Podľa miestnej legendy sa príbeh Sanliurfy začína príchodom Adama a&nbsp;Evy na Zem. Z&nbsp;raja si priniesli pšeničné zrno a&nbsp;zasadili ho na planine Harran, čím sa stali prvými poľnohospodármi, a&nbsp;teda zaviedli civilizáciu, – prekvapí nás svojím neobvyklým výkladom sprievodca Jakub. „Ak chcete vidieť najstarší chrám na svete, najstaršiu sochu realistického zobrazenia človeka, najstaršiu mozaiku alebo sa dozvedieť príbeh o&nbsp;jednej z&nbsp;najstarších univerzít, ste na správnom mieste. Práve z&nbsp;tejto oblasti sa rozširovali najrôznejšie objavy do celého sveta.“ Sanliurfa a&nbsp;jej okolie človeka podľa neho pohltí mystickou atmosférou a&nbsp;možno práve pre svoje zvláštne čaro sa mnohými náboženstvami považuje za posvätnú.

Mesto, nachádzajúce sa v&nbsp;juhovýchodnom Turecku v&nbsp;blízkosti hraníc so Sýriou, sa často zapisuje ako Sanliurfa, no miestni ho volajú zjednodušene Urfa. Bol to pôvodný názov a&nbsp;titul şanlı, teda „hrdinská“, dostalo až po tureckých oslobodzovacích vojnách v&nbsp;rokoch 1922 a&nbsp;1923. V&nbsp;skutočnosti však ide o&nbsp;historické mesto Edessa, čo znamená „veľa vody“. V&nbsp;súčasnosti v&nbsp;ňom žije viac ako dva milióny obyvateľov – Turci, Kurdi, Arabi, Sýrčania aj Arméni. Pre posledných menovaných má obzvlášť veľký význam, lebo práve v&nbsp;Edesse malo byť vytvorené arménske písmo.

Sanliurfu tvorí staré mesto, ktoré miestni volajú šehir, a&nbsp;veľké predmestie. Práve južný okraj starej Urfy s&nbsp;Abrahámovou jaskyňou je dôvodom, pre ktorý tam prúdi množstvo turistov, pútnikov, a&nbsp;jeho návšteva sa stala aj naším prvým cieľom. V&nbsp;jaskyni pod hradom na vysokom skalisku sa vraj narodil Abrahám – praotec všetkých Židov a&nbsp;Arabov. Cez biblický príbeh sa k&nbsp;tomuto miestu hlásia aj kresťania, takže vlastne všetky monoteistické náboženstvá.

Zo zastavaného kopca v&nbsp;starom meste máme výhľad na rušné dianie naokolo. Pod nami sa okrem budov nachádza pekne upravená príroda a&nbsp;jazero. Historické mešity a&nbsp;medresy, islamské náboženské školy sú obklopené parkovou zónou s&nbsp;fontánami a&nbsp;so stromami, okolo nich sa pohybuje množstvo návštevníkov. Jazero Halil ur-‑Rahman, známe tiež ako Balıklıgöl alebo Abrahámovo jazero, je jedným z&nbsp;najzaujímavejších miest v&nbsp;Sanliurfe. V&nbsp;parku sa však nachádza aj jazero Ayn-i&nbsp;Zeliha a&nbsp;vodné kanály, ktorými sú tieto dve vodné plochy prepojené.

„Oblasť Balıklıgölu je najzelenšia a&nbsp;najväčšia mokraď v&nbsp;regióne, no zaujímavá je aj svojou mystickou a&nbsp;duchovnou atmosférou. Ľudia sem cestujú zo vzdialenejších častí krajiny obyčajne na celý víkend,“ vykladá Jakub. „Balıklıgöl znamená v&nbsp;doslovnom preklade ,Rybie jazero‘. Návštevník tak hneď vytuší, čo môže očakávať. No hoci je tu plno kaprov, nikto ich neloví – ryby miestni považujú za posvätné. Kŕmia ich, no nejedia. Domácich k&nbsp;tomu vedie povera. Tá vraví, že každý, kto by chcel odtiaľto kapra vyloviť, oslepne.“ Posvätnosť rýb súvisí s&nbsp;príbehom z&nbsp;Abrahámovho života, ktorého moslimovia nazývajú Ibráhím. Hoci sa za miesto Abrahámovho rodiska vo všeobecnosti považuje mezopotámsky Ur, miestni veria, že sa narodil v&nbsp;„ich” kamennej jaskyni.

