Juraj Červenka

Po zamrznutom chodníku na Ulici Karla Marxa opatrne kráčajú dve zababušené starenky. Navzájom sa podopierajú a dávajú si pozor, aby sa nešmykli. Terén pod nimi je totiž ľadový a neudržiavaný. Jedna však zdvihne pohľad a usmeje sa na nás, keď si v malej brezovej aleji prezeráme plastiky rodákov s titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Je poludnie, a tak sa spoza fádnych neomietnutých bytoviek sovietskeho typu začne šíriť volanie muezína. Naozaj neobvyklý kontrast!

Sme v Čistopole, meste vybudovanom na miernom kopci, ktorý sa zvažuje k rieke Kama. Romantický ráz ruskej kultúrnej krajiny sa dopĺňa s neosobnou atmosférou sovietskeho razenia. Hoci je to mesto nenápadné, na&nbsp;prvý pohľad ničím výnimočné, má svojho zvláštneho archaického ducha. Hlavnú komunikáciu ohraničujú staré obchodnícke domy vybudované na&nbsp;prelome 19. a&nbsp;20. storočia v&nbsp;eklektickom štýle, neraz s&nbsp;bohato vyrezávanými drevenými stenami, mnohé sa, žiaľ, rozpadávajú.

V&nbsp;jednej z&nbsp;takýchto stavieb žil držiteľ Nobelovej ceny za&nbsp;literatúru, totalitným režimom oslavovaný i&nbsp;zatracovaný Boris Pasternak. Ako mnohých ďalších umelcov ho počas druhej svetovej vojny poslali ďalej od&nbsp;Moskvy. Práve v&nbsp;Čistopole prekladal Shakespearove práce ako Rómeo a&nbsp;Júlia či Antonius a&nbsp;Kleopatra.

„Dlhé zimné noci, šero a&nbsp;miestni obyvatelia ho inšpirovali pri tvorbe Doktora Živaga. V&nbsp;tejto skľúčenosti a&nbsp;osamelosti sa mu v&nbsp;hlave rodila dejová osnova legendárneho diela,“ hovorí Anatolij, učiteľ telocviku, ktorý v&nbsp;miestnom parku neďaleko Múzea Borisa Pasternaka sprevádza študentov počas hodiny behu na&nbsp;lyžiach.

Čistopoľom sa prechádzame bez nejakého presne stanoveného cieľa v&nbsp;tento zimný sychravý deň pravdepodobne ako jediní zahraniční turisti. Schádzame k&nbsp;rieke Kama, v&nbsp;prístave je však pusto, nákladné i&nbsp;osobné lode budú ešte niekoľko týždňov čakať, kým ich jar oslobodí z&nbsp;každoročného ľadového zovretia. A&nbsp;znova budú širokým korytom pretekať vody z&nbsp;ďalekých uralských vrchov.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-nezname-tatarsko-neuverite-co-pasterrnaka-inspirovalo-pri-tvorbe-doktora-zivaga" target="_blank" rel="noopener">VIAC FOTO z ľadového Tatárska nájdete v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Prechádzame z&nbsp;uličky do&nbsp;uličky pomedzi tradičné ruské dreveničky i&nbsp;poza starú drevenú mešitu z&nbsp;roku 1844, ktorá nebola zatvorená ani za&nbsp;vlády boľševika. Zastavujeme sa v&nbsp;bu­fete usmievavého Tadžika, predáva totiž vynikajúcu kuraciu šaurmu podľa receptúry svojho brata z&nbsp;Dušanbe. Prehodíme pár slov s&nbsp;oteckom, ktorý vezie dcérku v&nbsp;kočíko-sánkach, sledujeme partiu detí lezúcich po&nbsp;svojskej preliezačke, historickom obrnenom transportéri sovietskej armády.

Hoci v&nbsp;Čistopole sa čas akoby zastavil, Tatársko v&nbsp;skutočnosti patrí k&nbsp;najvyspelejším častiam Ruskej federácie s&nbsp;petrochemickým, strojárskym, automobilovým i&nbsp;leteckým priemyslom. Tatársky sen o&nbsp;nezávislosti sa začiatkom 90. rokov minulého storočia rozplynul pre nevôľu Moskvy, no prezident Tatárska a&nbsp;miestny parlament majú pomerne široké právomoci.

