Peter Hupka

Títo šoféri idú pomaly, ale veľmi dlhé vzdialenosti! – povedal nám kedysi obligátnu pravdu o&nbsp;vodičoch kamiónov istý rakúsky šofér. Bolo to v&nbsp;čase nášho stopárskeho praveku. V&nbsp;období, keď ešte v&nbsp;Brennerskom priesmyku stáli búdky colnej a&nbsp;pasovej kontroly a&nbsp;ich uniformovaní pracovníci od našinca neraz vyžadovali preukázanie finančnej hotovosti na cestu do „ďalekého zahraničia“. Vtedy, keď sme ešte verili, že život v&nbsp;Európe bude už len lepší, a&nbsp;rok 2000 sa nám zdal nesmierne vzdialenou métou. Napriek tomu, že od tých čias prešli viac ako tri dekády, na dobrodružný spôsob cestovania nik z&nbsp;nás nezanevrel a&nbsp;stopárske príbehy s&nbsp;kamionistami v&nbsp;hlavnej úlohe pribúdajú z&nbsp;rôznych zákutí našej planéty dodnes.

Ak ide o&nbsp;život, pravidlá i&nbsp;strach idú často bokom. Hoci sa dnes nad podobnými situáciami pozastavíme so suchým konštatovaním, že lepšie by bolo ísť pešo, v&nbsp;zápale cestovania sa neraz takáto alternatíva nepripúšťa. A&nbsp;keď vám v&nbsp;tureckom Kurdistane zastaví šofér nákladiaka, ktorý je na mol, občas ho jednoducho presvedčíte, aby si radšej sadol na sedadlo spolujazdca, a&nbsp;roly sa na okamih vymenia. Pri opatrnom preraďovaní do rýchlostných stupňov, ktoré v&nbsp;osobnom aute len ťažko nájsť, sa chlapec prizná, že sa rozišiel s&nbsp;priateľkou a&nbsp;nenapadlo mu nič iné, ako to utopiť v&nbsp;anízovej pálenke raki. To, že zároveň pracuje, neberie do úvahy, o&nbsp;ohrození iných ani nepremýšľa a&nbsp;za mierne odbremenenie je napokon vďačný. Pri rozlúčke pridá i&nbsp;malý kompliment: „Máš môj rešpekt. Používaš smerovky a&nbsp;dokonca jazdíš vo svojom pruhu!“ Zachrániť večer sme museli ešte raz, a to po susedskej opekačke na brehu rieky v&nbsp;Severnom Osetsku na Kaukaze. Cudzinecké „nedochôdčatá“, ktoré v&nbsp;sebe majú len tri či štyri decilitre vodky, na rozdiel od takmer trojnásobku, ktorý vypili domáci, sú chtiac-nechtiac zvolené za vodičov vozidiel Kamaz pri návrate do podhorskej dediny. Keď sa za tabuľkou s&nbsp;názvom obce vystriedame, lebo „tu sa už nemôže nič stať“, jeden z&nbsp;rozjarených mladíkov pri parkovaní „zruší“ susedovi zeleného moskviča. Situácia sa vyrieši bezkonfliktne. Majiteľ si ho cení na 300 dolárov, s&nbsp;vinníkom si ťapnú a&nbsp;na uzmierenie otvoria ešte jednu fľašu vodky.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/mas-moj-respekt-ako-sme-opiteho-tureckeho-sofera-odviezli-domov-jeho-kamione" target="_blank">V GALÉRII si pozrite kurióznych kamionistov z celého sveta</a>

