergu sa šplhá obrovský mechanický medveď a&nbsp;ďalší dvaja, oblečení v&nbsp;typických krojoch, vyrezávajú drevené časti hodín. Pri vchode víta návštevníkov deduško hodinár v&nbsp;rôznych jazykoch. Samozrejme, nie živý. Je to mechanická figurína. Námestíčka mestečiek a&nbsp;dedín zdobia sochy hodinárov a&nbsp;podomových obchodníkov.

Niektorí výrobcovia zašli ešte ďalej. V&nbsp;roku 1984 vyrobil Josef Dold v&nbsp;meste Schonach kukučkové hodiny veľké ako dom. Hodinový mechanizmus má rozmery 3,6 krát 3,1 metra. Drevené kolesá mechanizmu vyrezával doma na podlahe v&nbsp;kuchyni. V&nbsp;roku 1997 však Josefovi Doldovi označenie najväčšie kukučkové hodiny na svete vyfúkli Edwald a&nbsp;Ralf Ebleovci z&nbsp;Tribergu. Postavili ešte väčšie kukučkové hodiny v&nbsp;ešte väčšom dome s&nbsp;rozmermi hodinového mechanizmu 4,5 krát 4,5 metra. Sú spojené s&nbsp;malou expozíciou a&nbsp;veľkou predajňou. Kukučka, ktorá ohlasuje presný čas dvakrát za hodinu, váži stopäťdesiat kíl. Stavba hodín trvala päť rokov. Prvenstvo Ebleovcov potvrdili aj zápisom do Guinnessovej knihy rekordov. Doldovci odvtedy svoje kukučkové hodiny prezentujú ako „prvé najväčšie kukučkové hodiny na svete“.

Aby toho nebolo málo, rodina Herrovcov postavila v&nbsp;roku 1995 iný dom. Množstvo figurín v&nbsp;životnej veľkosti sa v&nbsp;ňom rozpohybuje po vhodení mince. Kukučka ohlási čas, dievčatko vyjde s&nbsp;husami, obchodník sa vydá na cestu s&nbsp;hodinami na chrbte. Iný muž rúbe drevo, štamgasti v&nbsp;krčme nad ním popíjajú pivo a&nbsp;skupina ľudí tancuje. Aj Herrovci sa dočkali zápisu do Guinnessovej knihy rekordov. Ich hodiny sú „najširšie kukučkové hodiny na svete“ so šírkou jedenásť a&nbsp;pol metra. Do ešte väčších (či širších) domov s&nbsp;funkciou kukučkových hodín sa odvtedy nikto v&nbsp;Čiernom lese nepustil. Zato tam stavajú ešte niečo ohromnejšie - celý zábavný park venovaný kukučkovým hodinám. Svoje brány by mal návštevníkom otvoriť už o&nbsp;pár mesiacov.

FOTO Kukučkový disneyland: Ku-ku na milión spôsobov a každý je nádherný!

Výber pre vás

FOTO Kukučkový disneyland: Ku-ku na milión spôsobov a každý je nádherný!

Súvisiace články

Pôvaby severu: Viete, v ktorom nemeckom meste je viac mostov ako v Benátkach?

Nemecko v pohotovosti: V Hannoveri našli obrovskú bombu z vojny, hneď evakuovali 15-tisíc ľudí

Nepovolíme im to: Nemecko a Francúzsko budú blokovať kryptomenu Facebooku

Výber pre vás