„Astrológovia predpovedali babylonskému kráľovi Nimródovi, že sa narodí chlapec, ktorý zničí jeho náboženstvo aj dynastiu. Z&nbsp;tohto dôvodu tento krutý vládca vydal rozkaz, aby všetkých malých chlapcov v&nbsp;kráľovstve zabili mečom,“ približuje nám sprievodca Abrahámov príbeh. „Podľa povesti sa Abrahámova matka, ktorá bola v&nbsp;tom čase tehotná, schovala pred strašnou hrozbou v&nbsp;jaskyni pri jazere, kde dieťa porodila. Po pôrode do jaskyne tajne prichádzala každý deň, aby syna dojčila. Traduje sa, že k&nbsp;nemu na príkaz od Boha denne prichádzala aj gazela a&nbsp;dojčila ho.“ Podľa povesti žil Abrahám v&nbsp;jaskyni roky. Opustil ju, až keď mal sedem alebo pätnásť rokov, čo sa líši podľa toho, kto príbeh rozpráva. Časom začal hlásať monoteistickú vieru. Vstúpil do tvrdého boja s&nbsp;kráľom Nimródom a&nbsp;pohanmi, pričom si dovolil zničiť modly v&nbsp;pohanskom chráme. To mu už panovník nemohol tolerovať a&nbsp;rozhodol sa Abraháma exemplárne potrestať upálením na hranici. V&nbsp;okamihu, keď sa oheň zapálil, vraj Boh zázračne premenil plamene na vodnú nádrž a&nbsp;žeravé uhlíky dreva na ryby.

Vybrali sme sa do budovy, kde Abraháma podľa povesti upálili. Je tam osobitný vchod pre mužov a&nbsp;ženy. Vyzula som sa teda a&nbsp;ocitla som sa v&nbsp;skoro prázdnej neveľkej miestnosti, kde okrem návštevníčok za stolom sedela staršia žena a&nbsp;podávala mi prázdnu plastovú nádobu. Mohla som si do nej nabrať svätenú vodu, ktorá vytekala do dvoch historických umývadiel. Pri jednom z&nbsp;nich si mladšia žena umývala tvár, ďalšia sa neďaleko modlila. Presunuli sme sa ďalej popri jazere Balıklıgöl k&nbsp;vodnému kanálu, ktorý ho spája s&nbsp;jazerom Ayn-i&nbsp;Zeliha. „Keď príhodu s&nbsp;Abrahámom počula princezná Zeliha, Nimródova dcéra, uverila v&nbsp;Boha. Nahnevaný Nimród dal do ohňa vhodiť aj ju. Preto je dnes malý rybník známy ako Ayn-i&nbsp;Zeliha,“ vysvetlil nám Jakub. Iná povesť, naopak, vraví, že toto jazero vzniklo zo Zelihiných sĺz po smutnej udalosti. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Pri povestnej jaskyni je aj rovnomenná mešita. Mevlid-i&nbsp;Halil v&nbsp;preklade znamená „narodenie proroka“. Budova bola pôvodne postavená ako pohanský chrám. Neskôr ju prestavali na synagógu a&nbsp;následne na kostol. Nakoniec ju v&nbsp;roku 1523 premenil osmanský generál Muhammed Salih Pasha na mešitu. V&nbsp;jej areáli dominuje altánok so studňou a&nbsp;arkádami. Smerujeme na juh, lebo práve na juhu nádvoria sa vraj narodil Abrahám. Obídeme jarky s&nbsp;tečúcou vodou a&nbsp;dostaneme sa k&nbsp;vchodu s&nbsp;nadpisom: Jaskyňa, v&nbsp;ktorej sa narodil prorok Abrahám. Aj tu je vchod rozdelený zvlášť pre ženy a&nbsp;zvlášť pre mužov. Pred vstupom do posvätného priestoru si musím šatkou zahaliť vlasy. Vyberiem si teda z&nbsp;tašky pokrývku hlavy, vyzujem topánky a&nbsp;vojdem. Ocitám sa v&nbsp;chodbičke, z&nbsp;ktorej sú po ľavej strane za sklom uložené posvätné predmety. V&nbsp;stiesnenom priestore sa nedá zablúdiť. Tlačíme sa nízkym a&nbsp;zároveň úzkym priechodom, nad ktorým dominujú arabské nápisy zvečnené čiernou farbou.