Stereotypná vžitá predstava, že vodič kamióna by mal byť poriadny chlap, dokáže utrpieť trebárs v&nbsp;Japonsku. Keď nám po návrate z&nbsp;regiónu Tóhoku kdesi na predmestí Tokia v&nbsp;zápche vodič stopnutého kamióna na displeji svojho mobilu ukazoval podľa jeho slov „chutné psíky“ s&nbsp;fialovým či ružovým melírom a&nbsp;obrovskou farebne zladenou mašľou na hlave, náš idealistický svet sa rúcal. Napravil ho až jeho podstatne drsnejší kolega, s&nbsp;ktorým sme mali možnosť zoznámiť sa pri meste Otoyo na ostrove Šikoku. Fakt, že naprieč ostrovom preváža „kadibúdku“ upevnenú na korbe, dnes známejšiu ako „toitoika“, bol iba začiatkom príbehu chlapíka, ktorý sa – na Japonca netypicky – nezdržiava prázdnymi debatami o&nbsp;kvalite ramenu v&nbsp;rôznych regiónoch krajiny a&nbsp;prechádza rovno k&nbsp;zažitým príbehom, ktoré by sa dali zaradiť do povestnej červenej knižnice.

Dlhoročného cestovateľa nerozladí drobná nepohoda, či už je jej vinníkom vietor, chlad alebo dážď. Všetko sa však mení v&nbsp;prípade, keď z&nbsp;miesta, kde sa ocitol, akosi niet úniku. V&nbsp;momente, keď neexistuje alternatíva v&nbsp;podobe autobusu či vlaku, vtedy, keď sa jednoducho nedá, hoci v&nbsp;trochu namrzenej nálade, odkráčať na stanicu a&nbsp;v&nbsp;putovaní pokračovať niektorým zo štandardných spôsobov. Napríklad niekde na legendárnej argentínskej diaľkovej trase Ruta 40. Južnými úsekmi tejto dopravnej tepny dlhej vyše päťtisíc kilometrov, ktorá vedie západnou časťou Argentíny z&nbsp;jej severu až do Patagónie, príliš veľa áut neprechádza. A&nbsp;občas sa môže stať, že záujemcov o&nbsp;zvezenie je viac ako vodičov, ktorí s&nbsp;nimi sympatizujú. „Idem len asi 40 kilometrov,“ upozorňuje nás pani smerujúca z&nbsp;mesta Gobernador Gregores na akúsi samotu. Podvečer vystúpiť v&nbsp;pustatine zatiaľ nie je stelesnením čírej odlúčenosti a&nbsp;beznádeje. Optimizmus však postupne odveje búrlivý patagónsky vietor, ktorý sa nikdy neutíši, a&nbsp;školácka chyba v&nbsp;podobe akútneho nedostatku jedla a&nbsp;vody. Najmä keď sa z&nbsp;hodín stávajú dni a&nbsp;počas hviezdnatej noci, ktorá by na fotografiách mohla pôsobiť naozaj magicky, dorazíme aj poslednú konzervu: slávky jedlé vo vlastnej šťave. Zúfalstvo umocňuje pohľad na autá, ako sa pomaly približujú po vzdialených patagónskych horizontoch a&nbsp;napokon len mimovoľne prejdú okolo a&nbsp;opäť sa stratia v&nbsp;diaľke. Keď sa v&nbsp;tretí deň ráno pri zúboženej duši predsa len niekto pristaví a&nbsp;nemožné sa stane skutočnosťou, vytúžený pocit vyslobodenia ešte dlho neprichádza. Zostáva len únava z&nbsp;poryvov vetra zapísaných kdesi hlboko v&nbsp;tele a&nbsp;depresia. Až kým sa na horizonte neobjavia hory zaliate slnkom nad dedinkou El Chaltén.