Vyše trojmiliónovú republiku obývajú nielen moslimskí a&nbsp;väčšinoví Tatári, potomkovia povolžských Bulharov, a&nbsp;ortodoxní Rusi, ale i&nbsp;príslušníci mnohých ďalších národov a&nbsp;etník, ako turkickí Čuvaši či Baškirci, alebo ugrofínski Mordvinci.

Ako symbol stáročného prelínania islamskej a kresťanskej kultúry sa v srdci opevneného kazanského Kremľa hrdo týčia minarety veľkolepej mešity Kul Šarif. Pripomína pôvodný moslimský svätostánok zničený v roku 1552, keď vojaci cára Ivana IV. Hrozného dobyli Kazanský chanát. Práve po&nbsp;tomto historickom víťazstve dal krutovládca v&nbsp;Moskve vystavať oveľa známejší Chrám Vasilija Blaženého. Mešitu obloženú kvalitným uralským mramorom otvorili v&nbsp;roku 2005, rovnako ako jedinú linku kazanského metra. V&nbsp;časoch, keď Kazaň oslavovala svoje milénium.

Čím sme k ohromujúcemu dielu nesúcemu meno dávneho imáma bližšie, tým viac musíme zdvíhať zrak, aby sme dovideli až na špičky takmer 60 metrových minaretov zakončených polmesiacom a tyrkysovú kupolu vyjadrujúcu korunu posledného vladára chanátu. „Kazaň je najlepšia adresa na&nbsp;podnikanie v&nbsp;celom Rusku, a&nbsp;to i&nbsp;pre cudzincov. Príležitostí je veľa a&nbsp;ľudia sú tu zvyknutí na&nbsp;pestrú národnostnú zmes. Poznám prípady, keď v&nbsp;Moskve zaútočili na&nbsp;prisťahovalcov z&nbsp;Kaukazu, tu niečo také nehrozí,“ pochvaľuje si arménsky študent, ktorého stretávame v&nbsp;reštaurácii neďaleko historickej Apanaevskej mešity - v&nbsp;sovietskych časoch slúžila ako škola pre zdravotníčky.

„Aj Tatársko malo problémy s radikalizmom, i Tatári chceli úplnú nezávislosť, podobne ako Čečensko. Dokonca sa našli Tatári, ktorí vstúpili do teroristických organizácií a nedávno bojovali v Sýrii. Radikalizmus však dnes nenachádza v Tatársku živnú pôdu, a to práve z dôvodu vyššej životnej úrovne. Ľudia vedia, že realizovať sa dá i prospešnejšie,“ vysvetľuje Rus Vladimir, povolaním učiteľ angličtiny. &nbsp; Práve počas potuliek Kazaňou sa najlepšie presviedčame, ako domáci milujú zimné mesiace. Hojne navštevujú kazanské parky, po vyjazdených cestičkách behajú na lyžiach. V&nbsp;treskúcej zime sa dôchodcovia prechádzajú v&nbsp;ľahkých šuštiakových súpravách a&nbsp;školské kolektívy v&nbsp;parku s&nbsp;názvom Krídla Sovietov športujú pod sochou kráčajúceho Vladimira Iľjiča Lenina v&nbsp;charakteristickom baloniaku. A&nbsp;do&nbsp;toho sa z&nbsp;reproduktorov ozýva bítlsácka pesnička All You Need Is Love. Je naozaj svojský zážitok sledovať to.

Ešte lepšie príležitosti ponúkajú zamrznuté hladiny riek, v&nbsp;Kazani najmä Kazanka vlievajúca sa do&nbsp;Volgy. „Už ani ruská zima nie je to, čo bývala. Veď na&nbsp;prelome rokov sme tu mali plusové teploty. Našťastie sa však počasie umúdrilo,“ pochvaľuje si aktívny dôchodca hmlisté ráno, keď ortuť na&nbsp;teplomere klesla na&nbsp;15 stupňov pod bodom mrazu.