Jaskyňa je priestranná, časť jej podlahy tvorí kamenná dlažba a&nbsp;časť zakrýva koberec. Koberec je tu zjavne preto, aby si ženy mohli sadnúť alebo kľaknúť a&nbsp;v&nbsp;tichosti sa vnoriť do modlitieb. Všetky dámy sa počas svojich prosieb Bohu pozerajú na kamennú jaskyňu zaliatu vodou, oddelenú od tejto suchej časti sklom. Tlmené svetelné body sú v&nbsp;miestnosti nastavené veľmi príjemne, čo prostredie napĺňa tajomnom. K&nbsp;magickej atmosfére napomáha aj zelené svetlo za sklom, ktoré zalieva priestor, kde sa podľa legendy narodil praotec Abrahám. Čaro miesta jemne rušia len dievčatká, ktoré nemusia mať na hlavách šatku. Všetko naokolo si fotia a&nbsp;filmujú na mobil. Nezabudnú ani na selfie s&nbsp;jaskyňou v&nbsp;pozadí. Keby svoju oblasť záujmu otočili na opačnú stranu jaskyne, všimli by si, že sú tam umiestnené batérie s&nbsp;prameňom pitnej vody. Aj tá je vraj liečivá, a&nbsp;preto sa z&nbsp;nej viaceré z&nbsp;prítomných žien napijú alebo si v&nbsp;nej aspoň umyjú tvár.

Chvíľu zvažujeme, či sa ideme pozrieť na hrad z&nbsp;9. storočia pred naším letopočtom, ale myšlienku nakoniec zavrhneme. „Samotná zrúcanina nie je až taká zaujímavá, navyše je v&nbsp;rekonštrukcii, ale výhľad na mesto je odtiaľ nádherný,“ hovorí sprievodca. Radšej sa vyberieme na starý bazár. Prechádzame uličkami medzi preplnenými stánkami s&nbsp;rôznym tovarom, až sa dostaneme do bývalého orientálneho zájazdového hostinca postaveného pre obchodné karavány, pútnikov a&nbsp;cestovateľov, nazývaného karavanseraj. Ako sme sa cestou dozvedeli, podobné hostince sa bežne budovali pozdĺž obchodných ciest obyčajne vo vzdialenosti, ktorú karavána prešla za jeden deň.

Na nádvorí sa zdržiava množstvo ľudí. V&nbsp;tieni stromov sedia pri stoloch s&nbsp;občerstvením ženy aj muži, popíjajú kávu alebo iné nápoje, fajčia, pričom družne debatujú. Sadneme si k&nbsp;poslednému voľnému stolu a&nbsp;čakáme na čašníka s&nbsp;podnosom, na ktorom má naukladané množstvo maličkých šálok. Rozvoniava z&nbsp;nich miestna špeciálna káva. Svoj náklad nosí od stola k&nbsp;stolu. Jakub vyberie papierové vrecko s&nbsp;čerstvými pistáciami. Majú červenofialovú farbu. „K&nbsp;vám do Európy sa takéto určite nedostanú. Mimo krajín zberu sa predávajú solené, nesolené, pražené i&nbsp;,raw‘, ale na čerstvých si pochutíte len tam, kde sa pestujú. Ochutnajte,“ ponúka nás, pričom sa snaží zbaviť fialovej dužiny a&nbsp;tvrdej škrupiny, aby sa dostal k&nbsp;plodu. Nabáda nás, aby sme hádali, z&nbsp;čoho je vyrobená miestna káva. „Áno, aj tá je z&nbsp;pistácií,“ hneď si aj odpovie. Spenená tekutina posypaná mletými pistáciami vonia doďaleka, a&nbsp;tak ju vyskúšam. Je naozaj výborná.