Keď sa ani v&nbsp;našom podrobnom autoatlase Mexika nevieme dopátrať priameho cestného spojenia medzi mestami Creel a&nbsp;Los Mochis na severozápade krajiny, premýšľame, ako sa najjednoduchšie dostať do prístavu Topolobampo, odkiaľ vyrážajú trajekty na Kalifornský polostrov. „Ak vám nevadí približne 200 kilometrov nespevnenej cesty, prejsť nebude až taký problém,“ vraví Daniel, jeden z&nbsp;vodičov nákladiakov v&nbsp;regióne, ktorý obývajú domorodci z&nbsp;kmeňa Tarahumarov, známi výrobou tradičných sandálov a&nbsp;schopnosťou vytrvalého behu na dlhé vzdialenosti. Cestovanie týmto kedysi určite krásnym a&nbsp;nedotknutým krajom, žiaľ, patrí k&nbsp;tým smutnejším: Odlesňovanie pohoria Sierra Madre, obrovské plochy lomov a&nbsp;odkalísk pre tunajšie zlaté a&nbsp;strieborné bane a&nbsp;bezútešné prašné cesty sú zrkadlom toho, kam doviedla chamtivosť cudzincov tradičnú oblasť tohto kmeňa. Kto sa rozhodne vzoprieť, často ťahá za oveľa kratší koniec a&nbsp;nezriedka sa snaha o&nbsp;ochranu prírody môže skončiť tragicky. Jeden z&nbsp;vodcov miestnej komunity a&nbsp;dlhoročný bojovník za ochranu prírody v&nbsp;lokalitách kmeňa Tarahumarov Isidro Baldenegro López bol v&nbsp;januári 2017 zavraždený. Často sme medzi sedadlami tunajších vozidiel zazreli pohodené samopaly, o&nbsp;ktorých vodiči vždy vraveli, že ich majú len pre svoju bezpečnosť. Uvedomujeme si, že týmto oblastiam civilizácia neprináša veľa dobrého a&nbsp;domorodci by zrejme žili oveľa šťastnejšie bez záujmu zištných „návštevníkov“.

Vybrať sa cez hlavný himalájsky hrebeň na severe Indie do budhistického regiónu Ladak a&nbsp;doliny Nubra znamená prekonať viacero priesmykov, ktoré značne presahujú päťtisícovú nadmorskú výšku. Úzke a&nbsp;často nebezpečné cesty vybudované v&nbsp;rámci projektu Himank, ktorý sa od roku 1985 zaoberá výstavbou strategicky dôležitej infraštruktúry v&nbsp;pohraničných horských oblastiach indického severu, sú jedny z&nbsp;najzaujímavejších dopravných spojníc na svete. Dlhé kolóny nákladných vozidiel miestnej výroby Tata zásobujú takmer všetkým tovarom tunajšie mestá i&nbsp;armádu. V&nbsp;časoch našich prvých návštev tejto časti sveta bola cesta stopom lepšou alternatívou, ako voziť sa vtedy v&nbsp;pomerne zriedkavých a&nbsp;preplnených autobusových spojoch. Po niekoľkých nehodách s&nbsp;obeťami aj z&nbsp;radov cudzincov však začala miestna armáda i&nbsp;polícia takýto spôsob alternatívnej dopravy obmedzovať. Málokedy sa stáva, že aj na cestu motorovým vozidlom sa treba aklimatizovať, no v&nbsp;prípade ciest do Ladaku je to nutnosť. V&nbsp;prípade, že by neaklimatizovaný vodič či turista musel trebárs pri poruche zostať spať v&nbsp;priesmyku Tang­lang La vo výške 5 328 metrov nad morom či v&nbsp;sedle Khar­dung La, ktoré je v&nbsp;5 359 metroch, mohlo by to mať fatálne následky. Obe tieto sedlá nájdeme v&nbsp;prvej desiatke najvyšších cestných priesmykov našej planéty. Úplné prvenstvo patrí od roku 2017 sedlu Umling La, takisto v&nbsp;regióne Ladak. Autom sa tam dostanete do výšky 5 883 metrov.

„Ideš na juh či na sever?“ pýta sa milý čilský vodič v&nbsp;magickom patagónskom kráľovstve, na najjužnejšej ceste našej planéty vedúcej do Ushuaie a&nbsp;Punta Arenas. To, aby sa šofér sám opýtal človeka s&nbsp;batohom, či ho môže zobrať, sa nám stalo len tam a&nbsp;vo francúzskych Pyrenejach. V&nbsp;Patagónii navyše s&nbsp;príjemnou atmosférou ležérneho nenáhlenia sa a&nbsp;s&nbsp;vynikajúcim povzbudzujúcim čajom z&nbsp;lístkov cezmíny paraguajskej yerba maté. Nosiť so sebou balíček maté je očividne dobrá voľba – príjemná socializácia sa môže začať pri prvej malej prestávke. A&nbsp;dlhé rovné úseky ciest, neustále bičovaných silným vetrom, hneď prebiehajú oveľa radostnejšie.