Neskôr kráčame po&nbsp;Leninovom moste nad sútokom Kazanky a&nbsp;Volgy, pred sebou máme čarovnú siluetu Kremľa s&nbsp;mešitou, ale aj&nbsp;prezidentským palácom, pravoslávnym Chrámom zvestovania, šikmou vežou Söyembikä či hradbovou vežovou bránou ozdobenou päťramennou hviezdou. Je krásny deň, slnečný a&nbsp;mrazivý, a&nbsp;tak fotografovanie bez rukavíc je už po&nbsp;krátkom čase nepríjemné, až bolestivé.

Tatárske vlastenectvo pestujú v&nbsp;Kazani rôznymi spôsobmi, napríklad aj jedlom. V&nbsp;jednom z&nbsp;najväčších ruských miest funguje viacero prevádzok rýchleho občerstvenia na&nbsp;tatársky spôsob, kde personál v&nbsp;napodobeninách ľudových krojov ponúka tradičné pokrmy. Peľmene plnené mletým mäsom vo vývare, ryžový pilaf či taštičky s&nbsp;hovädzinou, cibuľou a&nbsp;so zemiakmi. Všetko pripravované halal, teda podľa moslimských zvyklostí. Kto by si chcel po&nbsp;jedle splniť duchovné potreby, môže hneď vedľa toaliet navštíviť moslimskú modlitebňu.

Najlegendárnejšou kaviarňou na&nbsp;promenádnej Ulici Baumana je zaiste podnik založený ešte v&nbsp;roku 1970, kde pracoval pán Ahmetzjanovič, známy ako otec tatárskej kuchyne. Obchodíky so suvenírmi majú v&nbsp;ponuke presladenú tatársku medovú cukrovinku čak-čak, vysvietené oblúky na&nbsp;pešej zóne uprostred tatárskej metropoly evokujú ľudové ornamenty s&nbsp;kvetinovými motívmi.

Zastávky podzemnej dráhy sa ponášajú na&nbsp;orientálne paláce, vo vozňoch hlásia názvy staníc v&nbsp;ruštine i&nbsp;turkickej tatárčine. Tuqayovo námestie, pripomínajúce zakladateľa modernej tatárskej literatúry a&nbsp;veľkého kritika cárskej vlády i&nbsp;islamského duchovenstva, tu ohlasujú ako Ploščaď Tukaja aj&nbsp;Tuqay Mäydani.

Renesancia tatárstva môže mať aj podobu moderných výtvorov architektúry ako napríklad megalomanského sobášneho paláca v tvare tradičného hrnca. „Alebo sa stačí zasnívať a ocitnúť sa vo svete pradávnej mytológie. Túto budovu totiž strážia zilanty, príšery s dračou hlavou, vtáčím telom, kohútími nohami, hadím chvostom a krídlami. Takýto tvor vraj kedysi v oblasti Kazane žil a podľa niektorých ešte stále žije v blízkych Kabanských jazier,“ hovorí sprievodkyňa Damira. Na&nbsp;konci Kremeľskej ulice v&nbsp;strede mesta zase osadili svietiacu podobizeň okrídleného snežného leoparda - irbisa, tento podivný tvor je symbolom Tatárska.

Mimochodom, tak často a hrdo skloňovanú náboženskú toleranciu vyjadruje tatárska vlajka hrdo vejúca aj nad kazanským Kremľom. Zelená predstavuje moslimské tatárske obyvateľstvo, červená pravoslávnych Rusov a biele brvno znázorňuje mier. A vari ešte lepšie vianočný stromček priamo pred mešitou Märcani, postavenou ešte v roku 1770 na základe špeciálneho výnosu Kataríny Veľkej. No aby to nebolo všetko iba také jednoznačné a&nbsp;tradícií príliš veľa, u&nbsp;mladých v&nbsp;Kazani, tak ako v&nbsp;celom Rusku, jednoznačne vedú fast foody amerických sietí a&nbsp;krčmy západoeurópskeho štýlu, kde si nad pohárom kvalitného remeselného piva môžete namiesto ruského či tatárskeho popu vychutnať naplno pustenú Selenu Gomez.