Našou poslednou zastávkou počas prehliadky mesta bola nekropola Kızılkoyun. Nachádza sa v&nbsp;jaskyniach pozdĺž svahu kopca Tılfındır, východne od múzejného komplexu Sanliurfa. Pôvodný názov nekropolis by sme zo starogréčtiny preložili ako mesto mŕtvych, pričom nekros znamená mŕtvy a&nbsp;polis mesto. Pozeráme na kopec, ktorý je prederavený ako ementál. Na svahu sa našlo 72 skalných hrobiek, pričom pre svojich posledných obyvateľov slúžili ako pivnice. Hrobové komory sú datované do druhého až štvrtého storočia nášho letopočtu. V&nbsp;súčasnosti sú jedným z&nbsp;najdôleži­tejších pozostatkov starovekej gréckej a&nbsp;rímskej kultúry v&nbsp;centre bývalého mesta Edessa. Nekropola Kızılkoyun bola pre túto svoju unikátnosť v&nbsp;roku 2012 vyhlásená za archeologickú lokalitu. K&nbsp;samotným jaskyniam, teda aj hrobkám, sa dostávame cez terasy pre návštevníkov. Jaskynná oblasť je bohatá na výzdobu. Hrobové komory vytvorili vytesaním do vápencového podložia, ktoré sa dá ľahko formovať. „Boli tu objavené sarkofágy vyzdobené mytologickými a&nbsp;náboženskými výjavmi, ako aj hroby z&nbsp;pohanských a&nbsp;ranokresťanských období,“ dozvedáme sa. V&nbsp;niektorých hrobkách dokonca objavujeme podlahy pokryté mozaikami. Datované sú do rímskeho, osroenského kráľovstva a&nbsp;byzantského obdobia.

„V&nbsp;jednej z&nbsp;týchto skalných hrobiek sa našli dve sochy a&nbsp;jeden vápencový sarkofág. Predpokladá sa, že sochy s&nbsp;dĺžkou 1,85 centimetra umiestnené v&nbsp;pravej a&nbsp;ľavej časti hlavnej hrobky predstavujú bojovníkov z&nbsp;rímskeho obdobia a&nbsp;pochádzajú z&nbsp;3. až 4. storočia. Pravdepodobne boli postavené na ochranu hrobky. Po preštudovaní a&nbsp;vedeckom zdokumentovaní archeológmi boli sarkofágy aj sochy premiestnené do Archeologického múzea v&nbsp;Sanliurfe,“ povie Jakub.

Navštívili sme viacero tamojších hrobiek. V&nbsp;jednej z&nbsp;nich sme si dokonca pozreli dokumentárny a&nbsp;informačný film pripravený pre turistov. Priblížil nám zaujímavosti starobylého cintorína aj rituály pochovávania osôb podľa starovekej gréckej a&nbsp;rímskej kultúry bývalého mesta Edessa. No zvečerievalo sa, a&nbsp;tak sme museli návštevu nekropoly urýchliť. Pri odchode sme si uvedomili, že sme si pre návštevu starovekého cintorína vybrali najlepší čas. Nekropola Kızılkoyun je večer nádherne osvetlená. Nielen návštevníci tohto neobyčajného historického miesta, ale aj bežní ľudia prechádzajúci okolo po chodníku neodolali pohľadu na čaro nasvieteného skalného kopca a&nbsp;spontánne sa zastavovali, aby si toto tajomné pohrebisko nafotili. Večerná Sanliurfa sa s&nbsp;nami krajšie rozlúčiť nemohla. Text: Silvia Vaculíková

Jaskyňa, kde sa narodil Abrahám: Princezná uverila v Boha, tak ju hodili do ohňa

Výber pre vás

Jaskyňa, kde sa narodil Abrahám: Princezná uverila v Boha, tak ju hodili do ohňa

Súvisiace články

Horšie ako vojna: Tisícročná povodeň spláchla poľské mestečko, živel ničil mosty a bral ľudí

Volanie Bieščad: V poľských horách si s medveďmi poradili

FOTO Klenoty Andalúzie: Najkrajší kút Pyrenejského polostrova nám vyrazil dych

Výber pre vás