V&nbsp;severonórskych krajoch Troms a&nbsp;Finnmark možno stopnúť i&nbsp;snežný pluh. „Máme tu také miesta, kde sa v&nbsp;určitej hodine stretne viac pluhov alebo fréz prichádzajúcich z&nbsp;rôznych smerov. Po stretnutí sa otočia, voláme to tanec snežných pluhov,“ vraví ochotný tridsiatnik Hans. „Môj pluh však nie je žiadne béčko: dobre sa v&nbsp;ňom kúri, je tam posteľ, a&nbsp;keď oddychujem, môžem sledovať zabudovaný televízor. My sa staráme o&nbsp;cesty a&nbsp;náš zamestnávateľ sa stará o&nbsp;nás,“ dodáva chlapík, ktorý má svoju prácu zjavne rád. Škandinávske cesty bývajú v&nbsp;zime vzorne upravené, hoci spravidla na nich zostáva tenká vrstva snehu či ľadu. Zvyčajne sa neposýpajú, bežne používané pneumatiky s&nbsp;klincami sú lepšia a&nbsp;bezpečnejšia voľba. Len sa na nich nesmiete pozabudnúť a&nbsp;skúšať otočiť sa na ručnej brzde. To sa však týka len niekoľkých nevybúrených majiteľov osobných automobilov, ktorí sa zo snehu občas tešia až príliš, najmä ak ide o&nbsp;cudzincov z&nbsp;tých častí sveta, kde v&nbsp;poslednom čase sneh čoraz častejšie chýba.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/mas-moj-respekt-ako-sme-opiteho-tureckeho-sofera-odviezli-domov-jeho-kamione" target="_blank">V GALÉRII si pozrite nádherné aj krkolomné cesty</a>

Predovšetkým v&nbsp;odľahlých častiach sveta a&nbsp;vo vysokých horách si ľudia pomáhajú. Na milých a&nbsp;dobrých kamionistov sme mali šťastie i&nbsp;v&nbsp;čínskej provincii Jün‑nan či v&nbsp;tadžickom Badachšáne. Niektorí na prvý pohľad pôsobili dojmom, že pre nízky vek azda ani nemôžu mať vodičský preukaz, iní rutinne obchádzali vzdialené pohraničné posty pred prichádzajúcou zimou a&nbsp;svojim posádkam prinášali zásoby. Okrem rozhovorov a&nbsp;úsmevu sme im málokedy mali čo poskytnúť na výmenu a&nbsp;oni ani nič nečakali. Len dvakrát sme spolu vymieňali pneu­matiku a&nbsp;odvtedy vieme, že tá veľká na nákladné auto je aj poriadne ťažká. Čo je, naopak, ľahké, je pocit z&nbsp;podobne naladených ľudí, večných romantikov, ktorých spája radosť z&nbsp;vychutnávania čarovných ciest.

Máš môj rešpekt: Ako sme opitého tureckého šoféra odviezli domov na jeho kamióne

Výber pre vás

Máš môj rešpekt: Ako sme opitého tureckého šoféra odviezli domov na jeho kamióne

Súvisiace články

FOTO Staré dobré Francúzsko: Čisté rieky, magické kaňony a atmosféra „ošúchaných“ filmov

Nové Jordánsko: Zmenilo sa na nepoznanie, ale stále si bez obáv môžete ku komukoľvek prisadnúť

FOTO Jar na puste: Nekonečná maďarská rovina ukrýva vtáčie drámy aj umenie čikóšov

FOTO Na oboch stranách hrebeňa: Najväčšie dobrodružstvo zažijete, keď nepoužívate navigáciu

Cesta harmónie: Kráčať horami Ikárie je stelesnením slova rozjímanie

FOTO Santorín, ostrov mnohých tvárí: Krása v tieni obrovského nebezpečenstva

Výber pre vás