„Sme taký zvláštny kus zeme, väčšina Tatárov pociťuje so zvyškom Ruska spolupatričnosť, uvedomujeme si, že patríme do&nbsp;priestoru Moskvy a&nbsp;má to pre nás viac výhod ako nevýhod,“ tvrdí tridsiatnik Marat a&nbsp;usrkáva si z&nbsp;belgického piva. „Celkom prirodzene, z&nbsp;hľadiska kultúrnych i&nbsp;jazykových daností, však poškuľujeme aj na&nbsp;Blízky východ. Časť mojich priateľov žije a&nbsp;pracuje v&nbsp;Moskve či Petrohrade, no niektorí v&nbsp;Baku i&nbsp;Istanbule.“

V&nbsp;obľúbenej pivárni sa zdržíme až do&nbsp;noci, nasledujúci deň začneme v&nbsp;čajovni pri Severnej železničnej stanici. Mladíci pripravujúci nápoje majú pestované briadky, vedľa sa zhovára dvojica dievčat s&nbsp;orientálnymi črtami tváre v&nbsp;hidžáboch.

Asi hodinu jazdy od Kazane, na brehu jazera uprostred hustých ihličnatých lesov, stojí pravoslávny Kláštor svätej Bohorodičky, známy ako Raifa. Ku kláštornému areálu s viacerými chrámami prichádzame dopoludnia a musíme privierať oči, slnečné lúče sa totiž odrážajú nielen od snehu, no i od pozlátených kupol. Raifa má vyše 400-ročnú históriu, ako prvý sa začal uprostred panenskej prírody modliť mních Filaret, čoskoro však prichádzali jeho ďalší nasledovníci. „Až prišiel rok 1918. Do&nbsp;božích stánkov vtrhli členovia červených gárd, strhávali ikony, vykrádali zariadenie, demolovali. Veriaci z&nbsp;okolitých dedín sa proti votrelcom vzbúrili, no boli potlačení. Hoci sa mnísi museli vysťahovať,&nbsp;naďalej vykonávali duchovné povinnosti. O&nbsp;desať rokov aj tie oficiálne zakázali. Mnohých bratov mučili a&nbsp;väznili, piatich mučeníkov popravili,“ vysvetľuje mladý novic Alexander, ktorý nás kláštorným areálom sprevádza.

S bratmi a laikmi, ktorí pracujú v kláštore, ideme na obed. Podáva sa rybacia polievka, obilná kaša a rybací šašlík. Všetci v tichosti jeme, iba jeden z mníchov stojí za kazateľnicou a číta pasáž z Písma. „Raifa slúžila ako gulag i&nbsp;polepšovňa, po&nbsp;roku 1990 však nastalo skutočné znovuzrodenie a&nbsp;začala sa rekonštrukcia rozpadávajúcich sa stavieb. Prichádzajú k&nbsp;nám veriaci z&nbsp;celého Tatárska, no aj zo vzdialenejších častí Ruska, pravidelne nás navštevujú najvyšší moslimskí predstavitelia krajiny,“ hovorí mi po&nbsp;obede Alexander, ktorý vydáva kláštorné noviny.

Bratia z&nbsp;Raify dokonca slúžia ako dobrovoľní hasiči a&nbsp;vychovávajú siroty a&nbsp;chlapcov z&nbsp;nefungujúcich rodín. Kým doobeda nám počas exkurzie robili spoločnosť najmä mačky potulujúce sa po&nbsp;kláštornom nádvorí, teraz prichádzajú menšie skupinky pútnikov. Načerpať údajne liečivú vodu, pozrieť si precízne vypracovanú kaplnku z&nbsp;ľadu a&nbsp;pomodliť sa pred vzácnou ikonou svätej Panny z&nbsp;Gruzínska.

Významných kresťanských miest je v Tatársku niekoľko, veľkolepý chrám stojí tiež priamo v centre Kazane, na miestach, kde v 16. storočí jedno desaťročné dievčatko objavilo ikonu Matky Božej. Keď sa o zázraku dozvedel cár Ivan Hrozný, prikázal vybudovať Kláštor svätej Panny. Kazanská ikona začiatkom 20. storočia zmizla, jej kópie však uctievajú veriaci po celom Rusku. Dokonca aj Stalin vraj toleroval, keď sa počas obliehania Leningradu obrancovia modlili pred kazanskou Matkou Božou. I&nbsp;tu sme srdečne prijatí, predstavitelia svätostánku však chcú debatovať najmä o&nbsp;hokejovom Slovane, ktorý ešte donedávna pravidelne hrával v&nbsp;Kontinentálnej lige zápasy s&nbsp;kazanským tímom Ak Bars.

Pri všetkých zvláštnostiach a pestrosti, ktoré Tatársko ponúka, je však na prvý pohľad jasné, že ide o krajinu bývalého Sovietskeho zväzu. Cesty lemujú reklamné pútače, ktoré pripomínajú tohoročné dve veľké výročia Tatárska - storočnicu vyhlásenia Tatárskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky a 75 rokov víťazstva nad fašizmom. Starčekov v&nbsp;tradičných tatárskych čiapkach, posledných účastníkov bojov s&nbsp;nacistickým Nemeckom, oslavujú ako miestne celebrity. Napriek tomu, že počas putovania Tatárskom stretávame zväčša srdečných a&nbsp;veľmi ochotných ľudí, sme svedkami i&nbsp;rôznych postsovietskych manierov, na&nbsp;ktoré dnes už slovenskí turisti, našťastie, nie sú zvyknutí.

Keď neochotná predavačka cestovných lístkov na kazanskej autobusovej stanici na našu anglickú otázku iba znudene vzdychá a prevracia očami alebo keď nám strážnik v metre odmieta poradiť, pretože sme si dovolil ísť v protismere. Ako cestujeme naprieč Tatárskom, krajina je na&nbsp;prvý pohľad fádna. Ihličnaté lesy zmiešané s&nbsp;brezovými porastmi, nekonečné zasnežené polia, miestami zvlnený terén. Čím dlhšie však týmto krajom prechádzame, tým k&nbsp;nemu pociťujeme väčšie sympatie. Až v&nbsp;ňom nachádzame zaľúbenie.

Nezabudnuteľný je najmä prvý pohľad na obrovskú bielu pláň, zamrznutú Volgu, najväčšiu rieku v Európe. Prvýkrát ju vidíme za tmy, z kazanského Kremľa. Belavú pustinu ohraničujú tmavé brehy, no o nič menej pôsobivá je zimná Volga cez deň, keď už pri najjemnejšej hmle nevidieť na druhú stranu veľtoku. Volga, Kama či Kazanka v&nbsp;zime slúžia aj ako osvedčené a&nbsp;bezpečné skratky, netreba cestovať hromadnou dopravou či autom, stačia lyže. Ako maličké čierne body na&nbsp;bielej ploche pôsobia rybári, ktorí trávia celé hodiny nad dierami v&nbsp;ľade a&nbsp;čakajú na&nbsp;ostrieža či šťuku.

A keď sa stmieva a teplota klesá hlbšie a hlbšie pod bod mrazu, cez „ľadové kytice“ na okne autobusu presvitá zeleno podsvietený minaret malej mešity, akých po celom Tatársku vyrástli v&nbsp;posledných dekádach desiatky, až stovky.

FOTO Neznáme Tatársko: Neuveríte, čo Pasternaka inšpirovalo pri tvorbe Doktora Živaga

Výber pre vás

FOTO Neznáme Tatársko: Neuveríte, čo Pasternaka inšpirovalo pri tvorbe Doktora Živaga

Súvisiace články

Čo nestihol navštíviť Matovič a kde nakupuje Počiatkova žena? Najkrajšie zákutia mesta Cannes

V tieni Escobara: Ešte nedávno tu zúrili vojny gangov, dnes na mesto útočia turisti!

Tajný život na pláži: Gučík je susedom viacerých vplyvných ľudí v chorvátskom letovisku Sukošan

FOTO Príbeh kolumbijskej kávy: Najlepšie zrná idú na export, priznávajú výrobcovia

Výber pre vás